Kto si svätý, posväť sa ešte: Význam sviatku Krista Veľkňaza a posvätenia

Ježiš pozdvihol oči k nebu a hovoril: „Otče, nadišla hodina: Osláv svojho Syna, aby Syn oslávil teba, tak, ako si mu dal moc nad každým telom, aby všetko, čo si dal ty jemu, im darovalo večný život. Za nich prosím. Neprosím, aby si ich vzal zo sveta, ale aby si ich ochránil pred Zlým. Nie sú zo sveta, ako ani ja nie som zo sveta. Posväť ich pravdou; tvoje slovo je pravda. No neprosím len za nich, ale aj za tých, čo skrze ich slovo uveria vo mňa, aby všetci boli jedno, ako ty, Otče vo mne a ja v tebe, aby aj oni boli v nás, aby svet uveril, že si ma ty poslal. A slávu, ktorú si ty dal mne, ja som dal im, aby boli jedno, ako sme my jedno - ja v nich a ty vo mne. Spravodlivý Otče, svet ťa nepozná, ale ja ťa poznám. I oni spoznali, že si ma ty poslal. Ohlásil som im tvoje meno a ešte ohlásim, aby láska, ktorou ma miluješ, bola v nich a aby som v nich bol ja.“ (Jn 17, 1-2. 9)

Ticho posledného večera, ticho srdca Božieho Syna. Ježiš neprehovára k zástupom, nekarhá ani nevyučuje, ale sa modlí. Tvárou obrátený k nebu, srdcom ponorený v láske k Otcovi i k nám. Modlitba, ktorú počujeme, je plná túžby po jednote, po posvätení, po tom, aby sme boli v Bohu. Nie mimo sveta, ale v ňom, preniknutí pravdou, zachovaní od Zlého. Ježiš vie, že svet nás zraní, že nás nepochopí, vie, že naše srdcia sa budú deliť, strácať i vzdorovať. No predsa prosí: „Otče, zachovaj ich. Posväť ich."

Sviatok Krista Veľkňaza

Dnešný sviatok nám zjavuje Ježiša ako večného Kňaza, toho, ktorý prináša obetu a zároveň je Obetou, toho, ktorý sa neprestajne prihovára. Tento sviatok, ustanovený pápežom Benediktom XVI. v roku 2012, je pozvaním vstúpiť do ticha tejto veľkňazskej modlitby, nie ako diváci, ale ako tí, za ktorých sa modlí.

Meditovať nad touto modlitbou znamená spojiť sa s Ježišom v jeho túžbe. Znamená to vnímať, ako veľmi mu záleží na jednote, ako veľmi túži, aby sme boli v ňom, a on v nás. Skúsme dnes vedome vstúpiť do tejto modlitby. Zotrvajme v nej ako v posvätnom priestore, kde nás Kristus obklopuje svojou prítomnosťou. Dovoľme, aby jej slová prenikali naše vnútro, premieňali nás a uzdravovali. Nie je to len dávna prosba z poslednej večere - je to živý dych Kristovho srdca, ktorý sa dnes aj za nás prihovára. V jeho modlitbe máme miesto, v jeho srdci nie sme nikdy sami, on nás nesie, on nás spája.

Bože, večná pravda, veríme v teba. Bože, naša sila a spása, dúfame v teba. Bože, nekonečná dobrota, milujeme ťa celým srdcom. Svoje Slovo si poslal ako Spasiteľa sveta. Učiň, aby sme v ňom boli všetci jedno. Vylej na nás Ducha svojho Syna, aby sme oslavovali tvoje meno. Vtelené Božie Slovo oživuj nás svojim Duchom. Najčistejšia Matka Božia priveď všetkých k svojmu Synovi. Svätý Michal, Gabriel a Rafael pomáhajte šíriť Božie kráľovstvo na zemi. Svätý Jozef, Joachim a Anna vyprosujte nám služobníkov evanjelia. Svätý Peter a Pavol, Ján a Ondrej pomáhajte hlásateľom viery. Svätý Gregor, Augustín a Vincent prihovárajte sa za všetky stavy Cirkvi. Svätý Arnold, Jozef, bl. Mária, Jozefa a mučeníci Spoločnosti Božieho Slova pomáhajte nám v apoštolskej práci. Pred svetlom Slova a Duchom milosti nech ustúpi temnosť hriechu a noc nevery, a nech žije Srdce Ježišovo v srdciach všetkých ľudí.

