Ekumenizmus a postoj Apoštolskej cirkvi

Ekumenizmus, hnutie zamerané na zblíženie a spoluprácu medzi rôznymi kresťanskými cirkvami, má v modernej dobe čoraz väčší význam. Cieľom je prekonať historické rozdiely a dosiahnuť jednotu, ktorú si želal Ježiš Kristus pre svojich nasledovníkov. Tento článok sa zaoberá ekumenizmom a postojom Apoštolskej cirkvi k tomuto hnutiu.

Ekumenizmus: Cesta k jednote

Ekumenizmus je hnutie, ktoré sa snaží o dorozumenie a zblíženie medzi rôznymi kresťanskými cirkvami a náboženskými spoločenstvami. Po zložitých začiatkoch získalo toto hnutie svoju konkrétnu a organizovanú podobu v činnosti Svetovej rady cirkví so sídlom v Ženeve, v regionálnych Ekumenických radách cirkví, rovnako aj v rôznych formách medzikonfesionálnych stretnutí, dialógoch, na konferenciách takzvaných kresťanských cirkví, na kongresoch, snemoch a pod. Inými slovami, duch našej doby je dotknutý duchom ekumenizmu. Je potrebné všimnúť si aj tú skutočnosť, že ekumenizmus nie je dnes len kresťanskou záležitosťou, ale nachádza určité uplatnenie aj v ne- kresťanských náboženstvách, akými sú judaizmus, islam, budhizmus, šintoizmus a iné, alebo aj v spoločenskej sfére, hoci v tomto prípade ide o celkom iný vzťah než je to vo sfére kresťanskej.

Pre potreby ekumenického hnutia sa objasnením pojmu „ekuména“ (grécky „oikuméni“) seriózne zaoberali dvaja jeho aktivisti: bývalý generálny tajomník SRC Willem Adolf Visser,t Hooft a pravoslávny rumunský patrológ prof. Ioan Coman. Podľa ich názoru, slovo „ekuména“ zmenilo svoj význam sedem až osemkrát, súčasne však bolo používané predovšetkým v dvoch jeho významoch: stanovisko, postoj, ktorý vyjadruje poznanie o jednote Cirkvi a kresťanstva a túžbu po tejto jednote.

Vývoj pojmu "ekuména"

V Európe pojem „ekuména“ je dielom gréckeho ducha, štátu a filozofie a mal čisto svetský obsah. V 5. st. pred Christom použival ho Herodot, neskôr aj Demostenes a Aristoteles, a to pre označenie obývanej Zeme (na rozdiel od neobývanej). Dlhý čas si udržal tento zemepisný význam, ale v období helenizácie a vzniku Makedónskej a Rímskej ríše stáva sa pojmom kultúrnym a politickým, označujúcim odteraz civilizovaný svet, čiže svet helenistickej civilizácie, teda aj pojmom spolo- čenským. područia Rímskeho impéria. V Byzancii kládli dôraz na duchovnú jednotu, vytvorenú za pomoci gréckej filozofie, ktorá vytvorila ideu jedného sveta, nadriadeného všetkým ostatným lokálnym malým štátom bez ohľadu na náboženské rozdiely (žeby táto idea opäť ožila?). Prijímali zjednocujúce božstvo, ktoré personifikovalo fundamentálnu zásadu sveta. Známa je idea i realizácia „ekumény“ cez Alexandra Veľkého, ktorý chcel zjednotiť obyvateľov svojej ekumény do jednej politickej organizácie. Stoicizmus vytvoril filozofické chápanie idey ekumény cez ideu spoločenstva. Chryzyp hovoril, že „iba celý svet môže seba uspokojiť, lebo má v sebe všetko, čo potrebuje“. Ľudia tvoria jednotu, lebo majú a prejavujú tú istú prirodzenosť. Ľudské spoločenstvo odráža v sebe celok kozmu. „Ekuména“, čiastka všeobecného kozmu, vyjadruje túto všeobecnosť (celok kozmu) dokonalejšie než akýkoľvek štát. Na pojme ľudského rodu je vybudovaný pojem ľudskosti, ktorá sa stáva duchovným spojivom „ekumény“.

