Evanjelický kostol Premenenia: História a význam

Počiatky evanjelického náboženského hnutia na Slovensku, neseného na myšlienkach reformácie, vyvolali sled udalostí, ktoré sú dnes predmetom neustáleho historického bádania. Dejiny protestantizmu sú pre laickú i odbornú verejnosť dôležité nielen z konfesionálneho, ale aj z národného, kultúrneho i politického hľadiska.

Vývoj architektonického myslenia priniesol nové podnety a nové materiály do architektonickej tvorby na rozhraní tisícročí. Aj do života cirkvi a jej cirkevných zborov pribudli niektoré nové aktivity - a tie sa museli premietnuť aj do vytvorenia zodpovedajúcich priestorov.

Evanjelický kostol v Mengusovciach

Cirkevný zbor ECAV na Slovensku Mengusovce patrí medzi tie zbory pod našimi prekrásnymi Tatrami, kde sa semienko reformácie ujalo hneď od jej počiatku. Reformácia tu našla dobrú pôdu, nakoľko tu boli živé husitské tradície. Následkom toho sa reformačné evanjelické vierovyznanie rozšírilo aj do našich končín.

Počas protireformácie je v r.1673 kostol sv. Tomáša evanjelikom nasilu odobraný a zač. r.1710 ho zapadnutím Rákocziho slávy definitívne strácajú, aj keď v dedine je len jedna katolícka rodina. Mengusovce prestávajú byť matkocirkvou a farár Mikuláš Máday odchádza na uprázdnenú batizovskú kňazskú stanicu. Mengusovčania sa v tom čase zhromažďovali potajme a po Tolerančnom patente (r.1781) sa v zime stretávajú v Sedliakovej starej izbe a v lete v Sedliakovej stodole.

V r.1789 boli Mengusovce pričlenené ku batizovskej artikulárnej cirkvi ako fília spolu so Štôlou. V r. 1794 so zvolením zemepána Mariássyho si Mengusovčania postavili na obecnom pozemku v strede obce drevenú modlitebňu (na jej mieste stojí dnes zvonica) so štyrmi oblokmi, jednými dverami, v ktorej mali dva chóry, štvorregistrový organ, oltár zdobený obrazom Ukrižovaného Krista a kazateľnicu s nápisom „Káž slovo Boží“.

Po 22 rokoch kostol rozšírili a naň postavili malú vežičku, keďže Mariássovci darovali zvony. Po štyridsiatich rokoch sa drevený kostolík na starých základoch začína búrať a preto sa Mengusovčania rozhodli vyhlásiť zbierku a postaviť nový chrám Boží. V r.1801 žije v Mengusovciach 305 evanjelikov. V historických dokumentoch spracovaných p. učiteľom Jánom Michalkom čítame, že v r.1825 žije v Mengusovciach 349 obyvateľov, 55 rodín a všetci sú evanjelici. Stavba kostola je teda vecou celej dediny. V r.1831 je v Mengusovciach už 357 evanjelikov.

Základný kameň je položený 27.mája 1838, v nedeľu po Vstúpení. Časť z uloženej zakladacej listiny znie takto: "S vdečnosti proti Pánu Bohu, který nám posávad pomáhal a y buducne pomáhati bude a nákladom y pomocú štedrou Jeho Excelencyi ... Na jeseň v r.1840 bol kostol dokončený a v nedeľu po Michale slávnostne posvätený podtatranským seniorom Michalom Wittchenom z Veľkej Lomnice. Kázeň mal miestny farár Ondrej Škultéty, ktorý pri tejto vzácnej príležitosti zložil aj dve nábožné piesne.

Kostol bol postavený podľa Toleračných predpisov: z ohňovzdorného materiálu, bez veže, von z dediny, vchod obrátený k Tatrám. Veža bola postavená až v r.1885. Na oltári bol pôvodne obraz „Angelus“ - Premenenie Pána, z r.1781 od Michala Polónyiho, ale od roku 1940 je tento obraz za oltárom a terajší oltárny obraz Kristus v Getsemane od akademického maliara Alojza Pardubského z Prahy zakúpila evanjelická mládež z prostriedkov z divadelného predstavenia za 400 Kčs. Krstiteľnica spočiatku nebola, nadobudla sa až v roku 1869 z Popradu.

