„Keď nebeské kráľovstvo prišlo na zem, rozvilo sa v Eridu,“ stojí na začiatku najstaršieho zoznamu sumerských kráľov, napísaného klinovým písmom na konci tretieho ticícročia pred n. l. Eridu - toto meno stelesňuje mýtus, a predsa ho možno doložiť aj archeologicky.
Mapa starovekého Sumeru a Akkad.
Na tejto pieskovej pláni, ktorá je v ustavičnom pohybe, nájdeme roztrúsené hlinené tehly s klinopisnými pečiatkami. Sú jediným náznakom toho, že tu kedysi boli usadení ľudia, že tu kedysi kypel život. Lebo pominuteľné ako kultúry Mezopotámie, teda Medziriečia, sú aj pokusy archeológov znova ich vyniesť na svetlo. Enlil, boh vetra, ešte aj dnes dokazuje, že je silnejší.
Mýtus a história v Eridu
Prvými kráľmi Eridu boli, ako o tom hovoria klinopisné texty, Alulim a Alalgar. Plní úžasu i skepsy čítame, že vraj jeden vládol 28 800, druhý 36 000 rokov. Ale to nebolo napísané ani z vystatovačnosti ani nevedomej naivnosti, skôr to vyjadruje myšlienku trvania. Sled pokolení v Starom zákone ukazuje tým istým smerom. Človek chce vniesť do svojho života poriadok a k tomu patrí aj písomné zachytávanie minulosti.
To sa sprvoti nedeje vo forme písania histórie, lež vo forme súpisu kráľov a rodov. Nachádzame ich na sumerských tabuľkách popísaných klinovým písmom, ako aj v najranejších biblických textoch. Pred potopou vládne mýtus. Je možné zladiť ho s faktmi vykopávok. Má svoje vlastné zákony aj svoj vlastný čas. Na odhalenie jeho tajomstva by sme museli nazrieť do myslenia pravekého ľudstva. To sa nám však asi nikdy nepodarí, takže sme odkázaní iba na dohady a špekulácie.
Iba ťažko si možno predstaviť, že tu kedysi boli vlniace sa obilné polia a datľovníkové háje, ktoré sa zrkadlili vo vode kanálov a jazier, že lode plávali až po eridskú akropolu, ozdobenú skvostnými chrámovými stavbami, a v uliciach mesta panoval čulý život. Kam oko dovidí, rozprestiera sa púšť bez najmenšieho náznaku vegetácie. Voľakedajšie hranice mesta Eridu možno rozpoznať podľa plochých vyvýšenín v púšti - zvyškov mestskej hradby z neskorosumerského obdobia -, ktoré sú poznačené bielym pásikom vyzrážanej soli. Na niekoľkých miestach sa dá vytušiť niekdajší priebeh kanálov a úplne v diaľke možno objaviť ako drobnú bodku Nannov zikkurat, reštaurovanú centrálnu svätyňu v Ure, ktorú vykopal anglický archeológ sir Leonard Woolley v dvadsiatych rokoch tohto storočia. Odtiaľ dostalo Eridu koncom tretieho tisícročia pred n. l.
Archeologické vykopávky v Eridu
Od rokov 1946 a 1949 robili tu vykopávky za najťažších podmienok irackí archeológovia. Pri každej novej akcii vykopávok museli svoje pieskom načisto zaviate prístrešie znova uvoľniť lopatami. Ich práca bola neprestajným zápasom s púšťou a vetrom. V druhej najstaršej vrstve, priamo pod skladom najranejšej čokoládovo maľovanej keramiky s abstraktnými vzormi, vynorili sa z udupanej hliny postavené základné múry štvorcovej stavby, ktorá nepochybne slúžila kultovým cieľom. Malý, iba deväť štvorcových metrov merajúci priestor v prostriedku dovoľuje rozpoznať obetisko.
