Kristus v dnešnej dobe: Posolstvo nádeje a lásky

„Kristus je pokoj a vyrovnanosť, ktoré ľudia našej doby hľadajú,“ povedal pápež Ján Pavol II. v meditácii v rámci príprav na Vianoce. Ústredné posolstvo Adventu, liturgického obdobia príprav na Ježišovo narodenie, bolo základnou témou meditácie Svätého Otca, keď pozdravil tisíce pútnikov, ktorí sa aj v túto daždivú a studenú nedeľu 7. decembra 2003 zhromaždili na Námestí sv. Petra, aby sa s ním pomodlili Anjel Pána.

Okrem iného im povedal:„Dnešná liturgia zdôraznila zvolanie sv. Jána Krstiteľa: ... pripravte cestu Pánovi, vyrovnajte mu chodníky - toto posolstvo je prorockým zvolaním, ktoré má neustálu ozvenu počas storočí. Počúvame ho aj v dnešnej dobe, keď ľudstvo pokračuje na svojej ceste históriou. On národom tretieho tisícročia ukazuje cestu, ktorú treba prekonať pri hľadaní pokoja. Advent je pozvaním vyjsť a stretnúť sa s Kristom, ktorý nás prichádza spasiť. Pripravujeme sa pripomenúť si narodenie, ktoré sa udialo v Betleheme asi pred 2000 rokmi. Znovu si obnovujeme svoju vieru v slávny príchod Krista na konci časov. Súčasne sa pripravujeme na to, aby sme spoznali jeho prítomnosť v našom strede. V skutočnosti nás tiež navštevuje v osobách a udalostiach našich dní.“

Pútnikom tiež pripomenul, že Cirkev slávi 8. decembra Nepoškvrnené počatie Panny Márie a vzýval jej orodovanie, aby sme dokázali pripraviť cestu Pánovi v nás i vo svete.

Kristus ako "radostná správa" pre človeka

Napriek tomu Kristus nazýva svoje posolstvo „evanjelium“ = v preklade „radostná správa“, čo nás núti konfrontovať rôzne ponuky tohto sveta s kresťanstvom. Keď sa z každej strany na nás z reklám, bilbordov a časopisov usmievajú šťastní ľudia, núti nás to premýšľať, v čom je Kristova ponuka iná. Prečo je to radostná správa pre človeka? Dovolím si odpovedať, že je to v pravdivom pohľade na život a skutočné šťastie.

Žiaden človek nikdy nie je dostatočne vzdialený od Boha, aby sa Boh k nemu nedostal. Toto je radostná zvesť kresťanstva, že žiaden človek nikdy nie je dostatočne vzdialený od Boha, aby sa Boh k nemu nedostal. Píšem to možno aj jazykom súčasnej doby, keď sa hovorí o dodržiavaní bezpečnostnej vzdialenosti pred nakazením koronavírusom.

Pán Ježiš pozýva svojich učeníkov, aby sa stali rybármi ľudí. „Loviť ľudí“ znamená zachrániť človeka pred duchovnou skazenosťou a vnútorným rozvratom. Sieť je symbolom vytiahnutia zo smrti do života, ktorý ponúka Kristus. Ako kresťania nesieme zodpovednosť za ľudí okolo seba. Chráňme seba a druhých pred všetkým, čo ohrozuje dôstojnosť a skutočné dobro každého človeka. Byť kresťanom nie je nič iné, „iba“ nasledovanie Boha.

Možno aj preto symbolom kresťanov v staroveku bola ryba. V gréčtine sa ryba povie ICHTYS, čo poslúžilo kresťanom, aby jednotlivým písmenom gréckeho výrazu dali hlbší význam: Iesus CHristos Theu Yios Soter - Ježiš Kristus, Boží Syn, Spasiteľ.

Cez svojho Syna Boh vytiahol záchrannú sieť, aby chytil človeka do svojej lásky, milosrdenstva a odpustenia.

