Na Slovensku privítali vzácny dar - relikvie svätého Vincenta de Paul. Od 26. septembra do 15. decembra 2019 putoval relikviár životnej veľkosti s pozostatkami sv. Vincenta de Paul po rôznych miestach Slovenskej a Českej republiky. Cieľom tohto putovania bolo oboznámiť verejnosť so životom a dielom tohto veľkého francúzskeho svätca sedemnásteho storočia, ako aj priniesť jeho orodovanie a milosti vyprosené jeho prostredníctvom k ľuďom, ktorí to najviac potrebujú a ktorí o ne prosia.
Svätý Vincent de Paul
Vincentská rodina na Slovensku ako prvá po Mexiku prijala relikviár sv. Vincenta, ktorého púť začala 26. septembra 2019, deň pred narodeninami sv. Vincenta pre nebo, a trvala do polovice decembra. Relikvie navštívili viac ako šesťdesiat miest a prešli cez všetky diecézy. Putovanie relikvií po Slovenskej a Českej republike malo byť pre veriacich plné duchovného ovocia.
Na mnohých miestach bol príchod relikvií doplnený aj sprievodným programom v podobe svätej omše, nočnej vigílie, prezentácie o živote Janka Havlíka (slovenského seminaristu Misijnej spoločnosti sv. Vincenta de Paul, ktorého proces blahorečenia bol na diecéznej úrovni ukončený 24. februára 2018 a bol postúpený do Ríma) i jednotlivých vetiev vincentskej rodiny.
Privítanie relikvií v Bratislave
Relikviár prijali počas svätej omše v Kostole sv. Vincenta de Paul v Bratislave. Hlavným celebrantom bol Mons. Stanislav Zvolenský, bratislavský arcibiskup, metropolita. Arcibiskupa Zvolenského spolu so všetkými veriacimi v chráme v mene celej Vincentskej rodiny na Slovensku privítal P. Jaroslav Jaššo, CM, provinciálny predstavený slovenskej provincie Misijnej spoločnosti sv.
P. Jaroslav Jaššo v úvode svätej omše povedal: „Keď sa pozrieme na túto relikviu a keď si uvedomíme, že tam je aj časť srdca sv. Vincenta, môžeme si tiež uvedomiť veľkú Božiu lásku. Máme si uvedomiť, že najdôležitejšie nie sú relikvie, maličké čiastočky toho alebo iného svätca, ale najdôležitejší je Boh,… jeho láska, jeho milosrdenstvo. Najdôležitejšie je,… že pri uctievaní aj tejto relikvie vidíme pôsobenie a moc samotného Boha.“ Pripomenul, že práve Božia láska sa dotkla srdca sv. Vincenta a pohla ho k veľkým dielam milosrdenstva skrze jeho úplnú odovzdanosť do Božej prozreteľnosti, pokoru, ako aj dennodennú modlitbu. „Túto lásku, ktorá sa dotýkala jeho srdca, ktorá ho napĺňala, potom rozdával tým najbiednejším a najchudobnejším,“ dodal.
Na svätej omši sa zúčastnilo viac ako dvadsať kňazov a stovky veriacich nielen z Vincentskej rodiny na Slovensku. Arcibiskup Zvolenský všetkých počas homílie povzbudil: „Začína sa putovanie relikvií svätého Vincenta… Aj v našej krajine jestvuje veľmi veľa spoločenstiev, ktoré sú založené duchom svätého Vincenta. Teraz… svätý Vincent… pôjde a navštívi tieto spoločenstvá.“ Pripomenul, že pri každom vyznaní viery vyznávame vieru v spoločenstvo svätých - ktoré tvoríme aj takýmto osobitným spôsobom, keď skrze prítomné relikvie a podobizeň sv. Vincenta viditeľne vnímame toto spoločenstvo.
Metropolita spomenul aj list sv. Vincenta Lujze de Marillac, spoluzakladateľke Dcér kresťanskej lásky, v ktorom ju poúča, že svoje zverenkyne má viesť so sladkosťou, ale aj s istou dávkou horkosti. Teda láskavo, no rázne, neraz napomínajúc. Pripomenul tiež, že Vincent nikdy po dedinách nechodil sám, ale vždy so skupinou kňazov. Tak aj teraz, má okolo seba viacerých kňazov i sestry, osoby zasväteného života. Na záver poukázal na to, že Vincentov otec si od detstva všímal na svojom synovi kňazské povolanie. Znakom preňho bola Vincentova láska k chudobným a túžba zmierniť ich biedu.