No ak vyjdeme z predpokladu, že stavitelia tejto pravekej svätyne prišli zo severu, núka sa iné vysvetlenie. Úľovité okrúhle stavby nazvané tholos sa dajú dokázať aj v chaláfskej kultúre severu. Podľa všetkého, ako možno usudzovať podľa nálezov ženských terakot z ich okolia, išlo tu o kultové miesto bohyne materstva a plodnosti. S rovnakým určením ich asi postavili Obeidčania aj tu na juhu. Nielen v najstarších, ale aj v neskorších vrstvách Eridu sa vynárajú kruhovité stavby v dvojici po bokoch štvoruholníkových chrámových múrov. Ak si ich predstavíme úľovite ako tholosy na severe, je naporúdzi myšlienka koreniaca v ranom sumerskom svete obrazov, že tu ide o znázornenie ženských pŕs ako zdroja plodnosti.
Hlinený múr, vlastne val, čo obkľučuje obetisko, by bolo treba - ako zraku zabraňujúci, tajomstvo chrániaci prvok - pripísať mužskému božskému ochrancovi mesta a kňazovi, ktorý ho zastupuje ako pán a bojovník. Tu poznávame ochraňujúci, zachovávajúci, plodnosť sľubujúci význam najstarších kultových stredísk Mezopotámie. Zároveň sú tieto miesta zárodkami sídlisk. S Eridu spätý neskorší sumerský mýtus ani čo by to potvrdzoval. V jeho stredobode nestojí nikto menší než Enki, „pán krajiny“, sťa boh múdrosti a veštby, správca tajomných Me, oných „sto božských síl“, ktoré zaistili jeho mestu Eridu rozhodujúce mocenské postavenie medzi všetkými ostatnými sumerskými mestami.
Podľa sumerského ústneho podania spočíval Enki v hlbokom spánku, kým ostatní bohovia stenali pod ťarchou svojich nebeských povinností. Tu sa Nammu, Enkiho matka, obráti o radu na syna, ktorému ledva prebudenému svitla v hlave spásna myšlienka. Tak podľa sumerského mýtu vznikajú ľudia ako obraz boha z vlhkomäkkej pôdy Mezopotámie. Bohyňa Nammu ich vyformuje z hrudy hliny. Pri tomto stvoriteľskom čine vystupuje osem bohýň ako pôrodné babice. Najmocnejšia spomedzi nich, bohyňa matka Ninmah, sa cíti odstrčená a urazená vo svojej cti, ona sama chce dokázať svoje stvoriteľské schopnosti. Ale zaslepená hnevom urobí to neblahým spôsobom.
Keďže sa osobne nemôže stretnúť s Nammu a Enkim, dokáže „pánovi zeme“ a jeho všemohúcej matke, že hoci ich výtvory už nemôže zničiť, môže ich aspoň poznačiť škvrnou. Zo zvyšku hliny vymiesi tvorov postihnutých telesnými chybami a pohlavnými anomáliami, ktoré majú znivočiť krásu ľudského sveta. Tu sa vyhnanie z raja odohráva nie z viny človeka, lež zo svojvôle bohyne. A nie práca sa stáva kliatbou, ale nezavinené telesné utrpenie. Podľa sumerských bájí Ninmah teda prináša do sveta ľudí mrzkosť a neduhy. Lenže Enki zdvihne rukavicu hodenú bohyňou. Nammu ako vlastnej stvoriteľke človeka pripadá teraz ťažká úloha aj určovať ľudský osud.
Nie div, že v človeku sa zrodí túžba vyskúmať budúcnosť, čiže nazrieť bohyni Nammu do karát. Kto však bol povolanejší splniť toto pochopiteľné želanie ľudí ako Enki! Podľa svojho chápania božského a ľudského života ukáže sa Enki prístupným túžbam človečenstva, pokiaľ ide o predpovedanie ich osudu, lebo tým vyjadrenú dôveru pokladá súčasne za akýsi prírastok svojej božskej moci. Preto vymyslí zložitú sústavu veštieb a proroctiev, ktorá je vo svojej nepriehľadnosti a mnohoznačnosti nadovšetko dokonalým obrazom božskej rafinovanosti.
