Evanjelická cirkev augsburského vyznania na Slovensku: História a vývoj

História Evanjelickej cirkvi augsburského vyznania (ECAV) na Slovensku je hlboko prepojená s európskym reformačným hnutím 16. storočia. Táto cirkev, ktorá vznikla z myšlienok Martina Luthera, zohrala významnú úlohu v náboženskom, kultúrnom a spoločenskom vývoji Slovenska.

Začiatky reformácie

31. októbra 1517 Martin Luther pribil na dvere zámockého chrámu vo Wittenbergu 95 výpovedí, ktorými vyjadril svoj nesúhlas s učením a praktikami vtedajšej cirkvi. Narazil však na nesúhlas cirkvi a pápeža, ktorý po neúspešnej snahe dosiahnuť, aby Luther svoje názory odvolal, vylúčil ho z cirkvi. Následne ho za kacíra a vyhnanca označil aj nemecký cisár Karol V.

Lutherove myšlienky si však už našli priaznivcov v radoch študentov, profesorov univerzít a kniežat. Pôvodná snaha Martina Luthera o nápravu - reformáciu cirkvi tak nečakane viedla k zrodu novej cirkvi, ktorá sa od tej vtedajšej v mnohom líšila. Biblia sa čítala po nemecky, ľudia spievali piesne, Večeru Pánovu prijímali všetci a hlavne sa kázalo o láske, milosti a odpustení. To boli veľké zmeny, ktoré zasiahli nielen oblasť náboženstva, ale aj školstva, umenia a mnohé iné.

Ak by si niekto myslel, že reformácia je iba cirkevnou záležitosťou, hlboko sa mýli. Reformácia zasiahla do mnohých oblastí spoločenského života a historici preto právom hovoria, že sa touto udalosťou skončil stredovek.

Svoje učenie Luther a jeho spolupracovníci spísali do vyznania, ktoré 25. júna 1530 prečítali cisárovi Karolovi V.

Vplyv reformácie na umenie, hudbu a architektúru

Keďže Dr. Martin Luther nebol iba farárom, ale aj univerzitným profesorom, reformačné myšlienky sa šírili nielen na pôde cirkvi, ale aj univerzity. Osvojovali si ich profesori, kniežatá i umelci a pretvárali ich do podôb, ktoré im boli vlastné. Napríklad maliar Lucas Cranach namaľoval množstvo obrazov, ktoré vyjadrovali nové chápanie evanjelia. Nasledovali ho mnohí ďalší a tak sa reformácia pretavila do výtvarného umenia.

Kým v predreformačnom období hudobné nástroje nemali veľmi miesto na omšiach a Bohoslužbách a spievať smeli len na to určení speváci, Martin Luther, ktorý sám miloval hudbu a hovoril o nej, že je to „najlepší prostriedok ako zachovať dušu i myseľ čerstvú“, dal hudbe na Bohoslužbách väčší priestor, podporil organ ako nástroj, ktorý môže vhodne a dôstojne osláviť Pána a presadil, aby nábožné piesne spievali všetci zhromaždení. Sám zložil niekoľko duchovných piesní a zostavil spevník, v ktorom okrem svojich piesní uverejnil aj vtedy známe melódie, otextované novým, duchovným textom. Hudba sa tak stala výraznou súčasťou cirkevného života, čo bolo podnetom pre umelcov, hudobných skladateľov, interpretov aj výrobcov hudobných nástrojov. Umelci skladali stále náročnejšie a náročnejšie skladby a organári stavali stále dokonalejšie organy. Možno preto povedať, že práve vďaka reformácii sa organ ako hudobný nástroj vyvinul do dnešnej podoby a že práve aj vďaka nej máme dnes v umeleckých fondoch diela takých velikánov, ako je Johan Sebastian Bach a iní, ktorí tvorili svoje diela na duchovné, spravidla reformačné témy.

Reformácia sa podpísala aj pod vývin architektúry. Reformátori totiž odmietali honosnú výzdobu chrámov, preferovali skôr praktické než umelecké vybavenie kostolov a nepriamo tak dali podnet k vzniku nového architektonického štýlu - klasicizmu.

Dôraz na vzdelanie

Keď Dr. Martin Luther pred rokom 1530 navštevoval cirkevné zbory, šokovaný zistil, aká nízka je vzdelanosť medzi ľuďmi i kňazmi. Šírenie vzdelanosti sa stalo pre neho veľmi dôležitým a trval na tom, aby pri každom evanjelickom kostole, bola zriadená aj škola. Sám vypracoval mnoho doporučení a pokynov pre vyučovanie a jeho najbližší spolupracovník - profesor filozofie Filip Melanchton, označovaný za druhú najvýznamnejšiu osobnosť reformácie, sa stal reformátorom nemeckého školstva, označovaný neraz titulom „učiteľ Germánov“.