Ku koncu svätej omše sa všetkým zúčastneným prihovoril miestny farár, P. Peter Šaradin, CM. Poďakoval za prítomnosť a slová povzbudenia otca arcibiskupa a podotkol, že Vincent „aj po smrti zostáva pútnikom, misionárom. Ten, ktorý si Božiu lásku nenechával pre seba, ale obohacuje ňou a chce ňou obohatiť tých najbiednejších“.
Po svätej omši nasledovalo súkromné uctievanie relikvií sv. Vincenta, premietanie krátkeho životopisného filmu a ďalšia súkromná poklona až do 23:00, keď bol celý deň ukončený modlitbou kompletória. V Bratislave Vincent zotrval do nedele. Následne jeho relikvie pokračovali v putovaní do Trnavy.
V pondelok 7. októbra boli relikvie privítané vo farskom kostole o 8.00 hod. za účasti Strednej zdravotníckej školy sv. Vincenta de Paul. Svätú omšu celebroval vdp. Pavol Berka, ich školský duchovný správca. Po svätej omši nasledovala v kostole akadémia a presun relikvií na Strednú zdravotnícku školu, ako aj na cirkevnú Základnú školu sv. Don Bosca. Tam za prítomnosti žiakov i učiteľského zboru slávil sv. omšu p. kaplán Peter M. Bako a po nej sa všetci pomodlili Litánie k sv. Vincentovi. Neskôr boli relikvie opätovne vystavené vo farskom kostole k verejnej úcte, sprevádzané modlitbami Korunky Božieho milosrdenstva i modlitbou posvätného ruženca, ktorý sa predmodlievali veriaci z filiálky Nemčice. Výnimočný deň bol zavŕšený slávnostnou sv. omšou vo farskom kostole, ktorú celebroval vdp. dekan Peter Blahovec.
Život svätého Vincenta de Paul
Svätý Vincent de Paul sa narodil 24. apríla 1581 v dedine Pouy, vo Francúzsku. Charakterové črty rodiska - zmysel pre realitu a sedliacka múdrosť - ho ovplyvnili na celý život. Ako dvanásťročný nastúpil do františkánskeho gymnázia v Daxe s úmyslom stať sa kňazom. Chcel jednoducho nadobudnúť benefícium, aby ako kňaz mohol finančne podporovať svoju rodinu. Za kňaza bol vysvätený 23. septembra 1600. Väčšinu života strávil v Paríži, kde aj zomrel 27. septembra 1660. Po štúdiách v Toulouse sa v roku 1605 Vincent akoby vytratil z povrchu zeme. Ozval sa až v júli 1607.
V dvoch listoch z toho obdobia opisuje, ako musel kvôli dedičstvu odcestovať do Marseille. Na spiatočnej ceste loďou upadol do zajatia tureckým pirátom, ktorí ho predali za otroka rybárovi. Po starcovej smrti sa Vincent dostal do rúk mohamedána, odpadlíka od kresťanstva, pochádzajúceho zo Savojska. Jedna z jeho žien bola taká nadšená vierou Vincenta, že sa jej podarilo presvedčiť svojho manžela na návrat do Francúzska a do Cirkvi. V roku 1609 Vincent prichádza do Paríža. Aj vďaka zoznámeniu sa s kardinálom Pierrom de Bérulle prechádza veľkou vnútornou premenou. Kardinál modlitby, askézy a duchovného vedenia bol zakladateľom náboženského prúdu „Francúzska škola“, ktorý v 17. Jedným z prejavov individuálnej duchovnej premeny Vincenta bola jeho pokorná reakcia na obvinenie svojho spolubývajúceho z krádeže 400 toliarov. Zatiaľ čo sudca obvinenie všade rozširoval a Vincenta hanil, ten pokorne prehlásil: „Iba Boh pozná pravdu a môže dokázať moju nevinu“.
Každú nedeľu vo všetkých parížskych kostoloch vyhlasovali, že Vincent de Paul je zlodej. V rokoch 1609 - 1611 Vincent prechádza hlbokou krízou viery. Rozhodol sa napísať si na papier Vyznanie viery a nosil ho na srdci. Vo chvíľach neistoty si vždy položil ruku na srdce. Na radu kardinála de Bérulle vykonával skutky milosrdenstva v nemocnici. Odvtedy ako sa začal venovať chudobným a chorým, prestali aj pochybnosti vo viere. Vtedy sa rozhodol zložiť sľub Bohu, že zasvätí celý svoj život službe chudobným. Tento sľub dodržal.