Tabuľka: Význam slova ICHTYS

Božie milosrdenstvo a úloha Cirkvi

Cirkev hlása a rozličným spôsobom vyznáva pravdu o Božom milosrdenstve, ktoré bolo zjavené v ukrižovanom a vzkriesenom Kristovi. Usiluje sa prejavovať ľuďom milosrdenstvo skrze ľudí. V tom vidí prepotrebnú podmienku svojej starostlivosti o lepší a „ľudskejší“ svet pre prítomnosť i pre budúcnosť.

Avšak Cirkev v žiadnom čase, v žiadnej dejinnej dobe - najmä v takej rozhodnej, ako je terajšia - nesmie zabúdať na modlitbu, úpenlivé volanie o Božie milosrdenstvo proti mnohonásobnému zlu, ktoré zaťažuje ľudské pokolenie a hrozí mu. Je to základné právo a povinnosť Cirkvi, žijúcej v Ježišovi Kristovi.

Je to právo a povinnosť pred Bohom a pred ľuďmi. vzývať Božie milosrdenstvo. Tento mocný hlas, ktorý je pre dnešnú Cirkev zvlášť významný, sa obracia na Boha a dovoláva sa jeho milosrdenstva, o ktorom Cirkev vyznáva a hlása, že sa dokonale prejavilo v ukrižovanom a vzkriesenom Kristovi, totiž vo veľkonočnom tajomstve.

Toto tajomstvo zahrňuje najúplnejšie zjavenie milosrdenstva, totiž lásky, ktorá je silnejšia než smrť, mocnejšia než hriech i akékoľvek zlo. Je to láska, ktorá človeka vyzdvihuje aj z najhlbšieho pádu a oslobodzuje aj od najväčších nebezpečenstiev. Ľudia našej doby cítia tieto hroziace nebezpečenstvá.

Ak niekedy nemá odvahu vypovedať slovo „milosrdenstvo“ alebo ak bez náboženstva a vo svojom povedomí nenachádza rovnocenný výraz, tým viac musí Cirkev prízvukovať toto slovo, a nie iba vo svojom vlastnom mene, ale aj v mene všetkých ľudí nášho veku.

Takýto duševný stav znamená lásku k Bohu, ktorého dnešný človek od seba často oddialil a odcudzil sa mu, keď rozličným spôsobom vyhlasoval, že je pre neho „zbytočný“. Je v tom vyjadrená aj láska k ľuďom, a to voči všetkým bez výnimky a bez akéhokoľvek rozlišovania, bez rozdielu rasy, kultúry, reči, svetonázoru, taktiež bez rozdielu medzi priateľmi a nepriateľmi.

Je to láska voči ľuďom, ktorá praje všetko opravdivé dobro každému jednému i každej ľudskej spoločnosti a rodine, každému národu, spoločenskej triede, mládeži, dospelým, rodičom, starcom i nemocným, každému bez výnimky. Je to láska a horlivá starostlivosť zabezpečiť každému všetko, čo je skutočne dobré, a odstrániť i odvrátiť všetko, čo je zlé.

Kristovo tajomstvo, ktoré nám odhaľuje vznešené povolanie človeka, ma pobádalo, aby som v encyklike Redemptor hominis znova zdôraznil neporovnateľnú ľudskú dôstojnosť; ono ma zároveň zaväzuje, aby som hlásal milosrdenstvo ako zmilúvajúcu sa Božiu lásku zjavenú v tom istom Kristovom tajomstve.

V mene ukrižovaného a vzkrieseného Ježiša Krista, v duchu jeho mesiášskeho diela, ktoré v dejinách ľudstva ďalej trvá, pozdvihujeme svoj hlas a prosíme, aby sa v tejto historickej dobe znova zjavila tá láska, ktorá je v Otcovi, a aby sa pôsobením Syna i Ducha Svätého stala zreteľne prítomnou v terajšom svete a mocnejšou nad každé zlo, mocnejšou, než je hriech a smrť.

Keď Cirkev plní veľkolepú úlohu uskutočňovania Druhého vatikánskeho koncilu - ktorý možno oprávnene považovať za nové sebarealizovanie Cirkvi primerane požiadavkám doby, v ktorej žijeme - musí byť stále vedená vedomím, že v tomto diele nijako nemôže myslieť iba na seba samu.

