Evanjelická synoda 1921 v Trenčianskych Tepliciach: Sto rokov moderných dejín ECAV na Slovensku

V pondelok 18. januára 2021 uplynulo presne sto rokov od začiatku synody Evanjelickej cirkvi augsburského vyznania na Slovensku. Táto synoda sa začala v evanjelickom kostole v Trenčíne a pokračovala v dňoch 19. januára až 4. februára 1921 v trenčiansko-teplickom kúpeľnom Hoteli Grand. Tento dátum sa považuje za začiatok existencie Evanjelickej cirkvi augsburského vyznania mimo rámca Uhorska, v Československu a na Slovensku.

Už dovtedy mala evanjelická cirkev za sebou štyristoročnú históriu v Uhorsku. Evanjelická cirkev augsburského vyznania existujúca v Uhorsku bola cirkvou teritoriálnou. Jej cirkevné zbory, ktoré sa ďalej združovali do seniorátov a dištriktov, ležali v jeho hraniciach. Prvé z nich sa začali spontánne formovať v tridsiatych rokoch 16. storočia z rímskokatolíckych farností, ktoré prijímali reformačné učenie.

Evanjelické cirkevné zbory vytvárali susedstvá a regionálne bratstvá (fraternity, kontuberniá, senioráty). Stále však boli pod správou a právomocou rímskokatolíckych biskupov. Naprieč celým Uhorskom sa cítili byť konfesionálne jednotné a totožné, aj keď z pochopiteľných dôvodov nemohli vytvoriť organizačne jednu cirkev. Tento stav trval asi osemdesiat rokov, od tridsiatych rokov 16. storočia až do roku 1610.

Vtedy za priaznivejších vojenských, politických a nábožensko-tolerantných okolností synoda v Žiline - pre cirkevné zbory približne na území dnešného západného a stredného Slovenska, a potom v roku 1614 synoda v Spišskom Podhradí - pre cirkevné zbory približne na území dnešného východného Slovenska, vykonali organizačné zjednotenie a právne osamostatnenie sa evanjelických cirkevných zborov od rímskokatolíckej cirkvi. Vznikla Evanjelická cirkev augsburského vyznania na území dnešného Slovenska, presnejšie povedané v severnej, habsburskej časti Uhorska, ktoré nebolo zabrané tureckou okupáciou.

Aj pred týmito dvoma skutočne historickými a prelomovými synodami v Žiline a v Spišskom Podhradí, ktoré označujeme za prvú a druhú evanjelickú synodu, sa schádzali takzvané evanjelické synody. Vždy však mali iba regionálny charakter. Z dôvodu menšinovosti evanjelictva, jeho slabej politickej pozície a chaotických vojnových pomerov v krajine sa nemohli týkať všetkých evanjelikov v habsburskej časti Uhorska. Takýchto regionálnych synôd za osemdesiat rokov bolo celkom deväť.

Skutočne celocirkevnou bola až tretia synoda v poradí, v Prievidzi (1620), ktorej sa zúčastnili synodáli z 11 stolíc Uhorska! Ďalšími celocirkevnými synodami boli synoda v Cerove (1704), v Ružomberku (1707), v Pešti (1791), či synoda v Pešti (1891 - 94), ktorá pripravila také nové zadelenie seniorátov do dištriktov, aby v typicky slovenských dištriktoch nemali Slováci prevahu.

Ôsmou celocirkevnou synodou mala byť synoda zvolaná v decembri 1913 do Pešti. Okrem iného mala riešiť prijatie novej Chrámovej agendy, a tiež sťažnosti slovenských seniorátov na ich diskriminačné začlenenie do dištriktov. V lete 1914 vo vojnovom stave bola ukončená a nepriniesla žiaden výsledok.

Už pred prvými dvoma synodami v Žiline a v Spišskom Podhradí sa každoročne konali konventy, teda reprezentatívne hodnotiace zhromaždenie v cirkevných zboroch a v seniorátoch. Po týchto dvoch synodách k nim pribudli aj dištriktuálne konventy v troch, resp. v dvoch synodami zriadených dištriktoch. V roku 1774 sa v evanjelickej cirkvi po prvý krát konal aj generálny konvent pre všetky dištrikty cirkvi, a aj ten začal byť každý rok. Táto tradícia vydržala vyše dve storočia, až do začiatku deväťdesiatych rokov 20. storočia.