Keď bol duchovným v šľachtickej rodine de Gondi, požiadali ho, aby vyspovedal sedliaka na ich majetkoch v dedine Gannes. Vincent mu navrhol generálnu spoveď. Pani de Gondi vyzvala Vincenta, aby poučoval dedinský ľud vo viere v Boha. Prvú kázeň mal Vincent v dedine Folleville 25. januára 1617. Tento dátum sa považuje za zrod vincentskej charizmy. To dalo podnet na založenie Misijnej spoločnosti (1625) a na konanie ľudových misií. Keď vyzval ľudí pomôcť im, priniesli naraz veľa jedla. Uvedomil si potrebu organizácie milosrdenstva, a preto založil prvý laický spolok Bratstvo kresťanskej lásky.
Vincent neskôr zakladal podobné charitné spolky vo všetkých farnostiach, kde konal misie. To bola materiálna chudoba. Tretie spoločenstvo, ktoré Vincent založil, sa úzko spája so sv. Lujzou de Marillac. Svätica 29. novembra 1633 prijala do svojho bytu prvých päť dievčat, aby ich pripravila na nové povolanie - službu chudobným. To je pamätný deň založenia Spoločnosti dcér kresťanskej lásky, ktorá sa pod vedením svätých Vincenta a Lujzy s Božou pomocou veľmi rýchlo rozšírila.
Od roku 1628 dával exercície budúcim kňazom v Beauvais. Keď diecézny biskup roku 1631 referoval parížskemu arcibiskupovi o veľkom úspechu exercícií, tento nariadil všetkým kandidátom na kňazstvo vo svojej diecéze absolvovať desaťdňové duchovné cvičenia. Vincent i počas ďalšieho života mal neustále otvorené oči a snažil sa zmierňovať biedu, kedykoľvek bola na to príležitosť. Jednou z nich bola záchrana odložených nemluvniat pri bránach kláštorov, o ktoré sa nikto nechcel starať, pretože boli považované za „deti hriechu“.
Vincenta tento všeobecný fenomén hneval a vedel, že Boh sa určite neodklonil od týchto dietok a miluje aj ich ako svoje deti. Povzbudzoval svojich nasledovníkov k tzv. indiferentizmu, či svätej ľahostajnosti. Spočíva v prijatí vonkajších okolností, ktoré nemôžeme ovplyvniť, ako Božej vôle, ktorá nás sprevádza a nebojí sa použiť aj prípadné prekážky a utrpenie k vyliatiu nových milostí. Vincent žil v úplnom sebadarovaní v Božej službe. Ako sám hovoril, on iba pokračoval v diele Ježiša Krista.
V roku 1659 sa Vincentov zdravotný stav viditeľne zhoršil. Najmä bolesti nôh sa stupňovali. Po smrti sv. Lujzy 15. marca 1660 sv. Vincent zostal sám na čele svojich diel. Pomaly sa blížil k životnej osemdesiatke. Posledné chvíle jeho života opisuje spolubrat Gicquel: „26. septembra 1660 privolaný lekár považoval jeho stav za veľmi vážny, večer o pol siedmej pán Dehorgny mu udelil sviatosť pomazania chorých. Ku koncu obradu hľadel na prítomných s nevýslovne šťastným pohľadom a žiarivým výzorom na tvári. Potom upadol do bezvedomia. Včasráno, 27. septembra, ho prosili o požehnanie pre všetkých jeho duchovných synov a dcéry. Sv. Vincent jasne a zreteľne vyslovoval: Boh vás žehnaj. O piatej hodine zomierajúci odovzdal svoju šľachetnú dušu do rúk svojho Pána. Jeho tvár mala dôstojný a majestátny výzor.
Za blahoslaveného bol vyhlásený roku 1729; za svätého 16. júna 1737. Pápež Lev XIII. ho vyhlásil za patróna charitatívnych diel, ktoré sa ním na celom svete inšpirujú. Liturgickú spomienku slávime 27. septembra.