V r. 1905 bol do Mengusoviec zakúpený terajší klasicistický organ, ktorý zhotovili Franz a Otto Riegerovci. V 70-tych rokoch bola vykonaná generálna oprava organu.

Evanjelický kostol je kapacitne najväčší kostol v obci a je situovaný v centre obce. Matkocirkvou pre Lučivnú a Štôlu a samostatnou kňazskou stanicou sa Mengusovce stali znova až v r.1954 (po 244 rokoch), keď sa uznesením konventu ECAV v Batizovciach zo dňa 20.6.1948 odčlenujú Mengusovce od Batizoviec.

Zbor má v tom čase 650 duší a horlivo spravuje a opatruje zverený chrám a cirkevné budovy, ťažko ale s láskou nadobudnuté dedičstvo otcov. Dnešná budova fary bola postavená za účinkovania a za veľkej obetavosti brata farára Ivana Tótha, pôvodne ako rodinný dom, pretože cirk.zbor nedostal od politickej vrchnosti povolenie postaviť faru. V r.1967 bola fara cirkevným zborom odkúpená.

Ďalšia obnova chrámu Božieho prebehla v r.1972 a slávnostnú posviacku za hojnej účasti širokej verejnosti vykonal 22. októbra gen. biskup prof. Dr. Ján Michalko. Pred 150.výročím pamiatky posvätenia chrámu Božieho bola znova prevedená obnova kostola a maľba interiéru kostola. Posviacku vykonal 7. októbra 1990 brat biskup VD dr. Július Filo.

Posviacka opravenej kostolnej veže sa konala 19. K 170.výročiu pamiatky posvätenia chrámu Božieho boli v roku 2009 na kostole nanovo prevedené klampiarske práce a bol vyhotovený plot okolo budovy škôlky a kostola. V roku 2010 bol obnovený náter strechy kostola a zvonice. V roku 2014 pri príležitosti 60.výročia osamostatnenia cirk. zboru bol zasadený gen. biskupom Milošom Klátikom, kňazmi a členmi cirk. V roku 2021 bola na farskom úrade vymenená stará eternitová strecha za novú plechovú.

Náš cirkevný zbor počíta k 31. 12. 2021 - 474 členov (193 z Mengusoviec, 142 z Lučivnej a 139 zo Štôly).

Za prvého farára pôsobiaceho v našom cirkevnom zbore môžeme považovať Štepána Třebnického. Z evanjelickej kanonickej vizitácie a knihy "Batizovce v zrkadle dejín" sa dozvedáme aj iné zachované mená mengusovských kňazov: Juraj Roxer (1661-1686 a 1673-1688 súčasne aj ako ev. farár v Lučivnej), Juraj Ocsoviny (1686-1706), Mikuláš Máday (1708-1710), batizovských kňazov, pod ktorých od r 1710 patrili Mengusovce: Mikuláš Máday(1710-1751), Juraj Sartoris (1752-1760), Juraj Eger (1760-1790), Ondrej Thais (1790-1798), Juraj Okruczky (1798-1808), Ondrej Škultéty (1808-1843), Daniel Dianiška (1843-1863), Andrej Dianiška (1864-1879), Ondrej Bartal (1879-1926), Ján Bartolomej Fábry (1926-1936), Pavol Sokol (1936-1938), Július Homola (1939-1940), Ondrej Šimek (1941-1949).

Vyslaním Biskupského úradu v roku 1949 je za administrátora a od 1954 za riadneho mengusovského farára inštalovaný brat farár Gedeon Mohr. V r.1958 sa zborovým farárom stáva brat farár IvanTóth, v r.1972 sa slávi slávnostná inštalácia brata farára Jána Pavloviča, prvou ženou - farárkou v Mengusovciach sa v r.1980 stáva sestra farárka Darina Basariková, v priebehu rokov 2001-2004 je v zbore sestra farárka Ľubomíra Mervartová. V rokoch 2005-2011 je naším duchovným pastierom sestra farárka Lenka Janotková. Od novembra 2011 do júla 2012 je zbor administrováný br.farárom Stanislavom Balocom. V poradí siedmym farárom v Mengusovciach (od osamostatnenia od Batizoviec) sa v rokoch 2012 - 2022 stáva brat farár Tibor Molnár. Od septembra 2022 je zbor administrováný br.farárom Stanislavom Balocom zo Štrby.