Enki ostáva v priebehu sumerských a babylonských dejín aj inak zaviazaný ľuďom mnohorakým spôsobom, najmä v ich slabostiach. Enki je matkám naklonený nielen skrz svoju rodnú matku Nammu. Aj jeho najstaršia milá medzi bohyňami Ninhursanga, ktorá vystupuje pod mnohými menami (ako Nirsikil, Nintu, Damgalnunna), sa ráta k bohyniam matkám. Enki si vydobyje jej priazeň vskutku božským zázrakom. Nechá z horských studní tiecť sladkú vodu. Spáva s Ninhursangou, ktorá mu už po deväťdňovej ťarchavosti porodí sťa obrázok krásnu bohyňu Ninmu. Očarený jej krásou, Enki si ju vezme a po deväťdňovej ťarchavosti svojej dcéry milenky sa opäť stáva starým otcom. Aj toto dieťa je dcéra - Ninkurra -, ktorej božské pôsobisko je určené jej príchodom na svet a pôvodom.
Tá sa však rozhodne urobiť prietrž vystrájaniu plodivého Enkiho a zriekne sa tradičného ženského povolania rodiny - nestane sa ani bohyňou matkou ani bohyňou plodnosti, lež sa venuje praktickejšej činnosti bohyne práčstva a tkáčstva. To Enkiho škrie, lebo jeho pravnučka Uttu je osobitne krásne dieťa. Preto húta, ako by ju mohol odviesť od jej povinností a ako by si ju naklonil. Lenže Uttu vystríha jej prastará mať, a tak nevyslyší Enkiho, čo ako sa jej zalieča. Preto prefíkaný boh, dôstojný predok olympského Dia, sa uchýli k starej, vždy znova osvedčenej ľsti. Preoblečie sa za záhradníka a pomocou lákavého ovocia získa prístup do domu Uttu. Či ich spojeniu predchádzalo znásilnenie, alebo či sa uskutočnilo v obrátenom zmysle Goetheho verša podľa motta „Aj ťahal ju, aj klesla ta“, nemožno zo sumerských textov vyrozumieť. Zato sa však dozvedáme, že Enkimu prišlo milovanie s oklamanou pravnučkou draho.
Tak, či onak, vďaka sile jej božstva tentoraz sa nepočne deväťdňové dieťa. Naopak. Z Enkiho semena vyklíči osem tajuplných rastlín. Keď sa Enki dozvie o týchto plodoch svojho semena, pošle svojho pomocníka Isnima, aby ich odtrhol, no vidia sa mu také vábivé, že ich poje. Ninhursanga, zhrozená nad týmto zločinným počinom, opustí Enkiho. Bohovia sú vydesení zmiznutím najvyššej bohyne plodnosti, lebo veď bez jej prítomnosti by musel zaniknúť všetok život na nebi i na zemi. Tu sa na zhromaždení bohov chvastúnsky ponúkne líška, že za vysokú odmenu privedie bohyňu späť. Prešibanému zvieraťu sa skutočne podarí obmäkčiť rozhnevanú bohyňu a priviesť ju nazad do spoločnosti bohov. Ninhursanga nájde Enkiho chradnúceho, obratého o stvoriteľskú silu, otráveného požitými rastlinami a postihnutého ôsmimi ťažkými pliagami. Vyzerá to tak, že poriadok a ďalšie jestvovanie sveta sú ohrozené. Nuž zdesená bohyňa matka, uvedomujúc si nanovo svoje povinnosti, mu porodí na vyliečenie každého jeho neduhu jedno božstvo.
Kdekoľvek nám prichodí hľadať pôvod tohto mýtu spätého v sumerskej epoche s krajinou menom Tilmun (aj Dilmun), jeho súvislosť s obeidskými kultmi plodnosti, doloženými nálezmi sošiek, je nepopierateľná. Nikto nemôže povedať, kedy z raných osád južnej Mezopotámie vyrástli mestá. Zárodky azda jestvovali už pred príchodom Sumerov - ako v Eridu. Ak sa sila ochranného božstva ukázala taká veľká, že získala vplyv a vážnosť aj za hranicami sídelnej oblasti, bol to najlepší základ prosperity občiny. Začalo sa s väčšími pestovateľskými a zavlažovacími projektmi, bohatstvo osady rástlo a bolo ho treba spravodlivo rozdeľovať. Veď na výkonoch a výsledkoch sa nezúčastňoval ten či onen jednotlivec, ale pospolitosť, v ktorej mal každý rovnaké povinnosti a rovnaké práva. Lenže úlohy sa množili a postupne sa diferencovali. Chrámová služba vyžadovala kňazov a pomocníkov.
