Bratislava, hlavné mesto Slovenska, leží na brehoch Dunaja. Mesto pretína pohorie Malé Karpaty a rieka Dunaj, ktorá ho rozdeľuje na južnú a severnú časť. Tieto prírodné danosti výrazne ovplyvnili rozvoj mesta. Ťažiskom Bratislavy zostáva oblasť medzi Dunajom a južnými svahmi Malých Karpát, kde vznikli prvé trvalé sídla.
V nasledujúcom texte sa zameriame na jednu z ikonických stavieb Bratislavy - kostol svätej Alžbety, ktorý je známy aj ako Modrý kostolík.
Modrý Kostolík: Architektonický Klenot Bratislavy
Historicky Magazin - Modry kostolik
Modrý kostolík je architektonickým a umeleckým klenotom. Je reprezentantom Slovenska v Parku miniatúr v Bruseli a obľúbenou zastávkou turistov. Pútavá história, posvätnosť priestoru, modrá farba exteriérov i interiéru a umelecké klenoty charakterizujú tento chrám.
Bratislava sa ním môže pýšiť už viac ako storočie. Spája minulosť s prítomnosťou a budúcnosťou, svet viditeľný s neviditeľným, sakrálnu éterickosť s pozemskosťou, človeka s Bohom a Boha s človekom. Pôvodne mal slúžiť ako gymnaziálna kaplnka, no od počiatkov bol kostolom obyvateľov novej štvrti. Modrý kostolík nesie v sebe spomienku na Alžbetu Bavorskú, známu ako Sisi.
Kostol prežil otrasy spoločnosti, dve svetové vojny aj éry totalít. Stal sa svedkom minulosti a pre svoj uhorský charakter aj obeťou “čistiek” historickej pamäte. Od roku 1934 je Modrý kostol farským chrámom, hoci už predtým slúžil aj veriacim z rozvíjajúcej sa štvrti v jeho okolí.
Architektúra a Štýl
S budovami fary i blízkeho gymnázia tvorí jeden z vrcholných komplexov uhorskej secesie. Celý nesie rukopis architekta Edmunda Lechnera, predstaviteľa uhorskej národnej secesie. Modrý kostol prekvapí svojou kompozíciou a štýlovým mixom od románskeho štýlu, prvkov byzantského, orientálneho a barokového umenia až po secesiu. Lechner nevynechal ani ľudový ornament orientálnej indickej architektúry a filigranské sedmohradské kovotepecké umenie. Všetky tieto prvky dotvoril vlastnou fantáziou do jedného prekrásneho objektu plného harmónie, symetrie, no najmä symbolov.
Symetria, plastickosť i ornamentálnosť v podobe modrej glazovanej strechy a modrých mozaikových aplikácii dáva tomuto kostolu svoj šmrnc. Nosným prvkom je príbeh tzv. zázraku ruží, ktorý predstavuje jednu z najslávnejších hagiografických legiend o sv. Alžbete Uhorskej. Hovorí, že keď raz sv. Alžbeta Uhorská niesla do podhradia chudobným chlieb, neprajní príbuzní ju mali napadnúť, čože to nesie. Hoci v zástere niesla chleby, keď jej ju strhli, tie sa premenili na ruže. Tento príbeh sa nesie výzdobou celého Modrého kostola a je zvečnený na hlavnom oltárnom obraze od Gyula Túryho a na mozaike, ktorá zdobí priečelie chrámu. Obidve znázorňujú Alžbetinu dobročinnosť.
Umelecké Klenoty a Výzdoba
Po rozpade Rakúsko-Uhorskej monarchie odstránili z kostola reliéf modliacej sa cisárovnej Alžbety, známej aj ako Sisi. Nádherný reliéf vyhotovil sochár Alojz Rigele. Súčasťou interiéru chrámu kedysi býval aj reliéf tragicky zosnulej cisárovnej. Aby ho nestretol osud Fadruszovej Márie Terézie, odniesli ho do Prezidentského paláca, no neskôr ho vrátili späť farnosti. Jeho miesto v kostole vyplnil bočný oltár sv. Terézie z Lisieux z polychrómovaného dreva, ktorý je такtiež dielo Alojza Rigeleho. Na Alojza Rigeleho v Modrom kostole pamätá aj jeho socha sv. Antona Paduánskeho.
Svojho času býval pýchou chrámu aj pôvodný organ z organárskej dielne Schönhoferovcov. Z pozostalosti grófa Petra Pavla Szápáryho ho nechala postaviť jeho matka, grófka Gabriela Szápáry. Nástroj patril k výstavným skriniam organárskeho umenia a bol špičkovým koncertným a chrámovým nástrojom Slovenska. Žiaľ, padol za obeť vandalom. Podľa posudku prof. Dobroslava Orla, sa z neho zachovalo pár píšťal, zdevastovaný hrací stôl a s interiérom esteticky ladiaca skriňa nástroja s motívmi ruží.
