História Evanjelickej Cirkvi v Senci a Presídlenie Slovákov z Pitvaroša

Tento rok si pripomíname 75. výročie presídlenia Slovákov z Maďarska, ktoré sa uskutočnilo v rámci výmeny obyvateľstva medzi Československom a Maďarskom. V roku 1947 aj do života Pitvaroša a Pitvarošanov zasiahlo presídlenie a 655 rodín (2442 osôb) sa rozhodlo upustiť svoju rodnú obec na ceste za lepším životom a za svojou slovenskou domovinou.

Podľa sčítania obyvateľov, domov a bytov mal Senec k 1.1.2021 20.116 obyvateľov. 48,4% tvorili muži (9.736) a 51,6% tvorili ženy (10.380). Vo veku 0-14 rokov - 19,4% (3.850), vo veku 15-64 rokov - 67,25% (13.529) a vo veku 65 a viac - 13,51% (2.737). K slovenskej národnosti sa prihlásilo 78% obyvateľstva (15.691), k maďarskej 11,37% (2.287), k ostatným národnostiam sa prihlásili len desiatky a menej obyvateľov.

Čo sa týka náboženstva, v Senci sa k Rímskokatolíckej cirkvi prihlásilo 50,71% obyvateľov (10.201), k Evanjelickej cirkvi augsburského vyznania 5,93% (1.139). Bez náboženského vyznania je 29,69% (5.973) obyvateľov mesta.

Podľa sčítania obyvateľov v roku 2011 mal Senec 17 050 obyvateľov, pričom počet obyvateľov dynamicky rástol vplyvom ekonomickej migrácie do Bratislavy a jej okolia. V roku 2011 sa k slovenskej národnosti prihlásilo 11 605 (68 %) a k maďarskej národnosti 2 467 (14,5 %) obyvateľov. V náboženskej štruktúre mesta dominuje Rímskokatolícka cirkev (55,5 %). Druhým najpočetnejším náboženstvom je Evanjelická cirkev augsburského vyznania (6,4 %). Podiel obyvateľov bez vyznania je 15,4%. Základné až stredné odborné vzdelanie bez maturity má 28% obyvateľov.

Pitvarošania sa presídlili pôvodne do 6 obcí (Malá Mača, Reca, Senec, Sládkovičovo, Veľká Mača, Veľké Úľany). Do Senca a sused­nej obce Reca, v apríli a máji 1947, prisťahovalo 167 rodín z Pitvaroša. Bola to takmer polovica z celkového počtu 2000 obyvateľov, ktorí opustili svoju rodnú obec. Okrem Pitvarošanov sa do Senca presídlilo i niekoľko slovenských rodín zo Slovenského Komlóša a z Nadlaku.

Do domov po obyvateľoch maďar­skej národnosti, nasťahovali vojaci Československej armády presídlencov. Mnohí neboli spokojní s pridelenými domami, keď zistili, že na Pitvaroši nechali lepší. Nebolo zriedkavé, ak do väčších domov nasťahovali aj 2-3 rodiny. Niektorým sa uskutočnila výmena domu, iní sa museli uspokojiť s tým, čo dostali. Vzniknuté problémy riešil Osídľovací úrad presťahovaním rodín do iných domov. Prvé dni po presídlení Pitvarošanov, z dôvodu napätej situácie, strážili vojaci.

Spočiatku bolo spolužitie sprevádzané i urážkami, výčitkami a pokrikovaním na presídlencov. Výčitky a nevraživosť miestneho obyvateľstva boli výrazné: „Načo ste prišli? Kvôli vám museli odísť naši susedia, príbuzní a známi!“ V tomto prostredí mali nájsť Pitvarošania svoj nový domov? Kde boli sľuby agitátorov presídleneckej komisie o pokojnejšom živote? Kde sú nadšenia z plagátov a transparentov: Drahí navrátení bratia? Opustili svoj domov, pretože chceli ísť medzi svojich a tu sú nevítaní! Sľubovali im, že ich presídlia spolu do jednej obce a na Slovensku ich opäť rozdelili. To boli hlavné dôvody sklamania mnohých Pitvarošanov. Sklamanie prišlo i pri prideľovaní pôdy, keď niektorí dostali lepší kus zeme, iní horší.

