Farský kostol v Marianke bol 31. júla 2011 apoštolským breve daným Kongregáciou pre božský kult a disciplínu sviatostí pápežom Benediktom XVI. vyhlásený za baziliku minor.
Bazilika Narodenia Panny Márie v Marianke.
Čo je Bazilika Minor?
Bazilika minor alebo basilica minor (menšia bazilika) je od 18. storočia zvláštny čestný titul, ktorý určitým významným chrámom prepožičia rímsky pápež.
Prepožičanie titulu basilica minor má za cieľ posilnenie väzieb jednotlivých chrámov s rímskym biskupom a zároveň má vyzdvihnúť význam tohto chrámu pre okolie.
Vyšší titul ako basilica minor je basilica maior, ktorý je vyhradený šiestim najvyššie postaveným rímskokatolíckym kostolom, z ktorých štyri sú v Ríme a dva v Assisi.
Privilégiá Baziliky Minor
- V bazilike má byť umiestnený znak Svätého Otca, Apoštolského stolca a celé znenie apoštolského breve, ktorým bol udelený titul baziliky.
- Bazilika menšia môže používať aj pápežské skrížené kľúče na zástavách chrámu a na pečiatke.
- V bazilikách minor sa každý rok osobitným spôsobom slávia sviatok Katedry svätého Petra (22. februára), slávnosť svätých apoštolov Petra a Pavla (29. júna), výročie voľby a začiatok pastierskej služby najvyššieho veľkňaza aby sa zjavnejšie prejavilo puto, ktorým sa bazilika minor zjednocuje s rímskou katedrou sv. Petra.
Udelenie Titulu Baziliky Minor v Marianke
Na základe prosby najdôstojnejšieho Mons. Stanislava Zvolenského, bratislavského arcibiskupa, ktorú predložil 9. marca roku 2011 a v ktorej vyjadril túžby a prosby kléru a veriacich laikov, Kongregácia pre kult a disciplínu sviatostí na základe zvláštnych fakúlt, ktoré jej udelil Najvyšší Veľkňaz Benedikt XVI., veľmi ochotne ozdobuje farský kostol v Marianke, na území zmienenej diecézy, zasvätený Narodeniu Panny Márie, z ktorej vzišlo Slnko Spravodlivosti, Kristus, náš Boh, titulom a hodnosťou Bazilika Minor so všetkými právami a liturgickými výsadami ktoré k tomu náležia, rešpektujúc to, čo treba zachovať podľa Dekrétu De Titulo Basilicæ Minoris vydaného dňa 9. novembra 1989.
Dané Kongregáciou pre Boží kult a disciplínu sviatostí, dňa 31. mesiaca júla, roku 2011, na spomienku bl. Antonio card.
Erb Baziliky v Marianke
Erb baziliky má svoj pôvod v historickej pečati rehole Pavlínov, ktorú rehoľa ako správca kostola v Marianke používala v 18. storočí.
- V modrom štíte z dolného okraja vyrastajúca zlatá palma na ktorej sedí strieborná, zlato korunovaná a červeno odetá Panna Mária so strieborným žezlom v pravici a strieborným polmesiacom pod nohami, s hlavou ovenčenou piatimi striebornými hviezdami.
- Na kolene jej sedí strieborne odetý Ježiško, so zlatou korunou na hlave, zlatou sférou v pravici a ľavou rukou zdvihnutou na požehnanie.
V pečati sa nachádza palma z erbu rehole.
Na palme sa nachádza sediaca Panna Mária s Ježiškom, vyjadrujúca zasvätenie chrámu Narodeniu Panny Márie.
Vďaka vernému prepisu pečatného obrazu sa zachovala historická kontinuita s ikonograficky veľmi zaujímavý výjavom, vyjadrujúcim spätosť tohto starobylého pútnického chrámu s rehoľou, ktorá chrám od jeho vzniku dlhé stáročia spravovala a jeho zasvätením Panne Márii.
Erb Baziliky minor v Marianke.
Odpustky v Bazilike
Ako už bolo spomínané 31. júla 2011 sa kostol v Marianke stal Bazilikou minor.
Medzi nohými výsadami, ktoré bazilika požíva, vyniká možnosť získania úplných odpustkov.
Boh nám vo svojom nekonečnom milosrdenstve dáva možnosť odpustenia hriechov vo sviatosti zmierenia.
