Viera v Boha: Duch Svätý, rozum a hľadanie pravdy

Viera a rozum sú ako dve krídla, ktorými sa ľudský duch povznáša ku kontemplácii o pravde. Túžbu poznať pravdu a nakoniec poznať Boha, vložil do srdca človeka Boh, aby človek tým, že bude poznať a milovať Boha, mohol dospieť aj k plnej pravde o sebe samom.

Ikona Svätej Trojice od Andreja Rubleva

Dych života a Duch Svätý

Keď niekto milovaný zomiera v kruhu rodiny, býva to vždy chvíľa napätia. V minulosti zvykli príbuzní podržať pred ústami zomierajúceho zrkadlo, aby videli či sa zahmlí. Keď dych pomaly slabol a zrkadlo sa zahmlievalo čím menej, vedeli, že končí svoju životnú púť. Možno nás prekvapí, prečo Ježiš na apoštolov dýchol. Nuž preto, lebo dych je prejavom života. Dýchanie sa po latinsky povie spiritus a Duch Svätý Spiritus Sanctus. Keby sme to preložili do slovenčiny, povedali by sme: Sväté Dýchanie. Mohli by sme teda povedať, že Ježiš dýchnutím na apoštolov akoby im povedal: Prijmite Sväté Dýchanie! Ježišovo gesto je teda jasné a hovorí, že tak, ako je ľudské dýchanie prejavom života, Duch Svätý je prejavom Božieho života.Boh žije Svätým Dýchaním, čo je vzájomná láska Otca a Syna. Otec a Syn sa nevýslovne milujú. Táto láska je taká veľká, trvalá, nekonečná, živá a žijúca, že je to tretia Božská osoba. Smelo môžeme povedať, že život v Bohu je Láska, a Láska je najpodstatnejšia v Bohu, čo krásne vyjadril apoštol Ján, keď napísal: Boh je láska!

Obrazy Ducha Svätého

Starodávni cirkevní otcovia sa snažili v rôznych obrazoch vyjadriť Ducha Svätého. Napríklad, že Duch Svätý je Bozk Otca i Syna. Svätý Bernard vraví, že tento Bozk je veľmi sladký a veľmi vnútorný. Alebo vravia, že Duch Svätý je sväté Puto Otca i Syna. Aj dve Božské osoby, Otec a Syn sú neoddeliteľne spútané Duchom Svätým. Cirkevní otcovia ďalej prirovnávajú Ducha Svätého aj k Uzlu medzi Božskými osobami. Predstavme si dva povrázky, ktorých konce spojíme uzlom, ktorý je taký pevný, že skôr sa pretrhnú na inom mieste ako na mieste uzla. Uzol je silnejší, ako povrázky.Ducha Svätého, toto sväté Dýchanie, svätý Bozk, sväté Puto, svätý Uzol, prisľúbil Ježiš apoštolom a na päťdesiaty deň po svojom zmŕtvychvstaní im ho aj daroval. Dialo sa to za sprievodu silných znamení víchra a ohňa. Tým sa naznačovalo, že Duch Svätý, darovaný apoštolom, ale aj veriacim, bude účinkovať tak silno, ako je silný víchor alebo oheň. A to, čo sa vtedy naznačovalo, sa aj naplnilo. Apoštoli, predtým slabí, nedokonalí, ustráchaní, pomstychtiví, túžiaci po moci a uznaní, sa úplne zmenili a stali sa hrdinami a svätcami.Toho istého Ducha, čiže sväté Dýchanie, Bozk, Puto, Uzol, zosiela Ježiš aj nám. Duch Svätý nás spojí svojou láskou, putom a uzlom s nebeským Otcom. V tej chvíli sa stane s nami niečo podobné ako s malým potôčikom, ktorý sa vlieva do rieky. Keď sa do nej vleje, vtedy stratí svoje meno a tečie už pod menom rieky. Tak aj ten, kto sa otvorí Duchu Svätému, je tak spojený s Otcom a Synom, že hoci neprestal žiť tento pozemský život, už žije v Bohu a pod Božím menom.Je preto možné sa čudovať rehoľníkom, ktorých Duch Svätý spojil tak úzko s Bohom, že sa nechcú vzdať tohto šťastia za nijaké ponuky na svete? V kláštoroch nie sú uzamknutí, majú otvorené dvere, môžu odísť do sveta, kde je veselo, ale pretože