Na prvé dojmy po presídlení do Senca si s odstupom rokov spomína Pavol Szuda (1934-2008), člen Zväzu slovenských výtvarných umelcov, žijúci v Bratislave: „Začiatky sú všade rovnako ťažké. Slovensko bolo pre nás čosi nové. Dovtedy sme žili približne rovnako a rovnorodo v jednej neveľkej dedine a zrazu sa nám otvoril doslova svet. My Slováci sme sa dostali tam, kde sme naozaj doma a kde je naše miesto. Po počiatočných problémoch s akceptovaním u domáceho obyvateľstva, každý z nás svoj život už prežíval po svojom. Vraveli nám, aby sme boli hrdí, že sme si maďarskom obkľúčení zachovali takú peknú slovenčinu. Po presídlení sa nám otvorila ďaleko väčšia škála možností, ako by sme mali na Pitvaroši. Lepšia perspektíva pre mladšiu generáciu.

Jednotné roľnícke družstvo (JRD) vzniklo v Senci 31. marca 1950. Medzi zakladajúcimi členmi boli Pitvarošania: Jozef Pelec, Ján Zelman, Pavel Varga, Michal Urban­čok a Peter Pavel Súdor. Pri obrábaní pôdy vypomáhala Strojová a traktorová stanica v Senci. Stanica mala zriadené takzvané „Brigádne stredisko“, ktoré zabezpečovalo vykonávanie prác traktormi a strojmi. Vedúci strediska zabezpečo­val spolu s vedením družstva prevádzanie potrebných prác. Jedným z vedúcich strediska bol Pavel Vrbiar. Pracovalo tu viacero presídlencov: Pavel Králik, Ján Kulík, Pavel Šranko, Michal Urbančok mladší, Michal Rekeň, Jozef Kováč. Účtovnícke práce v družstve vykonávali Juraj Kochan, Jozef Kučerák a Jozef Lauko. Vo funkcii predsedov družstva pôsobili Pitvarošania: Pavel Varga, Juraj Rohoška, Pavel Urbančok, Štefan Klement, Ján Debnár a Michal Zelman.

Medzi prisťahovanými novými obyvateľmi Senca, rodákmi z Pitvaroša, ktorých sa veľká väčšina živila poľnohospodárstvom, boli aj remeselníci, živnostníci, učitelia a úradníci. Zo začiatku mnohí pracovali vo svojich povolaniach a remeslách doma, alebo v súkromných skupinách či dielňach, iní odchádzali za prácou do okolitých obcí, najmä do Bratislavy a Trnavy, kde bola najlepšia príležitosť nájsť si prácu. Prvým tabačiarom - skupinárom bol Michal Urbančok starší, neskôr Michal Rekeň. Budova tabačiarne stála na Trnavskej ceste. V seneckom mlyne pracoval Pavel Urbančok. Mlyn stál na mieste dnešného supermarketu, na rohu ulíc Trnavská a Boldocká ulica. V seneckej elektrárni pracovali Štefan Maglocký.

Živnostníkom pri výrobe sódovej vody vo fľašiach - kyvetách bol Adam Šebok (sódáš), ktorý v spoločnosti s Annou Gajdošovou rodáčkou z Kšinnej vyrábali aj limonády. Po znárodnení, prevádzku prevzali komunálne služby. Obuvníkmi boli Ondrej Krnáč a Michal Vrbiar, ktorí po znárodnení už vo svojom remesle nepracovali. Cukrárkou boli mamovka Katarína Krnáčová, rodená Molnárová. Vyrábali povestné sladkosti. Také zvláštne paličky či fajočky červe­nej a žltej farby, ale aj mentolové vankúšiky už dnes nevidíme. Vyrábali povestné griliáše - griláže z páleného cukru s ore­chami, ktoré za pomoci drevených foriem sformovali do tvaru je­leňov, baranov, kohútov väčších rozmerov, ale aj malé jelenčoke či barančoke. Piekli torty rôznych tvarov a rozmerov: srdcia, podkovy, okrúhle, poschodové, obdĺžnikové. Po smrti mamovky Krnáčovej ešte dlhé roky vyrábala griláže a piekla torty dcéra Alžbeta, vydatá Šeboková.

