Ekleziológia: Čo je Cirkev?

Odpoveď na základnú otázku ekleziológie „Čo je cirkev?“ môže mať rôzne podoby v závislosti od toho, ktorý z aspektov sa chce zdôrazniť. V súčasnosti sa nachádzame v ekleziologickom prechode: vychádzame z univerzalistického chápania Cirkvi, ktoré sa upevnilo v 80. a 90. rokoch 20. storočia počas pontifikátu Jána Pavla II. V tomto obraze Cirkvi pokračoval Benedikt XVI. Dôsledkom toho bolo, že utrpelo chápanie Cirkvi ako miestnej cirkvi. Na druhej strane, pápežovi a Vatikánu sa pripisovala príliš veľká váha. František vrátil teológiu miestnych cirkví do popredia a teraz ju prehlbuje.

Viacero teológov sa pustilo do detailného štúdia teologických zdrojov zo staroveku a stredoveku v kritike tohto chápania cirkvi. To viedlo k znovuobjaveniu myšlienok, ktoré predtým boli v centre teologických úvah o cirkvi: napríklad cirkev ako Kristovo telo, tajomstvo alebo sviatosť, Boží ľud alebo spoločenstvo.

V centre koncilovej ekleziológie je myšlienka, že cirkev je viac než iba jej štruktúry a zákony. V samotnej podstate cirkev participuje na Božom živote, od ktorého bytostne závisí.

Ak chceme synodalitu v Cirkvi, ale ekleziológia koncilu, Božieho ľudu, nebola prijatá, synodálna Cirkev nebude. A ak sa pozrieme na všeobecnú Cirkev, je jasné, že vo väčšine miestnych cirkví nedošlo k prijatiu Cirkvi ako Božieho ľudu.

Koncept Božieho ľudu

Príklad: V Latinskej Amerike koncepty Božieho ľudu a uprednostnenie biednych uľahčili prijatie koncilu. Ale nebolo to tak na všetkých kontinentoch. Keď teraz pápež zriadil študijnú skupinu na tému biednych, nemá na mysli len Latinskú Ameriku, ale aj časté neprijímanie biednych v univerzálnej Cirkvi. Podobne je to aj s diakonátom žien. Ak ekleziológia Božieho ľudu nebola prijatá vo všetkých miestnych cirkvách na celom svete, je veľmi ťažké rozšíriť horizont názoru na to, kto by mal byť ordinovaný a nechápať izolovane jednotlivé témy. Musí existovať spoločná vízia Cirkvi úradov, chariziem, služieb a iných foriem činnosti v spoločenstve veriacich.

Preto tu nie je dobré hovoriť o jednotlivých témach, ale o prijatí II. vatikánskeho koncilu, ktoré uľahčuje alebo sťažuje diskusiu a konsenzus v určitých bodoch.

Cirkev v Afrike napríklad hovorí, že obraz Cirkvi ako Božieho ľudu alebo Božieho stánku medzi ľuďmi nereprezentuje ich obraz Cirkvi. Preferujú imidž rodiny. V Austrálii a Oceánii, ktoré sú obklopené morom, Cirkev tiež odmietla tento obraz. Veľký význam Františkovho pontifikátu spočíva v tom, že priniesol zmenu smerom k svetovej cirkvi, ktorá sa považuje za Boží ľud.

Pápež má však dvojitú úlohu: musí podporovať zmenu v chápaní Cirkvi a tiež zabezpečiť, aby sa táto NOVINKA dostala do všetkých miestnych cirkví. Ak na konci synody budeme mať dokument, ktorý robí tento ekleziologický skok a konštitutívne zakotvuje chápanie Cirkvi ako Božieho ľudu, potom dôjde k ďalšiemu vývoju v oblasti úradov a doktríny.

Synodalita a jej význam pre Cirkev

Keď pápež hovorí, že Cirkev je konštitutívne synodálna, nie je to prijímané rovnako vo všetkých miestnych cirkvách. Cirkev je synodálna vo svojom bytí a konaní. Synodalita teda nie je metóda, ale definuje Cirkev. Ak však mnohým miestnym cirkvám nie je jasné, čo vlastne Cirkev je, naďalej vidia synodalitu ako metódu. Toto je veľký problém pre univerzálnu Cirkev. Okrem toho sa niektoré miestne cirkvi pýtajú, ako synodalita ovplyvňuje rozhodovanie v Cirkvi.

Koncil ďalej vyjadril, že cirkev je putujúci Boží ľud. Tento obraz je významný z viacerých dôvodov. Je z neho jasné, že cirkev sú ľudia. Bez ľudí sa nedá hovoriť o cirkvi. Tento obraz poukazuje aj na Božie vyvolenie a na to, že cirkev je ľud, ktorý je na ceste. Obraz cirkvi ako putujúceho ľudu je kľúčovým pre ekleziológiu koncilu, lebo slúži ako logický predpoklad pre koncilové výroky o obnove cirkvi.

