Pre pravoslávie s jeho chápaním pápežstva ako patriarchu Západu je Ratzinger prijateľnejší, ako by bol Afričan či Juhoameričan. V nich by sa manifestoval pápežský nárok celosvetového vedenia - jurisdikčný primát, čo pravoslávne cirkvi odmietajú. Ak majú „progresívni“ katolíci výhrady voči „konzervatívnemu“ dogmatikovi Ratzingerovi, tak tento jeho postoj je pre pravoslávnych naopak priaznivým odporúčaním.
Už dlhšiu dobu sa popri všetkých cirkevno-politických diferenciách a rozporoch presadzuje hlbšia pravoslávno-katolícka aliancia na spoločnú obranu proti sekularizmu a laicizmu, proti vysviacke žien a cirkevnému požehnaniu homosexuálnych párov.
Dokonca aj voči Rímu vyslovene kritický patriarcha Alexej II. z Moskvy vyjadril ako jeden z prvých svoju nádej na „novú éru vzťahov“ medzi pravoslávím a katolíkmi slovami: „Úprimne dúfam, že pápež prispeje k tomu, aby sa vzťahy s Ruskou pravoslávnou cirkvou vyvíjali pozitívnym smerom.“
Z Ekumenického patriarchátu v Carihrade tlmočil metropolita Michael Staikos vo Viedni dôveru voči Benediktovi XVI. a v jeho ešte bohatšie skúsenosti s ekumenizmom ako u doterajšieho pápeža. Jozef Ratzinger už v r. 1975 v rakúskom Grazi vyhlásil, že Rím by vo veci pápežstva „už nemal od pravoslávia vyžadovať viac, ako dalo spoločné tisícročie“. Preto metropolita vyslovil nádej, že Jozef Ratzinger bude aj ako pápež „naďalej v tomto duchu pracovať pre ekumenizmus“.
Práve pozitívny postoj Benedikta XVI. ku kresťanskému Východu možno jasne doložiť. Už v r. 1981 napísal v sprievodnom slove ku knihe Tajomstvo adorácie známeho pravoslávneho liturgika Sergia Heitza:„Dlhodobé kontakty medzi pravoslávím a Katolíckou cirkvou môžu byť plodné iba vtedy, keď sa nebudú zameriavať iba na rozhovory medzi teológmi, ale aj na stretnutia veriacich najmä tam, kde sa Cirkev prejavuje najhlbšie - v jej liturgii a v jej modlitbách.“
Jozef Ratzinger je aj učiteľom a priateľom vedúcich pravoslávnych osobností ako metropolitu Damaskinosa Papandreoua. Jemu napísal kardinál Ratzinger 20. februára 2001 do Chambesy pri Ženeve:„Milý brat a priateľ, obaja trpíme tým, že nemôžeme spoločne sláviť Eucharistiu a práve to nás zjednocuje. To, že si mi v tomto spoločnom utrpení a v ňom skrytej radosti nádeje na hlbšiu jednotu zostal vždy blízkym, je veľkou službou priateľstva mnohých desaťročí, za ktorú ti chcem dnes ešte raz výslovne poďakovať.“
Podobne aj Benedikt XVI. chcel vynaložiť maximálne úsilie na obnovenie jednoty všetkých Pánových učeníkov: „Pokiaľ ide o mňa, chcem znovu potvrdiť svoje rozhodnutie, ktoré som vyslovil na začiatku svojho pontifikátu.
Pápež František vyslovil na tému ekumenizmu tieto slová: „Jednota kresťanov je základnou požiadavkou našej viery; požiadavkou, ktorá pramení z hĺbky nášho bytia veriacich v Ježiša Krista. Vzývame jednotu, lebo vzývame Krista.
Napriek všetkému nám Kristus ustavične dáva dar túžby po obnovení jednoty kresťanov, no je našou úlohou, aby sme na tejto jednote pracovali a modlili sa za ňu. I preto sa od roku 1908 slávi Týždeň modlitieb za jednotu kresťanov.
Tradičný termín konania Týždňa modlitieb za jednotu kresťanov je na severnej pologuli od 18. do 25. januára. Tieto dni navrhol v roku 1908 Paul Wattson tak, aby modlitby prebiehali v dňoch medzi sviatkami sv. Petra (Katedra) a sv. Pavla (Obrátenie), čo im dodalo symbolický význam.
