V nasledujúcom článku sa zameriame na život a pôsobenie významného kňaza z Košíc, pričom preskúmame jeho biografiu a vplyv na cirkev a spoločnosť. Pred príchodom reformácie na území dnešného cirkevného zboru stáli dva farské kostoly aj dve fary (jedna v samotných Rankovciach, druhá v Boliarove) - obidva sa už spomínajú ako existujúce v r. 1332.
Dediny, ktorých evanjelickí obyvatelia tvoria zbor, sú staré. Najstaršia prvá písomná zmienka je o Čakanovciach (1276), potom nasleduje Boliarov (1283), Trsťany (1288), Ďurďošík (1330), Rankovce (1332), Bačkovík a Žírovce (1384), Herľany vznikli podstatne neskôr (prvá pís. O začiatkoch evanjelickej cirkvi v Rankovciach zatiaľ nevieme vlastne nič.
V dostupných prameňoch sa uvádza koniec 16. storočia ako začiatok luteránstva v tejto oblasti, ako prvý známy evanjelický farár v Rankovciach vystupuje v roku 1590 istý Václav Bohemus, niekde nazývaný aj Václav Pražský, ktorý sa zároveň spomína aj ako farár v susednej Vyšnej Kamenici. Snáď to znamená, že zatiaľ neboli cirkevné zbory dosť veľké, alebo ešte nebolo dosť farárov, aby dokázali duchovne zabezpečiť viaceré dediny?
Pôvodne cirkevný zbor tvorili evanjelici z Rankoviec, Žíroviec, Mudroviec, Boliarova, Čakanoviec a Trstian (zaujímavé, že Bačkovík patril pod Kamenicu4). Neskôr, v časoch protireformácie, keď evanjelici stratili kostol v Kecerovciach (Pekľanoch), evanjelici z Peklian, ale aj z Červenice prichádzali do Rankoviec. Potom v r. 1784, v období po Tolerančnom patente, keď vznikol evanjelický cirkevný zbor v Opinej, pekľanskí, červenickí, ale aj boliarovskí a mudrovskí evanjelici sa stali členmi opinského cirkevného zboru.
Začiatkom 18. storočia však už boliarovskí a mudrovskí patria do rankovského cirkevného zboru. Dnes tvoria cirkevný zbor evanjelici z deviatich obcí - Rankovce, Boliarov, Bačkovík, Čakanovce, Mudrovce, Herľany, Žírovce, Ďurďošík a Trsťany, geograficky síce trochu odľahlé, ale v minulosti boli cestnými komunikáciami k sebe bližšie5.
Podľa vierovyznania žilo v r.:
| Obec | Luteráni | Rímski Katolíci | Grécki Katolíci |
|---|---|---|---|
| Rankovce | 54 | 11 | 16 |
| Bačkovík | 22 | 8 | 20 |
| Čakanovce | 39 | 16 | 8 |
| Žírovce | 30 | 15 | 16 |
| Herľany | 15 | 86 | - |
| Ďurďošík | 12 | 219 | - |
| Trsťany | 88 | 102 | - |
Ako vyzeral pôvodný kostol v Rankovciach, je otázne. Existujú dohady, že pôvodná stavba bola drevená, nahradená v r. 1620 murovaným. Pravdepodobnejšie (kvôli skrytým maľbám na stenách) sa však ukazuje, že pôvodne stál iba
Wooden Churches of the Slovak part of the Carpathian ... (UNESCO/NHK)
V období protireformácie boli evanjelikom neraz aj násilne odoberané kostoly (najbližšie tak v Boliarove, Pekľanoch, Opinej, Košiciach a inde), prečo ostal rankovský v rukách evanjelikov, nemáme zistené. Snáď to súviselo s článkom Šopronských artikul (r. 1681), ktorý hovoril o tom, že kým v deviatich stoliciach si evanjelici smeli postaviť po dva kostoly (artikulárne), v ostatných siedmich, medzi nimi aj v Abovskej si mali kostoly ponechať, ktoré vtedy užívali.
Nová murovaná fara bola postavená v r. Veriaci z tejto dediny z dnes už neznámych dôvodov21 najprv chodievali do novovzniknutého opinského zboru, neskôr však prichádzali cez pole do rankovského kostola. V roku 1934 si miestni evanjelici, ktorých bola od reformačných čias v obci stále väčšina, postavili zvonicu z tesaného kameňa a dreva s jedným zvonom22.