Práve tu môžeme hľadať odpoveď na otázku, prečo sa v našich dejinách stretáme s toľkými významnými osobnosťami evanjelickej cirkvi. Nuž bolo to preto, že evanjelickí kňazi, šíriaci vzdelanosť vo svojich cirkevných zboroch, viedli k vzdelanosti aj svoje deti a tie potom tvorili vzdelanostnú elitu nášho národa.

Vplyv na jazyk

Dr. Martin Luther zasiahol do nemeckých dejín aj tým, že vytvoril novú, spisovnú nemčinu. Predtým sa na území dnešného Nemecka hovorilo rôznymi dialektmi, no keď Luther prekladal Bibliu do nemčiny, chcel urobiť preklad, ktorému by rozumeli všetci. Nechtiac tak položil základ novej nemčine, ktorú poznáme i dnes.

Šírenie reformácie na území Slovenska a Žilinská synoda

Počiatky evanjelickej cirkvi siahajú do prvej polovice 16. storočia, keď na územie súčasného Slovenska začala prenikať reformácia Lutherovho smeru z Wittenbergu. Naši predkovia pred reformáciou patrili ako kresťania do všeobecnej cirkvi.

Žilinská synoda v roku 1610 ustanovila organizačnú štruktúru evanjelickej cirkvi vo vtedajšom Hornom Uhorsku.

Do roku 1670 väčšina obyvateľov Uhorska patrila k evanjelikom, ale v rokoch 1670 - 1680 v rámci protireformácie došlo k úplnému zákazu evanjelickej cirkvi.

Od roku 1681, keď boli prijaté Šopronské artikuly, bola evanjelická cirkev povolená, ale s určitými obmedzeniami. Vtedy bolo na našom území postavených niekoľko tzv. artikulárnych kostolov.

Až v roku 1781 po prijatí Tolerančného patentu došlo k čiastočnému zrovnoprávneniu cirkví v Uhorsku. V tomto období postavili dve tretiny evanjelických kostolov v Uhorsku - boli to tzv. tolerančné kostoly.

Rovnosť cirkví pred zákonom však nastala až v roku 1848.

V roku 1918 po vzniku Československej republiky sa z Evanjelickej cirkvi v Uhorsku vyčlenila samostatná Cirkev evanjelická a. v. na Slovensku.

Evanjelický kostol v Žiline, miesto konania Žilinskej synody v roku 1610

Obdobie druhej svetovej vojny a povojnový vývoj

Na začiatku druhej svetovej vojny nemecká časť evanjelickej cirkvi vytvorila samostatnú nemeckú cirkev, ktorá trvala do konca druhej svetovej vojny. Naša cirkev vždy stála v opozícii k vládnuceho režimu, protestovala proti nacizmu, rasizmu a uplatňovaniu Židovského kódexu. Evanjelici zachránili pred smrťou mnoho židovských spoluobčanov.

V roku 1948 komunistický režim zlikvidoval cirkevné spolky, školy, diakoniu aj periodiká. Cirkev žila pod prísnou kontrolou totalitného režimu. Vyše sto evanjelických farárov bolo prenasledovaných, mnohých väznili alebo obmedzovali v službe cirkvi.

Po roku 1989 sa aj život cirkvi začal rozvíjať v nových podmienkach.

Diakonia v Evanjelickej cirkvi

Diakonia patrí neoddeliteľne ku kresťanstvu. Práve ona je znakom praktického rozmeru prejavu kresťanstva. Tento čin viery a pomoci blížnemu má svoje korene aj na Slovensku.

Ako prvý známy náznak prejavu diakonie na území Slovenska môžeme považovať založenie evanjelického sirotinca pre chlapcov. Bolo to v roku 1794 keď Bratislavský nemecký evanjelický cirkevný zbor pri svojej vnútro-misijnej práci pocítil potrebu takéhoto zariadenia. O 11 rokov neskôr zriadili v zbore sirotinec i pre dievčatá.

Uvedomovali si ale aj potrebu starať sa o chorých. V roku 1799 zložil neznámy prešporský občan do cirkevnej pokladne 2000 zlatých pre chudobné choré osoby. O 8 rokov neskôr sa v zbore rozhodli zriadiť izbu pre choré slúžky. Boli to dve lôžka a vo vedľajšej miestnosti izba pre ošetrovateľku. Lekár a chirurg pracovali zadarmo. Lieky poskytovala lekáreň za polovičné ceny.