Na uctievanie božstva boli potrebné stavby, obrazy, obety a obetné náradie. Rast chrámu a chrámového panstva priniesol začiatky administratívy. Zrodila sa spoločnosť založená na deľbe práce. Miestom jej pôsobenia sa stalo mesto - chrámové mesto. Všetko, čím mesto bolo a čo k nemu patrilo - zem, polia, stáda, vodstvá -, bolo majetkom boha, a tým aj chrámu. Súkromné vlastníctvo nejestvovalo. Tento nábožensky aspekt ovládal vtedy pri vzniku miest ľudí aj ich konanie. Založenie mesta neinšpirovala nijaká idea. Bola to nevyhnutnosť. Tá sa zrodila vedno s veľkými úlohami. Každý národ dospel k tomuto poznatku nezávisle od iných. Vraciame sa do Eridu.
Doteraz sa predpokladalo, že to bolo mesto pri mori alebo môžbyť dokonca na daktorom ostrove v Perzskom zálive. Veď platil názor, že Eufrat a Tigris tiekli v časoch Sumeru oddelene a vlievali sa do mora veľa kilometrov severnejšie. Zdá sa, že sa nezmenila pobrežná čiara Perzského zálivu, ale že sa v priebehu tisícročí menila, a ešte aj teraz sa mení krajinná štruktúra územia Eufratu a Tigrisu. Náplavami obidvoch riek sa stále viac dvíhal pôvodne nízko položený, čiastočne asi obrovskými jazerami pokrytý terén, takže dnes leží zo dvadsať metrov nad hladinou mora.
To by vysvetľovalo aj zmeny toku Eufratu a Tigrisu v priebehu celých tisícročí a to by objasňovalo, prečo okolo kopca ruín pravekého Eridu, pokrytého sypkým pieskom, nachádzame nespočítateľné množstvo lastúr sladkovodných mušlí. Tým by ostal nedotknutý aj mýtus o pôvode Eridu z vody, ktorý našiel výraz vo vychýrenom sumerskom chráme Eapsu, „dome praoceánu“. Veď tento praoceán, nad ktorým vládol boh Enki, sa chápal nie azda ako svetové more, lež ako podzemný sladkovodný oceán. V tomto obraze krajiny ostal boh Enki zviazaný s celou Mezopotámiou. Staroakkadský pečatný valček ukazuje Enkiho - u Akkadov sa volal Ea - v jeho chráme obmývanom vodstvami. Z pliec mu vystrekujú pramienky vody, ktorá sa vlieva do okolitého mora.
Ale nielen vznik mesta je vo vedomí Sumerov spätý s bohmi, aj všetky neskoršie zápasy o moc sa pripisujú ich vplyvom, ich pôsobeniu. Tak stratilo Eridu, najstaršie a sprvoti najmocnejšie mesto Sumeru, svoju mocenskú nadvládu vinou svojho boha Enkiho. Božská ľahkomyseľnosť obrala mesto o oných divotvorných „sto božských síl“, ktoré mu Enki prepožičal a ktoré ho v očiach vtedajšieho sveta robili centrom ľudskej civilizácie, akýmsi stredobodom zeme.
Inanna, pôvabná, zvodná bohyňa lásky, hodila okom po mladom rozkvitajúcom meste Uruk, ktorému však ešte chýbala moc a vážnosť v okruhu súperiacich nových miest. Na hostine bohov učarovala opitému Enkimu, ktorý sa dal tak poľahky poblázniť ženskými vnadami. Dovolila mu isté neviazanosti a zatiaľ sa nič netušiaceho dôverčivca opýtala na „sto božských síl“, opradených aj v božských kruhoch tajomstvom. Čo ako sa mocný stvoriteľ usiloval napraviť svoje ľahkomyseľné konanie, „sto božských síl“ už naspäť nezískal.