Ekumenizmus - čo vlastne toto slovo znamená? Mohli by sme ho interpretovať ako úsilie o zjednotenie všetkých cirkví, v užšom zmysle len kresťanských cirkví sveta, pričom sa nesmie zamieňať s medzináboženským dialógom.
Počiatky ekumenického hnutia nachádzame v 19. storočí, organizované formy sa objavujú v priebehu 20. storočia, aj keď prvé náznaky ekumenizmu môžeme hľadať už v období raného kresťanstva.
Svetová rada cirkví združuje 345 kresťanských cirkví z vyše 110 krajín, čo predstavuje asi 500 miliónov kresťanov. Rímskokatolícka cirkev nie je jej členom - má len štatút pozorovateľa.
V roku 1993 vznikla Ekumenická rada cirkví v Slovenskej republike (v nadväznosti na Ekumenickú radu cirkví v Československu z roku 1955). Ekumenická rada cirkví v SR je spoločenstvo cirkví, ktoré vyznávajú Pána Ježiša Krista ako Spasiteľa a Hlavu Cirkvi. Svoj spoločný vieroučný základ vidia v Písme svätom a ekumenických vyznaniach (Apoštolskom, Nicejskom a Athanáziovom).
Napriek všetkému nám Kristus ustavične dáva dar túžby po obnovení jednoty kresťanov, no je našou úlohou, aby sme na tejto jednote pracovali a modlili sa za ňu. I preto sa od roku 1908 slávi Týždeň modlitieb za jednotu kresťanov.
Skúmalo sa, či by bolo možné opätovné zjednotenie katolíkov s pravoslávnymi, ktorých rozkol sa datuje ešte do roku 1054. Viedol sa tiež dialóg s reformovanými cirkvami. Dnes vidieť na jednej strane, že trebárs v Spojenom kráľovstve celé anglikánske farnosti prestupujú do Katolíckej cirkvi. Na druhej strane, práve Benedikt XVI. viac dbá o identitu vlastnej cirkvi, na úľavu všetkých tých protestantov, ktorí v ekumenizme videli skrytú snahu katolíkov pohltiť ich.
Na druhej strane, práve Benedikt XVI. viac dbá o identitu vlastnej cirkvi, na úľavu všetkých tých protestantov, ktorí v ekumenizme videli skrytú snahu katolíkov pohltiť ich. Prekrývajú sa tu mnohé trendy. Martin Luther, kedysi „kacírsky rozkolník“, je dnes so záujmom čítaný katolíckou vrchnosťou .
Nech už tento inštitucionálny ekumenizmus, ktorý zaujíma najmä cirkevnú vrchnosť, dopadne akokoľvek, existuje aj praktický ekumenizmus zdola. Teda jednoduchý prístup, ktorý môže vo svojom živote aplikovať každý veriaci. Túto perspektívu načrtol Jeremy Harbinson, pochádzajúci zo Severného Írska, s ktorým sme nedávno zverejnili rozhovor .
Harbinson kázal v kostoloch rôznych kresťanských denominácií a v každom nachádzal dva druhy ľudí: tých, čo majú skutočný a hlboký vzťah so živým Ježišom Kristom. A potom ľudí, pre ktorých viera, či náboženstvo sú viac o rituáloch a možno kultúrnej identite, no hlbšie ju neprežívajú. Práve neveriaci majú tendenciu pozerať sa na veriacich ako na monolitnú masu.
Teologické rozdiely medzi cirkvami určite netreba brať na ľahkú váhu. No medzi kresťanmi by vždy mala byť na prvom mieste otázka: našiel človek v Ježišovi svojho osobného spasiteľa alebo nie?
Či už ide o spoločné modlitby, charitatívne alebo iné aktivity, Ježiš Kristus je tým spoločným menovateľom, od ktorého sa môže odvíjať praktický ekumenizmus. Robiť to naopak a začínať inštitucionálnymi a organizačnými otázkami je možno niečo podobné ako stavať dom od komína.
V skratke, Benedikt XVI. sa snažil o ekumenizmus založený na dialógu a vzájomnom rešpekte, pričom kládol dôraz na dôležitosť kresťanských koreňov a tradičných hodnôt.
Benedikt XVI.: Musíme byť oddaní ekumenizmu
tags: #ekumenizmus #benedikt #xvi