Ježiš nám poslal tretiu božskú osobu - Ducha Svätého. Často si neuvedomujeme, čo pre nás Duch Svätý znamená. Veľa ľudí sa ho bojí spoznať, ale inak sa uskutočňovať viera nedá.
Lebo ,,Nik nemôže veriť v Ježiša Krista, ak nemá účasť na jeho Duchu. Veď Duch Svätý zjavuje ľuďom, kto je Ježiš.
Boh nám ho nezoslal len aby nám cez neho porozdeloval rôzne dary a talenty. On je viac, on je sprostredkovateľ všetkého čo Boh koná na Zemi a všetkých našich citov voči Bohu.
,,Pôsobenie Ducha Svätého v našom živote presahuje naše schémy myslenia." (Leopold Slaninka SJ)
On je dokonale neuchopiteľný, nepredstaviteľný, poznámeho ho ako rôzne symboli (holubica, oheň, oblak, voda, ...) no stále si ho úplne nevieme predstaviť. Ako môže mať toľko podôb a zároveň toľko funkcií?
Ikona Svätej Trojice od Andreja Rubľova
Duch Svätý je dokonca nielenže pomocníkom Boha. On chce mať vzťah aj s nami a ukázať nám ako veľmi nás Boh miluje. Boh túži aby sme s Duchom Svätým boli ako priatelia, lebo len skrze neho môžme spoznať aký Boh je.
Pozvi Ducha do svojho života. Nech prvá veta ktorú ráno vyslovýš je ,,Vitaj Duchu Svätý!
Dnes slávime Turíce, Zoslanie Ducha Svätého. Teda môžeme povedať, že slávnosť Turíc nás vedie k dynamizmu duchovného života; k tomu, aby sme prinášali ovocie opravdivého kresťanského života.
V prvom čítaní vidíme apoštolov vo Večeradle; sú plní strachu za zatvorenými dverami. Text zo Skutkov apoštolov nám vysvetľuje, čo s nimi urobí vietor a oheň Ducha Svätého. Vyruší ich natoľko, že idú a ohlasujú Ježišovo evanjelium tak presvedčivo, až sú všetci okolo nich tiež vyrušení a prekvapení.
V Miláne pred niekoľkými rokmi zomrela žena, ktorá 41 rokov žila v pľúcnom stimulátore. Keď ju kardinál Martini pochovával, povedal: „Naša sestra bola mimoriadne dynamická žena, ktorá svojou chorobou vyrušovala všetkých tých, čo k nej prichádzali. Vyrušovala ich z pohodlnosti života, zo života hriechu a zlých vzťahov.
Je aj v nás táto presvedčivosť a horlivosť za Boha?
V evanjeliu sme počuli, ako apoštoli plní strachu boli za zatvorenými dverami. Bratia a sestry, ako premieňa Duch Svätý nás? Sme odvážni nositelia svojho životného poslania, povolania?
Dnešný deň je najväčší sviatok Cirkvi, lebo slávime jej zrod, jej narodeniny. Veď v ten deň na Petrovo kázanie jeho poslucháči „prijali jeho slovo a dali sa pokrstiť; a v ten deň sa pridalo asi tritisíc duší“ (Sk 2,41). Cirkev sa rýchlo šírila cez apoštolov a ich spolupracovníkov a začali vznikať malé spoločenstvá.
Dňa 15. mája 2022 pápež František vyhlásil za svätého Charlesa de Foucaulda, francúzskeho kňaza a rehoľníka - trapistu, ktorý Ježiša ohlasoval v Alžírsku a evanjelizoval tuarégske kmene. Robil to nenápadne - len láskavým svedectvom svojho života, modlitbou, prácou a zjednocovaním sa s tamojšími ľuďmi.
Pápež František o ňom povedal: „Svätý brat Karol bol prorokom našich čias, ktorý vedel priniesť na svetlo podstatu a univerzálnosť viery“.
Dnes, s touto katechézou začíname cyklus zamyslení na tému „Duch a Nevesta“, kde nevesta je Cirkev. „Duch Svätý vedie Boží ľud k Ježišovi, našej nádeji“.
9 darov Ducha Svätého jasne vysvetlených
Začíname prvými dvoma veršami z celej Biblie: Prvé dva verše zo Svätého písma hovoria takto: „Na počiatku stvoril Boh nebo a zem. Zem bola pustá a prázdna, tma bola nad priepasťou a Duch Boží sa vznášal nad vodami“ (Gn 1, 1 - 2).