Úloha miestnych cirkví

V súčasnosti sa nachádzame v situácii, v ktorej nemožno rozhodnutia synody chápať, prijímať a realizovať rovnakým spôsobom v rôznych miestnych cirkvách. Keď sa ekleziologický prechod skončí, miestne cirkvi budú mať svoju vlastnú autoritu.

Jedným z príkladov sú biskupské konferencie. František bol vo svojom liste Evangelii gaudium z roku 2013 prvým pápežom, ktorý citoval biskupské konferencie, a tým ich poctil. Bola to inovácia, ktorá uznala, že biskupská konferencia, tzn. inštitúcia na úrovni medzi biskupmi a pápežom, môže pôsobiť ako doktrinálna autorita. Pápež to citoval vo svojom učení. Mnohé z miestnych cirkví a miestnych biskupských konferencií ešte nepochopili zmenu, ktorá sa tu udiala.

Ak vidíme prechod univerzálnej Cirkvi na cirkev miestnych cirkví, prirodzene existujú rozdiely vo formách a rýchlosti. Súčasná synoda je dôležitá, pretože na mnohých kontinentoch prvýkrát spojila jednotlivé miestne cirkvi v skutočnom spoločenstve. Prispieva to k väčšej vyspelosti miestnych cirkví a z dlhodobého hľadiska povedie k tomu, že si uvedomia autoritu, ktorú majú v náuke a v oblasti služieb.

Synoda tiež upriamuje pozornosť na niektoré miestne cirkvi, ako sú tie v nemecky hovoriacich krajinách, kde došlo po koncile k veľkému vývoju. V tejto chvíli sú to cirkvi v týchto krajinách a v Latinskej Amerike, ktoré sa tlačia dopredu.

Synodálnu cestu nemožno oddeliť od vývoja Cirkvi v Nemecku po II. vatikánskom koncile. Ale nie všetky časti sveta chápu Cirkev rovnako ako Nemecko a je potrebná vysvetľujúca práca. Napríklad rozhodnutia Synodálnej cesty je potrebné komplexne preložiť do mnohých jazykov.

To isté platí pre Severnú Ameriku - v USA je Cirkev v podstate nefunkčná a bohužiaľ sa zdá, že medzi tamojšími biskupmi neexistuje žiadna skutočná komunita. Ak nemecká Synodálna cesta a koncept cirkevného zhromaždenia z Latinskej Ameriky nevstúpia do dialógu s celou Cirkvou, zostanú izolovanými skúsenosťami.

Budúcnosť Cirkvi

Budúcnosť bude veľmi zložitá a bude napredovať pomaly. Pretože takýto reformný proces sa nezavŕši za jednu generáciu. Po Tridentskom koncile trvalo 100 rokov, kým sa jeho rozhodnutia realizovali a kým sa v celej Cirkvi zriadili inštitúcie, ktoré vytvoril, ako seminár a farnosť. Uplynulo len šesť desaťročí od II. vatikánskeho koncilu a nachádzame sa uprostred opísanej ekleziologickej premeny, čo nám len pomáha pochopiť, že tento koncil nebol úplne prijatý.

Synodalita je však pre katolícku Cirkev nový pojem a každý ho chápe, ako chce, prináša však inováciu, že biskupská konferencia, tzn. inštitúcia na úrovni medzi biskupmi a pápežom, môže pôsobiť ako doktrinálna autorita a keď sa tento ekleziologický prechod skončí, miestne cirkvi budú mať svoju vlastnú autoritu.

V tejto akcii podľa Lucianiho ide o zmenu mentality: nemalo by ísť o lipnutie na všetkom, čo vychádza z Ríma, ale tiež je dôležité, že biskupský princíp nie je nad synodálnym princípoma hlas laikov sa rovná hlasu biskupov.

Takže doktrinálnu autoritu preberú biskupské konferencie, ale tie budú pravdepodobne obsadené aj laikmi, pretože hlas laika je rovnocenný s hlasom biskupa. A tiež pravdepodobne nebudú viazané rozhodnutiami pápeža, ani rímskych dikastérií. Katolícka Cirkev, ak Boh dopustí, aby sa tento plán zrealizoval, sa zmení na chaotickú a neorganizovanú skupinu miestnych cirkví, ktoré nebudú zdieľať ani rovnakú vieru, ani rovnaké sviatosti a ani rovnakú morálku.

Zmeny v ekleziológii sú len zdanlivé a v skutočnosti sú klamom. Javia sa tak len tým, ktorí nepoznajú ekleziológiu z prvého tisícročia.

Tabuľka: Porovnanie chápania Cirkvi pred a po II. Vatikánskom koncile

Lumen Gentium, dogmatická konštitúcia o Cirkvi

tags: #ekleziologia #co #predstavuje #cirkev