SumeriNajstaršie historické obyvateľstvo najjužnejšej časti Mezopotámie - Sumeru. Ríša Sumerov - kolíska ľudstva medzi riekami Tigris a Eufrat. Na prelome 5. a 4. tisícročia pre Kr. sa tu objavila civilizácia. Sumeri si sami kládli otázku svojho pôvodu. Nepýtali sa však „odkiaľ“, ale „ako“. Ako sa na svete ocitli, na to hľadali odpovede v bájach. Pôvodní obyvatelia vytvorili početné malé sídla, z ktorých sa vyvinuli malé mestá. Bohatstvo tejto oblasti priťahovalo stále nové národy, ktoré sa tu usadzovali. Národ Sumerov predstavoval prvú z prisťahovaleckých vĺn.
Sumeri splynuli s pôvodným obyvateľstvom tejto oblasti do jedného celku a táto spoločnosť vytvorila najstaršiu dokázateľnú civilizáciu na svete. Vznikali tu prvé mestá a písmo, zorganizovalo sa odovzdávanie správ. Archeologické nálezy potvrdzujú existenciu viacerých mestských štátov s malou rozlohou blízko seba (Ur, Uruk, Lagaš, Kiš, Umma...). Mestá spolu často bojovali. Výrečným dôkazom ich dávnych súbojov je Epos o Gilgamešovi. Zachované neúplné zoznamy kráľov uvádzajú významných vládcov.
Títo králi vládli ako absolútni kňazskí panovníci nad opevnenými mestami,ktorých centrami boli chrámové stavby so zikkuratmi ( stupňovými vežami ).Okolo roku 2330 pred Kr. prišiel so severu do tejto časti Ázie semitský kráľ Sargon I, ukončil nadvládu Sumeru a založil rezidenciu s názvom Akkad, podľa ktorej sa označovala celá severná časť Mezopotámie. Sargon I podnikal s dobre vyzbrojeným vojskom nájazdy až na pobrežie Stredozemného mora a dostal sa až na Cyprus. Charakterizoval ho titul „kráľ štyroch svetových strán“.
A predsa už o necelé dve storočia neskôr ovládli Akkadskú ríšu Gutejci, bojovný národ z pohoria Zargos. Až po roku 2070 pred Kristom sa podarilo Utuchengalovi zahnať votrelcov. Začalo sa posledné obdobie rozkvetu Sumeru. Jeho najznámejším vládcom bol Gudea z Lagaša. On a ďaľší vládcovia rozšírili nadvládu Sumeru takmer na celé územie bývalej Akkadskej ríše. Okolo roku 2000 pred Kristom ho napadli Elamiti a zničili Ur, krátko nato prenikli zo Sýrie nomádski Amoriti,vyhnali Elamitov a povýšili Babylon na nové hlavné mesto.
Sumeri sa venovali prevažne poľnohospodárstvu, pretože krajina, kde žili, bola vďaka pravideľným záplavám veľmi úrodná. Používali aj zložité zavlažovacie systémy a vodné nádrže pre obdobia sucha. Okolo roku 1700 pred Kr. spracovali tzv. Roľnícky almanach. V časovom slede obsahuje súbor praktických rád, ktoré udeľuje otec synovi. Pestovali obilniny - jačmeň, pšenicu, proso, hrach, fazuľu, horčicu, sezam. Obľúbené bolo záhradníctvo a sadárstvo. Najrozšírenejším stromom bola palma datľová, ktorú vyhlásili za kráľovnú stromov, pretože ju používali nielen ako jedlo, ale aj ako stavebný materiál, kurivo, povrazy, pletivo, krmivo pre dobytok atď. Darilo sa aj figovníku, viniču, rástli tu aj jablone, hrušky, granátovníky, čerešne, slivky, pistácie. Najbežnejšou zeleninou bol cesnak, cibuľa, pór, kôpor, repa, cvikla. Úžitok prinášali aj močiare, kde rástla jedna z hlavných surovín krajiny - trstina.
