Narodil som sa pri Nitre, v dedine Lehota, ktorá bola tradične rímskokatolícka. Stretnutie s Východom som zažil už na základnej škole, keď nám náš pán farár Viliam Hoťka na katechizme hovoril, že na východnom Slovensku sú katolíci byzantského obradu, ktorých štát neuznáva a vyhlásil ich za pravoslávnych. To pre mňa ako trinásťročného chlapca bolo niečo nepochopiteľné. Prenasledovanie cirkvi som si vtedy ešte tak neuvedomoval. V našej dedine skoro všetci chodili do kostola a na náboženstvo. V dedine sme ešte mali jednu rodinu, ktorá pochádzala z východu Slovenska. Hovorili o sebe, že sú gréckokatolíci, ale chodili normálne do nášho kostola.
Až keď som mal šestnásť rokov, to bolo v roku 1968, išiel som na púť do Levoče a tam som po prvýkrát videl gréckokatolícku bohoslužbu. Bol tam vtedy veľký nápis „Vzkriesená gréckokatolícka cirkev vás víta“. Áno, jediný seminár bol vtedy v Bratislave, kde boli bohoslovci zo všetkých diecéz Slovenska, aj z prešovskej eparchie. Fascinovali ma ich spevy a začal som sa viac zaujímať o východnú liturgiu. Už vtedy som svojmu provinciálovi, keďže ešte pred príchodom do seminára som tajne vstúpil do Misijnej spoločnosti sv. Vincenta, vravel, že by bolo pre mňa zaujímavé pracovať medzi gréckokatolíkmi.
S dovolením rektora som chodil na prednášky o východnej liturgii, histórii a východnom speve, ktoré boli na Bohosloveckej fakulte každú sobotu. Keď som vtedy jednej rehoľnej sestričke rozprával o svojej túžbe pôsobiť v Sovietskom zväze, namietala, že ako sa tam chcem dostať. Vtedy som sa začal aj modliť za prenasledovanú gréckokatolícku cirkev na Ukrajine. Modlil som sa každý deň k Panne Márii, Matke jednoty kresťanov, mal som aj jej obrázok, na ktorom bola modlitba. Robil som tak až do decembra roku 1989, keď v Sovietskom zväze vyšiel zákon o slobode svedomia. Na druhý deň po tom, čo tento zákon vyšiel, sa mi ten obrázok stratil.
Cesta k povolaniu a prekonávanie prekážok
Pochybnosti súvisiace s vekom dospievania áno, ale drámu nie. Táto moja túžba sa zrodila už v detstve. V určitom zmysle to bola priama cesta. Samozrejme, boli aj ťažkosti. Na strednú školu som prišiel po okupácii v roku 1968. Boli sme taká vzbúrená mládež a triednu učiteľku sme mali presvedčenú komunistku. Vedel som, že už predtým mala triedu, kde sa jeden študent hlásil do seminára a ona mu robila veľké problémy. Čím bližšie bola maturita, tým boli moje obavy väčšie.
Oficiálne som si podal prihlášku na archeológiu, ale neoficiálne, cez farský a biskupský úrad, som sa prihlásil do seminára. Nakoniec však aj tak bolo potrebné vyjadrenie školy. V tom čase som mal každý deň pred očami otázku, či o mojej prihláške do seminára triedna už vie alebo ešte nie. Až po maturite som stretol jednu našu profesorku, ktorá mi povedala: „Ale ste to tej svojej triednej vyviedli.“ Tak som sa dozvedel, že keď prišla žiadosť o posudok, riaditeľ SVŠ a zástupca naše štúdium v seminári odporučili bez toho, aby jej o tom povedali. Ona totiž bola počas čistiek po roku 1968 veľmi na koni a toto bol spôsob, ako jej dať najavo, že ani jej ideologická práca nie je úplne dokonalá.