Nech by tu ľudské dejiny kládli akýkoľvek odpor, nech by súčasná civilizácia vyznávala akékoľvek iné rozličné názory a hoci by sa popieranie Boha vo svete veľmi rozmohlo, tým bližšie nám musí byť toto tajomstvo, ktoré bolo od večnosti skryté v Bohu a ktoré Ježiš Kristus v čase zjavil človekovi.

Solus Christus (Jedine Kristus)

Počas niekoľkých Večerov v kostole sa zamýšľame nad reformačnými princípmi. Nad zásadami, ktoré boli formulované v dávnej minulosti - v 16. Storočí. Pred mesiacom to bola téma: Jedine Písmo, dnes: Jedine Kristus a v budúcnosti: Jedine milosť, Jedine viera.

Aj reformačné princípy si pripomíname nie ako raz navždy vyslovené dogmy, ale ako neoceniteľné, užitočné smerové tabule, ktoré pomáhajú zorientovať sa v mnohých križovatkách nášho sveta a vyhnúť sa slepým uličkám. Iba staromilsky opakovať to dávno vyslovené, by bolo smiešne (ako keď papagáj neustále opakuje, čo pochytil). Ešte smiešnejšie a škodlivejšie - priam nerozumné by bolo obrátiť sa minulosti chrbtom a domýšľavo si navrávať, že staviame na zelenej lúke.

Keď sa cirkev iba obracia do minulosti, ale aj vtedy, keď si myslí, že všetko živé, pravé, vrúcne začína až teraz - že až my sme tá generácia prebudených…, tak hrozí, že sa zmení na múzeum alebo na sektu.

Význam reformačných téz

K reformačným tézam Jedine Písmo, Jedine Kristus, Jedine milosť, Jedine viera - k ich významu môžeme použiť 2 obrazy:

• Opatrujeme ich v úcte ako staré fotografie našich predkov, ktorých poslušná viera v Krista a život aj nás inšpirujú k nasledovaniu.
• Alebo iný obraz: Máte doma gramofón? Možno si poviete, načo by mi bola taká veľká stará „škatuľa“? To je dávno prekonané, dnes letí čosi iné (mp3-jky). Keď však do tej starej „škatule“ zvanej gramofón vložíme platňu, zaznie krásna hudba. Hudba, ktorú môžeme označiť ako zlatý fond cirkvi.

Princípy viery

1. Jedine Písmo sväté Starej a Novej zmluvy je základom kresťanskej viery, nie tradícia cirkvi. Z Písma nám zaznieva Božie slovo - pravda, vo svetle ktorej musia byť posudzované všetky otázky. Jedine z Písma sa dozvedáme, že sme nebeským Otcom prijatí za Božie deti.
2. a to jedine vďaka Božej milosti. Nie sme zachránení vlastným konaním.
3. ktorá sa udiala v Kristovom vykupiteľskom diele. Jedine v obeti Ježiša Krista je naša záchrana pred večným zahynutím. - Jedine Kristus - Jeho zásluhy.
4. Milosť daná nám v Kristovi je pri nás účinná, jedine vtedy, ak ju prijímame vierou. - Jedine viera.

Zásady Jedine vierou a Jedine milosťou berú „vietor z plachiet“ človeku, jeho myšlienkam a skutkom, ktorými by sa chcel chváliť a odkazujú ho na Boha.

Zásady Jedine Kristus a Jedine Písmo berú „vietor z plachiet“ cirkvi - upierajú cirkvi najvyššiu autoritu nad čovekom a podriaďujú ho Kristovi, ako nám ho predstavuje Písmo sväté.

Dnes chceme pozornosť sústrediť na princíp Jedine Kristus. Iba Kristus má autoritu nad veriacimi, nie cirkev. Na koncile v Bazileji sa Majster Ján Hus sa proti cirkvi odvolal ku Kristovi. To rozhorčilo cirkevných právnikov, lebo rímske právo nepozná vyššiu inštanciu, ako je cirkev a jej snem (koncil).

