Ekumenizmus: Význam slova a jeho hlboký vplyv na kresťanskú jednotu

Ekumenizmus, slovo pochádzajúce z gréckeho "oikoumenes" (obývaný svet), sa bežne používa na označenie hnutia, ktoré sa usiluje o náboženskú jednotu. Mohli by sme ho interpretovať ako úsilie o zjednotenie všetkých cirkví, v užšom zmysle len kresťanských cirkví sveta, pričom sa nesmie zamieňať s medzináboženským dialógom.

Jedna z hlavných túžob kresťanov je plné spoločenstvo všetkých ľudí s Bohom - v súlade s Pánovou modlitbou: Aby všetci boli jedno - ako členov jedinej cirkvi založenej Kristom, ktorá „jestvuje (subsistit in) v Katolíckej cirkvi“, ako uvádza dogmatická konštitúcia Lumen gentium.

V priebehu dejín došlo k rozporom a odlúčeniam medzi kresťanmi, často nie bez viny zúčastnených strán. Preto Ján Pavol II. vyzýval všetkých kresťanov - katolíkov i nekatolíkov - k „nutnému očisteniu dejinnej pamäti, (...) znovu spoločne preskúmať ich bolestnú minulosť (...) a celkom objektívne priznať spáchané omyly, ako aj sprievodné javy, ktoré stáli na počiatku nešťastných rozdelení“.

Avšak tí kresťania, ktorí sa dnes rodia v nekatolíckych cirkvách či spoločnostiach, nemajú - ako podčiarkol dekrét Unitatis redintegratio - vinu na rozdelení v minulosti a sú cirkvou milovaní a uznávaní za bratov.

Spoločné dedičstvo kresťanov

Toho, čo majú všetci kresťania spoločné, je už mnoho. Spája nás Písmo sväté, život v milosti a cnosti, spoločenstvo modlitby a iné duchovné dary. Medzi všetkými veriacimi v Krista dokonca existuje „pravé spojenie v Duchu Svätom,“ lebo on pôsobí aj v nekatolíkoch a „svojou posväcujúcou silou, svojimi darmi a milosťami pôsobí tiež v nich a niektorých posilnil až na preliatie krvi“.

Zvlášť privtelenie v Krista krstom, ktorý je spoločným dedičstvom všetkých kresťanov, vytvára medzi nami - katolíkmi i nekatolíkmi - nadprirodzené puto. Všetci kresťania sa rodia z vody krstu. Ako učí Druhý vatikánsky koncil v dekréte Unitatis redintegratio, „tí, ktorí veria v Krista a boli riadne pokrstení, sú v istom, hoci nedokonalom spoločenstve s Katolíckou cirkvou.“

„Bratstvo medzi kresťanmi,“ hovorí Benedikt XVI., „nie je len akýmsi neurčitým pocitom, ani nevzniká z akejsi ľahostajnosti k pravde, ale je založené na nadprirodzenej skutočnosti jediného krstu, ktorý nás začleňuje do jediného Kristovho tela (porov. 1 Kor 12,13; Gal 3,28; Kol 2,12). Spoločne vyznávame Ježiša Krista ako Boha a Pána; spoločne v ňom rozpoznávame jediného prostredníka medzi Bohom a ľuďmi (porov. 1 Rim 2,5) a zdôrazňujeme, že k nemu spoločne patríme (porov. Unitatis redintegratio, 22; Ut unum sint, 42). Dialóg na tomto základe priniesol a naďalej bude prinášať plody.“

Vedomie, že zdieľame toto bohatstvo, je spoločným základom ekumenizmu. Vedie nás k tomu, aby sme o ostatných kresťanských denomináciách zmýšľali zvlášť pozitívne a podnecuje vzájomný vzťah vyznačujúci sa radostným vedomím, že jedni i druhí - všetci - sme kresťania. Preto „je potrebné, aby katolíci s radosťou uznávali a vážili si ozajstné kresťanské hodnoty, prameniace v spoločnom dedičstve, ktoré sa nachádzajú u našich oddelených bratov“.

To je veľmi dôležité, pretože to napomáha k tomu, aby sme si týchto našich bratov, ktorí nie sú katolíkmi, vážili a mali ich zvláštnym spôsobom radi. Spôsob prežívania kresťanskej lásky voči nim má skutočne zvláštne rysy, pretože vychádza zo spoločnej viery v Ježiša Krista.