No aj keď sa nám odpúšťajú hriechy, v našej duši po nich zostávajú ich následky.
Odpustky zmazávajú tieto škvrny na duši a z pokladnice Cirkvi udeľujú milosť odpustenia časných trestov.
Odpustkov sú dva druhy čiastočné a úplne.
Úplné odpustky môžeme získať pre seba, ale aj pre duše v očistci.
Podmienky na získanie odpustkov:
- Prijať telo Kristovo vo sv.
- Pomodliť sa modlitbu na úmysl sv.
Dni, kedy možno získať úplné odpustky v Bazilike minor v Marianke:
- Od 1 - 8.
- Výročný deň posviacky chrámu, čo je v Bazilika deň jeho založenia kráľom Ľudovítom I. - 16.
- Slávnosť sv. Petra a Pavla, apoštolov - 29.
- Deň liturgického Slávenia titulu kostola - 8.
- Výročný deň udelenia titulu Bazilika minor - 31.
- Sviatok katedry sv. Petra - 22.
- Výročie voľby pápeža Františka - 13.
- Uvedenie do úradu pápeža Františka - 19.
- Slávnosť sv. Petra a Pavla apoštolov - 29.
- Výročie udelenia titulu Bazilika minor - 31.
- Slávnosť Narodenia Panny Márie - 8.
Púť do Marianky a Bratislavy
Počiatky Marianky a Kláštora
Pre počiatky osídlenia Mariánskeho údolia mala nepochybne determinujúcu úlohu jeho v mnohom strategická geografická poloha na križovatke niekoľkých svetov - rímskeho a barbarského, kresťanského a pohanského, germánskeho a slovanského, ríšskeho a veľkomoravského (neskôr uhorského).
Nespornú úlohu v jeho rozvoji zohrávala skutočnosť, že práve tade viedla slávna cesta, ktorou sa rímsky obchodník mohol z Bratislavy, alebo z Carnunta popri Morave najefektívnejšie dostať k vysnívanému kameňu všetkých rímskych dám - čarovnému, medovému jantáru.
Prítomnosť zbojníka/mnícha-eremitu je však už veľavravná. Zbojníci rovnako ako mnísi vyhľadávajú v prírode práve také miesta, ktoré sú z nejakého dôvodu kľúčové.
O strategickej polohe Mariánskeho údolia už bola reč. Praktický nekonečný les, do ktorého i dnes vyúsťuje, však zbojníkovi prinášal komfort bezpečia, mníchovi pocit osamotenia a to jest zjednotenia s Bohom.
Nie nadarmo sa termín les v súvislosti s mníchmi zamieňa za slovo púšť.
Práve v takejto púšti žil aj svätý Pavol Prvý Pustovník, patrón rádu pavlínov, ktorí sa tu v 14.
Avšak, kým sem prišli Pavlíni, už tu stál cirkevný objekt a s ním aj osídlenie, či farnosť, teda aj základ dnešnej obce Marianka.
Svedčí o tom listina uhorského kráľa Ľudovíta I. Veľkého, krorý ju vydal pravdepodobne v Budíne pre vtedajšieho generálneho predstaveného pavlínov Tomáša II., a to 16. mája 1377.
O existencii takejto listiny sa vedelo, no jej prepis, sa zachoval len v tlačenej verzii dejín mníchov pavlínov od ich rádového historika Andreja Eggerera (Fragmen panis Corvi protoeremitici…) z roku 1678.
Text ktorý vo svojej dejepisnej knihe Egerer uvádza je však z hľadiska dnešnej historickej vedy nedôveryhodný.
Vďaka novému výskumu sa však originálne znenie textu našlo.
Bolo vložené do listiny kráľovnej Márie, Ľudovítovej dcéry, ktorá po ňom v Uhorsku vládla.
Máriina listina je z roku 1384 a je v nej vložené celé znenie zakladajúcej listiny Ľudovíta Veľkého z Anjou.
My Ľudovít, z Božej milosti kráľ Uhorska, Poľska, Dalmácie atď…
Touto listinou zaznačujeme pre budúcnosť, že pre nádej a úctu, ktorú máme k preblahoslavenej a slávnej Panne, ako aj pre zvláštnu priazeň, ktorú prechovávame k Rádu sv.
Z tohto textu jasne vplýva, že v Marianke, teda v „zemi zvanej Tál“ už stál kostol s priľahlým objektom, či objektami.