V r.1794 so zemepánskym zvolením a župným súhlasom si postavili Mengusovčania na obecnom pozemku, poniže dediny, na dnešnom Kostolisku drevený kostolík so štyrmi oblokmi, jednými dverami, dvoma chórmi, štvorregistrovým organom, oltárom zdobeným obrazom Ukrižovaného Krista a kazateľnicou s nápisom „Káž slovo Boží“. To sú slová z kanonickej vizitácie z 3.júla 1805, ktorú vykonal superintendent Samuel Nikolai. V r.1816 kostolík rozšírili a postavili naň vežičku, kedže Mariassovci darovali Mengusovčanom dva zvony. Po 40-tych rokoch sa drevený kostolík na starých základoch začína búrať a preto Mengusovčania začínajú stavať nový murovaný kostol,...

Rozlúčku so starým dreveným kostolom mal štrbský farár Ján Droppa. Večeru Pánovu prisluhoval posledný raz v starom kostole prítomným farárom spisovateľ a kazateľ Ondrej Šoltis z Matejoviec, rodák z Mengusoviec.

Počas prvej svetovej vojny prišla mengusovská cirkev zrekvírovaním o jeden zvon. Slávnostný dovoz zvonov - r. Pôvodná stará zvonica bola postavená r. 1932, kedy boli biskupom slávnostne posvätené všetky tri zvony aj samotná zvonica. Keďže zvonica bola otvorená a nízka, rozhodli sa Mengusovčania k neľahkej a dosť nákladnej práci. V roku 1979 od mája do septembra vykonali dielo v hodnote 60.000 Kčs vrátane elektrifikácie zvonov.

Za tieto štyri mesiace pod obetavým vedením konseniora Tatranského seniorátu Jána Pavloviča odpracovali bez nároku na odmenu 1965 brigádnických hodín. Toto dielo bolo dňa 4. októbra 1981 slovom Božím a modlitbou posvätené dôst. br. gen.biskupom dr. Jánom Michalkom za hojnej účasti domácich, ale i zblízka i zďaleka zhromaždených veriacich.

Malý zvon - Umieráčik, ktorý pochádza ešte zo starého dreveného kostola a je darom Andreja Mariássyho. Má váhu 80 kg a priemer 47 cm. Na čelnej páske je napísané: FUTIT ME JOSEPH CHRISTELLY NEOSOLII AO 1816. Na drieku je nápis: EXCELL: AC: ILLUSTRIS GENERALIS L. HARO AND: MARIASSY EVANG: MENGUSFAL. COMUNITATI PIA LIBERALITATE. Zvon má drevenú korunu.

Veľký zvon má priemer 98,5 cm. Na čelenke je nápis firmy: ULIL R. MANOUŠEK V BRNE. Na drieku je obraz dr. M. Stredný zvon má priemer 88 cm, na čelenke nesie tiež nápis firmy. Na drieku je obraz M. J. Husa a pod ním: DNES USLYŠELI BY STE HLAS JEHO, NEZATVRZUJTE SRDCI SVÝCH. Na veľkom a strednom zvone je lemovacia páska: NADOBUDLA EV. A. V. F. CIRKEV V MENGUSOVCIACH R. 1932 ZA FARÁRA J. FABRY, UČ. Ľ. MANCO, KUR. J. ŠANDOR, K. J. ŠALING.

