Chrám Nanebovstúpenia Pána: História a Význam

Sviatok Nanebovstúpenia sa slávi v štyridsiaty deň po Nedeli Paschy, pretože v Písme čítame, že po svojom slávnom zmŕtvychvstaní sa Ježiš počas „štyridsiatich dní“ zjavoval svojim učeníkom a rozprával im o „Božom kráľovstve“.

Biblické a Historické Svedectvá

Náš Pán po tom, ako svojim učeníkom pripomenul, aby neopúšťali Jeruzalem do príchodu Svätého Ducha, ktorého zoslanie prisľúbil, „zdvihol ruky a požehnal ich. V Skutkoch apoštolov čítame, že učeníci hľadeli, ako sa Ježiš Kristus vznášal, ale potom „oblak im ho vzal spred očí“ (Sk 1, 9). Doslova sa naplnilo prisľúbenie, ktoré dal Ježiš Židom, že uvidia „Syna človeka vystupovať ta, kde bol predtým“ (Jn 6, 62).

Svedectvo o Kristovom slávnom výstupe do neba sa nachádza nielen v Písme, ale podopierajú ho aj historické pamiatky. Podľa svedectva Euzébia Cézarejského († 339) svätá Helena, matka cisára Konštantína, „vztýčila majestátnu stavbu na Olivovej hore na pamiatku nanebovstúpenia Toho, ktorý je Spasiteľom ľudstva, keď postavila posvätný chrám na samom vrchole hory“ (Euzébius, Život Konštantína, zv. III, kap.

Bohužiaľ, túto pamätnú baziliku na Olivovej hore v roku 614 zničili Peržania. Po jej obnovení v 8. storočí ju znovu zničili neverci. V 12. storočí križiaci prevzali úlohu obnoviť baziliku, ale skôr, ako ju stihli dokončiť, ju opäť zničili Saracéni a už nikdy nebola obnovená.

Ďalej máme svedectvo sv. Cyrila Jeruzalemského († 386), ktorý vo svojich katechézach uvádza Olivovú horu na svedectvo o Nanebovstúpení nášho Pána, keď hovorí: „Z neba zostúpil na zem v Betleheme, ale do neba vystúpil z Olivovej hory. Olivová hora stojí do dnešného dňa a ukazuje očiam veriacich toho, ktorý vystúpil na oblaku. Toto je nebeská brána jeho nanebovstúpenia“ (Katechézy XIV, 23).

Vývoj Slávenia Sviatku

Slávenie sviatku Nanebovstúpenia je veľmi starobylé. Sv. Augustín († 430) neváha uznať, že tento sviatok má apoštolský pôvod (porov. List Januáriovi, č. 118). Ale popravde do konca 4. storočia nemáme nijaký historický dôkaz o jeho slávení ako samostatného sviatku.

Paschálne obdobie pôvodne trvalo päťdesiat dní a končilo sa v Nedeľu Päťdesiatnice. Pretože Písma spájajú zostúpenie Svätého Ducha so slávnym vystúpením nášho Pána do neba, až do polovice 4. storočia sa tajomstvo Nanebovstúpenia pripomínalo v Päťdesiatnicu. To je dôvod, prečo cirkevný historik Euzébius Cézarejský († 339) dosvedčuje, že svätá a slávna slávnosť Paschy sa končila po „období siedmich týždňov a spečaťovala sa veľkým sviatkom Päťdesiatnice, v ktorý sa podľa Svätých písiem udialo vystúpenie nášho Spasiteľa do neba a zostúpenie Svätého Ducha medzi ľudí“ (porov.

Na konci 4. storočia sa Nanebovstúpenie začalo sláviť ako samostatný sviatok, oddelene od Päťdesiatnice. V tom čase bolo paschálne obdobie skrátené na štyridsať dní v súlade s údajom zo Skutkov apoštolov. V tej dobe bolo ostatných desať dní pred Päťdesiatnicou venovaných očakávaniu Svätého Ducha (Sk 1, 14). A tak okolo roku 380 nám Egeria, slávna španielska pútnička do Svätej zeme, rozpráva, že v Jeruzaleme sa Nanebovstúpenie pripomínalo ešte stále v Nedeľu Päťdesiatnice popoludní slávnostnou procesiou na Olivovú horu, „na miesto, odkiaľ náš Pán vystúpil do neba“.