Boží Duch sa nám javí ako tajomná sila, ktorá posúva svet z pôvodného prázdneho, pustého a pochmúrneho stavu do stavu usporiadaného a harmonického. Pretože, Duch svätý vytvára harmóniu, súlad v živote, harmóniu vo svete. Inými slovami, je to on, kto spôsobuje, že svet prechádza z chaosu do kozmu, teda zo zmätku do niečoho krásneho a usporiadaného.
Apoštol Pavol vnáša do tohto vzťahu medzi Duchom Svätým a stvorením nový prvok. Hovorí o celom stvorení, ktoré „vzdychá a zvíja sa v pôrodných bolestiach“ (porov. Rim 8, 22). Zvíja sa kvôli človeku, ktorý ho podrobil „otroctvu skazy“ (porov. v. 20 - 21).
Svätý František z Assisi nám ukazuje krásne východisko, cestu ako sa vrátiť k harmónii Ducha: cestu kontemplácie a chvály. Chcel, aby sa zo stvorenia pozdvihol chválospev na Stvoriteľa Spomeňme si na „Laudato si', mi Signore...“ (Buď pochválený, môj Pane - pozn.
Naším povolaním vo svete, pripomína nám opäť Pavol, je byť „chválou jeho slávy“ (Ef 1, 12). Znamená to uprednostniť radosť z kontemplácie pred radosťou z vlastnenia.
Bratia a sestry, Duch Svätý, ktorý na začiatku premenil chaos na kozmos, pôsobí na to, aby túto premenu uskutočnil v každom človeku. Prostredníctvom proroka Ezechiela Boh sľubuje: „Dám vám nové srdce a vložím do vás nového Ducha... Svojho ducha vložím do vášho vnútra“ (Ez 36, 26 - 27).
Prosme Ducha Svätého, aby k nám prišiel a urobil z nás nových ľudí s novosťou Ducha. Prvé, čo sa o človeku dozvieme, je meno. Podľa neho ho voláme, rozlišujeme ho a pamätáme si ho. Tretia osoba Trojice má tiež meno: volá sa Duch Svätý.
Obraz vetra slúži predovšetkým na vyjadrenie sily Ducha Svätého. „Duch a sila“ alebo „sila Ducha“ je slovné spojenie, ktoré sa opakuje v celom Svätom písme. Vietor je totiž ohromujúca a nezdolná sila.
Namýšľať si, že Ducha Svätého uzavrieme do pojmov, definícií, téz alebo traktátov, ako sa o to niekedy pokúšal moderný racionalizmus, znamená stratiť ho, znehodnotiť ho alebo zredukovať na jednoduchého, čisto ľudského ducha. V cirkevnej oblasti však existuje podobné pokušenie, a to chcieť uzavrieť Ducha Svätého do kánonov, inštitúcií, definícií. Duch vytvára a oživuje inštitúcie, ale on sám nemôže byť „inštitucionalizovaný“, „zredukovaný na vec“.
Svätý Pavol z toho urobí zásadný zákon kresťanského konania, keď hovorí: „Kde je Pánov Duch, tam je sloboda.“ (2 Kor 3, 17) Slobodný človek, slobodný kresťan, je ten, ktorý má Pánovho Ducha. Nie je to sloboda robiť si, čo sa človeku zachce, ale sloboda slobodne robiť to, čo chce Boh! Nie sloboda konať dobro alebo zlo, ale sloboda konať dobro a konať ho slobodne, teda z príťažlivosti, nie z donútenia.
Prosme Ježiša, aby nás prostredníctvom svojho Svätého Ducha urobil skutočne slobodnými mužmi a ženami. Slobodnými slúžiť v láske a radosti.
Pokračujeme v katechézach o Duchu Svätom, ktorý vedie Cirkev ku Kristovi, našej nádeji. On nás sprevádza. Minule sme uvažovali o pôsobení Ducha vo stvorení. Dnes ho uvidíme v zjavení, ktorého hodnoverným, Bohom inšpirovaným svedectvom je Sväté písmo.
V druhom liste sv. Pavla Timotejovi sa nachádza toto tvrdenie: „Celé Písmo je Bohom vnuknuté“ (3, 16). A iný novozákonný text hovorí: „Pod vedením Ducha Svätého prehovorili ľudia poslaní od Boha“ (2 Pt 1, 21). Toto je náuka o božskom vnuknutí Písma, ktorú hlásame ako článok viery vo Vyznaní viery, keď hovoríme, že Duch Svätý „hovoril skrze prorokov“.