Okolo roku 1696 existoval aj drevený evanjelický kostol v Trsťanoch20, o jeho umiestnení ani neskoršom údele nevieme nič. V roku 1832 sa cirkevníci v Bačkovíku rozhodli postaviť novú školu, pretože stará nedokázala poskytnúť dostatok priestoru pre účastníkov služieb Božích, ktoré sa (aj pod vedením učiteľa) konali každú nedeľu.
Keď už bolo nanosené množstvo kamenia na stavbu, niekto prišiel s myšlienkou: „Prečo rovno nepostaviť kostol?“ Nápad sa rýchlo zmenil na rozbehnutý plán, k 400 zlatým zozbierali hneď ďalších 300. To bola vtedy veľká suma. Abaujská župa dodala ešte ďalší kameň a dosky a začiatkom roka 1836 sa začalo stavať. Stavba trvala rok a päť mesiacov.
Tým sa nároky na farára znásobili, pretože takto vznikli štyri bohoslužobné miesta, okrem toho sa raz v mesiaci konajú na ďalších štyroch miestach. Keď bol vtedajší zborový farár, senior košického seniorátu Igor Mišina v r. 2000 zvolený za biskupa Východného dištriktu ECAV, cirkevný zbor si zriadil popri farárskom mieste aj kaplánske miesto.
Narodil sa v Čakanovciach 2.júla 1802 v bohatej evanjelickej rodine, po štúdiách v Košiciach a Prešove sa v 18. roku života stal vojakom husárskych kadetov, bojoval v napoleonovských vojnách medzi delostrelcami a husármi. V r. 1839 dosiahol hodnosť kapitána a odišiel na dôchodok. Pohnuté revolučné časy v roku 1848 ho znovu vtiahli do víru bojov, nastúpil ako major Národnej gardy.
Bitka pri Világosi (rumunské Siria) 13. augusta 1849 však znamenala totálnu porážku maďarskej armády. Generál Dessewffy bol odsúdený v rumunskom Arade na popravu obesením, na zásah princa Lichtensteina bola však poprava zmenená z potupného obesenia na zastrelenie. Popravený bol v Arade 6.
Slovenský básnik, prozaik, historik, najprv evanjelický, neskôr rímskokatolícky farár, národovec. Pochádzal zo Záboria pri Martine, vyštudoval evanjelické lýceum v Kežmarku, teológiu na evanjelickom kolégiu v Prešove, kaplánčil v Pozdišovciach, potom ešte študoval v nemeckom Halle, odkiaľ sa vrátil na chvíľu do Lipt.
Tu sa ale dobre nezapísal, seba v „nešťastných Rankovciach“ vo svojej autobiografii32 opísal ako „perlu na smetisku a sviecu pod šafľom“, farníci jeho štýl kázania označovali za cudzí, katolícky. Ani v kronike zboru sa o cirkevnom zbore nijako so záujmom nezmieňoval. Veľký požiar v r. 1841 ho pripravil o bývanie, mal potiaže so zborovým dozorcom Samuelom Sonntagom, ktorý nechcel povoliť stavbu novej fary.
Od katolíckeho farára Andreja Kalása zo susedných Kecerovských Peklian dostal pozvánku, aby prestúpil do katolíckej cirkvi, kde dostane nielen lepšie podmienky na živobytie, lepší plat, ale bude mať aj lepšie možnosti na svoje uplatnenie sa vo svojom národnom cítení. V revolučných rokoch sa dostal aj do väzenia, neraz stál v rozpore so Štúrom, v r. 1850 sa stal profesorom gréčtiny na právnickej fakulte v Košiciach, pôsobil ako redaktor Slovenských novín vo Viedni, vydal viacero básnických zbierok, ako aj satirických próz, humoresiek, drám, autobiografických diel, ale najmä hodnotných historických prác.
Po konfliktoch s bachovskou cenzúrou sa v r. 1843 stal farárom v Župčanoch pri Prešove, kde mal viaceré spory s miestnymi farníkmi. Tam aj zomre... Ján Hlovík zaznamenal búrlivé roky meruôsme, najmä rok 1849, keď sa najmä žírovskí obyvatelia opovážili postaviť na cisársku stranu, v máji 1849 obec obkľúčili maďarské košútovské vojská a palicovaním (30 rán) potrestali 9 mužov, ďalších piatich odsúdili do žalára, bol im zabavený majetok, škoda vyšla na 2000 zlatých.
