Svätojánska noc, najtajomnejší moment letného obdobia, každoročne priláka mnohých z nás na miesta, kde sa od vekov zapaľovali svätojánske ohne. Sviatok Jána, ktorý pripadá na 24. júna, prichádza krátko po letnom slnovrate, kedy je v našich končinách najdlhší deň a najkrajšia noc. Už tento víkend nás v mestách a obciach čaká pálenie svätojánskych ohňov. Tieto ohne majú aj dnes hlboký kultúrny a duchovný význam.
Svätojánsky oheň. Zdroj: Wikimedia Commons
História a význam svätojánskych ohňov
História svätojánskych ohňov siaha do predkresťanského obdobia, keď oheň symbolizoval ochranu pred zlými silami a zabezpečenie úspechu v poľnohospodárstve. Letný slnovrat slávili už starí Slovania v predkresťanskom období, pripomínali si úctu k slnku, ktorému sa prinášali obete. Fragmenty úcty sa preniesli aj do kresťanského obdobia. Po prijatí kresťanstva na našom území postupne od konca 12. storočia zvyky letného slnovratu nahradil sviatok svätého Jána (24.6.).
Na Slovensku sa nazýval aj Rusadlá, Turíce, Letnice. Bolo to obdobie rozpuku leta. Tento rok to bolo 20. júna. Ide o najdlhší deň v roku, ktorý pre pohanov predstavoval víťazstvo nad temnými silami, oslavu boha slnka, nebezpečenstvo bosoriek a hojnú úrodu.
Shakespearov Sen noci svätojánskej | Zhrnutie videa CliffsNotes
Pálenie ohňov a zvyky
Zvyk pálenia svätojánskych ohňov počas letného slnovratu poznajú všetky slovanské národy. Na Slovensku sa uchovávali ešte do 19. storočia vo forme zvyku tradičného pálenia ohňov na kopcoch (vajano, sobotki). Po zapálení ohňa si mládež zaspievala pri muzike. V minulosti sa oheň počas letného slnovratu rituálne nietil pomocou kremeňa a ocielky, prípadne ešte trením dvoch kusov dreva - tento úkon mohli urobiť len poctiví mládenci.
Z nového ohňa si brali ženy žeravé uhlíky do svojich domácností a muži si ním pripaľovali fajky - nietili nový oheň, ktorý bol „mladý a čistý“. Oheň symbolizoval víťazstvo slnka nad tmou, bol oslavou slnka a svetla. Posvätnú funkciu ohňa umocňovali rôzne zákazy, napríklad do ohňa sa nesmeli hádzať smeti, pľuť, či močiť.
Preskakovanie vatry
Zapálený oheň (vatru) preskakovali mládenci i dievčatá. Oheň mal očistnú (purifikačnú) funkciu a jeho preskočením sa symbolicky očistili, ale tiež ukázali svoju šikovnosť. Verilo sa, že kto vatru preskočí, nemusí sa v tom roku báť smrti. Ak preskakoval oheň pár, deklaroval tak svoj vzťah. Ak spoločne ruka v ruke zaľúbenci preskočili vatru, ich lásku už nič nemalo rozdeliť.
V obci Perkovce (pri Nitre) sa tradovalo, že ktorá dievčina preskočí oheň bez nehody, na budúce fašiangy sa vydá. Odtiaľ pochádza porekadlo: „Odskočila ako perkovská dievka na vydaj.“ Raz sa vraj jedna dievčina pri preskakovaní ohňa zrazila s mládencom, padla tvárou do vatry a tvár si popálila - preto sa už nemohla vydať.
Pletenie vencov
Dievčatá zberali kvety z ktorých vili vence. Zároveň to však bola dobrá príležitosť pre mládencov i pre prípadné vyjadrenie svojich citov k dievčine, ktorá sa mu páčila. Po polnoci dievčatá hádzali vence za seba a mládenci sa ich snažili chytiť na rukoviatku biča. Komu sa to podarilo patril nielen k šikovným mládencom, ale vraj si tú dievčinu, ktorej veniec chytil vezme za ženu.
Pletenie svätojánskych vencov. Zdroj: Kultura.sk
Svätojánske byliny
K sviatku svätého Jána sa viazal aj zvyk zberania liečivých rastlín, pretože v tomto období sa im pripisovala zvýšená účinnosť a okrem liečivých aj magicko-ochranné účinky. Zberal sa láskavec na šťastie, čistec na krásu, materina dúška na zdravie, ľubovník na lásku, harmanček, púpava, list jahody, prvosienka, papradie, o ktorom sa rozprávalo, že môže statočnému človeku dopomôcť k nájdeniu v zemi skrytého pokladu. Naši predkovia však bylinky zberali pravidelne počas celého vegetačného obdobia.
