Kežmarok, podtatranské okresné mesto s bohatou históriou, je domovom významnej Evanjelickej farnosti, ktorej dejiny siahajú hlboko do minulosti. Mesto sa už od prvej polovice 16. storočia stalo centrom reformácie horného Uhorska.
Drevený Artikulárny Kostol v Kežmarku
Vzácny kostol z čias náboženskej neslobody protestantov stojí v meste Kežmarok. Ide o vôbec prvý kežmarský artikulárny kostol, ktorý bol postavený postavili v rokoch 1687 - 1688. Drevený evanjelický kostol v Kežmarku postavili mimo historického jadra pri dnes už nejestvujúcej Vyšnej bráne a renesančnom kamennom hostinci v súlade so závermi šopronského snemu.
Dnešný vzhľad nadobudol po prestavbe roku 1717, na ktorú v protestantských krajinách usporiadali zbierku. Prestavbu viedol popradský staviteľ J. Muttermann, rezbárske práce vykonával kežmarský majster J. Lerch. Kostol je zaujímavý svojou vnútornou maľbou, drevorezbami a freskami, aj preto, že kostoly sa v tom čase stavali strohé.
Hoci je Drevený artikulárny kostol exteriérom menej nápadný a zapadá do koloritu starých spišských mestských domov, vo svojom barokovom interiéri návštevníka ohúri výzdobou, ktorá nie je bežná. Väčšina vnútorných plôch kostola, vrátane kompletného stropu, je zdobená pôsobivými obrazmi. Je pritom zaujímavé, že všetky maľby sa nachádzajú výhradne na dreve.
Rezbárska výzdoba interiéru, ako aj oltár zo začiatku 18. storočia, sú dielom majstra Jána Lercha z Kežmarku. Z pôvodného artikulárneho kostola pochádzajú časti mohutnej krstiteľnice umiestnenej v centre chrámu. Stavebne najstaršou časťou celého kostola je murovaný objekt sakristie - pôvodne budova hostinca z roku 1593, ku ktorej bol drevený chrám pristavaný.
Základná konštrukcia kostola s centrálnou dispozíciou na rovnoramennom gréckom kríži je zrubová. Z juhovýchodnej strany ku kostolu prilieha jeho najstaršia súčasť, prízemná murovaná omietnutá stavba bývalého hostinca, neskôr latinskej školy, ktorá sa nakoniec stala súčasťou kostola ako sakristia. Stavitelia sa inšpirovali tradičnou ľudovou architektúrou a použili predovšetkým sedlový tvar striech, doskové štíty ukončené polkružím a kolíkom, podlomenice a šindľovú krytinu.
Predpokladáme, že najmä z estetických dôvodov zrub z vonkajšej strany omazali vápenno-hlinitou omietkou vyvolávajúcu predstavu honosnej kamennej architektúry. Tieto omietnuté steny čiastočne vyzdobili na miestach kordónovej rímsy jednoduchým sgrafitovým geometrickým ornamentom a okolo okenných otvorov bielou paspartou vo forme iluzívnych klenákov. Vnútorný priestor pokrýva doskové obloženie a preklenuje valená dosková klenba. Čo je pozoruhodné, že v mieste kríženia jej stabilitu zabezpečujú štyri drevené točené stĺpy s akantovými hlavicami.
Západná empora je dvojposchodová a v interiéri sa môže modliť až 1500 sediacich veriacich. Pôvodnú hlinenú a doskovú podlahu nahradila novšia kamenná. V oltárnej časti sú jej súčasťou zvyšky starších náhrobných epitafov zo 17. Až 19. storočia. Dosková klenba je pokrytá iluzívnou maľbou oblohy, postavami dvanástich apoštolov a štyroch evanjelistov a motívom Svätej Trojice v oltárnej časti. Bočné steny sú zdobené bohatou figurálnou výzdobou zo Starého a Nového zákona, postavami anjelov a hudobníkov. Táto maľba je pravdepodobne dielom levočského maliara G. Jadrom umeleckej výzdoby chrámu je výnimočný ranobarokový oltár a kazateľnica.