Používala sa ako palivo, na výrobu šípov, meradiel dĺžky, hudobných nástrojov, rohoží, stavali sa z nej plavidlá. Významnou zložkou v hospodárstve krajiny bol chod dobytka. Spoľahlivý pastier sa pokladal za vzor dokonalého človeka. Hovädzie mäso sa konzumovalo málokedy, výnosný bol chov oviec a kôz. Barania pečienka bola obľúbeným sviatočným jedlom. Ovčie a kozie kože sa stali dôležitým obchodným artiklom. Medzi domáce zvieratá patrila mačka a mangusta, ktorá sa podobá na našu kunu a ktorú chovali na hubenie hadov. Pes bol málo obľúbený. Domácim dopravným zvieraťom bol osol, koňovi vraveli „osol z hôr“ a ťavu nazvali „osol od mora“.
Časť obyvateľstva sa venovala remeslám a obchodu. Historicky doložené sú aj dejiny piva, ktoré tu varili už 4000 rokov pred Kr. Sumeri stavali mnohoposchodové budovy, používali smolu na stavbu ciest, impregnovali materiály. Miestnosti osvetľovali naftovými lampami (slovo „nafta“ vychádza zo sumerského „napatu“. čiže „kamene, ktoré sa zapaľujú“.
Sumerskí lekári robili komplikované očné operácie, trepanovali lebky. To najdôležitejšie, čo po sebe zanechali, je určite písmo. Najskôr to bolo obrázkové písmo. Bolo to rôzne pečatné valčeky s obrázkami mytologických zvierat, stromov, alebo bohov. Označovali nimi jednotlivé výrobky a majetok. Z obrázkového písma sa vyvinulo klinové písmo, ktoré sa používalo na zaznamenanie historických údajov, na písanie zákonov, alebo poézie.
Štyri živly ovládajú život v Mezopotámii - nekonečné nebo, búrlivý vietor, úrodná zem, hučiaca voda. Veriacemu Sumerovi sa predstavujú v podobe mocných božstiev. An je boh neba, Enlil pán vetra, Uras alebo Ki bohyňa zeme, z ktorej sa neskôr stáva Nintu, a napokon Inanna, bohyňa lásky a plodnosti. To sú štyria bohovia spomedzi stovák, ale sú to tí najdôležitejší. Počas storočí sa ich mená menia zo sumerčiny do akkadčiny, ich centrálne postavenie a ich funkcie významné pre celú krajinu však ostávajú rovnaké. Stretávame sa s nimi ešte aj v babylonsko-asýrskom panteóne. Ľudia spoznali ich moc, videli, že sú pánmi osudu, a utiekali sa k nim s prosbou o pomoc. Prinášali obety, nevediac, pravda, či boli prijaté.
Sumerský mýtus o stvorení ráta pätnásť božských párov pred Anom, začínajúc Abzuom „Ploditeľom“ a Tiamatou, „ktorá ich všetkých porodila“. Abzu, sumerský praboh, je identický so sladkovodným oceánom, nad ktorým bohyňa matka Nammu na Enkiho radu stvorila ľudí. Preto ho môžeme chápať ako pôvod všetkého božského i ľudského života. Svoju predstavu o ňom a jeho pôsobení odvodzovali Sumeri, a možno už národy sídliace v Mezopotámii ešte pred nimi, priamo z daností krajiny s jej mlákami, rybníkmi a jazerami, s jej hladinou spodnej vody, ležiacou pod samým zemským povrchom. Abzu sa nikdy nezjavil ako personifikovaný boh. Chápe sa ako priepastne hlboké, nedosiahnuteľné, skryté miesto, „ktorého vnútro ani bohovia sami nezhliadnu“. Nad ním tróni jeho splnomocnenec a opatrovník Enki, ktorého uctievajú aj ako boha múdrosti.
Ako sa dala uviesť do súladu táto vlastnosť s jeho náchylnosťou na alkohol a jeho erotickými sklonmi vedno s ich nedobrými následkami, to nikde zo starých textov nevyplýva. Ako sa zdá, bázeň napriek všetkému zabraňovala kriticky sa vyslovovať o týchto veciach. Tiamat po akkadsky znamená more. Bohyňa, „ktorá ich všetkých porodila“, je teda zhodná s oceánom, a ten sa zároveň chápe ako hranica sveta ľudí. Pri jeho brehoch sa síce odohráva lodná doprava, no jeho diaľky sú bez hraníc. Možno ich pochopiť len v podobe božstva. A týmto božstvom nekonečna a súčasne božstvom prazačiatku je Tiamat.