„Uvaľ na Hospodina svoje diela a tvoje úmysly sa zdaria.“ Príslovia 16, 3

Kostol Premenenia Pána v Novej Dedinke

V Novej Dedinke je veľa nových rodinných domov, veľa novoobnovených starých domov, veľa novousadlíkov, ale inak je Nová Dedinka veľmi stará. Novú Dedinku vytvorili v roku 1960 zlúčením Dedinky pri Dunaji s Novou Vsou pri Dunaji. Vybrali názov, ktorý chce byť odkazom na obe jej časti. Na pomenovanie si zvykli domáci aj cezpoľní. Pre toto rozprávanie je dôležitý kostolík, od Novej Vsi vzdialený 1200 metrov a od Dedinky pri Dunaji 700 metrov. Tak mi ani nie je jasné, ktorej dedinke pôvodne patril. Nie je mi ani jasné, z ktorej dediny pochovávali pozostalých na priľahlom cintoríne. O trochu jasnejšie mi je, že stavitelia vybrali miesto, ktoré pohanskí predkovia považovali za významné.

Kostolík postavili v prvej polovici 13. storočia. Na mieste, ktoré dnes archeológovia označujú ako kultové, pre vtedajších obyvateľov skôr magicko-duchovne významné. Pre románske stavby typický výber. Interiér vyzdobili freskami s výjavmi zo života svätých (doslova, aby bolo o čom rozprávať, pretože zväčša negramotný pospolitý ľud lepšie porozumel poučeniu podľa obrázkov). Tvorcovia obrázkov s veľkou pravdepodobnosťou ani len netušili, že aj oni oživujú pohanskú minulosť. Svätá Katarína a Svätý Mikuláš, ešte zapadajú do panteónu svätých kresťanského sveta, ale archanjel Michal vážiaci duše je trochu iná káva. Egypťania mali bohyňu Maat. Ženský náprotivok známeho boha Thovt-a. Hlavnou úlohou Maat bolo váženie duší pri vstupe do podsvetia nazvaného Duate. Na jednu misku váh kládla vtáčie pierko, na druhú ľudskú dušu. Ak bola zaťažená hriechmi, jej cesta viedla hlbšie, ako bolo príjemné pre nekonečný posmrtný život. O pár tisíc rokov neskôr, v inom náboženskom systéme prevzal úlohu Maat archanjel a náplň jeho práce našla stvárnenie v ranostredovekom kostolíku na Slovensku. Predstavte si bázeň akú vyvolával obraz svätého s váhami, na ktorých sa v jednej chvíli mala ocitnúť aj vaša duša. Ak bude ťažšia ako pierko, prepadne peklu.

S označením patrocínium kostola je to trošíčku ošemetné. Patrocínium v latinčine znamená ochrana, pomoc. Historicky sa patrocínium kostola chápalo ako súhrn práv a povinností fyzickej alebo právnickej osoby voči kostolu. Vychádzalo z germánskej zvyklosti určujúcej, že vlastníkom kostola, alebo kaplnky je zemepán, na ktorého pozemkoch stoja. Lenže v našich končinách sa zaužíval výraz patrocínium pre označenie patróna kostola. Teda pre označenie svätca, ktorému je kostol zasvätený. Pokiaľ bol náš kostolík zasvätený svätému Filipovi, máme trochu problém. Ktorému Filipovi? Filipovi Beneciusovi, Filipovi Nerimu, Filipovi zo Zellu? Ten problém nie je taký veľký. Len jeden Filip sa uvádza ako Filip s Jakubom mladším (s Jakubmi by sme mali opäť problém: Jakub Alemannus, Jakub mladší, čiže menší, Jakub starší, čiže väčší). Tento Filip je patrónom Luxemburska a Sorenta. Spolu s Jakubom mladším sprevádzali Ježiša Krista a obaja patria medzi dvanásť apoštolov. Zomreli spolu, asi v roku 62, v Jeruzaleme.

Pravda o patrocíniu kostola je dnes trochu iná. Kostol sa uvádza ako Kostol Premenenia Pána. To je udalosť zo života Ježiša Krista, kedy sa jeho tvár na odľahlom kopci za prítomnosti Mareka, Matúša a Lukáša rozžiarila nepozemským svetlom.

Evanjelické kostoly v Bratislave

Evanjelická Bratislava a jej kostoly majú bohatú históriu, ktorá sa začala písať už v 17. storočí. Evanjelický cirkevný zbor v Bratislave, oficiálne vzniknutý v roku 1606, prešiel v priebehu histórie veľkými skúškami. Najťažšou bolo odobratie prvých dvoch chrámov v roku 1672. Dnešné dva kostoly v starom meste Bratislavy na Panenskej ulici sú už treťou dvojicou kostolov.