Eucharistia

Posväť sa meno Tvoje

V prvom rade je svätý Boh - to znamená dokonalý, bezchybný, bezhriešny, oslávený a vyvýšený, mocný, iný ako sme my, ľudia. Sväté je aj to, čo Boh posväcuje svojou prítomnosťou, slovom a požehnaním - a tak hovoríme napr. o tom, že posvätený je kostol, fara, predmety, ktoré slúžia pri bohoslužbách či pri prisluhovaní sviatostí (Krst Svätý a Večera Pánova). Oddelení pre službu Bohu, svojim spôsobom posvätení sú aj ľudia, ktorí vykonávajú nejakú úlohu v cirkvi - napr. farári či ľudia pracujúci v cirkevnom zbore.

Takže jednoducho povedané: Boh je svätý a On môže posvätiť predmety, ľudí či chvíle tým, že je prítomný. On sám o sebe je svätý a teda aj Jeho meno je sväté. Prečo teda prosíme, aby sa posväcovalo? Lebo my, ľudia, porušujeme Jeho prikázanie, ktoré sa týka nášho postoja ku Božiemu menu. A tak tam, kde my robíme hriech, prosíme, aby sa Pán Boh napriek všetkému oslávil a zviditeľnil.

Prosíme o posvätenie Božieho mena v našom živote, lebo nie vždy vidíme, že Boh je pri nás, že sa o nás stará, nie vždy si uvedomujeme, aký je veľký. Preto prosíme: aby sa nám zjavil, aby bol pri nás prítomný, aby sme Ho vo viere vnímali. Prosíme o posvätenie Božieho mena, aby sa všetko v našom živote dialo podľa Božej vôle, v súlade s Jeho slovom, aby sme robili všetko na Božiu slávu, lebo občas nežijeme ako Jeho deti a Jeho meno tak nerobíme slávnym v tomto svete.

Táto prosba je trocha zložitá, ale v podstate v nej prosíme, aby bol Boh vo všetkom prítomný a aby sa napriek všetkému dialo to, čo On naplánoval a aby sme si Ho my, ľudia, vážili a uctievali Ho celým svojím životom.

Modlitba: Pane Ježiši, keď sa iní pozrú na môj život, nie vždy v ňom vidia Teba. Preto Ťa prosím: nech je Tvoje meno, nech si Ty sám, oslávený vo všetkom, čo konám. Nech svojim životom Tebe vzdávam česť a slávu. Pomôž mi ctiť si Tvoje meno a vyslovovať ho s plnou vážnosťou a úctou. Daj mi poznávať ako veľmi ma miluješ a vidieť Tvoju prítomnosť každý deň môjho života. Amen.

V 20. kapitole knihy Exodus je druhé prikázanie naformulované takto: „Nevezmeš meno Pána, svojho Boha, nadarmo. Lebo Pán nenechá bez trestu toho, kto bude brať jeho meno nadarmo.“ (Ex 20,7; porov. Druhé Božie prikázanie zakazuje krivú prísahu, zakazuje spomínať Božie meno z ľahkovážnych dôvodov, robiť nespravodlivé prísľuby a používať Božie meno v hneve.

Vzdialenosť medzi hovoriacim a poslucháčmi totiž naznačuje, že Božia svätosť, reprezentovaná Božím menom, nie je niečím náhodným a málo významným. Ak má človek v Božom mene prístup k samotnému Bohu, prináša mu to nielen pomoc, ale pri vyslovovaní tohto mena sa stáva zodpovedný. Zákaz ľahkovážneho vyslovovania Pánovho mena nemá za cieľ akoby ochraňovať Pána Boha, ktorý ľuďom zjavil svoje meno, ale varuje ľudí pred ľahkomyseľným zaobchádzaním s Božím menom a predovšetkým varuje pred ľahkovážnym a nezodpovedným vzťahom k Pánu Bohu. Ide tu o svätosť Božieho mena. Božie meno vystihuje tajomným spôsobom Božie bytie. Boh dal svoje meno človeku spoznať a človek ho prostredníctvom tohto mena vzýva.

Vzývanie Božieho mena umožňuje prístup k Bohu. Keď chcel Jakub v nočnom zápase s tajomným zápasníkom, získať jeho požehnanie, musel odpovedať na otázku bojovníka: „Ako sa voláš?“ Jeho meno Jakub, znamenajúce podvodník mu zrazu on zmenil na Izrael (čiže Boží bojovník). Tajomne prítomný Boh prejavil touto zmenou mena nad Jakubom istú moc. Keď však chcel Jakub spoznať meno tajomného bojovníka, začuje iba otázku: „Prečo sa pýtaš na moje meno?”.