Tento dôkaz však diskusiu o počiatkoch kláštora vracia o pol druha storočia dozadu, do prvej polovice 13. storočia, ak nie ešte hlbšie.
Socha Panny Márie
Do tohto obdobia pravdepodobne spadá aj vznik sošky Panny Márie, Marianka bola už dávnejšie preslávená svojou zázračnou sochou Panny Márie.
Úcta k Matke Ježiša Krista, Bohorodičke Panne Márii u nás siaha už do čias svätých Konštantína-Cyrila a Metoda.
Svedčí o tom najstarší zachovaný hymnus venovaný Panne Márii z Poľska.
Hoci je napísaný latinsky, Matka Božia je tu titulovaná staroslovienskym termínom Bogorodica, syn Boží zasa ako Božič.
Ideológovia Arpádovcov už v prvej tretine 13. storočia formulovali v Uhorsko-poľskej kronike tézu o Uhorskom kráľovstve ako Regnum Marianum, teda „Máriinom kráľovstve“.
Panna Mária „Tálska“, je vyrezaná z hruškového dreva a je to 42 cm vysoká soška s polychrómovanou (mnohofarebnou) úpravou, sediaca na tróne s malým Ježiškom na kolenách.
Mária v ruke drží jablko, ktoré, podobne ako v ruke Kristovej, symbolizuje vykúpenie a spásu zeme.
Na hlave Márie a dieťaťa sú zlaté korunky, podľa historických záznamov tých koruniek mala viac.
Najstaršie pochádzajú zo 17. storočia - prvýkrát sa korunovanie udáva v roku 1660 na sviatok Ducha Svätého, kedy korunku z čistého zlata darovali Pavol Pálfi a Ján Landlskrov, druhýkrát zlatou korunkou korunoval zázračnú sošku 27. júna 1664 uhorský palatín knieža Pavol Eszterházi.
Neskoršie, pri predpokladanom 900. výročí vzniku zázračnej sošky, v roku 1930, bola pripravená nová korunka, ktorú zo zlatých a strieborných votívnych predmetov zhotovil bratislavský zlatník Ambróz.
Tú má „tálska“ Madona na hlave dodnes.
Podľa zápisov pavlínskych kronikárov vznikla v roku 1030, teda pochádza z 11. storočia, z čias končiacej sa vlády kráľa svätého Štefana.
Hoci pre toto tvrdenie nemáme relevantné dôkazy, podľa historikov umenia (napr. Ivan Rusina) soška má ranogotické črty a o tom, že je to prastarý predmet kultu, niet pochýb.
Bezpečne ju však môžeme datovať do prvej polovice 13.
Kráľovská Ustanovizeň
Keď zo svojho, to jest kráľovského majetku, vyňal Ľudovít I. Veľký časť „zeme Tál“, ktorú daroval pavlínskym mníchom, v Marianke vznikol kláštor ako výsostne kráľovská ustanovizeň.
Ľudovít Veľký tým nadviazal na tradíciu svojich predchodcov, zmenil však charakter i funkciu tohto miesta.
Mnísi transformovali na výsostne prestížnu ustanovizeň Ľudovíta I. Veľkého a všetkých jeho kráľovských nástupcov a to až do čias Jozefa II. († 1790).
Významnú úlohu pri tejto transformácii pritom zohral fakt, že miesto nedaroval hocijakému rádu, ale práve Rádu svätého Pavla, Prvého pustovníka.
Tento rád bol totiž od 13. storočia jediný Rímom uznaný pôvodný uhorský rád s celokrajinskou pôsobnosťou.
V 14. storočí jeho hviezda stúpala, podobne ako stúpala sláva a moc uhorských kráľov z rodu Anjouvcov.
Túžbu po materializácii svojej aktuálnej politickej moci spojenú s jej sakralizáciou, možno uznať za dôvod (iste nie jediný) fundovania veľkorysej novej kráľovskej cirkevnej inštitúcie, dnes známej pod menom Marianka.
O tom, že Ľudovít Veľký bol veľký rytier nemožno pochybovať, nakoniec neustále to aj dokazoval vlastným životom.
Zasvätenie (staro)nového kláštora Panne Márii teda v sebe zahŕňalo hneď niekoľko dôležitých motívov. stretli sa tu dôvody časné s nadčasovými, geografické s ekonomickými a osobné s nadosobnými.
