Eucharistia pre nepokrstených: Teologické a pastoračné aspekty

Život katolíka sa živí prijímaním z obidvoch stolov, ktoré sa ponúkajú v liturgii svätej omše, zo stola Božieho slova a zo stola Eucharistie.

Stôl Božieho slova pre všetkých

Stôl Božieho slova zostáva prestretý pre všetkých pokrstených, ba i nepokrstených, teda aj pre rozvedených a znovuzosobášených. Nielen v liturgii, ale aj v osobnom duchovnom živote sú v novej rodine pozvaní, aby čerpali z tohto prameňa viery.

Sväté písmo privádza bližšie k Bohu, z neho sa živí viera Cirkvi i osobná viera každého veriaceho. Rovnako sú pozvaní, aby sa zúčastňovali na živote farského spoločenstva a poduja­tiach kresťanskej lásky konaním skutkov teles­ného a duchovného milosrdenstva.

Život katolíka sa však živí prijímaním z obidvoch stolov, ktoré sa ponúkajú v liturgii svätej omše, zo stola Božieho slova a zo stola Eucharistie.

Eucharistia a jej význam

Katolícka svätá omša je to, čo odlišuje katolíkov od všetkých ostatných náboženstiev. Skutočnosť, že účasť katolíkov na Svätej omši dramaticky klesá a len malá časť veriacich sa na nej zúčastňuje, je odrazom toho, že katolíci prestali rozumieť tomu, čo Svätá omša predstavuje a čo sa na nej odohráva a sprítomňuje. Porozumieť katolíckej omši je možné až potom, čo porozumieme slovu obeta.

Vzťah medzi obetou a omšou je neoddeliteľný. Objektívne však ich stav a životné okolnosti sú v rozpore s tým zväzkom dokonalej lásky medzi Kristom a Cirkvou, ktorý sa práve v Eucharistii naznaču­je a uskutočňuje.

Pastorácia rozvedených a znovuzosobášených

Dokument O pastorácii rozvedených a znovuzosobášených, ktorý vydala Kongregácia pre náuku viery v roku 1988, aj v súčasnosti vyvoláva vo verejnosti šum. Ako jezuitský kňaz sa venujete problematike rozvedených. Dokument O pastorácii rozvedených a znovuzosobášených stojí na dvoch pilieroch: na jasnom učení Katolíckej cirkvi o sviatostnom manželstve a rodine a na odporúčaniach Jána Pavla II. z apoštolskej exhortácie Familiaris consortio o potrebe individuálneho pastoračného prístupu k jednotlivým prípadom stroskotania na ceste manželského a rodinného života.

Rozvedení a znovuzosobášení veriaci zostávajú členmi Božieho ľudu v Cirkvi a sú s ňou spojení sviatostným putom svätého krstu; majú pocítiť Kristovu lásku a materskú blízkosť Cirkvi. Pastoračná starostlivosť im dáva pocítiť teplo spoločenstva a možnosť aktívne sa zúčastňovať na živote Cirkvi.

Cirkev vyslala signál, že rozvedení, ako aj tí, ktorí sa druhý raz civilne zosobášili, majú miesto v spoločenstve veriacich. Medzi týmito dvomi skupinami (rozvedení, rozvedení a znovuzosobášení) je však z morálneho hľadiska značný rozdiel. Základný rozdiel je v tom, či terajším spôsobom života zotrvávajú vo vernosti sviatostnému manželstvu napriek tomu, že životné okolnosti znemožnili spoločný život, alebo z rozličných dôvodov vstúpili do druhého zväzku, ktorý zásadne protirečí sviatostnému záväzku.

Možnosti rozvoja kresťanského života

Z toho vyplývajú aj širšie možnosti rozvoja kresťanského života pre tých, ktorí neuzavreli nový civilný zväzok. Ich stav sa podobá stavu cirkevnej odluky pri trvaní zväzku, keď miestny ordinár pre vážne dôvody (napríklad ak niektorý z manželov vytvára veľké nebezpečenstvo pre dušu alebo pre telo druhej manželskej stránky alebo detí, alebo ináč sťaží spoločný život) dovolí odluku a nevinnej stránke riadne prijímať sviatosti.

Stav rozvedeného sa podobá stavu pozostalého po úmrtí blízkej osoby. Takého človeka treba prijať s milosrdnou láskou bez toho, aby sa hľadal vinník alebo podiel spoluviny; uchrániť zraneného človeka od rozjatrovania rán, ktoré sa otvorili v rozvodovom konaní.

Úlohou pastorácie je priložiť hojivú náplasť Božieho slova na rany rozvedeného, ktorého Boh neprestal milovať napriek jeho zložitej situácii. „Neprišiel som volať spravodlivých, ale hriešnikov“ (Mt 9, 13). Rozvod po prijatí sviatostného manželstva a civilný sobáš rozvedených z hľadiska kresťanskej morálky znamená poraniť vernosť a nerozlučiteľnosť manželstva a vedome žiť v hriechu s ďalším partnerom.