Boli zhotovené majstrom J. Lerchom v rokoch 1718 až 1727 a použil bohatú polychrómiu, drevorezbu a zlátenie s množstvom drevených plastík biblických postáv. Stredobodom oltára je plastický výjav Ukrižovania s postavami Mojžiša a Árona. V jeho nadstavbe je súsošie Svätej Trojice. Na kazateľnici dominuje mohutná plastika anjela, postavy Krista, evanjelistov a starozákonných prorokov. Jej centrálna orientácia v priestore svedčí o dôležitosti, ktorú protestantská cirkev pripisovala hovorenému slovu a kázni. Zo staršieho chrámu sa zachovala len kamenná krstiteľnica z konca 17. storočia.
Do kostola sa zmestí 1541 sediacich osôb, aj preto je občasne dejiskom koncertov.
Organ v Drevenom Artikulárnom Kostole
Pozornosť každého návštevníka dreveného artikulárneho kostola v Kežmarku zaujme mimoriadne bohatá výzdoba organového chóru, ktorý zdobia maľované postavy anjelov, hrajúcich na rôznych hudobných nástrojoch. Do centra tohto chóru bol vsadený barokový organ, pochádzajúci od levočského výrobcu organov Vavrinca Čajkovského (Laurencius Czaykoffsky), ktorý jeho výstavbu po podpísaní zmluvy s miestnym cirkevným zborom v Kežmarku, dokončil v rokoch 1719 - 1720. Krstné meno organára Čajkovského niektoré dokumenty uvádzajú aj ako Ján alebo Jozef, no sám sa však podpisuje ako Lorentz.
V roku 1720 Čajkovský postavil organ, ktorý mal len 12 registrov, 10 v manuáli a zvyšné 2 v pedáli. V roku 1729 bol do chóru vstavaný druhý organ, takzvaný pozitív so 6 registrami, ktorý bol starší než organ postavený v roku 1720. I tento malý pozitív pochádzal od majstra Čajkovského. Dva samostatné organy boli spojené do jedného celku, a tak vznikol dvojmanuálový organ s 18 registrami. Túto prestavbu podľa záznamov na vzdušnici pozitívu - malého organu vykonal v 1729 ďalší spišský organár Martin Korabinský, pôsobiaci v Spišskej Novej Vsi. Korabinský ako výrobca organov bol známy od roku 1687.
Nápis v kartuši hlavného stroja udáva, že organ zadovážil evanjelický cirkevný zbor v roku 1717, keď bol aj kostol postavený, a v roku 1727 ho dal ozdobiť a pozlátiť Michael Fischer starší s manželkou Evou, rod. Unterbaum. Ďalší text v kartuši pozitívu hovorí, že túto časť nástroja dal postaviť a vyzdobiť Sigismund Szakmáry s manželkou Zuzanou, rod. Szontagh. Paralelu organu s oltárom môžeme vidieť aj na bohatej akantovej výzdobe s motívom pásky, šatky a kvetov po obidvoch stranách organu, pozlátenou plastikou anjela nad pozitívom, napodobňujúceho karyatídu kazateľnice a aj zoskupením zlatých lúčov, pripomínajúcich slnká, ktorými je symbolizovaný sám Kristus. Farbou zdobené píšťaly sú špecialitou Spiša a východného Slovenska. Maliarska výzdoba týchto organových píšťal pripomína hlavy v podobe plameňa s otvorenými ústami, cez ktoré vychádza zvuk.