Už táto, ak môžeme povedať nemocnica, mala svoj štatút. Nemocnica sa postupne rozrastala. V roku 1871 sa presťahovala do väčšej budovy na Palisádach. O chorých sa do roku 1891 v nemocnici staral jeden ošetrovateľ a jedna ošetrovateľka potom ich vystriedali diakonisy.

Nemecký evanjelický cirkevný zbor sa totiž rozhodol po vzore ostatných nemeckých evanjelických cirkevných zborov v iných krajinách zriadiť zborovú diakoniu. To sa mu podarilo v roku 1891 keď za pomoci Diakonického ústavu v Gallneuenkirchene otvoril 2. augusta vlastný diakonický domov.

Cieľom tohto domova bolo vychovávať sestry pre ošetrovateľskú službu v domácej nemocnici. Činnosť tohto domova sa postupne rozrastala. Táto nemecká ev. diakonia na Slovensku si postavila v Bratislave veľkú reprezentačnú budovu, v ktorej bol materský domov diakonís, nemocnica, sirotince, penzionát, dievčenský domov a kaplnka. Presťahovala sa tam v roku 1914. Ústav bol posvätený 3. mája.

Dušou a správcom ústavu bol senior Dr.Carl Eugen Schmidt. Po ňom nastúpil namiesto duchovného správcu farár Alexy. Prvou predstavenou sestrou bola Alžbeta Obermeierová. Po vojne na toto miesto nastúpila Matilda Bilnitzerová. Poslednou sestrou predstavenou bola Zuzana Matheidesová.

V roku 1930 bolo v bratislavskom ústave 46 vysvätených diakonís, 3 próbne sestry, 5 kandidátok a 4 pomocné sestry spolu 58 sestier. Sestry pracovali v nemocnici, diakonickom domove, bratislavskom zbore, Petržalke, Prievoze, Sv. Jure a Grinave, ale boli vysielané i na vysunuté stanice v Modre, Spiškej Novej Vsi, Kežmarku a v Levoči.

Z Evanjelickej cirkvi augsburského vyznania na Slovensku vystúpili v roku 1939 nemecké ev.a.v. cirkevné zbory. Tretieho augusta 1945 Nemecká evanjelická cirkev na Slovensku ako právne samostatná cirkev na základe uznesenia Zboru povereníkov o vypustení nemeckých zborov z Ev.a.v. cirkvi zanikla. Diakonický domov tak prechádza do správy Slovenskej Evanjelickej cirkvi a.v.

Temer všetky nemecké sestry diakonisy zostali v diakonickom domove. Slovenská evanjelická cirkev im na ich žiadosť vybavila slovenské občianstvo.

Aj v evanjelických slovenských zboroch sa venovala pozornosť vnútornomisijnej činnosti ešte pred I. svetovou vojnou. V našich cirkevných zboroch vznikali charitatívne ústavy. Boli to predovšetkým chudobince v Banskej Štiavnici, Pukanci, Trenčíne, ďalej starobince v Banskej Bystrici, Bratislave, Modre, Myjave, Martine, Liptovskom Mikuláši, Starej Turej, Košiciach ale aj sirotince . V Modre vznikol sirotinec už v roku 1905, v Liptovskom Mikuláši 1917. Sirotince boli aj v Levoči a v Rožňave. Na Brezovej boli zriadené detské jasle ktoré opatrovali siroty mladšie ako 4 roky.

V roku 1912 vznikla diakonia na Starej Turej. Zaslúžila sa o to Kristína Royová, pre ktorú vzorom bolo podobné hnutie v Sliezsku vo Friedenshorte. Práve zakladateľka tohto hnutia Eva Thiele Winklerová pomohla Kristíne Royovej pri vzniku Diakonie na Starej Turej aj tým, že tam posielala diakonisy. Ústav na Starej Turej bol slovenský, aj evanjelický, ale riadený bol nadkonfesijne a to v duchu charitatívneho - abstinenčného hnutia Modrého Kríža.

Za jeho pomoci sa na Starej Turej postavil diakonický domov - Vieroslava, domov pre deti, starcov aj menšia nemocnica. V diakonickom domove sa vychovávali slovenské dievčatá, ktoré potom ako diakonisy slúžili v domove deťom, starcom, chorým, ale aj kolportážou náboženských kníh na Slovensku.