V Knihe Exodus však Pán otvorene zjaví svoje meno Mojžišovi; najprv cez výrok: „Ja som, ktorý som.“ a následne cez vlastné meno Jahve (porov. Ex 3,14-15). V Ex 6,2 sa predstaví priamo slovami: „Ja som Jahve.“ Predstavenie Pána slovami: „Ja som“ vystihuje aktívnu prítomnosť Pána pripraveného konať pre ľud v zajatí, akoby tým povedal: Ja som tu pre vás! Boh zveruje svoje meno tým, ktorí v neho veria. Zjavuje sa im vo svojom osobnom tajomstve. Dar mena patrí do oblasti dôvery a intímnosti.

Druhé prikázanie varuje človeka pred používaním Božieho mena nezodpovedným spôsobom. Prísaha je dodnes praktizovaná medzi všetkými národmi. Sväté Písmo chápe prísahu ako úkon, ktorý sa dotýka Pána Boha a človeka, preto je prísaha úkonom posvätným a zároveň aj spoločenským. Prísaha sa zakladá na konštatovaní Božej prítomnosti. Starý zákon odmietal iba krivú prísahu, keď niekto nesplnil záväzok prevzatý pred Pánom Bohom.

Z vyjadrenia Pána Ježiša vyplýva, že on nepokladá za užitočnú akúkoľvek prísahu. Slová Pána Ježiša pochopíme správne, keď si uvedomíme, že v jeho časoch sa používala prísaha veľmi často a preto prichádzalo často aj k jej zneužitiu. Podvádzanie, klamstvo a neúprimnosť vo vzájomných vzťahoch potvrdzujú aj iné slová Pána Ježiša, keď prísne odhalil nemorálne správanie sa farizejov a zákonníkov.

Pán Ježiš teda nepokladá prísahu za užitočnú. Svätý Tomáš Akvinský komentuje tento zákaz úvahou, že Pán Ježiš zakazuje prísahu okrem prípadu nevyhnutnosti preto, lebo v ničom inom nie sme tak krehkí, ako pri používaní jazyka, veď aj podľa svätého apoštola Jakuba: „Jazyk nik z ľudí skrotiť nemôže.“ (Jak 3,8) (Porov. Sv. Tomáš Akvinský, Collationes in decem praeceptis, art.

Svätý apoštol Pavol to komentuje v Liste Rimanom: Lebo nie tí sú spravodliví pred Bohom, čo zákon počúvajú, ale tí, čo zákon plnia budú ospravedlnení. A keď pohania, ktorí nemajú zákon, od prírody robia, čo zákon požaduje, hoci taký zákon nemajú, sami sebe sú zákonom. Tým ukazujú, že majú požiadavky zákona vpísané vo svojich srdciach, čo im dosvedčuje zároveň aj ich svedomie aj ich myšlienky, ktoré sa navzájom obviňujú alebo i bránia; v deň, keď Boh bude podľa môjho evanjelia skrze Krista Ježiša súdiť, čo je skryté v ľuďoch. Ty sa teda nazývaš Židom, spoliehaš sa na zákon, chváliš sa Bohom a poznáš Vôľu. Poučený zákonom vieš posúdiť, čo je lepšie. Myslíš si, že si vodcom slepých, svetlom tých, čo sú vo tme, vychovávateľom nerozumných, učiteľom nedospelých, ktorý má v zákone stelesnenie poznania a pravdy. Ty teda poúčaš iného, a sám sa neučíš?! Hlásaš, že sa nesmie kradnúť a kradneš?! Hovoríš, že neslobodno cudzoložiť, a cudzoložíš?! Ošklivíš si modly, a vylupuješ chrámy?! Chváliš sa zákonom, a prestupovaním zákona znevažuješ Boha?! Lebo pre vás sa pohania rúhajú Božiemu menu.

Božie meno zneužíva aj ten, kto ho vyslovuje ako „magické“ slovo, čiže hľadá len vlastný záujem. Zneužíva Božie meno, kto použitím Božieho mena kryje vlastné záujmy a následne, kto použitím Božieho mena chce poškodiť život a slobodu iných ľudí. V modlitbe „Otče náš“ po prosbe „posväť sa meno Tvoje“, nasleduje „buď vôľa Tvoja“. To, čo druhé Božie prikázanie vyjadruje negatívnym spôsobom, že totiž zakazuje nesprávne používanie Božieho mena, pozitívnym spôsobom je vyjadrené v modlitbe „Otče náš“ prosbou: „Posväť sa meno Tvoje“.