Domácimi dámskymi krajčírkami boli Zuzana Dovalovská, rode­ná Demanková, Mária Juhásová vydatá Kánová a Zuzana Mikulcová, rodená Kochanová. Pánskym krajčírom bol Ľudovít Čelovský. Na Pitvaroši bol jediným pánskym krajčírom. Tesármi boli bratia Ondrej a Ján Šebokovci, ktorí v tomto remesle pokračovali po svojom otcovi v Senci, ale aj okolitých obciach položili množstvo základov a krovov na domy. Pracovali v stavebných firmách Pozemné stavby a Doprastav v Bratislave. Tesárom bol aj Martin Garaj, ktorý pracoval so svojím synom Michalom.

Holičmi - barbiarmi boli Ján Majo a Jozef Bučan. Klampiarmi boli bratia Šilerovci Matej, Jozef a Martin. V remesle pokračoval Matejov syn Zoltán Šiler. Remenárom bol Michal Kožuch, šil rôzne remene aj na konské postroje. Remeslo dlho vykonával v seneckom Jednotnom roľníckom družstve. Kuchárkami, ktoré chodievali variť na svadby, krštenia, kary, alebo iné rodinné príležitosti boli Zuzana Juhásová - Šuľanová, rodená Králiková a Zuzana Bučanová, rodená Drobišková.

V prvých rokoch po presídlení v základnom školskom vzdelaní v Senci nie všetci učitelia tolerovali rozdiely v pripravenosti žiakov presídlencov a seneckých žiakov. Stalo sa, že niektorí z jednej triedy všetci postúpili do ďalšieho ročníka s tým, že učivo dobehnú v ďalšom roku, z inej triedy museli opakovať ročník. Boli to prechodné ťažkosti, ale tých, čo „prepadli“, to poznačilo. Väčšina rodičov nevedela pomáhať pri domácich úlohách. Ovládali pravopis maďarského jazyka. Postupne sa žiaci vyrovnali s učivom a prípravou na povolanie. Získali stredoškolské a vysokoškolské vzdelanie.

V učiteľskom povolaní sa uplatnili Peter Zelman, Martin Čeman, Magdaléna Nosáľová rodená Čelovská, Mária Tretiníková, rodená Lovciová, Jozef Šiller a Mária Zvalová, rodená Majová. Vysokoškolským učiteľom bol profesor Ondrej Štrpka, ktorý po príchode do Senca už neučil, pracoval v Univer­zitnej knižnici v Bratislave. Rád však odovzdával vedomosti študentom, ak ho o to požiadali. Presídlenie prinieslo Pitvarošanom nielen nové pracovné príležitosti, ale otvorilo i možnosti vzdelávaniu. Väčšina presídlencov mala absolvovanú iba pitvarošskú základnú školu, poniektorí mešťanku na Komlovši. Gymnázium v Senci umožnilo Pitvarošanom, nielen zo Senca, ale i okolia, dosiahnuť stredoškolské vzdelanie. Zuzana Korčeková, rodená Zelmanová - lekárka, Emília Vitálošová, rodená Majová - inžinierka ekonómie, Eva Matušková, rodená Valkovská - stavebná inžinierka. Mária Magulová, rodená Lauková - poľnohospodárska inžinierka, Ondrej Čijaky - banský inžinier, Alžbeta Krišková - lekárka, Ján Maglocký - lesný inžinier, Pavol Benčík - stavebný inžinier, Helena Gašparovičová, rodená Majová - absolvovala Vysokú školu pedagogickú v Trnave, Pavol Zelman - poľnohospodársky inžinier a pplk.