Na jej štíte je erb grófskeho rodu Szápáryovcov a apoštolský dvojkríž, odkaz na titul uhorských vládcov “apoštolský kráľ Uhorska”. Týmto titulom vzdal pápež poctu arpádovským panovníkom, ktorí pomohli vybudovať cirkevnú organizáciu v Uhorskom kráľovstve. Veriaci novozriadenej farnosti sa po roku 1934 pokúšali získať organ z Auly Univerzity Komenského, no napokon sa vyzbierali na nový organ. V pláne bolo zakúpiť nástroj renomovanej značky Rieger z Krnova, no súčasný pochádza z dielne Konštantína Bednára. Postavil ho do pôvodnej skrine v roku 1937. Obnovou, zahŕňajúcou aj zmeny dispozície, si tento nástroj prešiel v roku 2001. Organ pravidelne počuť počas liturgických slávení, ktoré sprevádza aj zmiešaný chrámový zbor. História chrámového zboru pri tejto farnosti sa píše už od roku 1934, no po dlhšej prestávke zbor obnovil činnosť až v novom miléniu.
Unikátne sú aj nádherné mozaiky zobrazujúce svätcov z panovníckeho domu Arpádovcov, z ktorého pochádzala i svätá Alžbeta. Za detailnejšie povšimnutie v chráme stoja hlavný i bočný oltár, luster, večné svetlo, lavice, okenné vitráže, kazateľnica či mozaiky, ale napríklad aj strop či brány chrámu. Mimochodom, motívy Baránka Božieho a Pelikána, ktoré odkazujú obetu Ježiša Krista, v hojnej miere prenikli aj do uhorskej heraldiky. Podobne tak aj znamenia hviezd, ruží i tzv. arpádovských brvien a dvojitých krížov. Uplatnenie našli nielen v cirkevnej heraldike, ale aj v štátnej, stoličnej, mestskej (obecnej), či v rodovej alebo osobnej heraldike. Napríklad symbol pelikána ako obety a dobročinnosti užíval vo svojej pečati aj devínsky notár, kantor a učiteľ Krištof Amon (+1754).
Modrý kostol je dnes obľúbeným cieľom turistov i mladých, ktorí v ňom túžia spečatiť svoju lásku. Chrám je krásny a návštevy hodný počas celého roka. Počas vianočných sviatkov sa celý interiér Modrého kostolíka zahalí do modrej farby.
Kostol Svätej Alžbety Uhorskej na Špitálskej ulici
Tak ako viacero ďalších cirkevných stavieb v Bratislave z prvej polovice 18. storočia, aj komplex kostola s kláštorom rehole svätej Alžbety je spojený s veľkorysou mecénskou činnosťou arcibiskupa Imricha Esterházyho. Koncom leta 1738 sa do Prešporka z Viedne prisťahovali rehoľné sestry hospitálneho rádu alžbetíniek. Spolu s inými rádmi ich hlavnou náplňou bola starostlivosť o chorých a siroty. Usadili sa na severnom predmestí vtedajšieho mesta, kde od nepamäti stávali špitály a chudobince. Toto miesto obývali už v minulosti (pôsobili tu od roku 1420), no v tridsiatych rokoch 16. storočia, v dôsledku tureckého ohrozenia, ho museli opustiť.
V rozpätí nasledujúcich štyroch rokov si postavili komplex kláštorných budov, nemocnice a kostola na dnešnej Špitálskej ulici. Prípravné práce na stavbu kostola začali už v decembri 1738, teda po troch mesiacoch od príchodu sestier ažbetínok z Viedne. Základný kameň bol položený 22. júna 1739. V roku 1740 bola dokončená stavba múrov a v roku 1742 sa dosiahol najvyšší bod stavby. 18. septembra toho istého roku sa konala posviacka dvoch zvonov, ktoré daroval arcibiskup Esterházy: väčší z nich bol zasvätený patrónke kostola a svätému Imrichovi, menší Sedembolestnej Panne Márii. V roku 1743 bola dokončená celá stavba a 10. novembra za prítomnosti viacerých hodnostárov sa konala slávnostná posviacka kostola. Prvá bohoslužba sa v kostole konala 19.
Výzdobou interiéru kostola poverili Paula Trogera (1698 - 1762), rektora viedenskej Akadémie umenia. Napriek tomu, že Troger patrí k významným predstaviteľom neskorého baroka, na Slovensku zanechal jediné dielo - výzdobu kláštorného kostola alžbetínok v Bratislave. Komplex alžbetínskeho kláštora bol vážne narušený počas druhej svetovej vojny, keď ho zbombardovali. Do prestoru bývalej záhrady neskôr radikálne zasiahla výstavba z druhej polovice 20. storočia zo strany Heydukovej ulice, keď bol postavený nemocničný areál.
Kostol svätej Alžbety Uhorskej patrí k významným architektonickým dominantám okrajovej časti historickej zóny Bratislavy. Táto jednoloďová baroková stavba je dielom viedenského staviteľa Franza Antona Pilgrama, ktorý okrem svojej vlasti pôsobil začiatkom 16. storočia, či snáď už koncom storočia predchádzajúceho i na území Slovenska. Jeho vôbec prvým dielom bola stavba alžbetínskeho kostola vo Viedni a preto je aj bratislavský kostol postavený v podobnom štýle.