Až Luther o sto rokov mohol slobodne a nahlas povedať, že hlavou cirkvi je Kristus. Inú viditeľnú hlavu cirkev nemá. Keďže nie je telesná, nevidíme ju, ale jej vonkajším znamením je kázanie Kristovho evanjelia a prisluhovanie sviatostí.

Jedine Kristus značí, že prístup k Bohu a poznanie Boha je možné len cez Ježiša Krista: „Nik neprichádza k Otcovi, ak len nie skrze mňa“ (J 14, 6). Jedine Kristus prijíma hriešnikov a dáva im spravodlivosť, ktorá pred Bohom platí. Jedine v osobe, diele a učení Ježiša Krista smieme zložiť dôveru na záchranu.

Luther hovorí, že Kristus je kľúč k výkladu Písma, že Písmo sväté je nutné vysvetľovať z jeho centra - od Krista. Čo sa tým myslí?

V Kristovi je evanjelium o Božej milosti. Jedine od nej je závislé spasenie. Cez Božiu milosť, ktorá prináša spásu, treba vysvetľovať celé Písmo. To je takzvaný kristocentrický či evanjeliovocentrický výklad Písma. Písmo sa musí vysvetľovať z evanjelia o ospravedlnení hriešnika prijatého vierou.

Pretože Kristus je Pánom Písma, Písmo nemôže byť v rozpore s Kristom, svojím Pánom. Luther sa nebál kriticky pristupovať k Písmu, pretože ho nepokladal za poslednú autoritu. Tou poslednou autoritou je pre neho Kristus ukrižovaný a vzkriesený (1K 2, 2; Gal 2, 20). To, čo vedie ku Kristovi, je smerodajné pre náš život.

Princípy reformácie úzko súvisia práve s Kristom. „Jedine Písmo“ je smerodajné, ak chceme pravdivo poznať Ježíše Krista. „Jedine milosťou“, nezaslúženou priazňou, ktorú nám Boh prejavil v Kristovi, sme zachránení. „Jedine vierou“ v Ježiša Krista získavame prístup k milosti a všetkému, čo Ježiš je a poskytuje.

Skrátka: Jedine Kristus (J 14, 6) - veď v Ňom, skrze Neho a pre Neho je všetko stvorené a v Jeho kríži zmierené, vrátane nás (por. Kol 1, 16 a 20).

Posolstvo Ježiša Krista v dnešnom svete

Solus Christus - Jedine Kristus je naším Spasiteľom, je našou spravodlivosťou pred Bohom, naším životom, je i našou nádejou.

Dnes žijeme v pluralizme, vraví sa, že jestvuje veľa právd, aj veľa spasiteľov. Z pohľadu Biblie je táto mienka „hodom vedľa“. Ona dáva na spomenuté názory jednoznačné stanovisko: V Ev. Jána 14, 6: (Ježiš riekol): „Ja som cesta i pravda i život. Nik neprichádza k Otcovi, ak len nie skrze mňa.“

Vyslovil sa o sebe ako o chlebe, dobrom pastierovi, svetle, ceste, pravde a živote... A je to vskutku tak:

• Ak odídeme od Ježiša Krista - chleba života - skončíme v duchovnom v hlade, nenaplnenosti.
• Keď pohrdneme radami a opaterou dobrého Pastiera, skôr či neskôr skončíme v bezradnosti, tápaní v neistote.
• Ak sa vzďaľujeme od Krista ako svetla sveta, môžeme skončiť maximálne tak v temnote.
• Keď zídeme preč z cesty, ktorou je Kristus, dôjdeme do slepej uličky, priekopy či priepasti.
• Ak opustíme Krista - Pravdu, môžeme sa ocitnúť len v lži, v sebaklame.
• Keď sa uberáme preč od Krista, ktorý je život, môžeme smerovať len do smrti.

To nie sú rečičky, ale fakt.

Ježiš Kristus je jediný, kto má nárok povedať o sebe: Ver, že ja! On nám svojím učením, celým svojím k životom aj obeťou hovorí: Ver, že ja! Ver, že ja ti dávam hodnotu, že zmysel a cieľ tvojho žitia je vo mne vo vzťahu dôvery a lásky ku mne.