Vzniku týchto dvoch kostolov predchádzala búrlivá história. Od šestnásteho storočia po začiatok budovania týchto chrámov r. 1774 (Veľký kostol), r. 1776 (Malý kostol), to evanjelici nemali ľahké. Po vzniku bratislavského ev. zboru v roku 1606 striedali úspechy v jeho raste neúspechy. Vplyv na tento stav mala predovšetkým situácia v Európe, protireformačný boj nadobúdal čoraz väčšie rozmery.

Na základe kráľovského povolenia 1636 začali evanjelici stavať svoje prvé dva kostoly. Napriek obmedzeniam a pod nohy hádzaným brvnám sa im ich podarilo dokončiť a dodnes stoja na svojich miestach, pravda patriace už niekomu inému. Kostol slovensko-maďarského ev. zboru na Uršulínskej ulici (postavený v r. 1658) zhabali podobne ako kostol pri Hlavnom námestí (postavený v r. 1638) za dramatických okolností v roku 1672. Prvý dostal rád uršulínok, druhý rád jezuitov.

Po Šopronskom sneme na ktorom prijali čiastkové ústupky evanjelikom výmenou za spoločný postup v boji proti Turkom, mohli síce evanjelici stavať nové kostoly, no ich počet bol značne obmedzený. Namiesto odobratých 888 chrámov, smeli postaviť cca 50 kostolov, po dva v každej župe a kráľovskom meste. Značne oklieštená a zdevastovaná evanjelická cirkev však nedisponovala dostatočnými financiami ani ľudskou silou a tak dostavali len 38 kostolov.

Veľký kostol na Panenskej ulici

Veľký evanjelický kostol v Bratislave na Panenskej ulici, pôvodne Nemecký evanjelický kostol, postavil staviteľ Matej Walch v rokoch 1774 - 1776 v strohom slohu barokového klasicizmu. Nakoľko drevený kostol, ktorý stál na mieste dnešného Malého kostola už nepostačoval a nakoľko syn Márie Terézie Jozef II. bol naklonený reformácii, dovolili si bratislavskí nemeckí evanjelici požiadať o výstavbu nového kostola.

Ešte pred prijatím Tolerančného patentu (1781), ktorý prakticky ukončil protireformačné ťaženie, podarilo sa 24. mája 1774 získať povolenie na stavbu Veľkého kostola pôvodne Nemeckého evanjelického kostola, od panovníčky Márie Terézie. Bol vystavený podľa cisárskeho povolenia s podmienkami aby nemal vežu a nesmel byť ani výstavný. 30. novembra 1776 v ňom odbavil evanjelický duchovný Michal Klein prvé Služby Božie a na nasledujúci deň bol kostol posvätený.

Pod valbovou strechou dômyselnej konštrukcie sa skrýva monumentálny centrálny priestor s dvoma chórmi okolo prekrytý piatimi poľami klenieb, ktoré vytvárajú kvalitný akustický priestor. M. Walch vytvoril centrálny priestor s kazateľnicovým oltárom a dvoma poschodiami chórov. Výška monumentálnych klenieb nad strednou loďou stúpa k strednému poľu a znova klesá, tým vznikol priestor mimoriadnych akustických kvalít. Po prvý raz sa u nás objavil kazateľnicový oltár, do ktorého obraz namaľoval a daroval rodák Adam Friedrich Oeser.

Dnešný organ je tretím nástrojom v histórii kostola. Bol postavený r. 1923 firmou Gebrüder Rieger - Jägerndorf na návrh vtedajšieho organistu G. Rhodesa. Architektonické riešenie jedného z najlepších a najväčších organov na Slovensku je dielom architekta Christiana Ludwiga.

Malý kostol na Panenskej ulici

Dnešný Malý kostol pre slovensko-maďarskú časť zboru postavili na mieste zbúraného nemeckého artikulárneho dreveného kostola. Panovníčka Mária Terézia dovolila po Veľkom kostole postaviť aj druhý (Malý) kostol, ktorý podľa projektov M. Walcha zrealizoval František Römisch.