Pri tejto príležitosti sa „čítali niektoré pasáže z Písiem, spievali sa hymny, ktoré boli prerušované modlitbami, a zazneli aj patričné antifóny“ (porov. Egeria, Denník púte, kap. Ale v Betleheme, podľa svedectva tej istej Egerie, slávili sväté Nanebovstúpenie už v štyridsiaty deň po Pasche, teda vo štvrtok šiesteho týždňa (tamže, kap. 42). Tam sa Nanebovstúpenie slávilo ako veľký sviatok, ktorému predchádzalo bdenie (lítia). A tak na konci 4.

Homílie a Liturgické Texty

Najstaršie homílie na sviatok Nanebovstúpenia, slávený už v štyridsiaty deň po Pasche, predniesli sv. Gregor Nysský († 394) a sv. Ján Zlatoústy († 407). Svätý Gregor nazýva tento deň, „v ktorý bol od nás vzatý Pán“, Spása a tým poukazuje na to, že vystúpením do svojej nebeskej slávy náš Pán dokončil dielo našej spásy (porov. Migne, Grécka patrológia, zv. 46, 689 - 690). A sv. Ján Zlatoústy rozpráva o tomto sviatku ako o dobre zabehnutom a všeobecnom (Ibid., zv. 50, 441 - 452).

A tak na konci 4. alebo na začiatku 5. „Počítajte štyridsať dní od prvého Pánovho dňa (= Nedele Paschy) do piateho dňa (= štvrtka) šiesteho týždňa a slávte sviatok Nanebovstúpenia Pána, pretože v tento deň Pán dokončil celý plán a celé svoje dielo spásy a vrátil sa k Bohu Otcovi, ktorý ho poslal, a sedí po Otcovej pravici (Kniha V, kap.

Slávenie Nanebovstúpenia bolo vždy spojené s procesiou. V Jeruzaleme, ako dosvedčuje pútnička Egeria, veriaci kráčali v procesii na vrchol Olivovej hory. V sýrskej Antiochii ľud šiel v procesii k predmestského chrámu v Romanesia, kde sv. Ján Zlatoústy predniesol svoju slávnu homíliu Na Nanebovstúpenie nášho Pána. Podľa svedectva cirkevného historika Socrata Scholastica (zomrel po roku 439), v Konštantínopole sa veriaci zvykli schádzať a sláviť tento sviatok v chráme v Elaea, hneď za mestským prístavom (porov. Socrates, Cirkevné dejiny VII, 26).

Slávnostnosť tohto sviatku značne zväčšili inšpirovaní hymnografi, ktorých mená sú nám väčšinou neznáme. Najstarší hymnus - Narodil si sa, Bože náš - sa pôvodne spieval v Päťdesiatnicu. Ale niekedy v 5. Autor tropára pre tento sviatok je neznámy, no kondák sa pripisuje sv. Romanovi Sladkopevcovi, známemu hymnografovi 6. storočia.

Existujú dva kánony pre slávenie utierne sviatku. Prvý skomponoval sv. Ján Damaský († 749), slávny hymnograf Monastiera sv. Sábu pri Jeruzaleme. Druhý sa pripisuje mníchovi známeho monastiera Studion v Konštantínopole sv.

Liturgické hymny pre sviatok Nanebovstúpenia sú inšpirované Svätým písmom a kázňami významných cirkevných Otcov. Podrobne opisujú nielen Nanebovstúpenie a oslávenie nášho Pána s jeho ľudskou prirodzenosťou v nebi, ale aj naše vlastné oslávenie spolu s Ježišom.

Svojím slávnym nanebovstúpením náš Pán Ježiš Kristus dokončil dielo nášho vykúpenia a znovu otvoril brány neba celému ľudskému pokoleniu, ako to dosvedčuje sv. Náš Pán a Spasiteľ, aj keď vystúpil do neba a sedí po Otcovej pravici, na nás nezabudol. Ako povedal, pripravuje nám „miesto v dome svojho Otca“ (porov. Jn 14, 2 - 3). A prisľúbil, že nám pošle Svätého Ducha, ktorý nás osvieti a zavedie do nášho nebeského príbytku pripraveného Kristom.