Synody, ako najvyššie zákonodarné zhromaždenia evanjelickej cirkvi sa v dávnejšej minulosti zvykli konať iba v mimoriadnych situáciách, aby prijímali ústavné dokumenty, zákony a rozhodnutia najautoritatívnejšieho významu. Po Novembri 1989 sa práve tieto tradičné generálne konventy premenovali na synody. Konajú sa každý rok. Majú šesťdesiatdva delegátov s hlasovacím právom zastupujúcich generálnu cirkev, dištrikty a senioráty, a ďalších približne dvadsať delegátov s hlasom poradným.

Ôsma synoda v Pešti bola teda znemožnená Veľkou vojnou, ktorá zúrila štyri roky (1914 - 1918) a zasiahla aj obyvateľstvo a pomery na Slovensku. Paradoxne sa však dá povedať, že možno ešte viac ako samotná vojna zasiahlo do osudu Slovenska a údelu evanjelickej cirkvi v ňom skončenie vojny. Po tisíc rokoch jestvovania sa rozpadlo Uhorsko.

Synoda v Trenčianskych Tepliciach mala byť teda prvá, zahajujúca a ustanovujúca synoda novej cirkvi, ktorá bude existovať v úplne novom štáte, v Československu, ktorej prevažná väčšina členov budú Slováci, v ktorej bude nesporné, že rokovacím jazykom synody bude slovenčina a synoda nebude slúžiť politickým cieľom maďarizácie. Úplne fyzicky vzaté, dovtedy jedna Evanjelická cirkev v Uhorsku sa 28. októbra 1918 ocitla rozdelená v nových nástupníckych štátoch Uhorska.

Zhodou okolností sa sídla troch biskupov, ktorí spravovali tri dištrikty rozprestierajúce sa na území dnešného Slovenska, ocitli mimo hraníc Slovenka, v Maďarsku (Preddunajský dištrikt - Pešť, Banský dištrikt - Balážske Ďarmoty a Potiský dištrikt - Níreďháza). Za takýchto okolností by pre biskupov Alexandra Raffaya, Bedricha Baltíka a Henricha Gedulyho naďalej riadiť cirkevné zbory vo svojich dištriktoch znamenalo z územia jedného štátu zasahovať do záležitostí v inom štáte.

Evanjelická cirkev na Slovensku teda potrebovala nie iba územné, právne, kompetenčné a pastorálne odčlenenie sa od Maďarska, ale aj nové územné zadelenie cirkevných zborov do seniorátov a seniorátov do dištriktov. Potrebovala tiež novú Cirkevnú ústavu na svoju správu a z nej odvíjajúce sa zákonodarstvo, zaručujúce poriadok a rozvoj. A potrebovala vykonať i nové voľby na úrovni seniorátov, dištriktov a generálnej cirkvi.

Otcovia budúcej synody v Trenčianskych Tepliciach, už predtým v cirkvi angažovaní, slovensky orientovaní a áno, aj všelijak biľagovaní a postihovaní ordinovaní i neordinovaní sa rozhodli zaistiť legitimitu svojich krokov k usporiadaniu nových pomerov v cirkvi. Požiadali o ich garanciu, a o paralelnú procesnú súčinnosť reprezentantov novovzniknutej štátnej moci, československej vlády. Vytvorili teda zvláštny stav, v ktorom nie samotná cirkev, jej volené autority, zákony a grémiá - však žiadne neexistovali - ale štát a jeho dohľad zaručovali, že cirkev cez svojich určených reprezentantov dospeje k synode, ktorá pomery vyjasní a stabilizuje.

V kontexte vtedajšej doby, nálad v cirkvi a jednania určitých osôb a skupín to bol postup, ktorý bol otcom synody tvrdo vyčítaný. Bol to dôvod, aby boli označovaní za zdiskreditované osoby. Kvôli nemu bola celá synoda označovaná za diktátorskú a nelegálnu. Zneli výzvy na ignorovanie jej záverov a osobností v pozíciách. Ba dokonca hneď na úvod bola prečítaná výzva na jej rozpustenie.