Duch Svätý, ktorý vnukol Písma, je aj ten, ktorý ich vysvetľuje a robí ich večne živými a činnými. Z inšpirovaných ich robí inšpirujúcimi. „Sväté písmo ako Bohom vnuknuté - hovorí II. Vatikánsky koncil - raz navždy napísané, nemenne podáva slovo samého Boha a v slovách prorokov a apoštolov dáva zaznieť hlasu Ducha Svätého“ (Dei Verbum č. 21).
Môže sa totiž stať, že konkrétny úryvok zo Svätého písma, ktorý sme toľkokrát čítali bez nejakého osobitného pocitu, si jedného dňa prečítame v ovzduší viery a modlitby, a vtedy sa tento text zrazu rozsvieti, osloví nás, vrhne svetlo na problém, ktorý prežívame alebo nám objasní Božiu vôľu v určitej situácii. Čím je táto zmena spôsobená, ak nie osvietením Ducha Svätého?
Bratia a sestry, Cirkev sa živí duchovným čítaním Svätého písma, teda čítaním uskutočňovaným pod vedením Ducha Svätého, ktorý ho vnukol. V jeho strede, ako maják, ktorý všetko ožaruje, je udalosť Kristovej smrti a zmŕtvychvstania, ktorá završuje plán spásy, realizuje všetky postavy a proroctvá, odhaľuje všetky skryté tajomstvá a ponúka pravý kľúč k čítaniu celej Biblie.
Cirkev, Kristova Nevesta, je oprávnenou vysvetľovať inšpirovaný text Svätého písma, Cirkev je sprostredkovateľkou jeho autentického ohlasovania. Keďže Cirkev je obdarená Duchom Svätým, preto je inšpirujúcou, je „stĺpom a oporou pravdy“ (1 Tim 3, 15). Prečo je tomu tak? Pretože je inšpirovaná, vedená Duchom Svätým.
Jedným zo spôsobov duchovného čítania Božieho slova je ten, ktorý sa nazýva lectio divina. Slovo, ktorému možno nerozumieme. Spočíva vo vyhradení určitého času počas dňa na osobné, meditatívne čítanie úryvku zo Svätého písma. A to je veľmi dôležité: každý deň si nájdite čas na počúvanie, meditovanie, čítanie úryvku z Písma. Preto odporúčam: vždy mať vreckové evanjelium a nosiť ho v taške, vo vreckách... Takže keď cestujete alebo keď máte trochu voľna, vezmite ho a niečo si prečítajte. To je pre život veľmi dôležité.
Avšak duchovným čítaním Svätého písma par excellence je spoločné čítanie, ktoré sa uskutočňuje v liturgii a vo svätej omši. Tam vidíme, ako udalosť alebo ponaučenie uvedené v Starom zákone nachádza svoje plné naplnenie v Kristovom evanjeliu. Homília, komentár celebranta, má pomáhať preniesť Božie slovo z knihy do života.
Avšak homília musí byť krátka: obraz, myšlienka a emócia. Homília nesmie byť dlhšia ako osem minút, pretože po tomto čase sa pozornosť stráca a ľudia zaspávajú, a to je pravda. Homília musí byť takáto. A toto chcem povedať kňazom, ktorí veľa a často rozprávajú a vy nerozumiete, o čom hovoria. Krátka homília: myšlienka, emócia a „vec“ k činu, ako konať. Nie viac ako osem minút.
Na záver mi dovoľte myšlienku, ktorá nám môže pomôcť zamilovať si Božie slovo. Podobne ako niektoré hudobné diela, aj Sväté písmo má základnú notu, ktorá ho sprevádza od začiatku do konca, a touto notou je Božia láska. „Celá Biblia nie je ničím iným“, poznamenáva svätý Augustín, „ako rozprávaním o Božej láske“.
Drahí bratia a sestry, pokračujte v čítaní Biblie, ale nezabudnite na svoje vreckové evanjelium: noste ho v taške, vo vrecku a niekedy počas dňa si prečítajte úryvok.
Svätý Duch je tretia božská osoba a vychádza z Otca (porov. Jn 15, 26). Toto vychádzanie Svätého Ducha možno vysvetliť prostredníctvom obrazu, pričom použijeme analógiu: Otec je prameň, Syn je prúd, Svätý Duch je voda. Existuje len jeden prameň pre prúd a vodu, len jeden Otec pre Syna i pre Svätého Ducha, ktorý ako voda vyviera z prameňa a naplňuje koryto rieky a prúd. Svätý Duch je božská osoba, ktorej sa vzdáva tá istá poklona a sláva ako Otcovi a Synovi.