Musíme si tiež uvedomiť, že hriech používania Božieho mena nadarmo, v tom zmysle, že ho síce vyslovujeme, ale nežijeme podľa neho, môže spôsobiť, že Božie meno je odmietané inými ľuďmi. V starozákonnej knihe Levitikus je stanovené: „Neznesväcujte moje sväté meno! Chcem byť uctievaný ako svätý uprostred Izraelitov!

Význam slova "Svätý"

Slovo "svätý" je tak často používané kresťanmi, že by sa zdalo, že sa vieme zhodnúť na jednotnom porozumení jeho významu. Čítame naše "Sväté" Biblie, prijímame "Svätú" večeru Pánovu a spievame pieseň "Svätý, Svätý, Svätý". Čo si myslíš ty, že to znamená? Čo slovo svätý (alebo posvätený, svätosť) predstavuje pre teba?

Slovo svätý (angl. holy) je odvodené od stredovekého anglického slova „hal“. Je to slovo z 11. storočia, ktoré je koreňom súčasných slov ako zdravý, svätý, úplný. Svätosť zahrňuje úplnosť ľudskej bytosti. Priemerný veriaci sa zrejme cíti ohrozený myšlienkou svätosti, pretože má tendenciu vidieť to ako niečo nedosiahnuteľné.

Duch Svätý si praje doviesť každého z nás k dokonalej osobnosti. To je to, čo v skutočnosti „svätosť“ znamená - úplnosť alebo dokonalosť. Keďže obidva termíny svätosť a posvätenie boli udusené náboženskou hantírkou, musíme odkryť pravdu o svätosti, ak je svätosť Božím cieľom pre nás.

Boh chce, aby sme žili svoje životy sväto, aby sme praktizovali svätosť v myšlienkach a v správaní. To ukazuje na rast. Je to, ako keď dorastáme do svätosti, ktorú Ježiš pre nás zabezpečil.

Musíme rozumieť dvom dôležitým bodom: 1.) Svätosť je Božia nezmeniteľná prirodzenosť, 2.) On nám dal zasľúbenie o našej novej prirodzenosti. Bohu nie je potrebné nikdy pripomínať, aby bol dobrý, milujúci, múdry alebo úžasný. On nepotrebuje pracovať na tom, aby uskutočnil to, čo väčšina z nás definuje ako „byť svätý“. Dobrá správa je, že to tak nemusí zostať. Prichádza náš Spasiteľ! Prichádza nielen preto, aby nám odpustil, ale aj preto, aby nás obnovil. Jeho plánom je, aby nám dal nový zrod a skrze znovuzrodenie do nás vložil nové semeno.

Pavel nás navádza výrazom „v srdci“, ktoré znamená radostné vyznávanie, že Ježiš je Pán a potešujúce prijímanie skutočnosti Jeho vzkriesenia a slávneho zachraňujúceho panstva. Vieme to preto, že Pavel v liste Rimanom spomína poslušnosť zo srdca nie s nechuťou ale radostne. Explicitne dáva do kontrastu konanie zo srdca a konanie z neochoty a z prinútenia (2. Korintským 9:7).

To, čo má tým Pavel na mysli, je, že bez premieňajúceho diela Ducha Svätého nedokáže nikto povedať: „Ježiš je Pán“ s radosťou a s potešením prijať Pána Ježiša ako svoj najcennejší poklad. Diabol uznáva Jeho moc a konečné víťazstvo, ale nenávidí to. Iba skrze Ducha Svätého si môžeme túto pravdu zamilovať.

Každý veriaci, nielen nominálny, by sa mal pýtať: Nakoľko sú moje modlitby iné od tých, ktoré by odobril alebo vyslovil aj diabol? Satan nemá príliš problém s tým, keď sa ľudia modlia za jedlo, oblečenie, zdravie, mier vo vzťahoch, finančný úspech, dobré známky z testov, atď. Prečo je diabol spokojný s takýmito modlitbami? Pretože vyjadrujú túžby, ktoré máme spoločné s ľuďmi, ktorí nie sú znovuzrodení.

Diabol sa však nikdy nemodlí: „Posväť sa meno Tvoje! Nech je ctené, vyvýšené a vážené!“ Nikomu sa nepomáha modliť: „Trápi ma môj hriech.

Úloha Ducha Svätého

Svätého Ducha sľuboval Boh pre ľudí Novej zmluvy v prorockých písmach a Ježiš Kristus ho vylial na cirkev mocou svojho vzkriesenia. Duch teraz privádza veriacich do spoločenstva s Otcom a Synom cez nové narodenie, napĺňa veriacich Božou láskou, posväcuje veriacich a presvedčuje ľudí o pravde evanjelia.