V roku 1852 splatili posledné dlžoby za obnovené budovy, to sa stalo príležitosťou na zakúpenie organa. S príchodom farára Andreja Chotvácsa v r. 1862 všetky zápisy v kronike pokračujú až po maďarsky a je potrebné ich preložiť.
Michal Greczár, ? Tento farár, pôvodom z gemerského Štítnika, pôsobil v rankovskom cirkevnom zbore v rokoch 1808-1840, teda 32 a pol roka, prišiel sem po krátkom pôsobení v susednej Vyšnej Kamenici. Okrem mnohej ostatnej dôležitej práce si dal záležať na spísaní kroniky cirkevného zboru podľa malého latinského rukopisu Protocollum ecclesiae ránkiensis od svojho predchodcu Ondreja Čupku.
Túto rozdelil na tri časti, v prvej opísal dejiny cirkevného zboru a starostlivo v nich pokračoval každý rok (tak po ňom vlastne všetci farári až do roku 1919). Pochovaný bol v Rankovciach 7.
Jonáš Záborský (1812-1876) - básnik, prozaik, historik, novinár a neskôr aj kňaz, ktorý sa do pamäti mnohých z nás zapísal najmä humoreskou so zaujímavým názvom: Dva dni v Chujave. Okrem toho je známy tiež tým, že sa dostal do sporu s Ľudovítom Štúrom a jeho kodifikáciu spisovnej slovenčiny, ktorá sa mala formálnymi znakmi čo najviac líšiť od češtiny.
Nová murovaná fara bola postavená v r. 1862. V troch obciach (Rankovce, Bačkovík a Čakanovce) sú zachované aj správy o cirkevných školách, ktoré existovali až do 20. Z dostupných prameňov vieme napríklad o evanjelickej škole v Čakanovciach, ktorú si miestni evanjelici postavili v r. 1824 na pozemku darovanom grófom Jozefom Forgáčom, ale napokon sa ukázala drevená stavba ako nevhodná, preto v r. 1877 postavili novú školu.
Obdobie slobody (a krátko už aj pred ním) prinieslo do cirkevného zboru oživenie najmä s príchodom farára Igora Mišinu. Už predtým tu existovala práca s mladými ľuďmi, najmä zásluhou manželky farára Dáriusa Končeka. Na to v cirkevnom zbore pokračoval život medzi deťmi - samostatné detské besiedky vo všetkých väčších obciach (Rankovce sa stali aj distribučným miestom Detskej misie pre východné Slovensko), práca s dorastom, rozdeleným geograficky na dve skupiny, mládežou, rozvinuli sa biblické hodiny s peknou účasťou na štyroch miestach, pribudol spevokol, stretávanie sa rodín, žien, vyučovanie náboženstva na viacerých školách, letné tábory, v r.
1995 pribudla v cirkevnom zbore ako samostatná kapitola aj misijná práca s rómskou komunitou, od r. 1996 začal vychádzať pravidelný mesačný zborový časopis Slovo. V porevolučnom zápale, v roku 1992 bola generálne prestavaná fara, v tom istom roku si boliarovskí veriaci konečne namiesto plánovanej modlitebne postavili svoj kostol.
Dve vzniknuté voľné miesta boli obsadené kaplánskym manželským párom Michalom a Silviou Mišinovcami (synovec Igora Mišinu), ktorí počas svojho krátkeho pôsobenia rozvinuli predovšetkým prácu s dorastom, ich pôsobenie bolo označené ako „zlaté obdobie dorastu“ v cirkevnom zbore. V r. 2004-2005 bol generálne opravený kostol v Rankovciach, v r. 2007 kostol v Čakanovciach (interiér).
V rómskej misii pokračovala práca okrem iného v r. 2004 založením Občianskeho združenia Pre lepší život, čo prinieslo rozšírenie v sociálnej oblasti.
Miroslav Macko, rodák z Košíc, sa narodil 25. februára 1964. Po prvých školských rokoch v Krajnej Poľane (okres Svidník) a Lomnom (okres Stropkov) nastúpil na gymnázium v Stropkove.Po maturite bol v roku 1983 prijatý na Cyrilometodskú bohosloveckú fakultu Univerzity Komenského v Bratislave. Za kňaza bol ordinovaný v roku 1988. Vysviacku prijal od biskupa Slavomira Miklovša zo Záhrebu.