Vo Svätom písme má slovo duch (po hebrejsky ruah) spoločný koreň so slovesom dýchať. Znamená dych, vietor, vzduch. Ľudský život je závislý od dýchania, a keď sa dýchanie zastaví, život sa skončí. Od prvých viet knihy Genezis je „Duch Boží“ obrazom používaným na označovanie živého Boha (Gn 1, 2).
Nový Zákon dáva Svätému Duchu rôzne tituly, ktoré zdôrazňujú jeho osobu a božstvo: „Tešiteľ“ (Jn 14, 16), „Duch pravdy“ (Jn 16, 13), „Duch adoptívneho synovstva“ (Rim 8, 15), „Duch Ježiša Krista“ (Flp 1, 19), „Duch Pána“ (2Kor 3, 17), „Duch Boží“ (Rim 15, 19) a „Duch slávy“ (1Pt 4, 14). Tieto tituly ukazujú, že Svätý Duch je Pánom života, a z tohto dôvodu ho označujeme ako „Pána, Darcu života“.
Kristus poukazuje na jedinečnú misiu Svätého Ducha v dejinách spásy: „Keď príde Utešiteľ, ktorého vám ja pošlem od Otca, Duch pravdy, ktorý vychádza od Otca, on o mne vydá svedectvo“ (Jn 15, 26-27). Ako Kristus predpovedal, Svätý Duch „naučí vás všetko a pripomenie vám všetko“ (Jn 14, 26), „uvedie vás do plnej pravdy ... a zvestuje vám, čo má prísť“ (Jn 16, 13). On oslávi Syna, lebo zo Synovho vezme a zvestuje to učeníkom“ (porov.
Cirkevní otcovia v náuke o osobe Svätého Ducha zdôrazňovali predovšetkým to, čo odlišuje osobu Svätého Ducha od osôb Otca i Syna, t. j., že Svätý Duch vychádza (po grécky exporeutai) z Otca.
Slávime slávnosť Zoslanie Ducha Svätého. Kto je Duch Svätý? Je tretia Božská osoba. On je ten, ktorý hýbe naším životom, má miesto v ňom, je potrebný a žije v nás, medzi nami. Na hodinách náboženskej výchovy sme sa učili sedem darov Ducha Svätého (múdrosť, rozum, rada, sila, poznanie, nábožnosť a bázeň Božia.)
Veľmi silným príkladom je udalosť zo Svätého písma. Boh povedal kráľovi Šalamúnovi, aby žiadal, čo chce: kráľovstvá, bohatstvo a podobne. Kráľ Šalamún si žiadal múdrosť. Zoslanie Ducha Svätého je pre nás veľkým a vzácnym darom.
Pápež František raz povedal: „Duch Svätý nemôže vstúpiť do pyšného človeka a človeka, ktorý povie ja si vystačím sám. On premieňa srdce a udalosti.“
Je potrebný Duch Svätý pre náš život? Áno je veľmi potrebný. Spôsobuje v našom živote viditeľnú premenu. Sme svedkami v našich rodinách, vzťahoch, spoločenstvách ako „zúri“ duch nepokoja, rozdelenia medzi sebou navzájom. Práve Duch Svätý nám chce darovať pokoj, lásku a jednotu.
Veľa ľudí žije v neistote, pochybnostiach, strachu, úzkostiach, depresiách. Prosme o svetlo Ducha Svätého do týchto konkrétnych situácií. Duch Svätý prichádza tam, kde je milovaný, pozvaný a očakávaný.
Svätá Trojica
Svätá Trojica je základný a kľúčový koncept kresťanskej viery, ktorý opisuje jediného Boha v troch osobách: Otec, Syn a Duch Svätý. Otec je považovaný za prvotného a zdroj všetkého stvorenia. V Starom zákone je často označovaný ako stvoriteľ a vládca sveta. Syn je Slovo Božie, ktoré sa stalo telesným v osobe Ježiša Krista. Duch Svätý je tretia osoba Sväté Trojice, ktorá je prítomná vo svete a v živote veriacich.
Svätá Trojica ukazuje, že Boh je v večne dokonalej jednote a vzájomnom spoločenstve medzi osobami Otca, Syna a Ducha Svätého. Každá osoba Trojice zohráva dôležitú úlohu v pláne spásy. Svätá Trojica je najvyšším vzorom lásky, pretože Otec miluje Syna, Syn miluje Otca a Duch Svätý spája oboch v jednej nezištnej láske.