Pitvarošania od začiatku príchodu do Senca viedli súdržný život. Chodievali na večierke a páračke, ktoré zanikli rozšírením televízie. Priateľstvá medzi rodinami trvali dlhé roky, navštevovali sa v rodinách navzájom. Pri návštevách, chlapi hrávali karty, ženy vyšívali, alebo len tak „preberali“ príbehy a udalosti. Zachovávali i tradíciu zabíjačiek. Bratov, sestry, rodičov, kmotrovcov s rodinami zo zabíjačky nebolo možné vynechať. Keď všetci prišli, bolo ich aj 20-30 ľudí v dome. Na večernú hostinu nezabudli pozvať pána farára.

V 50. tych rokoch minulého storočia, manželka pána farára Dr. Júliusa Janka, pani učiteľka Želmíra Janková, učiteľka Veronika Bogdanová a pani učiteľka Príbelská nacvičovali so seneckou mládežou divadelné hry. Hrávali vo vtedajšom kultúrnom stredisku zvanom „Františkin dom“, ktorý sa nachádzal na terajšej ulici 1. mája. Dnes na asanovaných priestoroch stoja bytovky s obchodmi. V tomto období sa v kultúrnom stredisku schádzala mládež v Spolku ČSM (Československá mládež) a nacvičovali divadlo. V 50. Folklórne pásmo Priadky, nacvičené so žiačkami základnej školy, rok 1958.

V oblasti kultúry pôsobili: Michal Csijaki, tanečník v Slovenskom ľudovom umeleckom kolektíve v Bratislave a Štátnom súbore piesní a tancov v Prahe. Anna Košová, rodená Šillerová tancovala v období 1952 - 1979 vo Vojenskom umeleckom súbore kap. Jána Nálepku v Bratislave. Anna Lieskovská, rodená Švihranová pracovala dlhé roky ako vedúca v Mestskej knižnici v Senci. Spoluorganizovala v meste množstvo kultúrno-spoločenských podujatí, prednášok a výstav umelcov. Nový domov priniesol i nové možnosti trávenia voľného času, ktorý nebol sústredený len na zimné obdobie, ako tomu bolo na Pitvaroši. V lete boli i sú senecké Slnečné jazerá vyhľadávanou turistickou destináciou. Práve na jazerách sa mnoho Pitvarošanov naučila plávať.

Slnečné jazerá v Senci

Medzi Pitvarošanmi bolo veľa šikovných a zručných ľudí. Jedným z amatérskych nadšencov starých áut bol Ján Švihran.

Vznik Evanjelického Cirkevného Zboru v Senci

Po príchode takmer 1000 evanjelikov, do Senca a blízkej Rece vznikol problém pre spoločné stre­távanie sa veriacich, nakoľko v Senci, ani v Reci nebol evanjelický kostol. Senec bol len fíliou Veľkého Grobu. Evanjelický cirkevný zbor Senec, ako matkocirkev s fíliami Hurbanova Ves a Reca s diaspórou Nový Svet, vznikol 25. októbra 1947.

Pitvarošania nechali veľký kostol a faru v rodnej obci. V Senci a okolí nemali svoj duchov­ný stánok. Nový kostol sa mal postaviť na pozemku bývalého trhoviska (roh ulíc Školská a Lichnerova), ktorý ešte v roku 1929 darovalo evanjelikom mesto. V susedstve pozemku cirkevný zbor v roku 1947 zakúpil rodinný dom na účel zriadenia fary. Neskôr cirkevníci vybavili prístup do väčšej miestnosti tzv. „Jankovho domu“ (bývalý majiteľ sa volal František Jankó, na mieste budovy dnes stojí poliklinika), kde miestna organizácia komunistickej strany mávala svoje schôdze. Na stenách viseli obrazy Marxa, Engelsa a Lenina, ale cirkevníkov to nerušilo. Keď cirkevný zbor v roku 1949 z priestorov vypovedali, cirkevníci hľadali útočište na Strednej škole, kde väčšinu slávností a konfirmáciu mávali na chodbe, nakoľko učebne nestačili pojať zúčastnených veriacich.

