Dušan Mitana a jeho Krst ohňom (2001): Obsah a charakteristika tvorby

Dušan Mitana je jeden z najznámejších súčasných slovenských prozaikov, scenárista a básnik.

Narodil sa 9. decembra 1946 v Moravskom Lieskovom. Strednú školu absolvoval v roku 1964 v Novom Meste nad Váhom, potom rok pracoval ako robotník v Moravskom Lieskovom.

V roku 1965 odišiel do Bratislavy študovať žurnalistiku a v tom istom roku otvoreným listom básnickej skupine Osamelí bežci, publikovaným v Mladej tvorbe, sa zapojil do literárneho života. So štúdiom žurnalistiky rýchlo skončil, v literárnom časopise časopisecky debutoval poviedkou Oáza s jabloňami v Mladej tvorbe 1965. Aj jeho ďalšie literárne aktivity boli spojené s týmto časopisom - od 1967 bol jeho externým redaktorom. V rokoch 1967-72 študoval filmovú a televíznu dramaturgiu na Vysokej škole múzických umení. Od roku 1973 pracoval ako redaktor časopisu Romboid, zo „znormalizovanej“ redakcie však v roku.

Jeho knižný debut Psie dni (1970) svojimi myšlienkami a estetickými zdrojmi patrí ešte k šesťdesiatym rokom. Mitana sa tak zaradil do silnej generácie spisovateľov, ktorí v tomto desaťročí razantne vstúpili do slovenskej literatúry. Poviedky z tejto zbierky spája prezentácia tvorivosti ako spontánneho, samozrejmého rozprávačstva príbehov. Tajomstvo sa tu nevyskytuje ako východisko príbehu, ktoré sa napokon objasní, ale ako prostriedok gradácie či dokonca ako jeho pointa. Závery poviedok je preto možné interpretovať rôznymi spôsobmi, sú otvorené a nejasné.

V novele Patagónia (1972) Mitana nadviazal na druhú líniu svojich debutových próz, ktorá sa odvíja najmä od reálneho životného zážitku, subjektívne vnímaného ako čosi zvláštne, jedinečné a očarujúce. V nasledujúcej zbierke poviedok Nočné správy (1976) sa spod zdanlivo realistického príbehu opäť vynára absurdita a ireálno. Ešte predtým však po niekoľkoročných odkladoch vyšiel román Koniec hry (1984, č. Konec hry, 1987). Tentoraz išlo o text v podstate realistický - o psychologický román s detektívnou zápletkou.

Hlavná postava, režisér Peter Slávik, trpiaci silnou viazanosťou na matku, zabije svoju manželku, pretože nie je schopný vysporiadať sa s jej odlišným pohľadom na svet. Ďalší Mitanov román Hľadanie strateného autora (1991) možno zasa označiť za ukážku postmoderného literárneho umenia. Zbierkou Slovenský poker (1993) Mitana dokázal, že kvalitatívne ťažisko jeho tvorby je práve v poviedkovom žánri.

Opäť sa mu podarilo vytvoriť atmosféru výnimočnej a napätej situácie, ktorá dynamizuje konanie postáv. Poviedky navyše ozvláštnil skeptickým humorom, ktorý len zriedka skĺzne do podoby komunálnej satiry. Po roku 1999 Dušan Mitana vydal pamäti Môj rodný cintorín (2000), ktoré začal písať ešte pred vydaním svojho debutu. Poslednou dosiaľ vydanou knihou autora je román Zjavenie (2005), drásavá výzva svetu, v ktorej je Kristus Mitanovou inkarnáciou totálnej vzbury.

Krst ohňom (2001)

Dušan Mitana patrí k autorom, čo vedia svojím písaním poriadne zamiešať karty ustálených názorov a zároveň skúšať trpezlivosť čitateľa. Dosť signifikantne sa to prejavuje i v jeho knihe krátkych próz Krst ohňom (Petrus, Bratislava, 2001, ilustrácie Dušan Kállay).

Mitanova kniha obsahuje deväť prozaických textov, z ktorých prinajmenšom dva sú dopracovanými verziami poviedok uverejnených v šesťdesiatych rokoch a tretia dokonca samostatným pokračovaním nesporne najslávnejšej Mitanovej poviedky (V električke). Pravdaže, ani v jednej z poviedok nechýba takmer čierny humor, nadnesená absurdita (s Bohom sa komunikuje cez počítač) či vyrývačstvo hraničiace so slušnosťou.