Ak áno, potom by bol Boh tyran - nechal by zbytočne zomrieť svojho Syna. - Ak je spasenie v niekom inom ako v Ježišovi, potom by Ježišova smrť bola nezmyselná. Mala však zmysel! Lebo nieto človeka, ktorý by nepotreboval Božie odpustenie - spasenie (Rímskym 3, 12 a 23), záchranu od trestu za to, čo zlého sme zmýšľali, povedali, vykonali alebo čo dobrého sme zanedbali konať - od trestu za hriech.

Práve snaha o každé doplňovanie a podmieňovanie spásy v Kristovi nutnosťou dodržiavať predpisy zákona (či už je to krst Duchom Svätým, svätenie soboty, neprípustnosť jedenia istých pokrmov, určité dobré skutky atď..) je prejavom nevery a nedôvery v Krista.

Keby existovala iná cesta spásy, Kristus by nemusel za nás na kríži umierať.

„Jedine Kristus“ je princípom nášho ospravedlnenia - nášho správneho postavenia pred Bohom. Ale aj princípom nášho posvätenia, nášho života s Bohom.

V 2 Pt 1, 3 Biblia hovorí, že v Kristovi nám Boh daroval všetko potrebné pre život a zbožnosť.

Zrelý kresťan nazačína pri Kristovi, aby potom pristúpil k niečomu lepšiemu, ale začína s Kristom a potom objavuje to, čo v Kristovi máme - ďalšie a ďalšie úžasné veci. Veď podľa Kol 2, 3 sú v Kristovi skryté všetky poklady múdrosti a známosti.

Kristus stačí. V Ňom je naša hodnota, v Ňom je náš život. On tebe aj mne vraví: Ver, že ja! Dôveruj mi!

„Jedine Kristus“ je princípom nášho ospravedlnenia - nášho správneho postavenia pred Bohom. Ale aj princípom nášho posvätenia, nášho života s Bohom.

Dobré skutky a láska nie sú podmienkou spásy, ale dôsledkom spásy a prejavom vďačnosti za spásu, ktorú prijímame vierou v Krista.

On povedal: „Zostaňte vo mne a ja vo vás. Ako ani ratolesť nemôže prinášať ovocie sama zo seba, len ak ostáva na vínnom kmeni, tak ani vy, len ak zostávate vo mne. Ja som vínny kmeň a vy ste ratolesti. Kto zostáva vo mne a ja v ňom, ten prináša veľa ovocia, pretože bezo mňa nič nemôžete činiť. ... Ak zostávate vo mne a moje slová zostávajú vo vás, proste, čo chcete, a stane sa vám“ (Ján 15, 4 - 5 a 7).

Hoci som iba (ako) špinavá hrzdavá plechovka, a aj keď pred Bohom budem i so svojimi domnelo najlepšími skutkami iba čierny ako kominár, pre Boha mám hodnotu, lebo za mňa zomrel Jeho Syn. To znamená: Nie ja, ale Kristus, nežijem už ja, ale žije vo mne Kristus (G 2, 20).

Jedine Ježiš. Kristus hovorí: Ver, že ja! - Ver, že ty nemusíš, ani nemôžeš urobiť nič pre svoje spasenie. Každý, kto sa chce sám zachraňovať (sám chytať chytača), sa doláme. Ježiš je Ten, kto nás chce držať, zachrániť, kto chce v nás žiť, Nesnažme sa robiť opak. On nás chce držať, chce žiť v každom z nás. - Solus Christus - jedine Ježiš.

Kristus ako umelec a vedec ľudských duší

U Ježiša ako umelca a vedca ľudských duší to bolo práve naopak. Počuli sme ako dvaja Jánovi učeníci, keď sa dozvedia, že Kristus je Božím Baránkom, hneď išli za ním. „Učiteľ, kde bývaš? Áno, pretože Ježiš bol skutočne umelcom a vedcom ľudských duší.