Veriaci by sa mali snažiť byť neustále naplnení Duchom, aby svojimi slovami a činmi milovali druhých a tak budovali cirkev pomocou darov, ktoré Ježiš Kristus dáva svojej Cirkvi prostredníctvom Ducha.

Boží ľud potreboval mať dobrý a bezchybný Zákon napísaný na svojich srdciach, aby sa z hĺbky srdca rozhodli Zákon dodržiavať a aby po tom z hĺbky srdca túžili.

A tak opakovane, najprv v Zákone (napr. Dt 30:6) a potom v prorokoch dostal Boží ľud sľub, že Zákon bude podľa Novej zmluvy napísaný na ich srdciach. „Svoj zákon vložím do ich vnútra a vpíšem ho do ich srdca“ (Jer 31:33). Toto vpísanie Zákona do ľudského srdca bude prácou Svätého Ducha: „Dám vám nové srdce a nového ducha do vášho vnútra; odstránim kamenné srdce z vášho tela a dám vám srdce z mäsa. Dám svojho ducha do vášho vnútra a spôsobím, aby ste chodili podľa mojich ustanovení, zachovávali a plnili moje nariadenia“ (Ez 36:26-27).

Vo všetkých štyroch evanjeliách stavia Ján Krstiteľ do protikladu svoj vlastný krst vodou (vonkajší a symbolický krst pokánia) a úžasnú premenu srdca Ježišom, ktorú nazýva krst Svätým Duchom (Mt 3:11; Mk 1:8; Lk 3:16; Jn 1:33, porovnaj Sk 11:16). Svätý Duch je zdrojom nového narodenia, alebo narodenia zhora, ktoré dáva duchovný život ľudskej bytosti, ktorá je vo svojej prirodzenosti mŕtva v hriechoch a prestúpeniach (Ef 2:1-3; Jn 3:1-8; Tít 3:5).

Vďaka službe Svätého Ducha má Boh Otec a Boh Syn dom v srdci muža alebo ženy, ktorý/á sa znovu narodí (Jn 14:15-24). Tým, že nás Svätý Duch privádza do spoločenstva s Trojjediným Bohom, nás aj uisťuje o večnej láske, ktorou Boh Otec, Boh Syn a on sám, Boh Svätý Duch, miluje svoj ľud od vekov na veky.

Po obrátení je teda jednou z najhlavnejších činností Ducha vo veriacom celoživotný boj proti hriechu v ľudskom srdci. Máme „žiť podľa Ducha,“ hoci „žiadosti tela“ (stará prirodzenosť) v nás naďalej pôsobia.

Apoštolom Ježiš sľubuje že Duch pravdy ich „uvedie do (…) celej pravdy.“ To znamená, že ich naučí význam Ježišových vecí. Podrobne im vysvetlí celé Otcovo zjavenie, ktoré videli v Ježišovi. Svätý Duch nás neuvádza do novej pravdy. Keď Pavol píše „buďte naplnení Duchom,“ používa rozkazovací spôsob v prítomnom čase, aby vyjadril opakované plnenie. Cirkev naplnená Duchom si bude spoločne hovoriť „žalmy, hymny a duchovné piesne“, budeme ustavične vzdávať vďaky Bohu Otcovi v mene Pána Ježiša Krista.

Tieto a ďalšie dary dáva Cirkvi Kristus prostredníctvom Svätého Ducha. Na základe tohto všetkého je dôležité sa pri premýšľaní a modlitbách sústrediť na hlavné pravdy o Svätom Duchu. Žije v našich srdciach, aby sme mohli žiť s Kristom a Otcom v svätosti a láske.

Pán nás volá, aby sme boli svätí. Slovo svätý znamená vždy dve veci - oddelený a iný, odlišný. Takže Boh si vyvolil svoj národ, aby bol iný od iných národov a teraz v Kristovi si vyvolil nás, aby sme boli iný od ostatných ľudí. Prví kresťania vôbec nepochybovali, že musia byť iní ako svet; naopak, oni vedeli, že musia byť tak odlišní, že bola možnosť, že ich svet zabije a istota, že ich svet bude nenávidieť. Tendencia v modernom kresťanstve je zmazať rozdiel medzi cirkvou a svetom. Kresťania ale by mali byť veľmi ľahko rozpoznateľní vo svete.

tags: #kto #si #svaty #posvat #sa #este