spoznali, zažili, zakúsili šťastie a radosť zo zjednotenia sa s Bohom prostredníctvom Ducha Svätého, nechcú sa vzdať tejto radosti, aby získali pozemské radovánky.Keď v kláštore na hore Athos zomrie niektorý z mníchov, lúčia sa s ním bratia podľa tradície veľmi dojímavým spôsobom. Všetci sa zídu okolo jeho rakvy a predstavený volá mená prítomných. Každý povie: Prítomný! Potom zavolá meno zomrelého. Vtedy sa neozve žiadna odpoveď. Nastane chvíľa hlbokého ticha, v ktorom doznieva jeho meno, a ktorá je plná smútku nad stratou jedného z nich. Nakoniec predstavený zvolá ešte jedno meno: Ježiš Kristus! V tej chvíli všetci jednohlasne zvolajú: Prítomný! Zvolaním nad Ježišovým menom vyslovia akúsi kázeň nad zosnulým.Treba však aj pripomenúť, že zjednotenie s Bohom, ktoré v nás utvára Duch Svätý, nie je sladkým usínaním v Bohu, odpočívaním alebo ničnerobením. Práve naopak, je to život, ktorý sa prejavuje dynamizmom, pohybom a činnosťou. Veď Duch Svätý sa nám dal v znamení vetra a náš život, ak ho žijeme v spojení s Bohom, je ako plachetnica, do ktorej duje vietor a loď sa vtedy pohybuje. Duch Svätý je víchor, ktorý človeka spojeného, sputnaného a zjednoteného s Bohom pohýna do činnosti, do modlitby, do pozornosti k ostatným, do dobroty a láskavosti aj do dobrých skutkov, čo sa zasa podobá sile ohňa. My, ktorí sme spojení s Bohom, mali by sme čo najviac vynikať v dobrých skutkoch. Tak to vidíme u apoštolov aj u prvých kresťanov, ktorých všetci obdivovali za ich dobré skutky a hovorili o nich: To sú tí, ktorí sa nekonečne milujú!

Viera a rozum: Dve krídla k pravde

Tak na Východe ako aj na Západe možno pozorovať vývoj, ktorý v priebehu stáročí umožnil ľudstvu postupne sa stretať s pravdou a porovnávať sa s ňou. Je to cesta, ktorá sa rozvíjala - inak to ani nemohlo byť - v horizonte osobného sebauvedomovania: čím viac človek pozná skutočnosť a svet, tým lepšie pozná seba samého vo svojej jedinečnosti, a zároveň sa preňho stáva čoraz naliehavejšou otázka o zmysle vecí a o jeho vlastnej existencii. Všetko, čo sa stáva predmetom nášho poznania, stane sa tým aj časťou nášho života.Na architráve chrámu v Delfách bolo vyryté napomenutie Poznaj seba samého ako svedectvo základnej pravdy. Ostatne jednoduchý pohľad na dejiny staroveku jasne ukazuje, že v rozličných častiach zeme, poznačených rozdielnymi kultúrami, vynárajú sa v tom istom čase základné otázky, ktoré charakterizujú priebeh ľudského života: Kto som? Odkiaľ prichádzam a kam idem? Prečo je na svete zlo? Čo bude po tomto živote? Tieto otázky sa nachádzajú v posvätných spisoch Izraela, ale objavujú sa aj vo Védach a tak isto aj v Aveste. Nachádzame ich aj v spisoch Konfucia a Lao-tseho, ako aj v kázňach Tirthankaru a Budhu. Objavujú sa aj v básňach Homéra a tragédiách Euripida a Sofokola, ako aj vo filozofických rozpravách Platóna a Aristotela. Sú to otázky, ktoré majú spoločný prameň v hľadaní zmyslu, ktorý odjakživa znepokojuje srdce človeka.Cirkev nie je a ani nemôže byť nezúčastnená na tejto ceste hľadania. Odvtedy, čo vo veľkonočnom tajomstve prijala ako dar poslednú pravdu o živote človeka, stala sa pútničkou na cestách sveta, aby zvestovala, že Ježiš Kristus je "cesta, pravda a život" (Jn 14,6). Medzi rozličnými službami, ktoré má poskytovať