Keď prišiel Pavol do Efezu, našiel tam akýchsi učeníkov: „A im povedal im: „Dostali ste aj Ducha Svätého, keď ste uverili?“ Oni mu odvetili: „Ani sme nepočuli, že je Duch Svätý.“ (Sk 19, 2)
Boh je spoločenstvo. V Bohu je dokonalé zdieľanie. Boh vyjadruje svoju podstatu v Slove - v Synovi. Syn dáva seba Otcovi v dokonalom odovzdaní sa bez výhrad. Samota je v ľudskom živote veľkým utrpením. Boh však pozná šťastie spoločenstva. Keď sme my v našom ľudskom živote jeden pri druhom, ešte stále tu je prítomný tieň oddelenosti. V Bohu niet takej rozdvojenosti. Spoločenstvo v Bohu je dokonalé, nepozná tieňa. Je to zdieľanie jedného života. Je to poznanie druhej osoby v nenarušenej jednote. A týmto zázrakom je Duch Svätý - dve osoby, ktoré žijú jeden život. Čo je touto silou, ktorá uskutočňuje toto nepravdepodobné pre nás ľudí? Máme na to meno. Je to láska. Láska je najväčšia moc na zemi. U Boha je láska viac než čosi.
Keď apoštoli očakávali Ducha Svätého boli zjednotení vo vytrvalej modlitbe. Bolo to tušenie jeho príchodu a už v tomto tušení Duch Svätý konal tento zázrak zjednotenia: vytváral spoločenstvo. A potom, keď Duch Svätý prišiel, zázrak bol dovŕšený - zrazu rozumeli reči každého jednotlivca. Ľudia, doteraz rozdelení, sa zbližovali a chápali, čo tí druhí myslia. Duch Svätý nikdy nie je osobným darom, vždy chce vytvárať vospolnosť.
Dvaja ľudia sú si blízko len vtedy, keď sú jedno myslením. My máme byť zmýšľania Kristovho, máme byť druhým Kristom. Kedy sa to deje? Vtedy, keď sme pri ňom fyzicky blízko, ako boli napr. apoštoli? Pre nás to nie je jednak možné a potom apoštoli neboli dobrými nasledovníkmi Ježišovými, hoci boli pri ňom. Až vtedy sa takými stali, keď prijali jeho Ducha. Cesta k Otcovi vedie cez Krista a cesta ku Kristovi cez Ducha Svätého.
Kristov Duch nám hovorí, že Boh mi je Otcom! Kristus prijímal každého, nikoho neodmietal. Začnem byť taktný a otvorený ku každému človekovi. Kristus žil v duchu pravdy a táto ho robila slobodným. Táto vnútorná sloboda nám dáva schopnosť používať veci tohto sveta bez toho, že by sme im otročili. Sv. František Assiský sa nesmierne tešil z vecí tohto sveta, lebo ich nevlastnil. Bol úplne slobodný. Ak lipneme na veciach, potom sme o ne ustarostení. Ak sme neprilipli k ničomu, nemusíme sa o nič ustarostene a úzkostlivo starať.
Duch Svätý je ten, ktorý nás robí svedkami. Máme byť ako Kristus svedkami pravdy, ktorá je vernosťou Božej láske. Jedinou metódou je svedectvo. Ak chceme niekoho presvedčiť o náboženských pravdách, poučovanie, dokazovanie, nahováranie, debatovanie nepomôže. Ten, kto chce získať pre náboženskú pravdu sa má sústrediť menej na debatu, a viac na svedectvo, menej na rozumkovanie, a viac na Ducha Svätého. Lebo vydávať svedectvo si nevyžaduje len kontempláciu alebo odovzdávanie vedomostí, lebo pri tomto sa vytvárajú dve sféry - „ja“ na jednej strane a pravda, o ktorej chcem svedčiť na strane druhej. Ale to neuspokojuje. Musí tu byť podávaná len jedna sféra a to je osoba, ktorá vlastní pravdu. A to sa deje len pod vplyvom Ducha Svätého - vedieť sa zjednotiť s hlásanou pravdou a túto pravdu aj žiť. Len ak sme naplnení všetkou pravdou, ktorou je Duch Svätý, môžeme vydávať svedectvo. Púhe rozumkovanie je oveľa ľahšie, lebo pri ňom sme bezpečnejší. Svedok robí seba zraniteľným. Dáva do toho nielen svoj rozum, ale aj svoje srdce. Byť svedkom znamená byť neozbrojeným. A to bolí, keď naše svedectvo nie je prijaté. Bez pripravenosti trpieť takúto bolesť však niet apoštolátu. Môžeme sa skrývať za skvelé dôkazy a nebudeme zranení.