Iná je situácia nekresťanov a tých, ktorí nevyznávajú kresťanské náboženstvo. Cirkev si želá a hľadá pre nekresťanov iný druh dialógu, tzv. medzináboženský dialóg, ktorý sa líši od ekumenizmu, pretože jeho východiskový bod je úplne odlišný. Osobitné miesto tu, ako je dobre známe, zaujíma vzťah kresťanov k Židom, našim starším bratom, ako ich nazval Ján Pavol II., s ktorými je Boží ľud Nového zákona duchovne spojený.

Ekumenické stretnutie v Tallinne, 2011

Ekumenizmus a konverzia: vzťah a rôznosť

Ako učí Druhý vatikánsky koncil, „pod ekumenickým hnutím sa rozumejú aktivity a podujatia, ktoré vznikajú podľa rozličných potrieb Cirkvi a rôznych okolností našich čias a zameriavajú sa na jednotu kresťanov“. Ekumenické hnutie sa skôr ako k jednotlivcom obracia k cirkevným spoločnostiam a má špecificky korporatívny rozmer: pracovať na tom, aby rôzne cirkvi a kresťanské spoločnosti dospeli k plnému spoločenstvu v rámci viditeľnej jednoty. Východiskovým bodom je spoločná identita, ako už bolo spomenuté. Každé vyznanie si má byť zároveň vedomé svojich vlastných rysov, lebo iba na základe poznania vlastnej identity je možné viesť dialóg.

Aj keď sa ekumenická snaha vyjadruje najrôznejšími inštitucionálnymi aktivitami prebiehajúcimi medzi rôznymi kresťanskými vyznaniami, neobmedzuje sa len na ne, lebo je osobnou starosťou všetkých kresťanov. Nie je úlohou len pre odborníkov, ani oblasťou vzdialenou každodennému životu. Ide o „imperatív kresťanského svedomia, osvieteného vierou a vedeného láskou“. Ekumenizmus je jednoducho jedným z rozmerov kresťanského života. Ako napríklad zdôraznil Druhý vatikánsky koncil, všetci by sme sa mali snažiť „o odstránenie slov, postojov a skutkov, ktoré podľa spravodlivosti a pravdy nezodpovedajú situácii oddelených bratov, a preto hatia vzájomné vzťahy s nimi“.

Prvé slovo dialógu medzi pokrstenými má smerovať predovšetkým k posilňovaniu toho, čo všetkým ukladá sviatosť znovuzrodenia: byť dobrými kresťanmi, a to do dôsledkov. Inými slovami, stretnutie (uvedomelého) katolíka s pravoslávnym veriacim, s anglikánom alebo protestantom má viesť v prvom rade k tomu, aby sa každý z nich snažil o plnohodnotný kresťanský život, poprípade začal praktizovať svoju vieru, pokiaľ tak nerobil. Treba prihliadať predovšetkým na toto spoločné bohatstvo krstnej výzvy žiť nový život v Kristovi. Všetci veriaci kresťania sú volaní k svätosti.

V rámci vzťahu k ostatným kresťanom je na mieste uvažovať o ďalšej úlohe, ktorou je - slovami dekrétu Unitatis redintegratio - „príprava a návrat jednotlivcov, túžiacich po plnom katolíckom spoločenstve,“ čiže starostlivosť o kresťanov iného vyznania, ktorí sa chcú stať katolíkmi. Tak, ako to robí spomínaný dekrét, je potrebné rozlišovať medzi ekumenickou činnosťou a starostlivosťou o jednotlivé prípady. Ekumenizmus sa zameriava na plnú a viditeľnú jednotu cirkví a cirkevných spoločenstiev ako takých. Starostlivosť, o ktorej hovoríme, sa však týka konkrétnych osôb, svedomia ľudí, ktorí sa slobodne rozhodujú stať katolíkmi. Obe úlohy sa zakladajú na túžbe spolupracovať s Božou vôľou a nielenže v nich nie je rozpor, ale vzájomne sa prelínajú. Spoločným predpokladom je vždy pozornosť a úcta k ľuďom, k ich zmýšľaniu a k bohatstvu, ktoré vďaka svojej náboženskej dimenzii vlastnia.

Podobne možno povedať, že kresťan, ktorý urobí takýto krok, v skutočnosti neprechádza ani sa nevracia z jednej cirkvi do druhej, ale plne sa privteľuje k cirkvi, k jedinej cirkvi, s ktorou bol spojený už predtým, ale nie plne - ku Kristovej cirkvi, jednej, svätej, katolíckej a apoštolskej, ktorej z Petrovej stolice predsedá Petrov nástupca. Takýto kresťan sa plne stáva tým, čím už neúplným spôsobom bol predtým.