Veľký rytier, mocný panovník a mariánsky ctiteľ Ľudovít I. Veľký z rodu Anjou. Je len prirodzené, že tomuto všetkému akosi prirodzene rozumeli všetci dedičia tohto miesta, či už boli z krvi Luxemburgovcov, Jagelovcov, alebo (aspoň na chvíľu) aj z rodu Zápoľskovcov.
Boli to však až Habsburgovci, ktorí sa po roku 1526 zmocnili vlády nad Uhorským kráľovstvom, pred ktorými povstala otázka, ako ďalej a účinnejšie využiť zdedený potenciál pavlínskeho kláštora skrytého v Mariánskej doline.
Okrem iného ich k tomu hnala doba, definovaná eskalovaním osmanskej hrozby a čoraz agresívnejšou reformáciou.
Vstup Masy do Dejín
Politológovia na celom svete radi zdôrazňujú, že Veľkou francúzskou revolúciou vstúpili masy do dejín. Nemyslím si to a aj vysvetlím prečo.
Systém zdaňovania obyvateľstva v Uhorskom kráľovstve spočíval na dvoch pilieroch - na odvodoch z kráľovských miest, predovšetkým však na zdaňovaní prostých sedliakov, ktorí, z dlhodobého hľadiska, boli najdôležitejšou výrobnou silou v krajine.
Panovníkovi prirodzene záležalo na ekonomickej prosperite miest, aby však erár, to jest kráľovská kasa, mohol stavať protiturecké pevnosti, zbrojiť a platiť modernú armádu a zároveň modernizovať krajinu, musel nutne pristúpiť k zefektívneniu práce prostého roľníckeho ľudu.
To sa, pochopiteľne, nezaobišlo bez efektívneho vzdelávania. S tým však súvisí kultivovanie miestnych nárečí a jazykov. Takým bola aj stará slovenčina.
V tejto téme sa navyše sily lojálne Habsburgovcom a Rímu stretli v spore s protestantmi, ktorí ich nielen o pár desaťročí v tejto myšlienke predbehli, ale miestny jazyk dokonca povýšili aj na lingua sacra, to jest posvätný jazyk - jazyk komunikácie s Bohom.
Od toho času jazyk ľudu, ktorý dovtedy plnil len funkciu komunikačnú, to jest horizontálnu, stal sa aj jazykom vertikálnym.
Vstúpiť do takto zadefinovaného systému reformácie bolo pre katolícku cirkev obzvlášť ťažkým orieškom.
Cisár Ferdinand III. Habsburgský, zaviedol zvyk, že novokorunovaní uhorskí králi z jeho rodu sa po korunovácii prišli pokloniť Panne Márii do Marianky.
Aby sa to podarilo, podobne vtedy ako aj dnes bolo potrebné na prvom mieste v zápase o dušu daňového poplatníka ho nejako zaujať, získať si jeho pozornosť.
Za týmto účelom aj rakúski Habsburgovci siahli po španielskom baroku, ktorého honos a krása až dodnes vyráža dych. A to bol aj dôvod barokovej prestavby pavlínskeho kláštora v Marianke.
Mariánska zbožnosť, ktorú protestanti zväčša úplne vylučovali, bola navyše v ľude veľmi populárna.
Spojením týchto pilierov a masovejším používaním slovenčiny v kázňach čítaných na verejne konaných mnohotísícových púťach, aj tých v Marianke, ale aj populárnych protireformačných argumentačných knihách sa stalo, že čoraz viac Slovákov, ktorí boli odjakživa dominantným obyvateľstvom Slovenska prechádzalo spontánne na stranu Habsburgovcov.
Na papieri síce stále stálo cuius regio, eius religio, čiže ten kto má moc, rozhoduje o konfesii svojich poddaných, skutočnosť však bola iná.
Katolícki Slováci sa navyše ukazovali aj ako účinná zbraň v boji proti pyšným reformovaným uhorským, extravagantným maďarstvom a Istanbulom navoňaným šľachtickým stavom.
Príťažlivosť katolicizmu po Tridentskom koncile (skončil 1563) v habsburskom súštátí, vojenskej porážke posledného stavovského povstania roku 1711, odrazení osmanských Turkov pod Viedňou a pri Štúrove v roku 1683 a ich postupnom zahnaní za dolný Dunaj, slávila u širokých más slovenského ľudu zaslúžený úspech.
