Evanjelická cirkev v Pozdišovciach má bohatú históriu, ktorá sa prelína s kultúrnym a remeselným dedičstvom obce. V tomto článku sa pozrieme na jej vývoj od 17. storočia až po súčasnosť.
Začiatky náboženského života a obnova chrámu
Náboženský život v zbore začal po roku 1650, kedy bol obnovený a opravený chrám Boží v Pozdišovciach. Vnútorno-náboženský život v počiatkoch usmerňuje príchod luteránskeho farára do zboru v roku 1653. Do cirkevného zboru patrilo rozsiahle územie dolného i horného Zemplína, siahajúce od V. Žipova po Malčice a od Sečoviec po Mukačevo.
Po pokojných rokoch prišli menej priaznivé roky útlaku i prenasledovania, avšak evanjelická a. v. cirkev nezanikla. Pozdišovský chrám bol ponechaný ako tzv. artikulárny chrám a slúžil spoločne evanjelikom i kalvínom. Žiaľ, požiar v roku 1762 chrám dosť zničil.
Láska k Božiemu slovu a viera v Ježiša Krista pomáhali posilňovať evanjelikov pozdišovského zboru, ktorí nie s malými obeťami postupne obnovovali to, čo požiar zničil. V roku 1781 bol chrám Boží v Pozdišovciach znovu obnovený a postupne aj ostatné cirkevno-zborové budovy.
Matkocirkevný chrám v Pozdišovciach aj v ďalších rokoch nie s malými obeťami, bol viackrát znovu obnovený i generálne obnovený (1881, 1906, 1936, 1985). Veľkú umeleckú hodnotu má vnútro chrámu: oltár, kazateľnica a krstiteľnica, ktoré pochádzajú z roku 1763 a organ z roku 1784.
Lutherova ruža - symbol luteránstva
Pozdišovský hrnčiarsky cech
Fascinujúca cesta hrnčiarstva: Od staroveku až po súčasnosť
Zaujímavé informácie z tohto obdobia poskytuje denník krajinského a vojenského hodnostára Andreja Sirmaja z rokov 1680-1713. Z neho sa napríklad dozvedáme, že v roku 1693 kúpila Anna Sirmajová, rod. Kecerová svojmu vnukovi a Andrejovmu synovi Melicharovi hrnčiara Rigulu. Hrnčiari vyrábali hrnce a úžitkový riad nielen pre svoje domácnosti a okolie, ale aj pre potreby zemepánskej rodiny.
Majstri hliny a folklór
Pozdišovskí hrnčiari pálili svoje výrobky v peciach, ktoré mali postavené v záhradách, v bezpečnej vzdialenosti od rodinných domov. V jednej peci vypálili naraz 200-400 kusov riadu, v závislosti od veľkosti. Pozdišovskí hrnčiari predávali svoje výrobky v Michalovciach, Trebišove, Sečovciach, Snine, Krásnom Brode, ale aj v Blatnom Potoku (Sárospatak), Veľkom Bereznom či Užhorode.
Regionálny historik Ján Poprik vysvetlil, že počas vypaľovania hrncov sa pri peciach (kochoch) stretávali nielen hrnčiari a ich rodinní príslušníci, ale i viacerí dedinčania. „Pri vypaľovaní prekvital aj folklór. Vznikali vtedy hrnčiarske pesničky. Ľudia sa pri peciach stretávali, spievali a tancovali,“ povedal Poprik, ktorý je zároveň autorom publikácie Majstri hliny - Osobnosti pozdišovskej hrnčiarskej dielne.
Publikácia zachytáva dejiny hrnčiarstva v obci a popredné osobnosti. Hrnčiarske remeslo nabralo v Pozdišovciach na vážnosti počas panovania Melichara Sirmaja, ktorý na žiadosť hrnčiarov založil miestny cech.
Pozdišovská keramika
Vznik cechu a jeho význam
„V roku 1743 založili v Pozdišovciach hrnčiarsky cech. Hrnčiari si stanovili artikuly, predpisy, ktoré ich zrovnoprávnili s ostatnými remeselníkmi. Do písomnej podoby ich dal 20. marca Ján Saari. Každý z bodov bol napísaný po maďarsky a po slovensky, vtedajším dialektom. Hrnčiari tak boli viac pod ochranou miestneho zemepána,“ vysvetlil Poprik.