„Príďte, veriaci, a vystúpme na Olivovú horu a s apoštolmi pozdvihnime naše mysle a srdcia hore.

Chrám Nanebovstúpenia Pána v Čertižnom

Majestátny kamenný Chrám Nanebovstúpenia Pána (Voznesenija) z roku 1928 je postavený na návrší obce Čertižné, čím vytvára jej dominantu. Architektúra chrámu východného obradu v sebe spája viacero štýlov. V interiéri sa nachádza starobylý bohato zdobený drevený ikonostas a kamenná krstiteľnica z 15. storočia. Na susednom cintoríne sa nachádza hrob verejného činiteľa Ruského hnutia A. I. Dobrianského (1817 - 1901), ako aj hrob básnika a gréckokatolíckeho kňaza J. I.

Chrám Nanebovstúpenia Pána v Ostrove

Kostol Nanebovstúpenia Pána v Ostrove v Sobraneckom okrese Košickej arcidiecézy oslávil svoje sté výročie. Na slávnosti 15. mája sa zúčastnil pomocný biskup Stanislav Stolárik. Stavba kostola vo filiálnej obci Ostrov sa začala v roku 1907 v čase, keď satmárskym biskupom bol Tibor Boromisza a Ostrov bol ako filiálka Tibavy.

Pozemok zakúpili miestny veriaci od bohatej statkárskej rodiny Čuhovcov zo Sobraniec. Kamene na stavbu sa vozili z Choňkoviec, piesok z Ukrajiny a vápno z Brekova. Stavba kostola bola dohodnutá na vtedajších 24000 korún s tým, že veriaci odpracujú asi 500 hodín sami.

Zbierky na kostol sa robili tak, že sa zbieralo zrno. Pozbierané zrno odpredali a získané peniaze boli na platenie. Hlavný oltár Nanebovstúpenia Pána daroval satmársky biskup Tibor Boromisza. Socha sv. Terézie Ježiškovej bola zakúpená mládežou. Peniaze získali pri svojich divadelných predstaveniach. Keď dvaja miestni odišli do Ameriky, v rokoch 1911-1921 nazbierali tam 20 000 korún pre ostrovský kostol. Z peňazí nazbieraných v Amerike medzi krajanmi bola zhotovená drevená kazateľnica.

Počas prechodu frontu v roku 1944, boli kostol i veža kostola veľmi poškodené. Pri vyhodení mostu pri Ostrove zasiahli črepiny i kostol. Poškodili kazateľnicu, chór, kríž i celé oplechovanie strechy.

Biskup Stanislav Stolárik starostlivosť miestnych veriacich o kostol veľmi ocenil: “Storočná história dáva silnú výpoveď, že tam žila komunita veriacich, ktorá sa o to postarala. Treba zložiť obdiv a úctu týmto ľuďom, ktorí často v neľahkých podmienkach, aj počas vojny aj komunistickej totality, sa dokázali o kostol postarať a tým udržiavať aj seba samých. Z niekdajších 550 obyvateľov dnes tam žije možno menej ako polovica a ktovie akým smerom to pôjde, takže chcem zapriať Ostrovčanom, aby táto história nezostala len v múroch kostola, ale aby tá sila života sa tam nanovo prebudila a bola prítomná.”

Chotárny sviatok v Ostrove je vždy na sv. Jána 24. júna, na pamiatku veľkého krupobitia a hromobitia asi v roku 1902, ktoré bolo práve v tento deň. Preto v tento deň bude prosebná sv.

Chrám vo Falkušovciach

Obec Falkušovce vznikla okolo 13. storočia ako sídlo na majetku zemana Falkuša. Od 13. do 17. storočia sa vyskytuje striedavo pod názvami Folkus, Falkos. V 14. až 17. storočí patrili Falkušovce zemanom z Budkoviec. Zo správy z roku 1700 je známe, že prvý chrám v tejto obci bol drevený. Súčasný chrám bol postavený z fundácie Andreja Kazinczyha a Baltazára Aiozdorfera v roku 1779 a je zasvätený sviatku nanebovstúpenia Pána. Je zapísaný ako Národná kultúrna pamiatka pod číslom 10254/0.