Ježiš pristúpil k [učeníkom] a povedal im: „Daná mi je všetka moc na nebi i na zemi. Choďte teda, učte všetky národy a krstite ich v mene Otca i Syna i Ducha Svätého a naučte ich zachovávať všetko, čo som vám prikázal.
Choďte a krstite: krstiť znamená ponoriť, a preto skôr ako označenie liturgického úkonu vyjadruje životný úkon: ponoriť svoj život do Otca, Syna a Ducha Svätého. Každý deň zakúšať radosť z prítomnosti Boha, ktorý je nám blízky ako Otec, ako Brat, ako Duch pôsobiaci v nás, v našom duchu.
Keď Ježiš hovorí svojim učeníkom - a tiež nám - „Choďte!“, neodovzdáva nám tým len nejaké slovo. Spolu s ním nám odovzdáva aj Ducha Svätého, pretože len skrze neho, Ducha Svätého, možno prijať Kristovo poslanie a uskutočňovať ho (porov. Jn 20,21-22). A v tej chvíli strach zmizne a svojou mocou títo rybári, väčšinou bez vzdelania, zmenia svet.
Aj v Skutkoch apoštolov sa spomína kľúčový okamih z počiatkov Cirkvi, ktorý nám môže tiež veľa povedať. Najmä jedna z nich: čo robiť s pohanmi, ktorí prišli k viere, s tými, ktorí nepatrili napríklad k židovskému národu. Boli alebo neboli povinní dodržiavať predpisy Mojžišovho zákona? Pre týchto ľudí to nebola žiadna maličkosť. Aby to rozlíšili, zišli sa apoštoli na tzv. „Jeruzalemskom koncile“, prvom v dejinách. Ako vyriešiť túto dilemu? Mohol sa hľadať dobrý kompromis medzi tradíciou a inováciou: niektoré pravidlá sa budú dodržiavať a iné sa vynechajú. Napokon odstránili takmer všetky povinnosti spojené so zákonom, oznamujú konečné rozhodnutie - a píšu: - „Duch Svätý a my" (porov. Sk 15,28) sme rozhodli, Duch Svätý s nami, takto vždy konali apoštoli. Spoločne, bez toho, aby sa rozdeľovali, hoci mali rôzne vnímanie a názory, predsa počúvali Ducha.
V skutočnosti nie je len svetlom sŕdc, je svetlom, ktoré vedie Cirkev: prináša jasnosť, pomáha rozoznávať, pomáha rozlišovať. Preto je potrebné ho často vzývať; urobme tak aj dnes, na začiatku pôstu.
Preto apoštol Pavol odporúča: „Ducha neuhášajte“ (1 Sol 5,19). Modlime sa často k Duchu, vzývajme ho, prosme ho každý deň, aby v nás zapálil svoje svetlo. Robme to pred každým stretnutím, aby sme sa stali Ježišovými apoštolmi s ľuďmi, ktorých nájdeme.
Drahí bratia a sestry, ako Cirkev začnime, znovu začnime od Ducha Svätého. „Je nepochybne dôležité, aby sme pri našom pastoračnom plánovaní vychádzali zo sociologických prieskumov, analýz, zoznamov ťažkostí, zoznamov očakávaní a sťažností. Oveľa dôležitejšie je však vychádzať zo skúseností Ducha: lebo až toto je skutočné východisko. A preto je potrebné ich vyhľadávať, uvádzať, študovať, interpretovať. Ide o základný princíp, ktorý sa v duchovnom živote nazýva prvenstvo útechy pred opustenosťou. Najprv je tu Duch, ktorý utešuje, oživuje, osvecuje, pohýna; potom príde zaiste aj opustenosť, utrpenie, tma, ale princípom, podľa ktorého sa orientovať vo tme bude svetlo Ducha" (C. M. Martini, Evanjelizácia v úteche Ducha, 25. septembra 1997).
Nechávam vás s touto otázkou: Modlím sa k Duchu Svätému? Nechávam sa viesť Ním, ktorý ma pozýva, aby som sa neuzatváral do seba, ale aby som prinášal Ježiša, aby som svedčil o prvenstve Božej útechy pred spustošením sveta?