Áno, ale otec, ktorý bol už vtedy invalidným dôchodcom, mi povedal, aby som si to dobre rozmyslel, pretože je to veľmi vážne rozhodnutie. Myslel to tak, že ak už chcem byť kňazom, mám byť dobrým kňazom. Rodičia mi dali slobodu, ale s otcovským ponaučením, aby som svoje rozhodnutie nebral na ľahkú váhu. Potom na konci leta som stretol aj spomínanú triednu profesorku. Na celú ulicu kričala, čo sme jej to urobili. Ešte sa ma pokúšala presviedčať, aby som si to s tou teológiou rozmyslel, a sľubovala, že zariadi, aby ma prijali na akúkoľvek inú školu. Bol som ním už v čase spomínaného rozhovoru s triednou profesorkou. Už dlhšie obdobie som bol v kontakte so sestričkami vincentkami a povedal som im o svojej túžbe stať sa rehoľníkom. Jedna z nich sa ma opýtala, či by som nechcel slúžiť svätému Vincentovi. Dala mi jeho životopis a na konci júla v roku 1971 som sa v Nitre stretol s otcom provinciálom Jánom Hutyrom, veľmi známym kňazom, aj v laických kruhoch. Ešte pred likvidáciou reholí pôsobil v internáte Svoradov, ktorý vincentíni spravovali. Neskôr sedel vo väzení. Bolo to pre mňa veľmi významné stretnutie. Otec Hutyra skúmal moje povolanie aj predpoklady a nakoniec rozhodol, že môžem nastúpiť do noviciátu.
Vplyv prostredia a tajná cirkev
Nebolo to teda tak, že vás špeciálne zaujala vincentínska spiritualita, ale úlohu skôr zohrala zhoda okolností. Ja si myslím, že zhody okolností neexistujú. V živote kresťana platí, že Boh mu dáva určité znamenia. Sestry vincentky som poznal, lebo pôsobili v susednej dedine, vo Veľkom Záluží, kde pracovali v psychiatrickej liečebni. Boli to taktiež prvé rehoľné sestry, ktoré som v živote videl, ešte keď som bol ako malý chlapec s mamou na poliklinike v Nitre. V našej rodine mali rehoľné sestry vždy veľkú úctu a rodičia, ktorí až do jesene roku 1957 gazdovali, im aj pomáhali, keď boli prenasledované. O tom sa nehovorilo. Ale otec provinciál to oznámil biskupovi Júliusovi Gábrišovi a jeho reakcia bola pozitívna. Rehole síce neboli oficiálne zakázané, ale boli administratívne likvidované a robilo sa všetko pre to, aby prestali existovať.
Normalizácia sa určite dotkla aj seminára. Dokonca môj pán farár v dedine mi pred vstupom do seminára povedal, že on by tam nešiel, keďže to štúdium ňou určite bude poznačené. Nedokázal som to prijať a na seminár som sa tešil. Boli tam veľmi cenní ľudia, ako napríklad pán profesor Jozef Búda alebo profesor Jozef Šátek a mnohí iní. Iba boli pod veľkým tlakom, lebo chodili za nimi eštebáci. Hovorilo sa to, aj keď nemám takúto priamu skúsenosť. Ale pred jedným študentom ma varovali, tvrdilo sa, že donáša. V tom čase už v Bratislave fungovala podzemná cirkev. Pôsobili tu Vladimír Jukl a Silvester Krčméry.
Samozrejme. Existovali rôzne organizované aj neorganizované stretnutia. Ako bohoslovci sme chodili na vychádzky do Marianky, kde chodili aj Vladimír Jukl a ľudia z krúžkov tajnej cirkvi. Robili sme si spoločné krížové cesty. Mal som spolubrata vincentína Vincenta Zontáka, ktorý mal s krúžkami dobré kontakty, a cez neho som sa potom osobne zoznámil s Vladimírom Juklom a Silvestrom Krčmérym. Jukl s Krčmérym mali silný vzťah k Rusku. Nemyslím. Nedokážem vysvetliť moment, kde sa to vo mne narodilo, jednoducho ma to chytilo. Čítal som literatúru z univerzitnej knižnice, ktorá vtedy ešte nebola úplne ideologicky vyčistená, požičiaval som si knihy, ktoré sa týkali východných cirkví. V univerzitnej knižnici som po prvýkrát čítal aj o našom blahoslavenom mučeníkovi Teodorovi Romžovi. Tie stretnutia s ľuďmi ako Jukl a Krčméry boli veľmi opatrné. Aj oni vedeli, že keby sa prezradilo, že nejaký bohoslovec sa s nimi kontaktuje, mohol by byť vyhodený.