Akoby v prvých minútach po vzniku Československa, 4. novembra 1918, sa v Liptovskom Mikuláši zišla menšia porada aktívnych, proslovensky ladených evanjelických duchovných, prirodzene zoskupených hlavne okolo Jura Janošku a Samuela Zocha, ktorí sa dohodli na zriadení samostatnej evanjelickej cirkvi. 21. januára v Žiline bolo zhromaždených už sedemdesiat ordinovaných i neordinovaných, aby sa dohodli na dočasnej správe cirkvi. Ako bolo povedané, zvolili cestu asistencie, akéhosi tútorstva československej vlády.

Skoncipovali Memorandum, na základe ktorého minister Vavro Šrobár vydal dňa 30. januára 1919 nariadenie o dočasných ustanoveniach pre evanjelickú cirkev. Ním mnohé ustanovenia dovtedy platnej Cirkevnej ústavy stratili platnosť. Do dvoch rokov sa mala konať synoda, ktorá prijme novú Cirkevnú ústavu, a na jej základe a tiež voľbami sa stabilizuje cirkev.

17. februára 1919 minister Šrobár vymenoval dvadsaťšesť člennú Generálnu radu, ktorá dočasne spravovala evanjelickú cirkev. Doplnená bola neskôr o štyroch zástupcov nemeckej a maďarskej menšiny. Generálna rada, zatiaľ bez formálneho predsedníctva, sa zišla prvý krát 2. apríla 1919 v Bratislave pod ad hoc predsedníctvom seniora Jána Šimkovica, ktorý bol menovaný za vládneho referenta pre evanjelickú cirkev, teda kontaktnú osobu medzi vládou a cirkvou. Generálna rada si za svoje predsedníctvo zvolila Jura Janošku a Milana Ivanku.

Cirkev rozdelila na dva dištrikty po osem a deväť seniorátov. Patrilo do nej dovedna 310 cirkevných zborov a mala bezmála tristosedemdesiattisíc členov. Na čelo dištriktov zvolili a ustanovili dočasných administrátorov, predsedníctva akoby v dnešnom zmysle slova. Na Západe to boli Samuel Zoch a Ľudovít Šimko, na Východe Jur Janoška a Ján Ružiak. Generálnym dozorcom bol menovaný Milan Ivanka. Za administrátora úradu generálneho biskupa nebol ustanovený nikto. Úrad administroval starší z dvoch ustanovených dištriktuálnych biskupov, Jur Janoška.

V septembri 1920 Generálna rada zvolala synodu do Trenčína a Trenčianskych Teplíc a zároveň s tým požiadala o možnosť ju vykonať. Prezident Masaryk bol voči žiadosti ústretový, úradne ju postúpil československej vláde a tá 9. decembra 1920 vydala súhlas s jej konaním.

Synoda sa začala 18. januára 1921 dopoludňajšími slávnostnými Službami Božími s Večerou Pánovou v evanjelickom kostole v Trenčíne, na ktorých liturgovali profesor Ján Jamnický a seniori Otto Škrovina a Ľudovít Hoznek. Kázal úradujúci generálny biskup Jur Janoška na text Júda 17 - 21. Po Službách Božích bola synoda slávnostne otvorená úradujúcim generálnym dozorcom Milanom Ivankom, ktorý mal aj prvú slávnostnú reč k delegátom v skutočne historickom okamihu! Synodu potom pozdravil a úlohu evanjelickej cirkvi v politických a kultúrnych dejinách slovenského národa ocenil vyslanec československej vlády na synode, splnomocnenec pre Slovensko Martin Mičura.

Na druhý deň už v Trenčianskych tepliciach sa začala pracovná časť synody, pod vedením zvoleného predsedníctva - Jura Janošku a Vladimíra Fajnora. Delegáti boli rozdelení do piatich pracovných skupín (administratívna, školská, právna, hospodárska a denníková). Ich hlavnou úlohou bolo vypracovať návrh novej Cirkevnej ústavy, ktorá by vyhovovala novému štátoprávnemu usporiadaniu, novým pomerom a vízii nového rozvoja cirkvi.