ľudstvu, je jedna, ktorá ju robí osobitne zodpovednou - služba pravde. Týmto poslaním sa spoločenstvo veriacich stáva na jednej strane účastným na spoločnom úsilí, ktoré ľudstvo vynakladá na dosiahnutie pravdy, a na druhej strane ju zaväzuje, aby sa staralo o ohlasovanie dosiahnutých istôt, a to aj v povedomí, že každá dosiahnutá pravda je vždy len jedným úsekom cesty k plnej pravde, ktorá sa ukáže v poslednom Božom zjavení: "Teraz vidíme len nejasne, akoby v zrkadle, no potom z tváre do tváre.Človek má mnohoraké možnosti, aby podporoval pokrok v poznávaní pravdy, a tak robil svoj život stále ľudskejším. Medzi nimi vyniká filozofia, ktorá priamo prispieva k tomu, aby sa položila otázka o zmysle života a načrtla aj odpoveď. Tak sa javí ako jedna z najvznešenejších úloh ľudstva. Slovo filozofia podľa gréckej etymológie znamená "lásku k múdrosti". Filozofia vlastne vznikla a rozvíjala sa od chvíle, v ktorej si človek začal klásť otázku o príčine vecí a o ich cieli. Ona ukazuje v rozličných spôsoboch a formách, že túžba po pravde patrí k samotnej prirodzenosti človeka. Nesmieme zabudnúť, že filozofia, ktorá vplývala na utváranie a vývoj kultúry na Západe, mala vplyv aj na spôsob chápania života, z ktorého žije Východ. Každý národ má totiž svoju pôvodnú múdrosť, ktorá mu je vlastná a ktorá ako opravdivé bohatstvo kultúr snaží sa vyjadrovať a vyzrievať aj v čisto filozofických formách.Treba však zdôrazniť, že za jediným výrazom sa skrývajú rozličné významy. Preto je potrebné predbežné objasnenie. Človek, hnaný túžbou objaviť poslednú pravdu existencie, snaží sa získať tie všeobecné poznatky, ktoré mu dovoľujú lepšie pochopiť seba a pokročiť v sebarealizácii. Základné poznatky pochádzajú z údivu, ktorý v ňom vzbudilo uvažovanie o stvorení; človeka pochytí úžas, keď si uvedomí, že je včlenený do sveta vo vzťahu k ostatným podobným tvorom, s ktorými sa delí o osud. Tu sa začína cesta, ktorá ho bude potom viesť k objavovaniu vždy nových horizontov. Schopnosť hĺbavého rozmýšľania, ktorá je vlastná ľudskému intelektu, umožňuje prostredníctvom filozofickej činnosti vypracovať určité formy presného myslenia a prostredníctvom logickej dôslednosti výrokov a súvislosti obsahov nadobudnúť systematické vedomosti. Vďaka tomuto procesu v rozličných kultúrnych oblastiach a v rozličných epochách sa dosiahli výsledky, ktoré viedli k vypracovaniu opravdivých myšlienkových systémov. Historicky to často viedlo k pokušeniu stotožniť jediný prúd s celým filozofickým myslením. Je však zrejmé, že v týchto prípadoch vstupuje do hry určitá "filozofická pýcha", ktorá si robí nárok povýšiť nedokonalý pohľad, vychádzajúci z vlastnej perspektívy, za všeobecne platný filozofický systém.Tak je možné, napriek časovým zmenám a vedeckým pokrokom, poznať určité jadro filozofických poznatkov, ktorých prítomnosť je v dejinách myslenia trvalá. Uveďme len ako príklad princípy neprotirečenia, účelnosti, príčinnosti, ako aj chápanie osoby ako slobodného a rozumného subjektu a jej schopnosť poznať Boha, pravdu a dobro. Spomeňme ďalej daktoré základné mravné normy, ktoré sa všeobecne uznávajú. Tieto a ďalšie témy poukazujú na to, že - odhliadnuc od jednotlivých myšlienkových prúdov - existuje určitý celok poznatkov, v ktorom možno vidieť akýsi druh