VLADYKA MILAN ŠÁŠIK CM: Posledná rozlúčka v Užhorode - GRÉCKOKATOLÍCKY MAGAZÍN
Hladovka a tlak normalizácie
Tá, ktorá sa nás najviac dotkla, bola známa hladovka. Bol som vtedy prvák, po návrate zo zimných prázdnin vyhadzovali poslucháčov z tretieho a zo štvrtého ročníka. Boli to početné ročníky, ktoré nastúpili v rokoch 1968 a 1969. Snažili sa ich zredukovať a na každého niečo nájsť. Nám prvákom ani nepovedali, čo sa presne deje, ale keď sme prišli ráno z kaplnky do jedálne a pomodlili sme sa, zrazu sme videli, že všetci sa otáčajú a idú preč. Tak sme sa otočili aj my a pýtali sme sa, čo sa deje. Povedali nám, že vyhadzujú veľkú skupinu bohoslovcov a na protest sa začína hladovka. Tak isto to bolo aj s obedom a potom prišiel rektor, ktorý nás pozýval na „chutnú večeru“. Začalo sa to deliť, niektorí išli jesť, niektorí nie. Bolo to smutné a dvadsať bohoslovcov vylúčili. Niektorých, ktorí nemali modré knižky alebo vyslúženú základnú vojenskú službu, zase poslali na vojenčinu. Potom sa však mohli vrátiť a boli s nami vysvätení. Boli to nepríjemné momenty, ktoré na nás bolestne vplývali. Podobne aj to, keď mladé sestričky premonštrátky, ktoré pracovali v seminári, museli jedného dňa odložiť rehoľné rúcho a odvtedy chodili v civile. Nikdy ste nevedeli, kto bude ďalšou obeťou.
Podpora a opatrnosť
Pre mňa bolo veľkou pomocou, že som mal vo farnosti v našej dedine dobrého kňaza ThDr. Emila Bobockého, ktorý mi bol veľkou oporou. Aj to, že letá som trávil v spoločenstve vincentínov a často som chodil na formačné stretnutia do Poľska. Samozrejme, bál som sa, ale prežíval som to ako veľké dobrodružstvo. Chvalabohu, nie. Opäť platí, že mi veľmi pomohol kňaz z našej farnosti, ktorý ma podporoval a mohol som s ním hovoriť otvorene. On musel posielať do seminára aj správy, čo bohoslovec cez leto robil, ako sa správal. Keby bol napísal, že nie som doma a chodím na tajné stretnutia, tak by ma zo seminára vyhodili. Alebo keby bol napísal, že sa len občas ukážem doma, asi by bol tiež problém. Naši otcovia vincentíni nás zároveň učili aj istej opatrnosti, ako cestovať, ako nehovoriť dôležité veci. Mali sme špecialistu, otca Jána Belana, ktorý počas cesty aj trikrát zmenil dopravný prostriedok.
Krátko po Nežnej revolúcii, keď som už pôsobil v topoľčianskom okrese, za mnou prišiel bývalý cirkevný tajomník, ktorý mi dal materiály, ktoré na mňa viedli. Bol tam aj zápis o podozrení z môjho členstva v reholi. Áno. Vždy sa vysviaca len v jednom obrade. Po vysviacke ste sa stali kaplánom v Leopoldove, teda meste, kde bola väznica a dozorcovia. Nebolo to ľahké. Mali sme však filiálku Červeník, čo bola taká typická trnavská dedina, veľmi zbožná, kde všetky deti chodili na náboženstvo. V Leopoldove to bolo iné. Bola tam štvrť bacharov, medzi ktorými boli aj poriadni ľudia. Nie. Viem o učiteľoch, ktorí boli veriaci, ale radšej chodili do chrámu inde. Doma u jedného z nich som sa dokonca stretával s mládežou.
Ale keď som bol preložený a pôsobil som v Preseľanoch, jeden otec, ktorý pracoval vo väznici, ku mne privážal svojho syna na náboženstvo. Vyložil ho v dedine a on už potom išiel sám, pretože otec mal strach zastaviť autom pri fare, hoci to už bol iný okres. V Leopoldove by sa nikto z nich neodvážil prísť do kostola alebo na faru. Tohto chlapca sme potom zobrali so sebou, keď sme v roku 1980 organizovali na Orave Oázu (stretnutie Hnutia Svetlo-Život). Veľmi som vtedy dúfal, že nás nezradí. Ale nesklamal. To bolo nepredstaviteľné. Vo Vysokej pri Banskej Štiavnici. Nebol som na nej osobne, ale môj brat sa zúčastnil. Sledoval som to a snažil som sa byť s ľuďmi na tomto zhromaždení aspoň prostredníctvom modlitby, v duchovnom spojení. Stupava bola ako periféria Bratislavy veľmi sledovaným miestom.