Telo svätého Vincenta de Paul
Relikviár svätého Vincenta de Paul
Putovanie relikvií sa oficiálne začalo 26. septembra v kostole sv. Vincenta de Paul v Bratislave-Ružinove o 18. Relikviár vznikol pri príležitosti štyristého výročia zrodu vincentskej charizmy vďaka vincentínom z provincie Mexiko. Sochár Marco Antonio Miranda Razo vymodeloval bustu z včelieho vosku na základe vzorov a originálneho korpusu relikviára, ktorý sa nachádza v materskom dome Misijnej spoločnosti sv. Telo bolo vyrobené z polyuretánovej peny pokrytej živicou, aby sa zabezpečila ľahkosť a jednoduchá manipulácia, ktoré viac vyhovujú súčasným potrebám putovného relikviára. Váha sochy bez sklenenej schránky je 11, 4 kilogramu.
Čo sa týka oblečenia, štóla bola prevzatá zo starobylých ornamentov z fary Panny Márie Nepoškvrnene počatej v Mexiku, kde sa nachádza aj ústredný dom vincentínov. Superka, reverenda, biret a košeľa boli darované misionármi.
Plášť Vincenta de Paul a perinatálna paliatívna starostlivosť
Páter Milan Grossmann, zakladateľ projektu Plášť Vincenta de Paul, rozpráva o význame šíriť myšlienku paliatívnej starostlivosti už od prenatálneho obdobia. Hovorí o inšpirácii, ktorá ho viedla k založeniu perinatálneho hospicu, a o výzvach, ktorým čelil pri jeho realizácii.
Projekt Plášť Vincenta de Paul, ktorý úzko súvisí s paliatívnou medicínou, inicioval páter Grossmann na pôde Misijnej spoločnosti na Slovensku s cieľom podieľať sa na rozvoji spirituálnej služby pre nevyliečiteľne chorých a zomierajúcich a ich blízkych v ich domácom prostredí v spolupráci s terénnymi zariadeniami paliatívnej zdravotnej starostlivosti - mobilnými hospicmi. Okrem toho, Plášť Vincenta de Paul je aj o šírení myšlienky a praxe špecifickej paliatívnej zdravotnej starostlivosti už aj pre prenatálne alebo perinatálne obdobie života, čo sa niekedy nazýva aj perinatálny hospic.
Keď páter Grossmann v roku 2017 čítal, že v Ríme vznikol perinatálny hospic a o súvisiacich veciach nahlas rozmýšľal, bol prekvapený, koľko veľa ľudí v jeho blízkom okolí zažilo starosti v období tehotenstva. Hovorili mu napríklad, že počas vyšetrenia sa ukazovala vážna vrodená vývojová chyba, ktorá sa napokon nepotvrdila a narodilo sa zdravé dieťa, čo bolo samozrejme úľavné a radostné. Ale rozprávali mu aj o situáciách, keď sa vážna vrodená chyba potvrdzovala, prognózovalo sa, že plod sa možno prestane vyvíjať, alebo bolo oznámené, že dieťatko v maternici nejaví známky života.
Článok poukazoval na to, že poskytnúť úplné informácie rodičom o chorobe ich dieťaťa a následnom možnom postupe znamená ponúknuť im, ako rovnocennú možnosť, v tehotenstve pokračovať, a že takéto rozhodnutie rodičov má byť rešpektované, pričom im má byť ponúknutá podpora a poskytnutie perinatálnej paliatívnej starostlivosti. Vďaka nej môžu rodičia maximálne využiť čas so svojím dieťaťom. Prenatálny/perinatálny hospic je možnosťou pre tých rodičov, ktorí chcú prejaviť starostlivosť a lásku svojmu dieťaťu aj v spomínaných náročných situáciách.
Páter Grossmann sa naučil, že ide o citlivú tému, a keď sa ho teraz niekto pýta, čomu sa venuje, hovorí o tom s pokorou a bázňou, pretože v minulosti sa mu viackrát stalo, že aj 70-80 ročná pani si povzdychla a zbadal som jej kotúľať sa slzu z oka. Perinatálny hospic je na Slovensku novinkou, aj keď vo vyspelých krajinách je už zrejme súčasťou zdravotnej starostlivosti.
Spomenutý rímsky perinatálny hospic, ktorý založil prof. Giuseppe Noia, o ňom povedal, že nie je natoľko miestom, ako skôr spôsobom starostlivosti o ľudský plod a novorodenca. A že aj pri najzávažnejších chorobných priebehoch je možné dať nádej a úľavu od bolesti sprevádzaním nielen nenarodeného jedinca či novorodenca vedeckým a klinickým prístupom, ale aj jeho rodiny.