Kežmarský organ patrí medzi najstaršie dvojmanuálové nástroje na území Slovenska. Ak k tomu pripočítame aj bohatú ornamentálnu výzdobu realizovanú Jánom Lerchom, tak patrí medzi najcennejšie zachované funkčné barokové pamiatky. Dvojmanuálový organ má mechanické traktúry a zásuvkové vzdušnice. Zaujímavá je vzdušnica hlavného stroja, ktorá má dve samostatné ventilové komory. Z tohto faktu niektorí organológovia usudzovali, že pôvodný Čajkovského organ bol tiež dvojmanuálový. Viaceré okolnosti však takýmto úvahám odporujú.
Dňa 31. októbra 2017 bola vydaná poštová známka s vyobrazením jeho prospektu pod emisným číslom 646 s názvom 500. výročie reformácie (1517) a nominálnou hodnotou 1,15 eur. Autorom výtvarného návrhu je Dušan Kállay, tvorcom oceľorytiny Martin Činovský. Známku vytlačila technikou oceľotlače z plochých platní v kombinácii s ofsetom Poštovní tiskárna cenin Praha. Známka získala 2. miesto v súťaži o najkrajšiu rytú poštovú známku Európskej únie „Les Grands Prix de l’Art Philatélique Belge et Européen“ v Bruseli. Známka Slovenskej pošty sa v jednej z najstarších súťaží poštových známok v Európe presadila v konkurencii príspevkov z 27 krajín. Slávnostné odovzdávanie cien súťaže sa uskutočnilo 15. Bohatá história tohto organu hovorí aj o starostlivej opatere, ktorá si vyžadovala pravidelnú údržbu.
Rekonštrukcia organu v kostole sv. Klimenta
Nový Evanjelický Kostol v Kežmarku
Vedľa útleho predchodcu stojí modernejší a väčší Nový evanjelický kostol, postavený koncom 19. storočia v eklektickom slohu. V druhej polovici 19. storočia si Kežmarčania uvedomovali potrebu nového, väčšieho kostola. Preto delegácia cirkvi navštívila r. 1870 pôvodom dánskeho stavebného inžiniera Teofila von Hansena, v tej dobe hlavného krajinského architekta a profesora architektúry na Akadémii vied vo Viedni, ktorý jej daroval svoje vlastné projekty a tie - ako hovorí tradícia - boli pôvodne určené pre Orient.
Projekt zaujal svojou výnimočnosťou. Nemal mať jednotný stavebný štýl, ale stavba mala obsahovať v rámci tzv. eklektického slohu prvky byzantské, románske, renesančné, maurské, ba aj rôzne orientálne. Jedinečnosť projektu Kežmarčanov zaujala - zrejme boli presvedčení, že podobná stavba sa v strednej Európe nenájde. od roku 1849 v Gumpendorfe - v časti Viedne. v Kežmarku synagógu veľmi pripomína), pričom mu asistoval jeho zať - Teofil Hansen. v Aténach (1842), Kostol pri evanjelickom cintoríne v Matzleinsdorfe vo Viedni (1858) a prestavbu Pravoslávneho kostola Svätej Trojice vo Viedni (1856-1860).
sa položil základný kameň. Práce pokračovali veľmi rýchlo už roku 1880 bol kostol zastrešený. Pre nedostatok peňazí sa stavba zastavila na neuveriteľných jedenásť rokov, a preto bol kostol ukončený a vysvätený až 2. decembra 1894. Práce na stavbe kostola riadil kežmarský staviteľ Viktor Lazary. z neznámych príčin predĺžila o cca 10 m a jedno okno - celkovo je dlhá 80 m a široká 20 m. Stavba kostola skutočne upútala každého svojím vzhľadom podobným synagóge, avšak i mešite, no tak isto aj netradičným červeno - zeleným sfarbením.
Kostol je jednoloďový, oltárny priestor sa nachádza na úrovni poschodia. V lodi je strop delený klenbovými pásmi. Strop zdobia arabesky, vysoké okná, šesťcípe dávidovské hviezdy. na baldachýnoch kazateľníc. Vo všetkom vládne presná symetria - dve kazateľnice, dva rady lavíc - na ľavej strane sedeli muži, na pravej ženy. Do kostola na prízemie a organový chór sa zmestí vyše 900 sediacich osôb. Na chóre, ktorý spočíva na neorománskych stĺpoch z čierneho tureckého mramoru, je organ - výrobok firmy Rieger z r. 1894. Je dvojmanuálový a má 30 registrov.