Nachádzame tu viacero návratných, priam túlavých motívov, ktoré autor použil vo svojich predošlých knihách. Napríklad úmysel postavy zavraždiť blízkeho človeka, tlačenica v električke ako erotická udalosť, muž, ktorý je zároveň psom, kristologické exkurzie, duchárčenia. Mitanove poviedky sa odohrávajú v uveriteľnom, všednom reáli a nedeje sa v nich nič zvláštne až do chvíle, keď sa v texte ocitne neočakávaný zvrat.

Taká próza Zásnuby: začínajúci autor býva v podnájme, kde sa zrazu zjaví dievčina z električky, ktorá sa spoznala v jednej autorovej prózičke a vzápätí sa medzi nimi odohrá to, čo sa dalo čakať. Nič viac, nič menej; mládencovi ostane dievčina v pamäti iba ako tieň. No po dvadsiatich piatich rokoch ho na autogramiáde osloví neznámy vojačik a nazve ho svojím tatkom, pripomenúc: ja som z tej električky.

Ťažko tu reprodukovať obsah všetkých Mitanových próz. Uvediem len, že autor pracuje rovnako s tajomstvom ako s absurditou, používa prvky hororu, vyžíva sa v morbídnosti, mení identitu postáv, umne vymýšľa kriminálne zápletky. Aj tie najhroznejšie scény - v poviedke Nožom a sekerou pripravované sťatie poštárkinej hlavy - sa dajú čitateľsky ešte akceptovať, no už menej alebo vôbec nie Mitanove tematické výlety do chiliastickej alebo kristologickej oblasti.

Mitana si v Exorcistovi kladie otázku, kto spôsobuje, že sa prebúdza v noci o tretej: Satan alebo Ježiš. Odhliadnuc od toho, že by som chcel mať jeho problém, Mitanov text už prestal byť umeleckou prózou, ale ponáša sa na traktátový bľabot, ktorý má síce akési racionálne jadro (vôľa bojovať proti zlu), no to celkom zaniká v neadekvátnych prostriedkoch.

Poslednou prózou Mitanovej knihy je Krst ohňom, poriadny prepletenec sexizmu, kristocentrizmu a sadomasochizmu. „Ostrieľaný Boží bojovník“, ako sa autor sám nazýva, vytvoril zvláštnu bytosť, ani nie ON, ani ONA, ani ONO, ale TO, mužena. S týmto výmyslom sa autor na rozličné spôsoby pohráva, ba zaradí sem aj tragickú udalosť s americkými „dvojičkami“, ktorá ho privedie k myšlienke, že potrebujeme duchovnú obrodu a že sa treba modliť. Záverečná veta naozaj takto vyznieva: „Bože, ochraňuj Slovensko pred Slovákmi! Bože, žehnaj Slovensku!“ Problematickú hodnotu Mitanovej knihy zachraňujú výborné ilustrácie Dušana Kállaya.

Jeho majstrovským formátom bola poviedka. V priebehu pol storočia vydal štyri poviedkové knihy, priestor medzi nimi vždy preložil rozsiahlejšou prózou. Až sa mu na konci tvorivého obdobia tieto dva prístupy spojili v jedno. Napokon Dušan Mitana písal vždy len o jednom, či ako hovorí Peter Zajac, znalec Mitanovej „modálnosti“: „pri všetkej rozličnosti sa dajú Mitanove poviedky čítať ako jeden nekončiaci sa príbeh s jednotou ... s jednou autobiografickou pamäťou a vnútorne mnohotvárnou identitou“.

Z dejového hľadiska ide o bezvýznamné rozprávania takmer o ničom - o pive, o cigaretách, o sexualite a predovšetkým o všadeprítomnom úpeku. Slnko rozkladá zmysel situácie do hnijúceho tepla, v ktorom sa význam jednoducho nedokáže objaviť. Ak jedna z definícii „významu“ hovorí, že je artikuláciou „zmyslu“, tak práve v porušení tejto definície tkvie potencialita Psích dní. Význam sa nedostavuje a zmyslovosť sa stáva hlavnou dispozíciou príbehov, v ktorej sa postava cíti absolútne diskomfortne, nepríčetne, nepríjemne až do takej miery, že sa nedokáže nestať sociopatom.