Nadviazanie skutočného dialógu

Ľudia sú spoločenské tvory, a preto spolu potrebujú komunikovať a vzájomne sa podporovať, aby mohli prekonávať ťažkosti, radovať sa z plodov svojich snáh a prispievať k poznávaniu pravdy. Boh stvoril človeka tak, že nemôže nezdieľať svoj život s ostatnými a túži po tom, aby mu ostatní rozumeli a rešpektovali ho. Dialóg je teda uznaním ľudskosti partnera dialógu a má prebiehať v srdečnom, priateľskom a láskyplnom duchu.

Otvorený a ohľaduplný postoj katolíka v ekumenickom dialógu vyžaduje jasné poznanie a vyjadrenie viery: „Rovnosť, ktorá je predpokladom dialógu, sa vzťahuje na rovnakú osobnú dôstojnosť partnerov, nie na náukový obsah.“ Je preto dôležité, aby katolíci v rámci svojich možností poznali dokumenty Druhého vatikánskeho koncilu, Katechizmus katolíckej cirkvi a iné dôležité texty, ako je napríklad list Communionis notio, deklarácia Dominus Iesus a nedávne Responsa ad quaestiones vydané Kongregáciou pre náuku viery. Podmienkou pre nadviazanie dialógu s inými kresťanmi je, aby pochopili, že vďaka nemu je človek schopný objaviť pozitívne hodnoty viery, ktorých sa mu dostalo v jeho kresťanskej spoločnosti aj napriek jej nedostatkom. To však od nás, katolíkov, vyžaduje formáciu, štúdium a hlbokú znalosť viery.

Čiže od štúdia k dialógu. Kresťania sa vždy môžu jedni od druhých učiť a vďaka tomu si viac vážiť to, čo poznajú. Podnetom pre nich môžu byť aj hlboké znalosti viery ostatných kresťanov. Dôležité je napríklad štúdium Písma, tak hlboko zakorenené v živote mnohých protestantov; krása ortodoxnej liturgie; pre mnoho protestantov zasa príťažlivá láska katolíkov k svätej Eucharistii a jej hlavná úloha v ich živote. Rovnako učenie sv. Josemaríu o posväcovaní práce vzbudzuje u mnohých kresťanov veľký záujem a sympatie.

Znovuobjavenie zbiehavosti takýchto aspektov bez toho, aby sa pritom strácalo zo zreteľa, že jedine láska umožňuje prekonanie rozdielov, má zásadný význam.

Prekážky a predsudky

Kresťanstvo ako jedno z najrozšírenejších a najvplyvnejších náboženstiev na svete, netvorí inštitucionálne jednotný celok. Počas prvých storočí svojej existencie bolo postavené na veľkom množstve najrôznejších náboženských smerov a hnutí. Doteraz najväčší rozkol v kresťanskej cirkvi je datovaný do roku 1054, keď došlo k rozdeleniu kresťanstva na kresťanstvo východného obradu (pravoslávna cirkev) a kresťanstvo západného obradu (katolícka cirkev). Neskôr v dôsledku reformácie v 16.-17. storočí vznikli rôzne smery tretej veľkej časti kresťanstva, tzn. protestantizmu. V súvislosti s realizovaním ekumenických myšlienok sa preto hovorí aj o „probléme troch domov“.

Významné udalosti v ekumenickom hnutí

Pod ekumenickým hnutím rozumieme hnutie, ktoré sa začalo od 19. storočia šíriť z protestantských kruhov a ktoré sa snažilo o spoluprácu a priblíženie rozličných kresťanských cirkví a denominácií. Aktivity tohto hnutia viedli v roku 1948 k založeniu Svetovej rady cirkví. Tá sa stala hlavným koordinátorom ekumenických snáh, pričom každá cirkev v nej zastúpená ostala nezávislá. Rada nemá nad svojimi členmi žiadnu záväznú právomoc, ale sú to práve oni, ktorí rozhodujú, či a do akej miery možno akceptovať jej závery. Nie je nutné dokonca ani to, aby jednotliví členovia brali na vedomie ostatné členské spoločenstvá ako cirkvi.

Najvýznamnejšou udalosťou sa pre kresťanský ekumenizmus stal Druhý vatikánsky koncil. Ten sa od predchádzajúcich koncilov líšil predovšetkým nedogmatickosťou. Tento postoj sa stal nevyhnutným leitmotívom pre presadenie ekumenickej ideológie v kresťanstve.

tags: #ekumenizmus #vyznam #slova