No netreba v tejto súvislosti zabúdať ani na to, že lojalita k habsburskému dvoru sa „vyplácala“.
Katolícki Slováci tak v nejednej mestskej rade Slovenska zaujali miesta, evanjelických Nemcov, ale platilo to nielen o mestských radách.
Jedným z efektov takto poňatého širokospektrálneho politického, náboženského i ekonomického zápasu sa stal rodiaci sa moderný slovenský politický národ.
Nezastupiteľná úloha v tomto procese pripadla aj Marianke, ktorá sa popri Starých Horách a Levočskej hore stala rozhodujúcim pútnickým miestom, ktoré s vesmírnou pravidelnosťou integrovalo Slovákov lojálnych viedenskému dvoru, uhorskej krajine a svätopeterskému stolcu v Ríme.
Svedčí o tom napríklad fakt, že pavlínsky páter Alexander Máčaj, ktorý bol, zdá sa, nielen jedným z významnejších slovenských kazateľov, ale krátko vykonával aj úrad priora kláštora, vydal tlačou svoje kázne v slovenskom jazyku.
V roku 1718 v Trnave vyšli v kultúrnej západoslovenčine jeho Chleby prvotín (Panes primitiales, aneb chleby prwotjn, lačnegyjcym slowa božího dušem predložene).
Je to prvá katolícka tlačou vydaná zbierka kázní v domácej reči a bola jedným zo zdrojov inšpirácie pre kodifikátora spisovnej slovenčiny Antona Bernoláka.
Marianka tak významne prispela aj k rozvoju slovenského jazyka.
K reformácii, najmä tej osvieteneckej a iným krutým zásahom do vzťahov človeka s Bohom by však asi neprišlo, keby ľudstvo neposadla túžba Kráľovstvo Ducha nahradiť Kráľovstvom Človeka.
Pýcha „Rozumu“ zasiahla dvor vo Viedni najmä v období vlády Jozefa II. († 1790).
Práve tento panovník po stáročiach rozkvetu zrušil kláštor Rádu svätého Pavla Prvého pustovníka v Marianke.
Jozef II. zrušil rád Pavlínov a zakázal všetky mariánske púte.
Iste, prichádzali lepšie aj horšie obdobia.
K tým lepším patril čas po roku 1927, keď sa správcami fary i pútnického miesta v Marianke stala v podstate neznáma, nová rehoľa, ktorá sa preslávila pod menom Kongregácia bratov tešiteľov z Getsemán.
Úplne najhoršie obdobie však čakalo toto miesto po 14. apríli 1950, keď boli jej predstavitelia internovaní a miesto s mohutnou históriou vystavené sebazničujúcemu osudu.
Od tých dní nikto a nič nesmeli počas takmer štyridsiatich rokov pripomínať slávu po druhý raz zrušeného kláštora.
Obávam sa, že v duchu tých najsvetlejších myšlienok tvorcov tohto programu, malo jedno z najposvätnejších miest všetkých národov Uhorského kráľovstva, no najmä Slovákov, významných mužov dávnej monarchie, grófov, vojvodov, kniežat, ba i kráľov postupne navždy zmiznúť z povrchu zemského.
P. Josef M. Litomiský,CCG kanonik viedenskej kapituly.
Znovuzrodenie Marianky
Pápež Benedikt XVI. Keby to len nebolo také ošúchané, povedal by som, že kláštorný komplex Marianka ako bájny Fénix povstáva z popola.
31. júla 2011 slávnostným dekrétom pápež Benedikt XVI. povýšil Kostol Narodenia Panny Márie na Baziliku minor.
Chce sa mi veriť, že práve týmto okamihom začali nové dejiny Mariánskeho údolia.
Tie však neprídu bez nášho osobného pričinenia.
Žiadna aktivita neprichádza len tak sama od seba, bez svojho predchádzajúceho sebauvedomenia.
Historické poznanie nie je nič iné, než takéto sebauvedomenie.
Je to však zároveň aj istý druh anamnézy.
Rozpomínanie sa na to, čo sme už raz vedeli.
Tento text o dejinách Marianky vznikol v novembri 2016 a napísal ho Prof. Martin Homza, Dr.
Redakčne ho pre túto webovú stránku upravil P. PhDr. Mgr.