Ekuména v Biblii a kresťanstve

Výraz „ekuména“ stretávame aj v Septuaginte, to jest v gréckom preklade Svätého Písma, najmä však v žalmoch a označuje obývanú Zem. Potom však prichádza kresťanstvo, ktoré sa šíri na teritóriu, na ktorom pojem „ekuména“ bol všeobecne známy, a prijíma ho vo viacerých významoch. Najčastejšie sa v Novom Zákone objavuje slovo „oikuméni“ v zmysle geografickom, ako určenie Zeme a sveta daných ľuďom pre bývanie a život. Všeobecne však ekuména znamená pole pôsobenia Cirkvi.

Od druhého storočia, to jest od doby apoštolských mužov, razí si cestu nové chápanie slova „ekuména“. Zapríčinila to skutočnosť šírenia Evanjelia po celom svete. Vznikajú viaceré významné kresťanské obce, ktoré sú medzi sebou vnútorne spojené a predstavujú jednu, svätú, všeobecnú a apoštolsku Cirkev. Táto Cirkev získava všeobecný (katolícky, soborný, od gréckeho: katholikos) charakter a vedľa slova „oikuméni“ sa objavuje synonymické pomenovanie „katholiki Ekklesía = všeobecná (soborná) Cirkev“.

Ekumenické spoločenstvo v Košiciach

V meste Košice vzniklo ekumenické spoločenstvo v roku 1994 dobrovoľne a neformálne. Medzi subjekty, ktoré ho tvoria, patria Apoštolská cirkev, Bratská jednota baptistov, Cirkev bratská, Československá cirkev husitská, Evanjelická cirkev a.v., Gréckokatolícka cirkev, Reformovaná kresť. cirkev a Rímskokatolícka cirkev. Stretávania sú pravidelné a konajú sa na Teologickej fakulte v Košiciach, Katolíckej univerzity v Ružomberku. V budove TF KU je aj sídlo Ekumenického spoločenstva na území mesta Košice.

Každoročne sa koná niekoľko významných bohoslužieb a aktivít, ako napríklad Ekumenická bohoslužba koncom januára, Pašiový sprievod na Veľký piatok a ďakovná bohoslužba slova za úrodu v jeseni. Mesto Košice už tradične pripravuje Festival sakrálneho umenia, do ktorého aktívne vstupuje koordinovanými bohoslužbami v rámci každej cirkvi. V mesiaci júni sa Ekuména Košice zúčastňuje na spomienke na výročie počiatku deportácií židov z mesta na Židovskom cintoríne.

Na návrh Komisie cirkví schválili poslanci Mestského zastupiteľstva a primátor mesta cenu mesta Košíc, ktorá bola odovzdaná spoločenstvu dňa 7. mája 1998 pri príležitosti osláv Dňa mesta Košice.

Ekumenické spoločenstvo spoločne s Centrom excelentnosti pri TF KU (pracovisko pre dialóg medzi náboženstvami, kresťanmi, v cirkvách a so spoločnosťou) je zároveň aj pracoviskom Teologickej fakulty v Košiciach, Katolíckej univerzity v Ružomberku.

Arménska katolícka cirkev a ekumenizmus

Arménska katolícka cirkev pestuje dobré vzájomné vzťahy s Arménskou apoštolskou cirkvou. Obidve cirkvi sa chápu ako reprezentantky jediného arménskeho ľudu s jediným jazykom a jedinými dejinami. Bolo to zvlášť zreteľné pri spomienkových slávnostiach k 100. výročiu genocídy z roku 1915. Podobne ako Arménska apoštolská cirkev aj Arménska katolícka cirkev slávi liturgiu v staroarménskom cirkevnom jazyku. Od roku 2004 môžu byť v Arménskej katolíckej cirkvi podobne ako v Arménskej apoštolskej cirkvi vysviacaní aj ženatí kandidáti na kňazstvo. Arménsky katolícky klérus sa vzdeláva v mariánskom kláštore v Bzommare.

Na najvyšších cirkevných miestach sa dovtedy s ohľadom na Turecko vyhýbalo označeniu „genocída“. Pápež František označil „vyhladzovanie Arménov za prvú genocídu 20. storočia“.