V minulosti nebolo zdravotníctvo na takej vysokej úrovni ako je dnes, lekárov bolo málo a tak sa ľudia liečili sami práve prostredníctvom liečivých rastlín (fytoterapia). Aj dnes však liečivé rastlinky a najmä v sušenej podobe ako čaje slávia svoj návrat a majú veľa svojich priaznivcov. Veď kto z nás by niekedy nepil voňavý šípkový, bazový či mätový čaj. A práve tieto bylinky sa zbierali v lete. Sušili sa na čaje, alebo sa z nich pripravovali, odvary, tinktúry - všetko lieky, ktorými sa ľudia v minulosti bežne liečili.
Svätojánske zvyky spoločne slávili celé obecné spoločenstvá nielen v kysuckých obciach a osadách. Sú známe na celom Slovensku i v blízkom prostredí moravsko-sliezskeho pomedzia hraničiaceho s Kysucami. V svätojánskych zvykoch a hrách zohrával významnú úlohu predovšetkým oheň v podobe jánskych ohňov, voda v podobe svätojánskej vody v studničkách, potokoch i čarovnej rosy, či zeleň v podobe liečivých bylín a kvetov na horských lúkach. Tieto symboly nadobúdali v svätojánsku noc výnimočnú magickú moc prinášajúcu zdravie, krásu, očistu ľuďom a ochranu ich príbytkom a hospodárstvam.
Svätojánska noc, čarovná moc a pastieri
Nie nadarmo sa v minulosti tradovalo, že svätojánska noc, má čarovnú moc. S prírodou a jej magickou silou boli v ľudovej tradícii nerozlučne spojení predovšetkým pastieri, ktorí rokmi horského života dokonale poznali účinky bylín i tajomstvá okolitej prírody. Život vo vrchoch na samotách salašov ich naučil mnohým, často výnimočným spôsobom využitia plodov prírody, poznania prírodných zákonitostí a zmien počasia. Odpozorovali mnohé liečivé účinky rastlín, koreňov a plodov pri pasení stád dobytka a oviec. Večer, keď sa salaše v kopcoch ponárali do tmy, akoby splývali s oblohou a jej tajomstvami.
V tme o nich dávali do dolín vedieť len malé svetelné body - nočné ohne pri salašoch. To všetko starým pastierom a bačom s ich vedomosťami dodávalo v ľudovej viere auru tajomnosti. Neprekvapuje preto, že v tento deň pastieri slávili svoj sviatok a Ján Krstiteľ sa v cirkevnej tradícii stal ich patrónom, rovnako ako patrónom oviec, dobytka a domácich zvierat. Je i patrónom hospodárov, ochrancom úrody pred prírodnými živlami, búrkami ničiacimi krupobitím úrodu, ochrancom zdravia, fyzickej bolesti i duševného trápenia.
Starobylé jánske zvyky súvisia predovšetkým s archaickým kultom Slnka, ktorý slávili naši predkovia v spojení s letným slnovratom. Patrili ku kolektívnym sviatkom, na ktorých sa zúčastňovalo celé lokálne spoločenstvo. Ústredným symbolom svätojánskych obyčají bol očistný oheň, ktorému pradávna tradícia pripisovala výnimočnú moc ochranného symbolu. Pálil sa počas svätojánskej noci v rôznych podobách, ktorým dominovali vatry, ale mládež zapaľovala aj horiace fakle a v starších časoch i slamené kolesá symbolizujúce slnečný kotúč, ktoré sa spúšťali po lúkach.