V rokoch 1999 až 2004 spravoval farnosť v Sabinove, kde sa aj vlani vrátil ako výpomocný duchovný.Popri kňazskej službe sa venoval aj akademickej kariére. Na Teologickej fakulte Pápežskej univerzity v Krakove získal v roku 1997 licenciát teológie (ThLic.) a v roku 1999 doktorát (ThDr., PhD.).V pedagogickej činnosti pokračoval na Katolíckej univerzite v Ružomberku, kde sa v roku 2003 habilitoval ako docent a o dva roky neskôr získal titul profesora.
Spolu publikoval vyše 250 odborných a vedeckých výstupov. Jeho výskum sa zameriava najmä na represie voči gréckokatolíkom po komunistickom prevrate v roku 1948 a v tomto kontexte predstavil osudy biskupov, kňazov i veriacich v dobe útlaku.Medzi jeho najznámejšie publikácie patria Dejiny Gréckokatolíckej Cirkvi v Československu v rokoch 1945-1989 a biografia blahoslaveného biskupa Pavla Petra Gojdiča.
Získal aj viacero ocenení na domácej akademickej pôde.Jeho kolegovia z Gréckokatolíckej teologickej fakulty Prešovskej univerzity v Prešove napísali: V rokoch 2010, 2013 a 2018 mu bola udelená Cena rektora Prešovskej univerzity v Prešove. Za zásluhy o šírenie dobrého mena a rozvoj Prešovskej univerzity mu bola v roku 2015 udelená bronzová medaila, v roku 2014 strieborná medaila a v roku 2018 Zlatá medaila Prešovskej univerzity.
S manželkou Gabrielou mali tri deti. Medzi jeho záľuby patrilo aj dejiny gréckokatolíkov, ktorým sa venoval ako cirkevný historik.Z etnicky a sociálne vymedzeného jadra valašsko-rusínskej kolonizácie prebiehajúcej v 14. - 17. storočí sa na území terajšieho Slovenska postupne vytvorilo nové cirkevné spoločenstvo, ktoré sa postupne zaradilo do miestneho Uhorského resp. Slovenského národného i kultúrneho celku, ktorý dnes nazývame termínom Gréckokatolícka cirkev,a udomácnil sa vďaka zásahu cisárovnej Márii Terézii v roku 1773.
30. januára 2008 zriadil Gréckokatolícku metropoliu so sídlom v Prešove. Súčasne v ten deň Svätý Otec Benedikt XVI. povýšil Košický apoštolský exarchát na eparchiu a vyčlenením z Prešovskej eparchie ustanovil novú eparchiu so sídlom v Bratislave. Za prvého arcibiskupa a metropolitu bol vymenovaný Mons.Gréckokatolícku farnosť v Bratislave zriadil v roku 1936 bl. Pavel Gojdič - prešovský biskup.
18. apríla 1950 tzv. Prešovským soborom bola gréckokatolícka cirkev zlikvidovaná na 18 rokov. Až 11. júla 1968, kedy bola oficiálne obnovená činnosť gréckokatolíckej cirkvi sa vedenia ujal otec ordinár Ján Hirka. Štátna moc však dávala prešovskému ordinárovi jasne najavo, že cirkev na čele ktorej stojí je pre ňu neželaným faktom.
Situácia sa zmenila až v roku 1989, keď po celospoločenských zmenách bol 21. Otec biskup opakovane žiadal Svätú stolicu v rokoch 1995 - 1996 o územné rozčlenenie prešovskej eparchie na menšie územné celky (Bratislavskú, Prešovskú a Košickú eparchiu)a vytvorenie metropolie. V roku 1998 bol zriadený biskupský vikariát v Bratislave. Jeho prvým vikárom bol v roku 1998 otec Ján Závacky a o rok neskôr 1999 - 2002 otec Peter Sabol.
Od roku 2003 spravoval farnosť i bratislavský protopresbyterát otec Peter Rusnák, ktorý bol menovaný 30. januára za prvého bratislavského eparchu.Bratislavskú eparchiu vyhlásil pápež Benedikt XVI. 30. Popri najstarších farnostiach na západnom a strednom Slovensku: Šumiaci, Telgárte a Bratislave tu dnes existuje sieť nových farnosti. V nedeľu 18. mája 2003 navštívil vtedajší prešovský eparcha mons. Ján Babiak SJ Banskú Bystricu, kde počas slávnostnej archijerejskej svätej liturgie v chráme svätej Alžbety uviedol do úradu prvého protopresbytera Mgr. Petra Sabola.