Vieroslava v roku 1930 vydáva svoje stanovy. Tento spolok mal napomáhať zmierneniu ľudskej biedy v slovenskom národe. Spolok vydával aj vlastný časopis - Večernica. Vychádzal v dvojčíslach 6-krát do roka. V roku 1943 mal 1660 predplatiteľov a to nielen na Slovensku, ale aj v zahraničí.

Z nariadenia štátu sa v roku 1948 likvidovali všetky spolky. Zánik hrozil aj Vieroslave, v ktorej pracovalo 14 diakonís. Možná záchrana spočívala v spojení sa Vieroslavy s Diakoniou ev.a.v. cirkvi na Slovensku. Tak sa aj stalo 11. septembra 1949 na slávnosti v chráme na Starej Turej keď boli sestry z Vieroslavy prijaté do našej cirkvi gen. Biskupom Dr. Vladimírom Čobrdom Na tejto slávnosti kázal bratislavský farár ThB Ondrej Bartko.

Likvidačný proces cirkvi zo strany štátu ale stále pokračoval. V decembri 1950 dostáva diakonia Vieroslava na Starej Turej vyrozumenie, že od nového roku budovy a prácu v nich prevezme štát.

Myšlienkou vytvorenia Slovenskej diakonie na pôde Ev.a.v. cirkvi zaoberal sa spolok Dobrodej v Liptovskom Mikuláši ktorý bol založený 21.2.1867. Ten vykonal prípravu na vznik slovenskej Evanjelickej diakonie. Jeho pôvodnou náplňou bola výchova a vzdelávanie dievčat v tom, čo nebolo v školských osnovách.

Biskup Bedrich Baltík spomína vo svojom článku o diakonisách, že 14. mája 1875 bola z liptovsko-mikulášskeho ev.a.v. cirkevného zboru vysvätená vo Vratislave (Breslau) prvá slovenská evanjelická diakonisa Zuzana Šimonová . Môžeme predpokladať, že zásluhu na tom má aj spomínaný spolok Dobrodej.

Iniciátorom diela Slovenskej ev. Diakonie bol ev. farár Michal Madera. Pod jeho vplyvom sa spolok v roku 1920 zaoberal myšlienkou vzniku zborovej diakonie.

O dva roky neskôr sa podarilo spolku dosiahnuť, aby Diakonický domov vo Vratislave (Breslav) prepustil za zborovú sestru do Liptovského Mikuláša diakonisu Máriu Kmeťovú, Slovenku pôvodom z Juhoslávie. Tá od roku 1927 viedla evanjelicky sirotinec v Liptovskom Mikuláši.

Tamojší cirkevný zbor v roku 1930 otvoril z prostriedkov, ktoré daroval akademický maliar Eduard Ballo, Slovák pôsobiaci v Budapešti, Ballovský dom s názvom Betánia. Mal slúžiť ako domov dôchodcov, o ktorých sa nemá kto postarať. Cirkevný zbor ale prepustil časť tohto domu pre potreby rodiacej sa slovenskej evanjelickej diakonie.

Tá vznikla v roku 1931 ako Spolok slovenskej evanjelickej diakonie (SSED) v rámci všeobecnej kňazskej konferencie v Banskej Štiavnici. Veľkú zásluhu na tom mala aj už spomínaná Mária Kmeťová. Predsedníčkou spolku slovenskej Evanjelickej diakonie bola Mária Zochová.

Výchova prvých slovenských evanjelických diakonís prebiehala vo Vratislave. Zaškolenie bolo poskytnuté zdarma. Takto pomáhal materský domov vo Vratislave postaviť sa na vlastné nohy domovu v Mikuláši.

Pri vývine slovenskej evanjelickej diakonie má svoje miesto aj Zuzana Matheidesová, Slovenka vychovaná v materskom domove nemeckej evanjelickej diakonie v Bratislave. Ona bola vyslaná 15.júla 1935 materským domovom v Bratislave za predstavenú sestru diakonického domova v Mikuláši.

Nemocnica v Palúdzke ako jediná štátna nemocnica pridelila ošetrovateľskú službu našej diakonii a to už v roku 1935 výmenou civilného personálu za diakonisy. Od roku 1936 pôsobili naše sestry aj v nemocnici vo Zvolene.

Pravidlá a domáci poriadok Materského domova boli schválené v roku 1939 generálnym konventom.

Významné udalosti v histórii ECAV na Slovensku

Nasledujúca tabuľka sumarizuje kľúčové udalosti v dejinách ECAV na Slovensku:

tags: #evanjelicka #cirkev #augsburskeho #vyznania #na #slovensku