Žijeme vo svete, ktorý múdrosť neoceňuje. Veď univerzita nebola vytvorená ako miesto, ktoré nehľadá pravdu. Vydať sa na cestu hľadania pravdy znamená pristupovať k veciam múdro. Duch Svätý, ktorého vzývame v sekvencii alebo hymne, je Duchom múdrosti, ale zároveň nám udeľuje sedem darov. Vieme, že v hebrejčine je číslo sedem číslom plnosti.
V poslednom období sa čoraz viac ľudí zamýšľa nad zmyslom inštitucionálnej organizovanosti náboženského a duchovného diania a vidí vážne protirečenia v spôsobe, akým je svetové kresťanstvo organizované a spravované. Západná Európa čelí najväčším spontánnym výstupom z rímskokatolíckej cirkvi za dlhé obdobie.
Umelé riešenie tohto napätia, o ktoré sa niektorí aktéri usilujú, poukazujú na to, že napätia vnášajú do vnímania cirkvi hlavne jednotlivci, ktorí nechcú vidieť popri zlyhávajúcich jednotlivcoch v cirkevných úradoch skvelú prácu anonymných obetavých kresťanov v misiách, v nemocniciach, v sociálnej oblasti či školskom a vzdelávacom systéme. Systém je OK, to len jednotlivci zlyhávajú. Je to síce pravda, len tých jednotlivcov je pomerne veľa. Treba sa opýtať napríklad obetí zneužívania. Aj tých, ktoré boli „umlčané" strachom, hanbou, či mimosúdnym vyrovnaním.
Tí kritickejší vnímajú posledný rok ako vážny výkričník a reflektujú to, že pápež musel pod tlakom vecných argumentov ako aj kritického vnímania problémov okolo zneužívania mladistvých a ich následného organizovaného kamuflovaného utajovania siahnuť po priznaní a ospravedlnení za faktické cirkevné zlyhania, ako vážny morálny problém. Východiská pre nápravu tohto stavu sú však nekonkrétne a uspokojujú sa s riešením v duchovnej rovine.
Celibát nie je podľa týchto vyjadrení dôvodom kritického stavu no zároveň sa verejnosť nedozvie, čo vlastne príčinou tohto stavu naozaj je. Rozvírené mediálne vody sa upokojili, obete dostávajú odškodné a všetci dúfajú, že sa na všetko časom zabudne. Zdá sa však, že táto hra na zabúdanie si začína vyberať svoju cenu.
Odchod z cirkvi: Riešenie alebo únik?
Vyliať s vodou cirkevných škandálov či schizofrénie fungovania úradnej cirkvi smerom navonok a smerom dovnútra aj bezmocné dieťa vlastného presvedčenia či viery ako takej je veľmi zvodným riešením súčasnej situácie. Navonok sa úradná cirkev ospravedlňuje a snaží sa niekedy dosť nešikovne o ľudskú tvár a konsenzuálne postoje. Smerom dovnútra vyhlasuje pluralitu a kritické postoje teológov a laikov organizovaných v rôznych iniciatívach za nebezpečné, schizmatické či liberálne. Svojich odporcov neupaľuje, no stavia ich do pozícií nepriateľov cirkvi.
Úradná cirkev stotožňuje svoju existenciu s nezastupiteľným poslaním nositeľky večných právd o svete a o živote. Problémom začína byť predstava o cirkvi a o Bohu. Teológovia, ktorí videli Boha v kozmickom Kristovi či starovekom Pantokratorovi narazili na dogmatický rozmer svojho videnia Ježiša, ktorý bol Kristom - Pánovým pomazaným. Dnešný svet je namiesto týchto kľúčových no predsa len akademických problémov skôr konfrontovaný popri myšlienkovom pluralizme s podobou cirkevného líderstva a inštitucionálneho fungovania ľudí, ktorí si v Božom mene uzurpujú nárok na interpretáciu morálnych a metafyzických skutočností. Napätie vzbudzuje ich „nedokonalosť" pri pohľade do vlastných radov. Utajovanie pedofilných škandálov či podozrenia z prania špinavých peňazí dokážu niektorých ľudí zásadne naštvať. A nemusia to byť len bezprostredné obete zneužívania.