Ekumenické angažovanie katolíckej cirkvi

Hľadanie jednoty kresťanov bolo jedným zo základných želaní II. vatikánskeho koncilu. Ekumenické direktórium, ktoré sa požadovalo už v čase Koncilu a bolo zverejnené v dvoch častiach, prvá v r. 1967, druhá v r. 1970, malo prispieť k tomuto cieľu. Okrem zverejnenia Direktória sa uverejnili početné ekumenicky významné dokumenty od autorít na to oprávnených.

Od čias Koncilu sa zintenzívnili bratské vzťahy k cirkvám a cirkevným spoločenstvám, ktoré nežijú v plnom spoločenstve s katolíckou cirkvou. Nastúpili sa cesty dialógu a pribudlo ich čo do počtu. Toto direktórium sa obracia na pastierov katolíckej cirkvi, ale týka sa i všetkých veriacich, ktorí sú povolaní pod vedením svojich biskupov modliť sa a pracovať za jednotu kresťanov.

Rovnako treba dúfať, že direktórium bude nápomocné aj členom cirkví a cirkevných spoločenstiev, ktoré nežijú v plnom spoločenstve s katolíckou cirkvou. Spoločne s katolíkmi nesú starosť o solídnu ekumenickú prácu. Bude pre nich výhodné, keď budú poznať líniu, ktorú si želajú uskutočňovať tí, čo sú v katolíckej cirkvi zodpovední za ekumenickú prácu, ako aj kritériá, ktoré sú v Cirkvi oficiálne platné. Pomôže im to zhodnotiť katolícke iniciatívy na všetkých rovinách a primerane na ne reagovať; rovnako im to pomôže lepšie pochopiť katolícke odpovede na ich vlastné iniciatívy.

Nové vydanie direktória má byť prostriedkom v službe cirkvi, a najmä tých, ktorí sa v katolíckej cirkvi bezprostredne zúčastňujú na ekumenickej práci. Direktórium by chcelo túto prácu motivovať, ujasňovať a v osobitných prípadoch podľa kompetencií prislúchajúcich Pápežskej rade dávať záväzné smernice.

Vo svetle skúseností Cirkvi v rokoch od koncilu a zohľadňujúc súčasnú ekumenickú situáciu, zhŕňa všetky doterajšie normy, ktoré boli vydané na uskutočňovanie a podporu rozhodnutí koncilu, a aktualizuje ich, ak je to potrebné. Spevňuje štruktúry, ktoré sa rozvinuli na podporu a vedenie ekumenickej práce na všetkých rovinách Cirkvi. S plným zohľadňovaním kompetencie autorít na rozmanitých rovinách poskytuje direktórium orientácie a normy všeobecného významu, aby sa usmernila katolícka účasť na ekumenickej práci. Jeho používanie povedie k ustálenosti a súladu rozmanitých prístupov v partikulárnych cirkvách alebo skupinách partikulárnych cirkví, ekumenicky činných v rozmanitých lokálnych danostiach.

V našich dňoch sa tu a tam vyskytuje nejaká tendencia k nejasnosti v učení. V oblasti ekumény, ako aj v iných oblastiach je dôležité vyhýbať sa nesprávnostiam, ktoré by mohli viesť alebo prispieť k indiferentizmu v učení. Nerešpektovanie smerníc Cirkvi v tejto oblasti vytvára prekážku pokroku v autentickom hľadaní úplnej jednoty kresťanov.

Ekumenické direktórium sa začína predostretím ekumenického angažovania sa celej katolíckej cirkvi. Potom nasleduje predstavenie prostriedkov, ktoré katolícka cirkev používa, aby toto angažovanie sa uviedla do praxe. Koná to organizáciou a vzdelávaním jej vlastných členov. Na takto organizovaných a zaškolených členov sú usmernené uzávery. Týmto sa predkladajú normy, ktoré upravujú vzťahy k iným kresťanom, ako i rozličné formy spolupráce, ktoré sa praktizujú, a to v čase výrazne narastajúcej sekularizácie, ktorá vyzýva kresťanov spoločne konať v nádeji na Božie kráľovstvo. Tak sa dá vyvážene a koherentne sledovať Kristom požadovaná jednota, a to v línii a podľa princípov, ktoré postavil II. vatikánsky koncil.

tags: #ekumenizmus #apostolska #cirkev