Dôvody na to môžu byť rozličné, predovšetkým je to povinnosť starost­livosti o deti, ktoré z takého zväzku povstali, a tiež aj ťarcha samoty a neschopnosť niesť tento kríž. Týmto veriacim nie sú odopreté prostriedky spásy, ku ktorým patrí duchovné sprevá­dzanie.

Zmyslom každého duchovného sprevá­dzania je napomáhať veriacemu k rastu a dozrievaniu osobnej viery. V pastorálnej psychológii sa odporúča aktívne počúvať. Dobrý duchovný vodca nie je ten, kto veľa hovorí, ale ten, kto vie počúvať a vnímať, ako sa Duch Svätý dotýka duše, ktorá je na ceste k Bohu.

Žiaľ, zabúdame na fakt, že kto chce ísť za ním, má vziať svoj kríž, a tak ho nasledovať (porov. Mt 16, 24). To platí aj vo sviatostnom manželstve, kde si snúbenci sľúbili vernosť v šťastí i nešťastí, zdraví i chorobe.

Deti rozvedených rodičov nemajú jasné príklady otca a matky, ako aj ich harmonického manželského vzťahu. Preto je potrebné, aby vo farskom spoločenstve zažili skúsenosť opravdivého otcovstva, ktoré matka nedokáže sprostredkovať. Obmedzenie pre rozvedených a znovuzosobášených vychádza z toho, že by mohlo dôjsť k omylu, že Cirkev schvaľuje takýto spôsob života.

Pre rozvedených a znovuzosobášených sa už aj na Slovensku uskutočňujú duchovné cvičenia. Duchovné cvičenia sa organizujú pre obe skupiny - pre rozvedených i pre znovuzosobášených, a to oddelene, vzhľadom na rozsah možností účasti na sviatostnom živote.

V súvislosti s pastoráciou rozvedených ste sa venovali aspektu obnovenej spirituality pokánia. Súčasná prax pokánia je prispôsobená spiritualite častého svätého prijímania a rýchleho odpustenia, bez väčšieho dôrazu na obrátenie.

Ladislav Csontos SJ popri pedagogickej a vedeckej práci na akademickej pôde vníma pastoráciu rozvedených a znovuzosobášených ako ďalšiu misiu. Cirkev však vo svojej podstate je spoločenstvo, ktoré sa najplnšie prejavuje v eucharistickom slávení a žije v domácej cirkvi v rodine.

Ladislav Csontos SJ vysvetlil: „Podľa mojich postrehov nie je najlepšie manželstvo, v ktorom nedochádza ku konfliktom a krízam, ale to, v ktorom je doma spoločná modlitba, odpustenie, vzájomná podpora a sila prekonávať krízy pomocou viery. Sviatostné manželstvo je každodenným stretávaním sa s Bohom a prežívaním Božej prítomnosti spolu s Kristom, ktorý je nepretržite dvadsaťštyri hodín denne s manželmi od okamihu ich sobáša.

V ranom kresťanstve sa sviatosti Krstu, Prvého svätého prijímania a Birmovania udeľovali spolu v jeden deň a to za prítomnosti biskupa. Cirkev sa ich preto snažila viesť k prijatiu všetkých sviatostí naraz.

Nádej pre nepokrstené deti

Otázka osudu detí, ktoré zomreli bez prijatia krstu, sa skúmala so zreteľom na princíp hierarchie právd a ďalšie teologické princípy ohľadne Božieho univerzálneho plánu spásy, jedinečnosti a neprekonateľnosti Kristovho prostredníctva, sviatostnej povahy Cirkvi v poriadku spásy a reality dedičného hriechu. V dnešných podmienkach kultúrneho relativizmu a náboženského pluralizmu sa počet nepokrstených detí povážlivo zvyšuje.

Cirkev si je vedomá, že spása je dosiahnuteľná jedine v Kristovi prostredníctvom Ducha Svätého. Je známe, že tradičné učenie Cirkvi sa v tejto veci uchyľovalo k teórii limbu, chápaného ako stav, v ktorom si duše detí zosnulých bez krstu v dôsledku dedičného hriechu nezasluhujú odmenu v podobe blaženého videnia, ale zároveň nepodstupujú nijaký iný trest, lebo nespáchali žiadny osobný hriech.

No Katechizmus Katolíckej cirkvi (1992) už teóriu limbu nespomína, ale učí, že pokiaľ ide o deti zosnulé bez krstu, Cirkev ich môže iba zveriť Božiemu milosrdenstvu, a to aj robí prostredníctvom osobitného pohrebného obradu za ne. Princíp, že Boh chce spásu všetkých ľudí (porov. KKC 1261), umožňuje dúfať, že jestvuje cesta spásy aj pre deti zosnulé bez krstu.

Štúdiá dospeli k záveru, že existujú teologické a liturgické dôvody odôvodňujúce nádej, že deti zosnulé bez krstu môžu byť spasené a uvedené do večnej blaženosti, hoci ohľadne tejto otázky nejestvuje explicitné učenie v Zjavení. Źiadna z úvah, ktoré text predkladá na odôvodnenie nového prístupu k tejto otázke, nemôže byť použitá na popretie nutnosti krstu, alebo na odďaľovanie jeho vyslúženia. Táto otázka - nádej na spásu pre deti, ktoré zomreli bez krstu - bola predložená na skúmanie Medzinárodnej teologickej komisii.