Možné svety, ktoré dokážu vysloviť niečo, čo nevie byť vyslovené inak, no zároveň niečo, čo má hodnotu nespochybniteľného faktu. To sa už pravdaže pohybujeme v Patagónii (1972), v romantickej novele na prvý pohľad jasnejšej, no predsa opäť skrývajúcej evidentné zvláštnosti. Absurdita debutu je rozptýlená do čitateľsky žičlivého príbehu a zároveň motivačne ukotvená do situácie síce mladého a rozumného, ale tiež dospievajúceho a preto drzého chlapca. Ide predovšetkým o zvláštnosti sebastredného písania. Autobiograficky význačného, bez toho, aby čitateľ poznal biografiu autora.

Ak v Patagónii vraví (a presviedča sa o tom), že dôkazom lásky k žene je, že pri dvorení muž zaspí, v Nočných správach (1976) potom postava otca (v poviedke Ihla) píše synovi list, v ktorom mu vraví - „najlepším dôkazom mojej lásky a starostlivosti o teba je, že som sa o teba nestaral“. V Patagónii sa ústredný protagonista dostáva do kaderníctva, kde sa chce dať oholiť a až v kaderníckom kresle si uvedomí, že sa už doma oholil sám. Výzvu situácie ale prijíma a necháva sa ostrihať dohola.

Skrýva však v sebe zásadný predpoklad, a to predpoklad „všednej skutočnosti“. Z neho plynie - ako prvá, pôvodná je všedná skutočnosť, ku ktorej Mitana literárne pristupuje, aby ju ex post zderacionalizoval. Otvorením tejto otázky zároveň nastáva pohyb, ktorý cez poviedku Na prahu vníma Peter Zajac ako kľúčový: „Ona vlastne uzatvára celé jedno poviedkové obdobie Dušana Mitanu, a to istým zásadným obratom ... Ešte pred tým, ako sa tento obrat ukáže v plnom výraze, prekladá Mitana svoju druhú zbierku poviedok románom Koniec hry (1984).

V ňom sa po Patagónii súradnice autorovho vnímania koncentrujú opäť (a naposledy) do súvislého príbehu, žánrovo ladeného ako kriminálno-spoločenský román. Do pozornosti sa príznačne dostávajú variácie konštantných mitanovských tém - neuralgický vzťah ku chýbajúcemu otcovi, kajúcny vzťah k obdivovanej manželke, iritujúci vzťah k dominantnej matke, obsesívny vzťah k sebe samému.

V kľúčovom momente zápletky, keď Peter Slávik zabije svoju manželku, ako prvé myslí na sprchu, ktorou by sa chcel zbaviť vlastného potu. Emócia tu vyjadruje budúcnosť. Hoci tak Mitana otvára svoj rozhovor s Bohom (tu cez satana), skutočný zlom predstavuje v tomto prípade aj miera a spôsob autobiografickosti. Doteraz len cez náznaky a paralely rozvíjaná autobiografickosť sa stáva nielen kľúčovou, ale aj skľučujúcou.

V roku vzniku Slovenskej republiky sa objavuje nová zbierka poviedok Slovenský poker (1993), ktorá ďalej posúva transformáciu Mitanovej poetiky. Symbióza autobiografického a absurdného nadobúda nové kontúry. V oveľa menšej miere sa objavuje typický „mitanovský protagonista“ a, ako hovorí Tomáš Horváth, vo väčšej miere sa „tematizuje iluzívnosť rozprávaného sveta fikcie“.

Textom, ktorý je jehovistický, astrálny, ezoterický, konšpiračný a ktorý toto všetko predstavuje ako „literatúru faktu“. Otázka je, prečo Mitana nedokázal posunúť vlastnú experimentálnosť iným, ako takto vyhroteným spôsobom, pohybom od transformácie k imitácii. Svojim spôsobom totiž predstavuje, síce zásadne hypertrofované, no predsa autentické rozvinutie kľúčového tematického, ale predovšetkým životného momentu jeho tvorivosti - fenomén odchodu (manžela, otca, tuláka, outsidera, stalkera).

Mitana totiž zachádza do rámcovania sociálneho, dobového, politického, približujúc sa k realistickej poetike, k niečomu, čo možno nazvať absolútne nemitanovsky - generačnou výpoveďou. Tým však pôsobí Zjavenie rozpaky. Z uvedomenia, že všetko to absurdné, čo Mitana písal dosiaľ, bolo medzi riadkami politické. Zjavenie to zavše zvýrazňuje tým, že do štruktúry generačného rozprávania implantuje staré Mitanove texty.