duchovného dedičstva ľudstva. Je to ako keby sme sa nachádzali pred dajakou implicitnou filozofiou, na základe ktorej každý cíti, že tieto princípy má, aj keď len vo všeobecnej a nepremyslenej forme. Tieto poznatky, práve preto, že ich dajakým spôsobom všetci vlastnia, by mali byť určitým východiskom pre rozličné filozofické školy.Cirkev zo svojej strany môže len oceniť úsilie rozumu dosiahnuť ciele, vďaka ktorým sa ľudská existencia stáva stále dôstojnejšou. Ona totiž vidí vo filozofii cestu, ktorou možno poznať pravdy týkajúce sa existencie človeka. V nadväznosti na podobné iniciatívy mojich predchodcov chcem aj ja zamerať pohľad na túto osobitnú činnosť rozumu. Pobáda ma k tomu skutočnosť, že predovšetkým v našich časoch sa hľadanie poslednej pravdy javí často zahmlené. Moderná filozofia má nepochybne veľkú zásluhu, že svoju pozornosť sústredila na človeka. Preto rozum, plný otázok, ďalej rozvíjal svoju túžbu poznať vždy viac a vždy hlbšie. Tak sa utvorili komplexné systémy myslenia, ktoré priniesli svoje ovocie v rozličných sférach vedy, pretože podporovali rozvoj kultúry a dejín. Určitým spôsobom to zachytilo celú vedu: antropológiu, logiku, prírodné vedy, dejiny, reč atď. Dosiahnuté pozitívne výsledky nesmú však viesť k zanedbaniu skutočnosti, že ten istý rozum, zaujatý jednostranným skúmaním človeka ako subjektu, ako keby bol zabudol, že tento človek je vždy povolaný aj k tomu, aby venoval pozornosť pravde, ktorá ho prevyšuje.Bez vzťahu k tejto pravde ostáva každý nesprávne závislým od vlastného úsudku a jeho postavenie ako osoby sa nakoniec posudzuje podľa pragmatických kritérií, založených v podstate na výskumných údajoch, v mylnom presvedčení, že všetkému má vládnuť technika. Tak sa stalo, že rozum, namiesto toho, aby čo najlepšie vyjadril túžbu po pravde, sa pod tlakom množstva poznatkov uzavrel sám do seba, a čoraz viac sa stával neschopnejším pozdvihnúť zrak hore, aby dosiahol pravdu bytia. Moderná filozofia zabudla zamerať svoje bádanie na bytie a sústredila svoje bádanie na ľudské poznanie. Z toho vznikli rozličné formy agnosticizmu a relativizmu, ktoré priviedli filozofické skúmanie k tomu, že sa strácalo na pohyblivých pieskoch všeobecného skepticizmu. V poslednom čase nadobudli význam rozličné náuky, ktoré sa snažia znehodnotiť aj tie pravdy, o ktorých si bol človek istý, že ich dosiahol. Oprávnená pluralita postojov ustúpila všeobecnému pluralizmu, založenému na tvrdení, že všetky postoje sú rovnocenné; toto je jeden z najrozšírenejších príznakov nedôvery voči pravde, ktorý možno pozorovať v dnešnom svete. Tejto výhrade sa nevyhli ani niektoré náhľady na život, ktoré pochádzajú z Východu. V nich sa totiž upiera pravde jej výlučný charakter. Pritom sa vychádza z predpokladu, že pravda sa prejavuje rovnakým spôsobom v rozličných náukách, dokonca aj v tých, ktoré si navzájom protirečia. V tomto horizonte sa všetko redukuje na domnienku.Vzniká tu dojem, že všetko sa pohybuje rôznorodým a nejasným spôsobom; na jednej strane sa filozofickému mysleniu podarilo dostať sa na cestu, ktorá ho stále viac približuje k ľudskej existencii a k jej rozličným prejavom, a na druhej strane sa snaží rozvíjať existenčné, hermeneutické alebo lingvistické úvahy, ktoré obchádzajú mlčaním základnú