Z absolvovaného kurzu perinatálnej paliatívnej starostlivosti v Prahe páterovi Grossmannovi napríklad vyplynulo, že paliatíva stojí na troch pilieroch, ktorými sú: diagnóza preukázaná vyšetrením, možnosti medicíny a napokon zrozumiteľné a priebežne doplňované komunikácie s rodičmi. V paliatíve všeobecne je práve správna komunikácia podstatne dôležitá.
Z praxe sprevádzania páter Grossmann pochopil, aké dôležité je, aby rodičom bola prejavená empatia, aby im bol priznaný štatút smútiacich osôb, aby ľudia z ich okolia nevhodne nezľahčovali ich situáciu alebo aby neutešovali takými vyjadreniami, že nebojte sa, budete mať ďalšie dieťa a pod. U nás je perinatálny hospic len v začiatkoch.
V českom zdravotnícko-sociálnom prostredí sa páter Grossmann stretol aj s návrhmi postupov určených pre rôzne situácie, ako napríklad postup pri už len podozrení na závažnú vývojovú chybu plodu, alebo pri vnútromaternicovom úmrtí plodu, alebo postup pri rozhodnutí pokračovať v tehotenstve aj s preukázanou závažnou vrodenou chybou. Tu sa ukazuje jednoznačná výzva a príležitosť paliatívneho prístupu, a to rozvíjať vzájomnú spoluprácu medzi odborníkmi z oblastí medicíny, psychosociálnej pomoci a spirituálnych služieb. Tieto profesie musia zdravo spolupracovať, čo je vlastne požiadavkou paliatívnej medicíny. Len tak sa do praxe vnesie odborný prístup celostného sprevádzania ľudí v spomínaných krehkých a zraniteľných chvíľach života.
V dnešnej dobe sa stále vedie diskusia o tom, kedy počaté dieťa je už aj „skutočný“ človek. Perinatálny hospic vníma aj nenarodenú ľudskú bytosť ako malého pacienta a jeho rodičov ako partnerov v dialógu. Spoločným menovateľom všetkých by mala byť práve otvorenosť a ochota počúvať rodinu chorého dieťaťa s odbornosťou, pokorou i vynaliezavosťou. Aby sa v súlade so súčasnými poznatkami vedy citlivým, ľudským a etickým spôsobom rešpektovala ľudská dôstojnosť tehotnej matky a jej dieťatka bez ohľadu na to, v ktorej fáze tehotenstva sa objavili spomínané starosti.
Samozrejmosťou by malo byť rozpoznávanie spirituálneho distresu, čo je v paliatívnej medicíne založenej na dôkazoch pojem, ktorý vyjadruje napr. úzkosti, pocity viny, strach, neistotu a pod. Tehotné ženy, ktoré čakajú dieťatko s vážnym ochorením, sú v mimoriadne ťažkej situácii. Ako prvá im je pravdepodobne ponúknutá možnosť interrupcie zo zdravotných dôvodov.
U rodičov, ktorí pátra Grossmanna kontaktujú, sa snaží postrehnúť, či u nich prevažuje neistota, smútok, nádej, a/alebo nedostatok informácií a podľa toho s nimi, obrazne povedané, kráčať. Pýta sa ich, ako im môže byť nápomocný. Spoločne vychádzajú z aktuálnych skutočností, to znamená, o ktorý týždeň tehotenstva ide, akú diagnózu a prognózu im povedali lekári. Ak majú záujem o druhý názor, bezplatne môžem sprostredkovať lekársku konzultáciu so spolupracujúcimi zdravotníkmi.
Osvedčilo sa, keď im páter Grossmann môže sprostredkovať gynekológa, alebo iného odborníka, ktorý má pre nich empatický prístup, trpezlivé a pokojné vysvetlenie situácie z medicínskeho hľadiska. V prípade záujmu poskytuje odbornú službu v oblasti spirituality, pričom rešpektuje kultúrne a náboženské okolnosti a svetonázorové presvedčenie. Môže sprostredkovať psychologickú či psychoterapeutickú pomoc. Často potrebujú čas na tie otázky, na ktoré doteraz čas nebol.
Keď sa v prípade úmrtia plodu, ktorý je klasifikovaný ako potrat, rozhodli prevziať telíčko dieťaťa k pochovaniu, aj tu vykonáva informačnú podporu a uľahčuje komunikáciu so zdravotníckym zariadením či pohrebnou službou. Vykonáva rozlúčkové obrady podľa ich potrieb a možností, čo je podľa neho významný moment pre smútiacich rodičov, a ktorý často pomôže prispieť k procesu postupného a definitívneho zmierenia sa s bolestnou stratou.