Exteriér a Sochárska Výzdoba
Charakteristickým znakom priečelia kostola je jeho etážovitosť. Horizontálnymi rímsami je delené na štyri nerovnako vysoké polia. Druhé nadzemné pole okrem dominantného kazulového okna obsahuje po jeho stranách niky s postavami dvoch uhorských panovníkov - svätcov: svätého Štefana (vľavo) a svätého Ladislava. Autorom sochárskej výzdoby na chrámovom priečelí je Ľudovít Gode (? - 1759). Svojím dielom nadviazal na tvorbu svojho učiteľa Georga Raphaela Donnera - predovšetkým kompozíciou i typom postáv. Jeho prvou významnou prácou bola sochárska výzdoba alžbetínskeho kostola a kláštora. Na hmotu kostola nadväzuje po ľavej strane dvojposchodová, štvorkrídlová stavba kláštornej budovy.
Interiér a Fresková Výzdoba
Ikonografia výzdoby napĺňa jednotný program viažúci sa na patrónku rehole, ktorej je kostol zasvätený - svätú Alžbetu Durínsku, jej pozemský, mystický i posmrtný život. Ideovým ohniskom je obraz hlavného oltára z roku 1741, na ktorom Paul Troger zobrazil kľúčový motív legendy - Videnie svätej Alžbety s postavami kľačiacej svätice v rehoľnom rúchu a ukrižovaným Kristom, ktorý sa k nej nakláňa z kríža. Dielo zobrazuje víziu svätej Alžbety, ktorá v extatickom vytržení sleduje zjavenie Spasiteľa na kríži. Po stranách hlavného oltára sa nachádzajú sochy v životnej veľkosti - svätého Františka z Assisi a svätého Antona Padovského. Nad oltárnym obrazom je znak františkánskej rehole. Na bočných stenách kostola sú obrazy, ktoré sú tiež dielom Paula Trogera a jeho žiakov - Svätá Rodina na pravom bočnom oltári a Anjeli oplakávajúci Krista na ľavom oltári.
Pre každého návštevníka chrámu je zrejme najzaujímavejšia fresková výzdoba stropu. Ústrednú kupolu pokrýva rozmerovo najrozsiahlejšia freska Glorifikáca svätej Alžbety. Odkrýva sa tu priehľad do neba orámovaný fiktívnym kruhovým tambúrom po obvode, kde sa odohráva oslávenie svätej Alžbety zobrazenej v rehoľnom rúchu. Kľačí na oblakoch pred Kristom, ktorého tróniaca postava s krížom a svätožiarou z lúčov je ťažiskom výjavu. Ikonograficky hlavná skupina na prednej (čelnej) strane presahuje v smere osi kostola i s oblakmi architektonické rámovanie. Do koncentrických prstencov oblakov po obvode sú zakomponované skupiny anjelských postáv v pohybe, poletujúci anjeli i nebeský chór anjelov spievajúcich a hrajúcich na hudobné nástroje. Kruhová kupola je v pendatívoch doplnená sediacimi alegorickými ženskými postavami v maľovaných nikách, znázorňujúcimi štyri Cnosti (personifikácie Umiernenosti, Múdrosti, Trpezlivosti a Štedrosti s ich atribútmi) a s umelcovou signatúrou pod jednou z nich: P.
Maľovaná iluzívna architektúra na klenbovom poli nad hlavným oltárom sa takisto otvára do neba s alegorickými postavami, ktoré sú symbolom Milosrdenstva. Dôležitým je letiaci anjel držiaci zvitok s biblickým citárom z Matúšovho evanjelia, ozrejmujúcim zmysel celku: Beati Misericordes quoniam ipsi Misericordiam consequentur (Blažení milosrdní, lebo oni dosiahnu milosrdenstvo (Mt 5,7). Maľby s alžbetínskou tematikou dopĺňajú fiktívne tektonické články plných tvarov imitujúce plastickú výzdobu s barokovou ornamentikou, ktoré pokrývajú celú plochu klenby a stien a pokračujú aj na rovnom podklenutí chóru pri vchode. Na realizácii iluzívnej architektúry a dekoratívnych doplnkov sa podieľali špecialisti kvadraturisti, majstrovi pomocníci a jeho žiaci, spomedzi ktorých je v Bratislave pravdeopodobná účasť Johanna Jakoba Zeillera (1708 - 1783). Sám vo svojom životopise spomína klenbové fresky kláštorného kostola alžbetínok a najmä ich iluzívne architektonické časti.
Aj výzdoba ostatného chrámového zariadenia sa námetovo viaže k životu patrónky kostola. Návštevníka upúta kazateľnica na pravej stene a tiež bohato vyrezávané lavice z dubového dreva. Na prednej a zadnej časti lavíc sú vyrezané reliéfy so scénami zo života tejto veľkej svätice. V zadnej časti je to umývanie nôh chudobným a rozdávanie almužny žobrákom a vpredu starostlivosť o chorých a prijatie rehoľného rúcha od biskupa.
V kostole sú dva chóry, čo je zriedkavé.