otázku o pravde osobného života, bytia a Boha. V dôsledku toho dnešný človek, a nielen niektorí filozofi, nadobudol postoj rozšírenej nedôvery voči veľkým poznávacím schopnostiam ľudskej bytosti. Títo ľudia sa s falošnou skromnosťou uspokojujú s čiastočnými a provizórnymi pravdami, nemajú odvahu klásť základné otázky o zmysle a o poslednej príčine ľudského, osobného a spoločenského života.Cirkev - silou kompetencie, ktorá u nej vyplýva zo Zjavenia Ježiša Krista - chce znovu potvrdiť potrebu uvažovať o pravde. Podnetom k tejto iniciatíve mi je predovšetkým povedomie, vyjadrené slovami Druhého vatikánskeho koncilu, že biskupi sú "svedkami Božej a katolíckej pravdy". Svedčiť o pravde je teda úloha, ktorá bola zverená nám, biskupom. My sa jej nemôžeme zrieknuť bez toho, aby sme zanedbali službu, ktorú sme prijali. Aj ďalší motív ma pobáda predložiť tieto úvahy. V encyklike Veritatis splendor som upozornil na "daktoré základné pravdy katolíckej náuky, ktorým v dnešnej súvislosti hrozí nebezpečenstvo deformovania alebo popretia." Týmto listom chcem v tej úvahe pokračovať a sústrediť pozornosť na samotnú tému pravdy a na jej základ vo vzťahu k viere. Nemožno totiž poprieť, že naša doba so svojimi rýchlymi a zložitými zmenami predovšetkým mladé generácie, ktorým patrí a od ktorých závisí budúcnosť, vystavuje pocitu, že im chýbajú opravdivé pevné body. Požiadavka určitého základu, na ktorom možno budovať osobnú existenciu i existenciu spoločnosti, sa pociťuje naliehavým spôsobom najmä vedy, keď sa musí konštatovať rozdrobenosť ponúk, ktoré v klamnej nádeji dosiahnuť pravý zmysel existencie povyšujú pominuteľné veci na hodnoty. Tak sa stáva, že mnohí sa svojím životom vlečú až na okraj priepasti a nevedia, čomu idú v ústrety. To súvisí aj s tým, že niektorí, čo boli povolaní vyjadriť kultúrnymi formami ovocie svojho uvažovania, odvrátili svoj pohľad od pravdy a dali prednosť bezprostrednému úspechu pred námahou trpezlivého hľadania toho, čo si zaslúži, aby sa prežívalo. Filozofia, ktorá má veľkú zodpovednosť za formovanie myslenia a kultúry tým, že trvale poukazuje na hľadanie pravdy, musí sa s maximálnym úsilím snažiť znovu nadobudnúť svoje pôvodné povolanie.Cirkev si uvedomuje na začiatku každej úvahy, na ktorú sa podujíma, že je nositeľkou posolstva, ktoré má svoj pôvod v samom Bohu (porov. 2Kor 4,1-2). Poznanie, ktoré predkladá človeku, nepochádza z jej vlastného uvažovania, nech by bolo akokoľvek vznešené, ale z Božieho slova, ktoré s vierou prijala (porov. 1Sol 2,13). Vo chvíli keď sa stávame veriacimi, dochádza k jedinečnému stretnutiu, ktoré naznačuje, že sa poodhaľuje tajomstvo skryté od vekov (porov. 1Kor 2,7, Rim 16, 25-26), ale teraz naplno zjavené: "Páčilo sa Bohu vo svojej dobrote a múdrosti zjaviť seba samého a dať poznať tajomstvo svojej vôle (porov. Ef 1,9). Týmto tajomstvom ľudia majú - skrze Krista-Slovo, ktoré sa stalo telom - prístup k Otcovi v Duchu Svätom a stávajú sa účastnými na božskej prirodzenosti." Ide pritom o úplne nezaslúženú iniciatívu, ktorú vyvíja Boh na získanie ľudstva a na jeho spásu.Konštitúcia Dei Verbum Druhého vatikánskeho koncilu, takmer doslovným prevzatím učenia konštitúcie Dei Filius Prvého vatikánskeho koncilu a s prihliadnutím na princípy, predložené Tridentským