Jednoduchý priestor s chórmi z troch strán má dnes dominantné priečelie s barokovým oltárom a kazateľnicou a obrazom o histórii kresťanstva a evanjelikov u nás. Organ bol postavený r. 1878 a je dielom jedného z najvýznamnejších slovenských organárov Martina Šašku z Brezovej pod Bradlom. R. 1980 pod vedením prof. Kramára bol kostol obnovený.

Nový kostol na Legionárskej ulici

Po vzniku Československej republiky rastúcemu počtu Slovákov nestačil Malý kostol a aj politická situácia spôsobila, že si slovenská časť zboru r. 1933 postavila Nový kostol na Legionárskej ul. podľa projektov Michala Milana Harminca. Architektúra kostola s tehlovým kabrincovým povrchom, s asymetricky umiestnenou vežou, plochou strechou a prísnym interiérom je kvalitným funkcionalistickým dielom, zapísaným do zoznamu DOCOMOMO.

Zborový dom v Dúbravke

Najmladším chrámom je Zborový dom v Dúbravke, postavený ako sobášna sieň v 80. rokoch počas výstavby moderného sídliska. Priestor z betónu a skla v interiéri dopĺňa textilný obraz Credo. Architektúra, zodpovedajúca architektonickým názorom z konca 20. st. sa stala novým domovom rastúcemu spoločenstvu.

Evanjelický dom starostlivosti - kaplnka

V druhej polovici 19. stor. si začali bratislavskí evanjelici uvedomovať potrebu sociálnej práce. Cirkevný zbor začal budovať na Palisádach budovy, v ktorých boli postupne umiestené siroty a starí ľudia. Starali sa o nich evanjelické diakonisy, ktoré si tu zriadili materský domov. Súčasťou tohto komplexu bola aj kaplnka, v ktorej sa konali služby Božie a krstili deti, narodené v nemocnici. Tento komplex budov sa stal verejnosti známy ako „Evanjelická nemocnica.“ Cirkevný zbor tieto budovy nazval „Evanjelickým domom starostlivosti“ (EDS). Autorom Evanjelickej nemocnice i kaplnky je Július Schmidt, architekt z Viedne. Areál EDS bol daný do užívania v roku 1912. Do roku 1951 slúžil svojmu účelu. Vtedy komunistický režim budovy skonfiškoval. V súčasnosti EDS opäť vlastní cirkevný zbor. Jeho priestory postupne obnovuje. Zriadil v nich ubytovňu pre evanjelických vysokoškolákov. Sídli tu aj Komunitná nadácia a ambulancia lekára.

Koncom roku 2012 bol veľký bratislavský cirkevný zbor organizačne zrušený a zároveň zriadené jeho tri menšie nástupnícke zbory. Tieto od polovice februára 2013 pôsobia samostatne. Je súčasťou Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku.

Slovo evanjelická má naša cirkev v názve, lebo základom našej viery je evanjelium. Tento pojem gréckeho pôvodu znamená: dobrá správa, posolstvo o víťazstve z bezvýchodiskovej situácie. V nej sme boli my, hriešni ľudia. Pán Ježiš však z lásky vzal na seba trest určený nám. Boh sa priznal k Jeho obeti a Ježiša vzkriesil. Veríme, že v dohľadnom čase tu bude aj domov dôchodcov. Dúfame, že vytvoríme pre mladých aj starých v EDS také podmienky, aby v ňom našli dôstojný domov. Týmto hodláme naplniť odkaz našich predkov, ktorí pochopili nevyhnutnosť sociálnej práce. Chceme v ich diele naďalej pokračovať.

Nezabúdajme však, že kostoly sú v prvom rade chrámami pokoja, lásky a viery. Nech už bola ich história akokoľvek búrlivá, stretávajme sa v nich práve tomto duchu.

Okrem uvedených kostolov sa v Bratislave nachádzajú aj ďalšie evanjelické kostoly - v Petržalke, Prievoze a v Rači.

tags: #evanjelicka #cirkev #premenenie