Keď prichádza svätojánska noc
Keď sa deň pomaly ponáral do tmy, začali sa v predvečer sviatku schádzať pri „vojanách“ celé rodiny a väčšina obyvateľov osád. Počas sviatku svojho patróna boli dlhodobo osamote prebývajúci pastieri na salašoch obdarovávaní prichádzajúcimi ľuďmi z dediny jedlom symbolizujúcim život, teda napríklad vajíčkami, najčastejšie však chlebom a tvarohom - tzv. „merindou". Do kopcov k vatrám prichádzali predovšetkým mládenci a dievky z okolia, ale magickú silu prichádzajúcej svätojánskej noci si nenechali ujsť ani starší, ktorí spomínali i rozprávali tajomné príbehy, napríklad o strigách a bosorkách, ktoré mala sila horiacej vatry zahnať z lúk, aby v svätojánsku noc netrhali čarovné byliny so zlým úmyslom počarovať nimi dobytku a nechali svätojánske byliny a rosu na lúkach dievkam na ich ľúbostné čary a veštenie. Moc a veľkosť vatry tak mala ochrániť svätojánske zvyky a zábavu pred negatívnymi silami a chorobami. Nielen mladí, ale i dospelí preto s napätím očakávali moment, kedy sa na oblohe zjaví prvá hviezda.
Ohne sa rozhoreli s prvou hviezdou a začala magická noc
Keď sa zjavila prvá hviezda nad obzorom, na kopcoch nad dedinami sa po chotároch rozhoreli mohutné žiariace ohne vytvárajúce magickú atmosféru. Začalo sa veselie sprevádzané spevom a tancom, ktoré trvalo až do samého rána. Pri tanci okolo ohňa ľudia získavali živototvornú silu a ochranu pred vplyvom bosoriek. Horiaca vojana svojim ohňom vyjadrovala triumf svetla nad tmou predstavujúcou temné sily, bosorky a choroby. Do vatier sa symbolicky hádzali zodraté brezové metly, ktoré sa v ľudovej viere spájali s bosorkami.
Svätojánske tance vo svetle vatier prinášali v ľudovej viere telesnú i duchovnú očistu. Dievky pri vatre počas letnej noci začali pliesť vence z lúčnych kvetov a bylín nazbieraných počas svätojánskej noci z deviatich medzí, ktoré museli prehodiť cez vatru, aby sa dobre a najlepšie do roka vydali. Ak venček nespadol do vatry a zavesil sa na konár stromu, potom z nich veštili, za ktorého mládenca sa vydajú. Mládenci i dievky preskakovali cez vatru, pretože ohňu sa v túto magickú noc pripisovala očistná sila prinášajúca predovšetkým zdravie, ale i mágiu spojenú s láskou.
Ľudia na Kysuciach verili, že počas svätojánskej noci sa dejú magické a tajomné veci. Napríklad rastlinám nazbieraným dievkami pred východom slnka sa pripisovala schopnosť pričarovať mládenca, zdravie i krásu. Verilo sa, že v svätojánsku noc liečivé rastliny prehovoria, akú chorobu vyliečia. Spolu s halúzkami z lipy, vŕby, javora sa poľné svätojánske byliny prenesené cez dym „vojany“ nosili domov, aby ochránili ľudí, príbytok i celé hospodárstvo pred chorobami, strigami, krupobitím i požiarom z blesku. Halúzky z listnatých stromov sa zakladali za trám v izbe a za sväté obrazy.
Magická rosa a poklady
Svätojánske byliny si dávali dievky pod vankúš, aby sa im prisnilo o budúcom ženíchovi. Čarovná sila sa pripisovala aj svätojánskej rose. Ak sa ňou dievky umyli pred východom slnka, ich krása sa znásobovala. Behanie po lúke so svätojánskou rosou zaháňalo bolesť nôh. Obdobný význam malo aj svätojánske umývanie v potôčikoch, ktorých účinok sa zvyšoval na miestach, kde sa spájali. Na tých miestach sa dievky umývali, aby mali zdravú pleť, červené líca a páčili sa mládencom.
Ten, kto si takou vodou pretrel oči, tomu svätojánske mušky ukázali, kde v blízkosti papradia hľadať prepadnuté miesta s ukrytými pokladmi, čo sa dalo len počas svätojánskej noci.
Záver
V svätojánskych obradoch a zvykoch kultu Slnka sa prepojila ľudová tradícia starých solárnych sviatkov slnovratu v podobe ohňa a svetla s cirkevným kalendárom a sviatkom narodenia sv. Jána Krstiteľa, posledného starozákonného proroka, a kazateľa pripravujúceho krstom ľudí na príchod nového svetla od Boha - Ježiša Krista. Podstata sviatkov si v ľudovom prostredí zachovávala po stáročia množstvo charakteristických zvykov a úkonov vychádzajúcich z osláv kultu Slnka a letného slnovratu, aj keď sa ich bohatosť do 20. storočia značne zredukovala.
tags: #svatojanske #ohne #na #turice