koncilom, pokračovala v stáročnom procese chápania viery (intelligentia fidei), zatiaľ čo uvažovala o Zjavení vo svetle biblického učenia a celej patristickej tradície. Na Prvom vatikánskom koncile otcovia zdôraznili nadprirodzený charakter Božieho zjavenia. Racionalistická kritika, ktorá sa v tom období stavala proti viere na základe veľmi rozšírených pomýlených téz, sa týkala popierania každého poznania, ktoré by nebolo ovocím prirodzených schopností rozumu. Táto skutočnosť prinútila koncil dôrazne potvrdiť, že okrem vlastného poznania ľudského rozumu, schopného svojou prirodzenosťou dospieť až k Stvoriteľovi, existuje aj poznanie, ktoré je vlastné viere.Prvý vatikánsky koncil teda učí, že pravda dosiahnutá cestou filozofickej úvahy a pravda Zjavenia sa ani nemiešajú, ani sa navzájom nevylučujú. "Existujú dva poriadky poznania, ktoré sa líšia nielen vo svojom princípe, ale aj vo svojom predmete. Vo svojom princípe preto, lebo v jednom poznávame prirodzeným rozumom, v druhom božskou vierou. V predmete preto, lebo okrem pravdy, ktorú môže pochopiť prirodzený rozum, sa nám predkladajú k viere tajomstvá, skryté v Bohu, ktoré by nemohli byť známe, keby ich Boh nebol zjavil." Viera, ktorá sa zakladá na Božom svedectve a využíva nadprirodzenú pomoc milosti, má v skutočnosti odlišný poriadok ako filozofické poznanie. Toto sa totiž opiera o zmyslové vnímanie, o skúsenosť a pohybuje sa len vo svetle rozumu. Filozofia a vedy sa pohybujú v okruhu prirodzeného rozumu, zatiaľ čo viera, osvietená a vedená Duchom Svätým, uznáva v posolstve spásy "plnosť milosti a pravdy" (porov. Jn 1,14), ktorú chcel Boh zjaviť definitívnym spôsobom prostredníctvom svojho Syna Ježiša Krista (porov.Na Druhom vatikánskom koncile otcovia upreli svoj pohľad na Ježiša zjavovateľa a vysvetlili spásonosný charakter Božieho zjavenia v dejinách. Povahu zjavenia vyjadrili takto: "Týmto zjavením sa neviditeľný Boh (porov. Kol 1,15, 1Tim 1,17) vo svojej veľkej láske prihovára ľuďom ako priateľom (porov. Ex 33,11, Jn 15,14-15) a stretáva sa s nimi (porov. Bar 3,38), aby ich pozval a prijal do svojho spoločenstva. Tento plán zjavenia sa uskutočňuje udalosťami a slovami, ktoré navzájom súvisia, takže činnosť Božia v dejinách spasenia odhaľuje a potvrdzuje učenie a skutočnosti vyjadrené slovami; slová zas ohlasujú skutky a vysvetľujú v nich skryté tajomstvo.Božie zjavenie sa teda včleňuje do času a do dejín. A vtelenie Ježiša Krista sa uskutočňuje dokonca v "plnosti času" (Gal 4,4). Dvetisíc rokov po tejto udalosti cítim povinnosť silno zdôrazniť, že "v kresťanstve má čas základnú dôležitosť". V ňom sa totiž postupne zjavuje celé dielo stvorenia a spásy, ale predovšetkým sa stáva viditeľnou skutočnosť, že my vtelením Božieho Syna prežívame už odteraz to, čo bude zavŕšením času (porov. Pravda, ktorú Boh odovzdal človekovi o sebe samom a o svojom živote, sa teda včleňuje do času a dejín. Samozrejme, táto pravda bola vyslovená raz navždy v tajomstve Ježiša z Nazaretu. Výraznými slovami to hovorí konštitúcia Dei Verbum: "Keď však mnoho ráz a rozličným spôsobom hovoril Boh ústami prorokov, »v týchto posledných dňoch prehovoril k nám v Synovi« (Hebr 1,1-2). Lebo poslal svojho Syna, to znamená večné Slovo, ktoré osve...

tags: #vera #boh #v #boha