Snahy o spoluprácu s ŠtB a prenasledovanie
Najskôr prišli pokusy zatiahnuť ma do spolupráce s ŠtB. Bolo to po tej spomínanej Oáze v roku 1980. Pamätám sa na to, akoby to bolo dnes, bola to zvláštna situácia. Akurát som sedel vo svojej kaplánskej izbe a napadla mi myšlienka, že som už štyri roky kňazom a eštebáci ma ešte „nekontaktovali“. Vtom zazvonil telefón a na druhej strane sa ozvalo: „Tu Zbor národnej bezpečnosti. Potrebujeme s vami hovoriť. Na druhý deň som tam teda išiel. Eštebák sa ma vypytoval, ako sa mi páči v Stupave, ako vychádzam s pánom dekanom a či by som nechcel pôsobiť v Bratislave. Ja som na to odpovedal, že mám biskupa, ktorý prekladá, a nemám záujem, aby niekto do toho zasahoval. Ironicky mi povedal: „My to neovplyvňujeme, ale môžeme tomu pomôcť.“ Naraz zazvonil telefón, dotyčný dôstojník ho zdvihol a po chvíli telefónneho rozhovoru mi povedal, že práve zavreli farára Labudu za to, že dával duchovné cvičenia na chate. A hneď nasledovalo, že počul, že aj ja som niečo také robil. Napokon, to bola aj pravda. Nedával som duchovné cvičenia, bola to Oáza. Vtedy som si tiež spomenul na slová pána profesora morálky Dudáša, že pravda musí byť spojená s láskou. Ešte sa ma niečo vypytoval, ale ja som mu povedal, že ma nemajú právo predvolávať telefonicky a nabudúce na taký telefonát nebudem reagovať. Cynicky sa rozosmial a povedal mi, že keď budú chcieť, aj si ma dovezú.
Skutočne sa tak neskôr stalo, o dva mesiace mi zavolali, že si ma prídu vziať kvôli vyjasneniu nejakých vecí. Informoval som o tom dekana a ten mi povedal, aby som s nimi do auta nesadal. V sobotu ráno po svätej omši mi kostolník povedal, že pri kostole čaká na mňa auto. Keď som vyšiel, neznámy pán ma vyzval, aby som si sadol do auta. Odmietol som to. Vtedy sa objavil vyšetrovateľ z Bratislavy a obaja ma presviedčali, nech idem s nimi. Išli sme teda do budovy fary a tam mi vyčítali, že nechcem spolupracovať so štátnymi orgánmi. Ešte sa snažili všeličo vyzvedať, ale odbil som ich. Na konci som im povedal dovidenia s tým, že to myslím ako pozdrav, nie že by som ich túžil vidieť. Potom som mal ešte nepríjemnosť s cirkevným tajomníkom, vraj rozširujem náboženskú literatúru, pričom som len jednému rómskemu chlapcovi dal kreslenú brožúrku o živote Pána Ježiša. Chlapec priniesol brožúru do školy, „horlivá“ učiteľka mu to vzala a odovzdala na patričné orgány na okres.
Vyvrcholilo to mojou kázňou na jednom pohrebe v októbri 1981, kde som povedal, že človek síce už dokáže lietať do vesmíru, ale stačí jedno upchatie cievy a je koniec. Pritom existuje jediná vec, ktorá je večná - večný život s Kristom. Na druhý deň za mnou prišiel človek, o ktorom mi kostolník povedal, že je síce komunista, ale nemám sa ho báť. Povedal mi, že zachytil rozhovor medzi predsedom miestneho národného výboru a straníckym tajomníkom o tom, aký som nebezpečný a že musím odtiaľto zmiznúť. Na ďalší deň už prišiel za dekanom cirkevný tajomník a povedal mu, že je zle, že ma kvôli kázni na pohrebe udali. Tvrdil, že keby ma udali na okres, ešte by to vedel ututlať, ale udali ma na kraj a s tým už nevedel nič robiť. Na biskupskom úrade mi našli miesto v Stredoslovenskom kraji, v Banskej Belej pri Banskej Štiavnici.