Principiálne protirečenia medzi tým, čo úradní cirkevní predstavitelia z vatikánskeho neba hlásajú a nekompromisne vyžadujú od svojich poddaných a ako sa oni sami správajú zoči-voči cirkevnej realite vzbudzujú u zodpovedných členov cirkvi v otvorených a zrelších občianskych spoločnostiach nedôveru a otvorené odmietnutie. Preto odchádzajú z cirkvi, prestávajú byť jej inštitucionálnou súčasťou a prestanú ju podporovať. Za týmto rozhodnutím určite treba hľadať aj finančný rozmer. Ako inak sa môže daňový poplatník účinne vyjadriť...? Ľudia v krajinách, kde je financovanie cirkvi aj viditeľne napojené na ich inštitucionálnu príslušnosť k tejto organizácii sa preto správajú tak, ako im to systém dovoľuje a diktuje. Ich financie sa po takomto kroku nedostanú do rozpočtu cirkví.
Úradná cirkev sa bude musieť vysporiadať s nižšími príjmami a podľa toho sa aj správať. Okrem duchovného rozchodu a vnútorného odcudzenia dochádza aj k viditeľnému a merateľnému výstupu. Jednotlivec dáva jasný signál: toto predstavenie a túto verziu cirkevného fungovania zásadne odmieta. Do srdca a do svedomia týchto ľudí nevidí nikto. Ich viera v transcendentálne hodnoty a imanentné Božie pôsobenie môžu ostať nedotknuté.
1001 otázok a odpovedí: 19. Podľa Katolíckej Cirkvi čo je minimum viery?
Z tohto hľadiska je pochopiteľné aj fungovanie stránky, ktorá sa na Slovensku ponúka nespokojným katolíkom a analogicky aj iným kresťanom a chce facilitovať ich „odchod" z cirkvi. Vecný popis okolností vystúpenia z rímsko-katolíckej cirkvi ponúka pomerne presný popis toho, ako to inštitucionálne môže fungovať. Toto vecné vysvetlenie však nemusí v konkrétnom a individuálnom prípade zohľadňovať to, že jednotlivec si aj napriek odmietnutiu inštitúcie chce zachovať pozitívny postoj k duchovným hodnotám, modlitbe či duchovným tradíciám.
Takýto veriaci a kritický kresťan nevidí kresťanstvo ako protirečenie svojho vnútorného presvedčenia. Ba práve naopak. Chce si zachovať pozitívny vzťah k viere a hodnotám, ktoré sa do jeho či jej života vďaka viere dostali. V takom prípade je potrebné reflektovať podobu ďalšieho postupu.
Ostať kritickým voči cirkevnému vedeniu a zároveň veriť v Boha a večné hodnoty je podľa učenia úradnej cirkvi "nezlučiteľné s náboženským životom". Život a smrť Ježiša Krista ukazujú, že odpor voči pretvárke a pokrytectvu nemusí byť jednoduchý. Môže dokonca niekedy skončiť zdanlivou prehrou. Tri dni po potupnej smrti sa však otvára nová perspektíva kresťanskej existencie. Určite to nie je cesta, po ktorej musia vykročiť všetci kresťania, no je dobré o nej vedieť.
Úradným vystúpením z cirkvi sa nekončí náš život viery. Aj keď tento krok môže byť dobrým spôsobom ako ukázať úradnej cirkvi nespokojnosť s jej fungovaním, ide v tomto procese ešte o čosi viac.
Osobná zodpovednosť a viera
Neexistuje iná inštitúcia, ktorá sa programovo hlási k osobe, životu, smrti a zmŕtvychvstaniu Ježiša Krista. Svetové kresťanstvo nevidí ani v zlyhaniach rímskokatolíckej hierarchie pri spôsobe riešenia rôznych škandálov posledného obdobia dôvod, aby vytvorilo na rímske ústredie účinný tlak a priviedlo ho okrem mediálnych ospravedlnení aj k účinnej sebareflexii vlastného pokryteckého fungovania. V takom prípade ostáva len postoj, ktorý mal byť a mal ostať alfou a omegou kresťanskej existencie. Život v pravde pred sebou a pred Bohom.
Práve v tomto pravdivom životnom štýle spočíva najvážnejšia výzva, ktorou kresťania svojmu okoliu vždy boli. Odchádzajúci aj ostávajúci členovia rímskokatolíckej cirkvi tak stoja pred tou istou výzvou: ako ostať svetlom sveta a soľou zeme bez ohľadu na to, či svoje peniaze budú hádzať do zvončeka alebo ich budú či nebudú posielať do Vatikánu inými cestami. Napríklad či cestou je ich mlčanie tam, kde je potrebné aj konštruktívne konať. Strach pred islamom či zlým liberalizmom je v tejto súvislosti len slabou motiváciou, no stojí za zamyslenie či takéto zbohom.sk, zbohom.at či zbohom.de idú tým správnym smerom.