Skúsenosti sú rozmanité. Každý to prežíva inak. Každý vládze inak. Okolnosti a situácie sú odlišné. Viacerí rodičia sa na neho obrátili napríklad s tým, že v prvom trimestri prišlo alebo prichádzalo k potrateniu plodu a prežívali neistotu v súvislosti s ďalším postupom. Jednalo sa samozrejme o medicínske otázky a vždy si uvedomuje, že patria do rúk zdravotníkov. Rodičia sa trápili napríklad aj z dôvodu blízkej nutnosti rozhodnúť o ďalšom postupe, aj z hľadiska ich túžby mať s dieťatkom nejaký rozlúčkový kontakt. Totiž z atmosféry zdravotníckeho prostredia ale aj z reakcií vlastnej rodiny často čelili tomu, že ich situácia sa bagatelizovala, a akoby sa nič nestalo, išlo to do stratena, mali pocit, že jeden deň sa na dieťa tešili a hneď na druhý mali na neho zabudnúť, akoby bolo zrazu cudzincom…
Rodičom páter Grossmann vtedy ponúkal aj možnosť kontaktovať rodiny, ktoré si podobným už prešli. Spomenul by som nateraz ešte svedectvo matky, ktorej dieťa malo už počas tehotenstva diagnostikovanú vážnu vrodenú chybu a od pôrodu potom žilo sedem mesiacov. Matka svoje prežívanie počas tehotenstva opísala týmito slovami: „Bolo to ťažké. Nevnímala som rozdiel, že dieťa zomrie teraz, alebo že zomrie potom. Vnímala som, že bolesť bude tak či tak. Potrebovala som, aby mi nejaký lekár vysvetlil diagnózu. A vtedy by som potrebovala aj kňaza, ktorý by mi nedal lacné odpovede. Taký, ktorý chápe, že sa šialene bojím. A že strach je legitímny; že ma neodsúdi ani po aborte. Ale že to nemusí ísť cez abort, ale cez paliatívku. A že táto pomoc bude dostupná. Nebolo nič z toho. Život sám mi dal stretnúť ľudí, cez ktorých som vstúpil do tejto citlivej problematiky.
Sú to rodičia, ktorí mi dovoľujú ich sprevádzať, odborníci z rôznych spomínaných oblastí, ktorí sa so mnou delia o svoje skúsenosti, i ľudia z oblasti akademického výskumu. Dialóg, zdieľanie, poznatky i dôveru všetkých si veľmi vážim. Sú to chvíle náročné i krásne zároveň. Čo sa týka ďalšieho vývoja, ako sme hovorili, ide predovšetkým o prístup. A ten treba študovať i uvádzať do praxe. V tomto zmysle by som odpovedal, že viac než o fungovanie naplno by malo ísť o trpezlivosť naplno. O ochotu vzdelávať sa a postupovať krok za krokom ďalej.
Keď sa páter Grossmann priblíži iniciatívu Plášť Vincenta de Paul a prenatálnu/perinatálnu paliatívnu starostlivosť, častou reakciou je záujem o danú problematiku. Dotýka sa mnohých rodín. Kontaktujú ho potom tí, ktorým to odporučili aj rodiny, ktoré už sprevádzal. Ďalší sa o tejto službe dozvedia na základe letákov, ktoré pripravil aj pre spolupracujúcich lekárov alebo odborníkov z iných nadväzných služieb. Čo sa týka osvety, veľa urobia samotní zasiahnutí rodičia.
Uvedomil si, ako je pre nich dôležité, keď ich napríklad uistí v tom, aby sa v zdravotníckom zariadení nebáli a snažili sa komunikovať svoje legitímne priania. Približuje im, na čo sa majú pripraviť v prípade vyžiadania telíčka k pochovaniu a uľahčuje aj komunikáciu s pohrebníctvom. Takto sami zasiahnutí sa pričiňujú o zmenu kultúry tam, kde zatiaľ neboli až také priaznivé podmienky pre rodičov s takýmito túžbami. Pomohla by napríklad tematická konferencia, aby sme sa mohli spoločne zamýšľať, vychádzať z doterajších skúseností a tvoriť. Prizvať zdravotníckych i nezdravotníckych odborníkov, ktorí majú k téme blízko. Ponúka svoje poznatky získané z absolvovaných vzdelávaní a vykonávanej praxe.
Nebojte sa vyhľadať pomoc. Sme tu pre vás.