Pri sledovaní cyklickosti stále tých istých otázok - na autorov status kultu, na jeho búrlivú povahu, na jeho duchovnú orientáciu, na jeho mladícke roky, Mladú tvorbu, profanované poviedky V električke či Kiky a Viky, na Deža Ursínyho a Mariána Vargu atď. - sa za informačnou hodnotou Mitanovych odpovedí začne „skutočne“ odkrývať fiktívny príbeh.

Vo vzťahu k hlavnej téme románu, k avizovanej túžbe po samovražde, ktorá sa nakoniec vo faktickom živote Dušana Mitanu udeje.

Dušan Mitana (* 9. december 1946, Moravské Lieskové - † 22. máj 2019, Bratislava) bol slovenský prozaik, scenárista a básnik.

Narodil sa v robotníckej rodine a vzdelanie získaval v Moravskom Lieskovom a v Novom Meste nad Váhom, kde v roku 1964 zmaturoval na Strednej všeobecnovzdelávacej škole. Po ukončení vzdelávania pracoval ako robotník, a neskôr pokračoval v roku 1965 v štúdiu na filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave odbor novinárstvo, no po roku štúdium ukončil a odišiel pracovať do redakcie časopisu Mladá tvorba.

V rokoch 1967 - 1972 opäť študoval, tentokrát filmovú a televíznu dramaturgiu na VŠMU v Bratislave. V rokoch 1973 - 1974 bol redaktorom časopisu Romboid a od roku 1975 sa profesionálne venoval literárnej tvorbe. Svoje prvé literárne diela uverejňoval v časopise Mladá tvorba a neskôr i v časopisoch Slovenské pohľady a Romboid. Knižný debut mu vyšiel až v roku 1970, kedy mu vyšla prvá zbierka poviedok. Už na začiatku tvorby sa prejavil ako nadaný rozprávač.

Scenáre:

• 1973 - Škola lásky, televízny scenár
• 1974 - Dynamit, televízny scenár podla románu Jacka Londona Tulák po hviezdach
• 1976 - Plukovník Chabert, televízny scenár na motívy rovnomenného scenára Honoré de Balzaca
• 1979 - A pobežím až na kraj sveta, scenár k filmu podľa knižky Márie Ďuríčkovej Majka Tárajka

Mitana sa môže pochváliť aj dvoma súbornými dielami poviedok. V roku 1987 vyšlo súborné dielo z úvodných dvoch zbierok a dostalo názov Na prahu. V roku 1996, k päťdesiatemu výročiu narodenia spisovateľa, sa dostala na pulty zbierka Prievan.

Autorove úspešné zbierky poviedok a ostatné prozaické diela boli preložené do mnohých jazykov, napríklad do litovčiny, maďarčiny, ruštiny a rumunčiny. Kniha Koniec hry, napríklad, vyšla v Sovietskom zväze v celkovom náklade 565 000 výtlačkov.

Dušan Mitana nie je však iba prozaikom. Predstavil sa aj ako básnik. Je tvorcom dvoch básnických zbierok, Krutohory(1992) a Maranatha (1996), ktoré však nerozvírili hladinu slovenskej poetickej tvorby. Autor verí, "že básnik sa má stotožniť so svojou básňou. Jeho život ma byť akciou. Musí byť, musí konať, musí stelesňovať báseň. Poézia nesmie byť zlúčením vedomého a nevedomého. Najprv treba báseň žiť."

Druhá zo spomínaných zbierok konfrontuje rôzne náboženské predstavy o svete, existencii, klasických morálnych hodnotách, živote a smrti.

Rozhovory a úvahy z rokov 1990-1998 vydal pod názvom Pocity pouličného našinca (1998). Literárna história si ho určite zapamätá ako originálny talent, ktorý oplýva hravou fantáziou a neskrytou láskou k tajomstvám. "Svet Mitanovej prózy je deziluzívny, otvorený voči všetkým možnostiam a významom. Nie každý je ochotný podniknúť riskantný výpravu Mitanovou prózou. Ciele sú totiž nejasné, výsledky a odmeny možno ťažko predpokladať.

Tvorba Dušana Mitanu v kocke

Pre lepšiu orientáciu v rozsiahlej tvorbe Dušana Mitanu, uvádzame prehľad jeho najvýznamnejších diel v tabuľke:

Video, ktoré by mohlo doplniť článok:

• Analýza Mitanovej tvorby
• Rozhovor s literárnym kritikom o Mitanovom prínose
• Úryvky z Mitanových diel

tags: #dusan #mitana #krst #ohnom #2001