Poctivú a podľa možností aj korektnú a slušnú. Či už sa niekto rozhodne pre inštitucionálny odchod z cirkvi alebo sa od úradnej cirkvi bude dištancovať len vnútorne, neznamená to rezignáciu na duchovné a morálne hodnoty, ku ktorým sa ako ľudia hlásime. Akýmkoľvek odmietnutím inštitucionálneho pokrytectva príbeh osobnej zodpovednosti za ich hľadanie a uplatňovanie v našich životoch ako aj vo fungovaní spoločnosti vlastne len na novej úrovni pokračuje.
Aj v rámci aktivít vzdelávania a kariérneho rozvoja sestier je priestor na posilňovanie aspektov kultúry organizácie. Ak sa zamestnanec nestotožní s kultúrnymi štandardmi a požadovanými spôsobmi správania, práce, negatívne to ovplyvní jeho výkonnosť. Len organizácia s fungujúcim systémom a dobrou organizačnou kultúrou môže smerovať k dlhodobej prosperite. Na objektívne hodnotenie existujúcej organizačnej kultúry sa využíva audit organizačnej kultúry. Pomáha manažérom orientovať sa v pracovných a ľudských vzťahoch v rámci organizácie aj vo vzťahu k jej externému prostrediu. V každej organizácii existujú špecifiká, ktoré determinujú požiadavky na organizačnú kultúru. Vo všeobecnosti však môžeme definovať základné požiadavky „zdravej“ organizačnej kultúry. Sú nimi sila organizačnej kultúry, vplyv organizačnej kultúry na stratégiu a vplyv organizačnej kultúry na výkonnosť organizácie. Silná organizačná kultúra vykazuje na rozdiel od slabej organizačnej kultúry silný vplyv na správanie a konanie zamestnancov.
Zdravú kultúru nie je možné vynucovať alebo diktovať, prejavuje sa lojalitou zamestnancov, ich vysokou produktivitou, kreativitou, angažovanosťou, radosťou z práce, rozvojom ich potenciálu. Nezdravá organizačná kultúra sa môže negatívne prejaviť v oblasti kvality a produktivity.
Kultúru organizácie ovplyvňujú manažéri svojou riadiacou činnosťou, správaním či už pozitívne alebo negatívne. Dodržiavaním korporátnych pravidiel, smerníc, ale aj napr. dress code akcentujú dôležitosť organizačnej kultúry. Výstižne to pomenuje známe „ryba smrdí od hlavy“. Organizačná kultúra môže byť budovaná manažmentom alebo sa môže vyvíjať živelne. Silní, charizmatickí jedinci môžu kultúru svojím vystupovaním, správaním zmeniť, a to pozitívne i negatívne.
Dodal, že dlhodobá nespokojnosť môže prepisovať až deformovať pamäť a človek zabúda na to dobré, čo zažil - na to dobré, čo pre neho Boh vykonal. Preto je potrebné si dobré veci a zážitky neustále pripomínať. Manželom odporučil pozrieť si svadobné fotografie a spomínať na šťastné chvíle. Odporučil tiež praktické duchovné nástroje - spytovanie svedomia a denník vďačnosti, do ktorého si každý deň majú zapísať tri veci, ktoré ich potešili. V čase smútku im to pripomenie Božiu vernosť a starostlivosť. Zdôraznil tiež, že kresťanská sloboda spočíva v plnení si povinností v prítomnom okamihu a dôvere, že ostatné je v Božích rukách.
Na záver rodičom odporučil, aby sa za svoje deti modlili a prejavovali im lásku, aj keď nemusia súhlasiť so všetkým, čo robia. Z pohľadu psychológie je pre deti kľúčové vedomie, že u rodičov vždy nájdu domov a bezpečie, že sa majú kam vrátiť, že pre ne existuje domov.
Viera ostáva, mení sa len spôsob rituálnych prejavov či náboženskej organizovanosti. Akýmkoľvek odmietnutím inštitucionálneho pokrytectva príbeh osobnej zodpovednosti za ich hľadanie a uplatňovanie v našich životoch ako aj vo fungovaní spoločnosti vlastne len na novej úrovni pokračuje.