Evanjelický kostol v Senci

Evanjelická cirkev augsburského vyznania (ECAV) na Slovensku 19.októbra 1948 podala na príslušné povereníctva žiadosť o povo­lenie stavieb a pomoc pri realizovaní 10-tich evanjelických kostolov. Jednalo sa o presídlenecké kostoly pre mestá a obce Kalná nad Hronom, Kolárovo, Matúškovo, Nesvady, Nové Zámky, Mostová, Senec, Sládkovičovo, Tešedíkovo a Želiezovce. Generálna cirkev poverila vypracovaním účelných plánov na typi­zované presídlenecké kostoly architektov Prof. Ing. Emila Belluša a Prof. Ing. Kramára. Prijatý bol jednotný typ Prof. Ing. Belluša.

V decembri 1949 cirkev dostala súhlas na stavbu dvoch kostolov. Trvalo však do júna 1950, kým Slovenský úrad pre veci cirkevné (Slovúc) menoval cirkevné zbory investormi pre stavby kostolov v Nesvadoch a v Senci. K výkopu základov kostola sa pristúpilo 8. novembra 1950. Československý stavebný závod nemal dosť pracovných síl, preto presbyter Juraj Bučan, 68 ročný, zháňal na každý deň robotníkov z radov cirkevníkov, ktorí prichádzali na dobrovoľnú brigádu. Kostol bol postavený približne za 1 rok a posvätený v 4. pôstnu nedeľu 23.marca 1952, Veľký piatok a Veľká noc boli dôstojne svätené v novom chráme. Cirkevný zbor mal svoj chrám a zvony, čakalo sa už len na organ, ktorý bol objednaný vo februári 1951 v Krnove na Morave. Posviacka kostola sa konala 27.

V roku 1955 mesto Senec založilo nový cintorín na Boldockej ceste, do ktorého 50 rokov pochovávali evanjelikov. O založenie cintorína sa pričinil pán farár Dr. Pán farár Prof. ThDr. Július Janko (1908-1975), rodák z Maškovej pri Lučenci, pôsobil v cirkevnom zbore v Senci do augusta 1958, čiže 11 rokov. V roku 1958 odišiel do Bratislavy, kde na Slovenskej evanjelickej bohosloveckej fakulte pôsobil ako profesor a medzinárodne uznávaný hebrejista. Pracoval ako vedúci prekladateľskej komisie Starej zmluvy. Zomrel 9. marca 1975 vo veku nedožitých 67 rokov.

Od septembra 1958 na uvoľnené miesto farára nastúpil 28 ročný Dušan Ondrejovič, rodák z Turíčiek pri Lučenci. V rokoch 1989 - 1994 bol dekanom Evanjelickej bohosloveckej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave. Je spoluautorom mnohých filozofických a religionistických kníh a článkov. Bol v redakčných radách viacerých časopisov. Vykonal množstvo zahraničných ciest (Európa, Amerika, Afrika), o ktorých v zborovej miestnosti evanjelického kostola v Senci, prednášal a premietal diapozitívy. Dušan Ondrejovič v zbore ochotne vypomáhal až do augusta 2003, čím dovŕšil 45 rokov služby v cirkevnom zbore v Senci.

Od septembra 2003 do augusta 2006 pôsobil v Senci ako farár Mgr. Ján Sabanoš, ktorý bol pre nespokojnosť cirkevníkov odvolaný. Od polovice augusta 2006 bol za evanjelického farára v Senci menovaný Mgr. Tibor Jančík (1979).

Potomkovia Pitvarošanov ani s odstupom času však nezabúdajú na svoje korene a svojich predkov. Množstvo rodín sa po presídlení na Slovensko však opäť presťahovala. Niektorí išli bližšie k rodine, iných vyhnali pomery v danej obci a ďalší našli svoje pracovné či osobné uplatnenie inde. Dnes od presídlenia ubehlo už 75 rokov. Veľká časť tých najmladších potomkom už ani nevie odkiaľ pochádzali ich predkovia a kam siahajú ich ...

tags: #evanjelicka #farnost #senec