Dlhé roky tam pôsobil veľmi dobrý kňaz, františkán Kazimír Finta. Ale keď už bol starý a nedokázal sám slúžiť svätú omšu, poslali ho do penzie a farnosť ostala pol roka neobsadená. Bolo to také robotnícke prostredie, konfesionálne trochu pomiešané, keďže tam žilo asi desať percent evanjelikov. Hoci to bolo ťažké, nábožensky dosť chladné miesto, mám na to pôsobenie prekrásne spomienky. Mojím najväčším hriechom tam bolo prihlasovanie na náboženstvo. Keď som do Banskej Belej prišiel, bolo tam prihlásených len trinásť detí. Konalo sa prvé sväté prijímanie a v kázni som povedal, že je škoda, keď len tak málo detí chodí na náboženstvo, a snažil som sa rodičov povzbudiť, aby svoje deti na náboženstvo prihlasovali. Nasledujúci školský rok ich už bolo zapísaných tridsaťjeden. Ďalší rok štyridsaťtri a potom až päťdesiatjeden. Z okresného úradu mi vzápätí došlo…
Cirkevno-právny proces v Innsbrucku
Innsbrucký biskup Manfred Scheuer konštatoval, že manželia Gerd Heizer a Martha Heizerová, predsedkyňa platformy Wir sind Kirche, sa vylúčili zo spoločenstva Cirkvi. Taký je výsledok cirkevno-právneho procesu ohľadom “súkromných slávení Eucharistie bez kňaza”, o ktorých sa verejnosť dozvedela v septembri 2011 prostredníctvom vysielania televízie ORF. V stanovisku zverejnenom vo štvrtok 22. mája vyjadril biskup Scheuer poľutovanie nad tým, že Heizerovci neprejavili nijaký náznak možnej zmeny zmýšľania. Poznamenal tiež, že do desatich dní môžu požiadať o zmenu alebo zrušenie tohto rozhodnutia. Podľa stanoviska, ktoré zverejnila Martha Heizerová, dekrét neprijíma a proces ani rozhodnutie neakceptuje.
Vo svojom vyjadrení poukázal biskup Scheuer na to, že zverejnením správy o “súkromných sláveniach svätých omší bez kňaza” vznikla situácia, v ktorej ako innsbrucký biskup musel podniknúť cirkevno-právne kroky. K celému procesu biskup povedal: “Pokladám to za porážku, že sa nám nepodarilo manželov Heizerových pohnúť k zmene zmýšľania a zabrániť tak dôsledkom. Konštatovanie vylúčenia sa zo spoločenstva Cirkvi (tzv. seba-exkomunikácia) nie je žiadnou výhrou, ale naopak, je vždy porážkou pre Cirkev. S veľkou ľútosťou konštatujem, že do tejto chvíle neprišlo k nijakej zmene zmýšľania daných osôb.” Manželia podľa neho vedeli “akú situáciu spôsobia” a akú reakciu ich konanie zo strany Cirkvi vyvolá.
“Keďže je Eucharistia vo svojej podstate slávením celej Cirkvi, nemôže existovať nič ako “privátne Eucharistické slávenie”. Kritériom pre Eucharistické slávenie nemôže byť len subjektívna vôľa daných osôb alebo ich duševné rozpoloženie. Cirkev neustále tvrdí, že pri Eucharistickom slávení v osobe kňaza na základe jeho vysviacky zostáva Cirkev prítomná.”- dodal na vysvetlenie. Biskup Scheuer už v roku 2011 povedal, že pri tzv. “privátnom slávení Eucharistie” dochádza k závažnému porušeniu cirkevného práva. Keďže daná vec spadá medzi tzv. “graviora delicta” - závažné delikty, musela byť ohlásená aj vatikánskej Kongregácii pre náuku viery, čo po ukončení cirkevno-právneho predbežného skúmania biskup aj urobil.
Manželia Heizerovci vo svojom stanovisku, ktoré uverejnili na webovej stránke platformy Wir sind Kirche povedali, že mimosúdny proces ani jeho výsledok neakceptujú. Je podľa nich len ďalšou príčinou na to, aby sa s ešte väčšou silou zasadzovali za reformu Katolíckej cirkvi. Viedenský kardinál Schönborn vyjadril podporu biskupovi Scheuerovi: “Ak niekto pre našu Cirkev v tak zásadnej veci akou je Eucharistia chce ísť inou cestou, než akou ide naša viera, a navyše to aj propaguje, je to preňho rozhodný krok mimo spoločenstva Cirkvi,” povedal kardinál pre rakúsku spravodajskú agentúru Kathpress a zdôraznil, že pre manželov Heizerovcov sú dvere pre návrat stále otvorené.
Martha Heizerová bola zvolená za predsedkyňu platformy Wir sind Kirche 5. apríla 2014. Penzionovaná učiteľka náboženstva zároveň od roku 2012 vedie “medzinárodné hnutie My sme Cirkev” (IMWAC). Hnutie je okrem iného známe kritikou pápeža sv. Jána Pavla II. kvôli apoštolskému listu Ordinatio Sacerdotalis, v ktorom pápež zdôvodnil, prečo Cirkev za kňazov vysviaca len mužov.