Bol človekom a Bohom zároveň. Každý z nás vo svojej prirodzenosti má v sebe zakorenenú túžbu po Bohu od svojho stvorenia. A tak Boh je ten, ktorý prvý vstupuje do dialógu s človekom. Dokazuje to v celých dejinách spásy. A čo my, ako je to s nami? Kráčame skutočne za Ježišom, ktorý s vystretými rukami čaká na náš dotyk?

Ježiš je tým majstrom, ktorého by sme mali nasledovať. Iba jeho dotyk dá nášmu životu pravý zmysel a hodnotu. To by malo byť takýmto povzbudením pre nás v jeho nasledovaní. On už spravil prvý krok voči nám. Najviac nám vyšiel v ústrety ako človek, ktorého narodenie sme len nedávno slávili. Teraz je rad na nás.

Pane, ďakujem Ti za tvoj záujem o mňa, za to že ma miluješ dokonca viac ako ja sám seba. Posilni moju vôľu kráčať za tebou, spoznávať Ťa v ľuďoch, kde prebývaš a byť ti odovzdaný po celý svoj život.

Kristus Kráľ

Pilát sa spýtal Ježiša: „Si židovský kráľ?“ Ježiš odpovedal: „Hovoríš to sám od seba, alebo ti to iní povedali o mne?“ Pilát odvetil: „Vari som ja Žid? Tvoj národ a veľkňazi mi ťa vydali. Čo si vykonal?“ Ježiš povedal: „Moje kráľovstvo nie je z tohto sveta. Keby moje kráľovstvo bolo z tohto sveta, moji služobníci by sa bili, aby som nebol vydaný Židom. Lenže moje kráľovstvo nie je stadiaľto.“ Pilát mu povedal: „Tak predsa si kráľ?“ Ježiš odpovedal: „Sám hovoríš, že som kráľ. Ja som sa na to narodil a na to som prišiel na svet, aby som vydal svedectvo pravde.

Zároveň tento akt uvedomenia si Božieho prebývania v človeku, ktoré napĺňa naše duše svojou milosťou, nás pozýva naučiť sa žiť v jeho prítomnosti a vo všetkom plniť jeho vôľu. Ak by sme mali vyzdvihnúť posolstvo dnešného sviatku, nachádzame ho v samotných evanjeliách, v ktorých je Kristus vykreslený, ako nádherný príklad Kráľa, ktorý nemyslí na seba. V kresťanskej ikonografii je Kristus Kráľ zväčša vyobrazovaný so žezlom v ruke.

Jeho žezlo je ako palica pastiera. Kristus Kráľ nesedí pohodlne na tróne, ale ako obetavý pastier - predpovedaný prorokom Ezechielom - hľadá svoje stratené ovce, zranené obväzuje, slabé posilňuje. Krstom sme sa stali súčasťou kráľovskej rodiny aj my. Stali sme sa kráľovskými deťmi, čím sme dostali nielen kráľovský titul, alebo bola nám aj zverená služba.

Sám Ježiš hovorí: Učte sa odo mňa, lebo som tichý a pokorný srdcom. Vezmite moje jarmo. Moje jarmo je príjemné a moje bremeno ľahké. Mt 11,29 Pozýva nás nasledovať ho. Apoštol Peter nás preto povzbudzuje kráčať v jeho šľapajach.

Keď sa dnešný deň pri spomienke na Krista kráľa zahľadíme na trón Ježiša Krista na kríži, uvidíme, že Ježiš sa vedome a dobrovoľne obetoval, aby zachránil ostatných. Dnešný deň je deň, kedy by sme sa mali pýtať seba samých, ako sme odpovedali na Kristovu výzvu formovať našu myseľ podľa Kristovej náuky a na základe jeho príkladu.

Ježišu tichý a pokorný srdcom, pretvor naše srdcia podľa srdca svojho.

Nech nám dá túžbu po Bohu, po oznaní Ježiša a radosť z Ježiša, živého Boha, prítomného v našom živote, a nech nám dá radosť z jeho Slova. Želám vám pokoj a lásku nášho Boha, vyprosujem silu viery a vrúcnu túžbu po Bohu pre nás všetkých, ktorí v neho veríme.

tags: #kristus #a #dnesna #doba