Po dokončení monumentálnej stavby nového evanjelického kostola v Kežmarku, ktorý bol posvätený 2. decembra 1894 na 1. s 30 registrami, v štýle zvukovosti hudobného romantizmu.23. na základe ponuky vypracovanej 26. septembra toho istého roku, ktorá obsahovala popis jednotlivých súčastí organu a vyčíslenie nákladov súvisiacich s prácou a obstarávaním materiálu. Pôvodne do organovej skrine, ktorú rovnako ako kostol projektoval Teofil Hansen, hlavný krajinský architekt a profesor architektúry na Akadémii vied a umení vo Viedni, navrhla firma Rieger 50-registrový trojmanuálový organ. na Slovensku s mechanickou traktúrou a kuželkovými vzdušnicami.
na stavbu organu nebolo dostatok, dokladá korešpondencia s firmou Rieger počas stavby tohto nástroja, zachovaná v archíve cirkevného zboru. Z nej sa dozvedáme, že prospektové píšťaly mali byť zhotovené z cínu. Keďže ich dĺžka dosahuje 5 metrov, na výrobu bolo potrebné zakúpiť až 150 kg cínu. Manuálová dispozícia bola oproti pôvodnému návrhu firmy Rieger tiež pozmenená. Cirkevný zbor požadoval Hohlflöte 8’ z druhého manuálu presunúť do prvého namiesto registra Flauta traversa 4’ a register Flute Harmonique 8’ presunúť do druhého manuálu. Do posledných detailov žiadali zhotoviť organovú skriňu podľa Hansenovho plánu s použitím dobrého a zdravého materiálu.
Odo dňa prevzatia organu mala plynúť päťročná záruka na výrobu všetkých častí tohto nástroja. pri jeho odovzdaní a 810,- jeden rok po prevzatí. Táto suma zahŕňala vyrobenie a ukotvenie všetkých organových častí, ich transport na železničnú stanicu v Kežmarku, cestovné náklady a diéty montérov. Organ bol postavený a odovzdaný do užívania 20. júna 1894 pod opusovým číslom 434. V katalógu firmy je však vedený pod nesprávnym číslom 437. Má mechanické traktúry a kuželkové vzdušnice. Patrí k najväčším dvojmanuálovým organom, ktoré postavila firma Rieger na Slovensku do konca 19. keď mechanické traktúry a kuželkové vzdušnice predstavovali v organoch firmy Rieger takmer výlučne používané riešenie.
v Rakúsko-Uhorsku. Nástroj je kvôli ťažšiemu chodu hracích traktúr vybavený len manuálovou a pedálovou spojkou. Pevné kombinácie (I.manuál: Mezzo-Forte, Forte, Forte volles Werk, Fortissimo volls Werk; II. manuál: Mezzo-Forte, Forte) sa ovládajú kovovými šľapkami nad pedálovou klaviatúrou. Zariadenie organu je rozmiestnené v troch úrovniach. Vpravo, v spodnej časti organovej skrine, sa nachádza plavákový zásobný mech, v strednej časti registrové a tónové tiahla a vľavo elektrické dúchadlo (čerpadlo vzduchu). Na úrovni prospektových píšťal sa nachádzajú vzdušnice. Vľavo je to vzdušnica časti registrov I. manuálu (Principál 16’, Principál 8’, Gamba 8’, Fugara 8’, Spitzflöte 8’, Hohlflöte 8’, Burdon 16’), v strede vzdušnica II. manuálu a vpravo pedálová vzdušnica. Tretiu úroveň tvorí druhá vzdušnica I.