Preto práca na Ústave nebola iba formálno-právnického charakteru, ale v pracovných skupinách a neskôr i v pravidelných grémiách bolo preberaných množstvo praktických otázok, ako napríklad upevnenie synodálno - presbyteriálneho modelu cirkvi, skoncovanie so zemianskym elitárstvom v cirkevných úradoch, nároky na duchovný a ľudský profil dozorcov a presbyterov, volebné právo v cirkvi, práva žien v cirkvi, konfirmačná príprava dorastu, práca s deťmi a s mládežou, rozvoj cirkevného školstva, diakonie, spolkovej činnosti, fungovanie cirkevného súdnictva, uplatňovanie disciplinárnej právomoci, vzťah k štátu, finančné zabezpečenie cirkvi štátom - samofinancovanie cirkvi - úvahy o možnosti finančnej odluky cirkvi od štátu, stabilizácia výchovy kňazského dorastu, vykonanie riadnych volieb, liturgické zjednotenie cirkvi, národnostné menšiny v cirkvi, garantovanie ich práv, bohoslužobného života a majetkovo - právne vysporiadanie s nimi, vzťah k domácemu ekumenickému prostrediu, k zahraničným partnerom, odstraňovanie evanjelického zvyku jednodetstva a mnoho ďalších otázok.

Túžbou bol samozrejme nový rozvoj evanjelickej cirkvi, konfesijne jasne luteránsky vyhradenej, duchovne živej a aktívnej, slúžiacej, vlastenecky lojálnej, finančne produktívnej, neobmedzenej jazykovo - národnostnými spormi. Ako sa vtedy hovorilo, „slobodnej cirkvi v slobodnom štáte“.

Návrh Ústavy bol po sedemnástich dňoch práce dňa 4. februára 1921 hotový, keď predtým prešiel dvoma spoločnými čítaniami v grémiu. Na záverečnú redakciu ho prevzal na to ustanovený revízny výbor (Vladimír Fajnor, Jur Janoška, Ján Slávik, Otto Škrovina, Ján Vanovič a Bohuslav Klimo). Tým sa skončila prvá, podstatná časť synody.

Druhá sa konala v dňoch 24. a 25. mája 1921 znova v Trenčianskych Tepliciach. Synoda si vypočula jej právnicky, jazykovo a štylisticky vycizelovaný text a schválila jeho znenie. Ten bol predložený na schválenie československej vláde. Tá ho schválila 10. mája 1922, minister pre správu Slovenska Martin Mičura ju podpísal 15. mája 1922 a v zbierke zákonov vyšla v roku 1923. Na jej základe boli vykonané voľby v cirkvi a rozprúdil sa čulý život evanjelickej cirkvi v medzivojnovom Československu.

Synoda v Trenčianskych Tepliciach v roku 1921 potvrdila zriadenie Cirkvi evanjelickej augšpurského vyznania na Slovensku. Účastníci synody schválili cirkevnú ústavu - Ústavu Cirkve evanjelickej augšpurského vyznania na Slovensku, ktorú československá vláda potvrdila 10. mája 1922 zákonom. Táto cirkevná ústava nadväzovala na základné právne normy prvej ústavy evanjelikov v bývalom Uhorsku z roku 1893. Potvrdila synodálno-presbyteriálny systém správy cirkvi a zdôrazňovala jej demokratický charakter.

V zmysle tejto ústavy sa evanjelická cirkev až do roku 1949 spravovala autonómne. Synoda, ako najvyšší orgán Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku, rokovala v roku 2021 dvakrát. Druhé rokovanie, ktoré sa konalo 10.9. v Trenčianskych Tepliciach, malo v sebe aj určitú symboliku.

Ako sa vyjadril generálny biskup ECAV Ivan Eĺko, synoda sa zaoberala troma hlavnými témami rokovania. Prvou témou bolo financovanie cirkvi z vlastných zdrojov. Napriek tomu, že cirkev je financovaná zo štátneho rozpočtu, tak podľa generálneho biskupa je to iba zlomok toho, čo na svoju činnosť potrebuje. Druhá téma sa týkala sociálnej práce cirkvi. To, čo je v r.k. cirkvi známe, ako katolícka charita, v ECAV je to evanjelická diakonia. Ďalšou nosnou témou rokovania synody bola správa majetku, ktorý je vo vlastníctve ECAV.