V tom istom roku bola založená aj fara, taktiež drevená. V obci bola v roku 1836 založená cirkevná škola. Tá sa prestavala na kamennú a dokončená bola v roku 1908 dp. Mikulášom Čudákym. V roku 1856 bola postavená kamenná fara, ktorá bola neskôr zbúraná. Nová farská budova bola dokončená v roku 1999. V roku 2002 bol posvätený nový chrám vo filiálnej obci Ložín, zasvätený bl. hieromučeníkovi Pavlovi Petrovi Gojdičovi.

Kňazi pôsobiaci vo farnosti Falkušovce

Gréckokatolícky farský chrám vo Vojčiciach

Zvláštnosťou chrámu, ktorý bol zasvätený archanjelovi Michalovi, sú aj milosti, ktoré boli na žiadosť miestneho kňaza a veriacich udalostí udelené priamo od svätej apoštolskej stolice z Ríma. Boli zachované dva dokumenty, na základe ktorých boli udelené plnomocné odpustky pre veriacich vojčickej farnosti.

Prvým dokumentom zo dňa 20. júla 1937 udelil pápež Pius XI. Milosť odpustkov pre tých veriacich, ktorí farský chrám Boží vo Vojčiciach na sviatok Najsvätejšieho Srdca Pána Ježiša Krista navštívia , vyspovedajú sa, pristúpia k svätému prijímaniu a pomodlia sa na úmysel Svätého Otca. Tieto milosti boli udelené na obdobie deviatich rokov. Počas tohto obdobia veľa veriacich zo širokého okolia prichádzalo na púť do vojčického chrámu.

Zachovala sa aj pieseň.

Dodnes sa z tohto obdobia nachádza v ľavej chrámovej lodi oltár s obrazom Najsvätejšieho Srdca Ježišovho. Druhým dokumentom zo dňa 28. augusta 1943 na žiadosť farára Štefana Želtvaya bolo udelené pápežom Piom XII. Povolenie požehnať korunku na obraze Svätej Panny Márie. Prostredníctvom tohto obrazu mohli veriaci získať plnomocné odpustky za podmienok, ak s vierou pred týmto obrazom prednesú modlitbu Pána alebo sa pomodlia anjelské pozdravenie. Táto milosť bola udelená na obdobie troch rokov.

Na žiadosť veriacich bol dekrétom zo dňa 30. apríla 1982 ordinárom prešovského ordinariátu mons. Jánom Hirkom udelený súhlas, aby Gréckokatolícky farský chrám vo Vojčiciach, doteraz zasvätený archanjelovi Michalovi, bol zasvätený Nanebovstúpeniu Pána.

Kostol v Hažíne

V Hažíne stál už v stredoveku rímskokatolícky kostol. Prvá priama správa o ňom z roku 1374 ho charakterizuje ako filiálny, nie farský. Zasvätenie kostola nie je známe. Jeho výstavbu možno predpokladať od 12. do začiatku 14. storočia. V 16. storočí sa aj do tejto oblasti zo severozápadu Slovenska šírila reformácia. Jej iniciátorom bola predovšetkým šľachta, nútila svojich poddaných k protestantizmu. Šľachta bola väčšinou maďarská alebo pomaďarčená, uprednostňovala kalvínske vierovyznanie a maďarských kazateľov.

Hažín bol fíliou kalvínskej cirkvi v Michalovciach. Podľa dokladu z roku 1618 odvádzali veriaci platby maďarskému kazateľovi. V Michalovciach pôsobil súčasne aj slovenský kazateľ. Michalovská kalvínska farnosť existovala ešte začiatkom druhej polovice 17. storočia. Neskôr zanikla, keď Michalovčania prestúpili opäť na katolícku vieru. V prvej polovici 18. storočia sa sídlom kalvínskej farnosti stali Lúčky, ich fíliou bol aj Hažín. Malý Hažín bol fíliou kalvínskej cirkvi v Hnojnom.

Z roku 1669 je doklad aj o pôsobení gréckokatolíckych kňazov v Hažíne. Ďalší doklad je z roku 1713. Predpokladá sa, že kázali v rímskokatolíckom kostole, na ktorého mieste bol v roku 1786 postavený gréckokatolícky kostol.

tags: #chram #nanebovstupenia #pana