Píšťaly stoja na vzdušniciach chromaticky. Sú z kvalitného materiálu - veľké píšťaly zo zinkového plechu, ostatné zo zliatiny cínu a olova podľa charakteru registra. Prospekt organu vypĺňa 55 píšťal z tćhto registrov: Principal 16’ (20 píšťal), Principal 8’ (11 píšťal), Gaigen-Principal 8’ (12 píšťal) a Principal-bass 16’ (12 píšťal). V organe sa nachádza spolu 1869 píšťal.
Mauzóleum Imricha Thökölyho
Ku kostolu bolo roku 1909 pristavané mauzóleum Imricha Thökölyho (1657 - 1705), kežmarského rodáka a majiteľa hradu, veliteľa proticisárskeho povstania uhorskej šľachty a bojovníka za náboženskú slobodu. Vstup do mauzólea pripomína výsek z kežmarského hradu renesančnými atikami, v ktorom sa Thököly narodil. Nad dverami je erb rodiny Thököly, po stranách postavy povstaleckých - kuruckých bojovníkov. Oproti mauzóleu je na podobu vchodu do mauzólea zhotovený drevený nástenný pomník Kežmarčanom - evanjelikom, ktorí padli počas I. svetovej vojny.
Imrich Thököly (1657 - 1705) zohral významnú úlohu nie len v histórii mesta Kežmarok, ale aj vo vývoji stavovských povstaní uhorskej šlachty proti Habsburgovcom. Aj vďaka jeho povstaniu bol roku 1681 cisárom zvolaný krajinský snem v Šoproni, ktorého výsledkom boli okrem iného aj dva články týkajúce sa evanjelikov. Gróf Imrich Thököly de Késmárk sa narodil 25. septembra 1657 na Kežmarskom hrade.
V roku 1906 boli jeho pozostatky exhumované a prevezené do Kežmarku. Rakva Imricha Thökölyho sa nenašla pod náhrobným kameňom, ale pri označenom strome. Falošné miesto posledného odpočinku bolo vytvorené zámerne. Nájdené ostatky boli prevezené do Istanbulu, odkiaľ ich nalodili do Rumunskej Konstanci spolu s ostatkami Františka Rákocziho II. a ďalších prívržencov.
V Košiciach sa konala pietna rozlúčka Rákocziho II. a ostatných exulantov, ktorí dodnes odpočívajú v krypte pod Dómom sv. Ostatky Imricha boli privezené do Kežmarku v utorok 30. októbra 1906. Po vyše dvoch storočiach sa s obrovskou pompéznosťou vrátili ostatky kráľa do jeho rodného mesta. Rakva s veľkolepým smútočným sprievodom odetým do kuruckých uniforiem putovala v pohrebnom koči zo železničnej stanice mestom až k hradu. Na jeho zaplnenom nádvorí odznela pietna rozlúčka za účasti kňazov, hodnostárov a širokej verejnosti. Po rozlúčke v hrade bola rakva premiestnená do nového evanjelického kostola, a tam vystavená pod kazateľnicou. V roku 1909 bolo k boku kostola pristavené mauzóleum, kde Imrich Thökökoly odpočíva dodnes.
Ďalšie informácie
Ku kostolu je schodišťom pripojená vysoká veža na spôsob kampanily, v ktorej sú umiestnené tri zvony, zhotovené zlievárenskou spoločnosťou v nemeckej Bochumi roku 1893 na náklady evanjelickej a. v. cirkevnej obce v Kežmarku. (Text o tom v reči nemeckej a maďarskej je na každom zvone.) Zvony boli dovezené do Kežmarku 24. novembra 1893. Generálna oprava kostola sa uskutočnila v rokoch 1969 - 1972 za pôsobenia farára Alexandra Kowarika, ktorého zásluhou sa zrekonštruovala fasáda Nového kostola. Interiér bol opravený v rokoch 1989 - 1991.
tags: #evanjelicka #farnost #kezmarok