Rozhodnutím synody bude mať Evanjelická cirkev opäť možnosť vysielať do služby nemocničných duchovných, ktorí sa budú venovať na plný pracovný úväzok pastorálnej starostlivosti o hospitalizovaných pacientov v nemocniciach a sociálnych zariadeniach. Obzvlášť vo veľkých a mestských zboroch je pokrytie pastorálnej služby vzhľadom na časovú a personálnu vyťaženosť zborových farárov nezvládnuteľná.

Súčasťou synody boli aj služby Božie, ktoré sa konali v miestnom evanjelickom kostole a.v. Medzi pozvanými hosťami bola aj primátorka Trenčianskych Teplíc Zuzana Frajková Ďurmeková, ktorá privítala všetkých účastníkov na pôde mesta a popriala im úspešné rokovanie.

V meste sa kedysi nachádzal hotel Grand v centre mesta a práve tu bola pred 100 rokmi prijatá cirkevná ústava ustanovujúcou synodou evanjelickej cirkvi na Slovensku. Pri tejto príležitosti včera odhalili pamätnú tabuľu práve tam, kde tento hotel kedysi stál.

Synodáli sa na jesennej synode zaoberajú rôznymi témami, ktoré sa dotýkajú evanjelickej cirkvi.

Synoda schválila doplnenie §9 zákona 7/1997 o celocirkevných úlohách, programoch a účelových zariadeniach ECAV na Slovensku, v ktorom definuje vzťah k účelovým a celocirkevným organizáciám ECAV, ktoré sú poberateľom finančných prostriedkov poukázaných ECAV v zmysle zákona č. 370/2019 Z. z. o finančnej podpore cirkví a náboženských spoločností. Novelizácia posilní kontrolné kompetencie a mechanizmy zriaďovateľa vo vzťahu k účelovým zariadeniam cirkvi, ktoré sú poberateľmi finančných prostriedkov od štátu prostredníctvom ECAV. Zriaďovateľ je totiž vo vzťahu k štátu zodpovedný za transparentné a efektívne nakladanie so štátnym transferom.

Predseda GHV brat Marián Damankoš informoval o stave Fondu finančného zabezpečenia ECAV. K 31.8.2021 bol stav fondu 598 000€.

Generálny hospodársky výbor ECAV pripravil tri modely výpočtu príspevku do fondu finančného zabezpečenia:

1. Model A „na člena“
2. Model B „na člena a systematizované miesto“
3. Model C „na dofinancovanie platu svojho farára“

Synodáli diskutovali o výhodách a nevýhodách jednotlivých modelov.

Synodáli odhlasovali tajné hlasovanie pri výbere jedného z modelov výpočtu príspevku do FFZ.

Synodáli hlasovali v tajnom hlasovaní o troch modeloch výpočtu príspevku do fondu finančného zabezpečenia. Prvý model získal 8 hlasov, model B získal 22 hlasov a model C 8 hlasov. 13 hlasov bolo neplatných. Následne hlasovali synodáli o zachovaní modelu platného v roku 2021. Tento návrh odsúhlasený nebol.

Aktuálne sa synodáli venujú téme „Správa majetku ECAV“. Synoda zobrala na vedomie pripravenú a predloženú „Správu o stave plnenia a prípravy prechodu správy majetku ECAV zo spoločnosti REFORMATA spol. s r. o.

Obsahom prerokovávaného materiálu bola správa predsedníctva ECAV k uzneseniam prijatým voči evanjelickej diakonii.

Kazateľom záverečnej pobožnosti na Synode bol brat senior Ján Ochodnický.

Lutherova ruža, symbol luteránstva.

Pre lepšie pochopenie historických udalostí a kontextu synody v Trenčianskych Tepliciach, môžete si pozrieť aj nasledujúce video:

Prehľad dôležitých synod ECAV do roku 1921

tags: #evanjelicka #synoda #1921 #trencianske #teplice