Vznik cechu potvrdzovala listina s názvom „Punkta a Poradek Remesla Harčzarskeho, to gest Pozdisowskych Harčzaruw.“ Cechové predpisy obsahovali 18 bodov - artikúl. V zozname hrnčiarov figurovalo 39 mien majstrov a ich synov.
Vznik cechu mal pre hrnčiarov veľký význam, pretože ich zrovnoprávnil s mestskými remeselníkmi, zamedzilo sa vnútornej konkurencii, zabezpečila sa ochrana pred potulnými remeselníkmi a vyššia kvalita vyrábaného tovaru.
Hrnčiarsky cech mal stanovy, ktoré museli remeselníci dodržiavať. Predpisy sa týkali kvality ich výrobkov, spoločenského života hrnčiarov, ale napríklad aj výchovy a vzdelávania ich detí, keď každý hrnčiar musel svojho syna posielať do školy, aby mohol v budúcnosti hrnčiarske remeslo vykonávať.
Cech mal vlastnú zástavu, cechovú truhlicu, knihu (v nej sa zaznamenávali významné udalosti) a zvolávaciu tabličku, prostredníctvom ktorej si hrnčiari odovzdávali rôzne dôležité informácie, či zvolávali sedenia.
Známi hrnčiari
Medzi známych hrnčiarov a členov hrnčiarskeho cechu patrili napríklad Ján Krištovčík, Štefan Kráľ, Štefan Čenčarik, Martin Parikrupa, Juraj Magura a Juraj Jurko. Mená starých hrnčiarov sú okrem záznamov hrnčiarskeho cechu uvedené aj v matrike, ktorú viedla miestna evanjelická cirkev.
Poprik vysvetlil, že pozdišovskí hrnčiari boli zároveň aj zruční kachliari. „Napríklad Andrej Krištovčík postavil v humenskom kaštieli za 10 týždňov 6 pecí. Podľa zmluvy z 30. júla 1747 mal za to dostať 55 zlatých, ale keďže pracoval dlhšie, odmenu mu zvýšili o 3 zlaté.“ uviedol Poprik.
V roku 1867 už pôsobilo v obci 61 hrnčiarov, čo je v histórii obce najväčší počet. Miestna hrnčiarska dielňa bola známa aj v zahraničí.
Často sa tu zastavovali poprední cestovatelia, ktorí vo vtedajších lexikónoch často uvádzali, že „hrnčiarstvu sa venujú všetci obyvatelia obce“.
Súčasnosť a budúcnosť hrnčiarstva
Hoci hrnčiarsky cech zanikol začiatkom 20. storočia, remeslu sa v obci darilo aj naďalej. Už v roku 1924 bol obnovený a v roku 1947 vzniklo Hrnčiarske výrobné a predajné družstvo Svojráz. Hrnčiarska výroba bola sústredená v bývalom sirmajovskom kaštieli. Na sklonku Československej socialistickej republiky dokončili v Pozdišovciach v roku 1985 nový závod na výrobu keramiky, v ktorom pracovalo vyše 100 zamestnancov. Zároveň v kaštieli zriadili učňovské stredisko.
Najviac preslávil pozdišovskú keramiku majster ľudovej umeleckej výroby Michal Parikrupa-Šipar. V jeho šľapajah pokračoval aj jeho syn Ján, ktorý je jedným z posledných mohykánov pozdišovského hrnčiarstva.
Historik Poprik má o budúcnosť pozdišovskej hrnčiarskej tradície obavy. „Nástupníci tohto remesla už chýbajú. V bývalom závode sa už nevyrába. Napriek bohatej tradícii a kultúre, ktorá súvisí s hrnčiarstvom, je budúcnosť tohto remesla neistá,“ uzavrel Poprik.
Bohatú hrnčiarsku tradíciu pripomína návštevníkom Pozdišoviec malé obecné múzeum - pamätná izba, ktorá sa nachádza v budove obecného úradu od roku 2005. Na desiatich paneloch je prezentovaná história obce. Osobitný priestor je vyčlenený hrnčiarstvu. V izbe sú umiestnené výrobky miestnych majstrov a fotografie popredných hrnčiarov - majstrov ľudovej umeleckej výroby. Nechýba ani maketa starej hrnčiarskej pece.
Ján Poprik. „Nástupníci tohto remesla už chýbajú. Jeho budúcnosť je neistá,“ hovorí historik.
tags: #evajelicka #cirkev #pozdisovce