Akkadský mýtus vysvetľuje pôvod života ako spojenie rieky s oceánom, sladkej vody so slanou. Týmto ponímaním sú Mezopotámci tretieho tisícročia pred n. l. na stope modernej prírodovede, ktorá takisto chápe vodu ako žriedlo života. Ešte v babylonskom mýte o stvorení sveta, chýrnom Enuma elis, vyskytuje sa zmienka o Apsuovi a Tiamat. Tu sa zreteľne ukazuje, že pôvod sa vidí vo vode a vody sa pre ich tvorivé sily obdarúvajú božskými menami.
Lachmu a Lachamu sú podľa tejto verzie mýtu o stvorení sveta prvý stvorený, nie prapočiatočný božský pár. No nikdy nemali významný zástoj. Sumerská tradícia ich pozná pod názvom Lahmu a Lahamu, ktorí ako vodní démoni sú služobnými duchmi Enkiho. Akkadský mýtus ich neskoršie zmnohonásobuje, pod menom Lahmu je hádam aj päťdesiat božských bytostí v polorybej podobe, akýchsi predchodcov našich vodných žienok, a to v sladkovodnom oceáne boha menom Ea (Enki).
Za naše vedomosti o slede generácií sumerských a akkadských bohov ďakujeme zoznamom bohov; prvý z nich vznikol okolo roku 2600 pred n. l. v Šuruppaku, na polceste medzi Urukom a Nippurom. Začína sa veľkými bohmi, ktorých poznáme z mnohých klinopisných dokumentov. Sú to An, Enlil, Inanna, Enki, Nanna a Utu. Tu sa už spomínajú ako zbožstvení vládcovia aj Gilgameš a Lugalbanda, raní legendárni králi Uruku. Zato mená prabohov darmo hľadáme v týchto sumerských dokumentoch. Zoznam je osnovaný so zameraním sa na Ana a Enlila. Tak napríklad popri Anovi sa označuje päť párov podsvetných bohov ako Enlilových rodičov. Niekoľko raných božských dvojíc hrá rolu v zaklínaní démonov. Tu sa prvý raz zjavujú aj Me, oných „sto božských síl“, zrejme sila obrany pred démonmi. Sú späté s bohom Enmesarrom, „pánom všetkých Me“.
Nikto nevie povedať, či v tomto prípade kedysi mocný boh dobrovoľne odstúpil, alebo či musel ustúpiť z vedomia veriacich pod tlakom nasledujúcich silnejších bohov. Toto vírenie bohov a vynáranie sa nových a nových božstiev je pre sumerskú a akkadskú epochu charakteristické. Dynamickosť mezopotámskeho života sa odzrkadľuje aj v príchode a odchode bohov. Až v babylonskom období zmeravie tento pohyb a triumfuje nový boh Marduk, pán Babylonu. Marduk zvíťazí nad starými bohmi, usmrtí pramatku Tiamat a z nej sformuje nový svet - Babylon. To sa odohráva v čase, keď sa na Sumerov už skoro zabudlo a pripomínajú sa už len svojou rečou.
Vedno so sumerskými mestami rástla moc a vážnosť bohov. Enlil, boh Nippuru, a Enki, boh Eridu, sa zároveň stali vplyvnými a váženými, ale aj obávanými bohmi celej krajiny. Popri nich jestvovali lokálni bohovia miest s obmedzeným vplyvom. Ich význam mohol znenazdania vzrásť, keď sa mesto, ktoré ochraňovali, stalo politickými alebo vojenskými úspechmi pánom väčšieho územia a podrobilo si ďalšie mestá a ich božstvá. Boh a mesto boli navzájom úplne závislí. Z druhej strany bolo pochopiteľné, že mocné mestá strhli na seba aj kult významných bohov. Tak napríklad boha nebies Ana, ktorého klinopisný znak je totožný so znakom pre boha, uctievali najmä v Uruku. Tam mu postavili ozrutný chrám s umelou terasou, typickým sumerským zikkuratom, chrám, ktorý v zime 1930/1931 odkryl Francis Jordan a v rokoch 1935 - 1938 dôkladne preskúmal Ernst Heinrich.