V roku 1970 boli do Rímskeho misála zavedené pohrebné obrady za nepokrstené deti. Za zatratených sa však Cirkev nemodlí, a tak bola vzbudená nádej na ich spásu, ocenená mnohými rodičmi, ktorí ju hľadali v neľahkých okolnostiach pri smrti svojho malého dieťaťa.

Vec je však zložitejšia. Mnoho ľudí totiž nedostane príležitosť byť pokrstenými. Azda najprenikavejším prípadom sú deti, ktoré zomrú ešte skôr, akoby mohli krst prijať. Ako sa táto otázka riešila počas dejín kresťanstva?

V minulosti existovalo množstvo teologických hypotéz, ktoré sa pokúšali priniesť odpoveď na otázku posmrtného stavu takýchto deti. Grécki cirkevní otcovia často zdôrazňovali, že objasnenie tejto skutočnosti prekračuje hranice ľudského rozumu, a je tak pre nás tajomstvom.

Na západe svätý Augustín zase učil, že duše takýchto detí sú určené do pekla, aj keď zároveň zdôrazňoval, že trest pre ich duše nebude rovnaký ako pre hriešnikov, ktorí si slobodne volili svoje činy. Deti mali tak dostať iba „najmiernejší trest“ (mitissima poena).

Začiatkom stredoveku sa interpretoval tento najľahší trest ako pozbavenie videnia Boha (carentia visionis Dei). Postupne sa však profilovala špecifická teória tzv. limbu, ktorá mala objasniť postavenie týchto detí po smrti. Nepokrstené deti, ktoré zomreli s dedičným hriechom, ale zároveň bez vlastných, osobných hriechov, mali mať po smrti svoje ʻmiestoʼ v limbe, v ktorom síce netrpeli ako zatratené duše v pekle, ale ani neboli v osobnom spoločenstve s Bohom a nedosiahli tak nebeskú blaženosť.

Tomáš Akvinský zároveň predpokladal, že takéto deti dosahujú prirodzené šťastie, ktoré je primerané ich schopnostiam, ale nie je povznesené Božou milosťou do nadprirodzeného, ako je tomu u spasených v Božom kráľovstve. Katolícki teológovia z Medzinárodnej teologickej komisie sa však k takýmto teóriám postavili značne rezervovane.

Pri hľadaní odpovede je nevyhnutné zastaviť sa pri texte Božieho slova, ktoré sa síce nevyjadruje k danej téme explicitne, predsa však prináša niekoľko princípov, ktoré nám pomôžu nájsť odpoveď. V skúmanej analýze bude východiskom práve text Medzinárodnej teologickej komisie.

V prvom liste Timotejovi nachádzame túžbu Boha spasiť všetkých ľudí: „Toto je dobré a milé pred Bohom, naším Spasiteľom, ktorý chce, aby boli všetci ľudia spasení a poznali pravdu.“ (1 Tim 2, 3-4). Komplikácia tejto Božej túžby sa nachádza v univerzálnej hriešnosti ľudí, keďže do sveta vstúpil hriech: „Preto ako skrze jedného človeka vstúpil do tohto sveta hriech a skrze hriech smrť, tak aj smrť prešla na všetkých ľudí, lebo všetci zhrešili.“ (Rim 5,12).

Prvotný hriech prešiel na človeka každej generácie a stal sa tak hriechom dedičným, ktorý spočíva na človeku bez ohľadu jeho osobného zavinenia. Liekom na hriech sa však stáva viera, ktorú prijímame z Božej milosti, a v krste sa stávame Božími deťmi: „Kto uverí a dá sa pokrstiť, bude spasený; ale kto neuverí, bude odsúdený.“ (Mk 16,16). Zasahuje však viera aj deti, ktoré ešte nie sú pokrstené?

Viera rodičov, či blízkych by tak mohla byť nástrojom, ktorý môže milosrdný Boh využiť v prospech spásy jednotlivého človeka. Fakt viery blízkych dieťaťa však nie je jedinou skutočnosťou, ktorá nám umožňuje dúfať v spásu týchto detí. V prvom liste Timotejovi len krátko pred pasážou, v ktorej je opísaná túžba Boha zachrániť všetkých ľudí, je požadované, aby boli prinášané modlitby a orodovania za všetkých ľudí (1 Tim 2,1-2), čo teda znamená aj za deti, ktoré zomreli bez krstu. Dôležitú úlohu tak môže zohrávať aj spoločenstvo veriacich - Cirkev.

Medzinárodná teologická komisia postavila svoju odpoveď na výbere optiky, ktorou interpretujeme jednotlivé teologické otázky. Text Svätého písma z Listu Rimanom zdôrazňuje, že existuje určitá solidarita v Adamovi, ktorá spočíva v skutočnosti jeho prvotného hriechu. Tento hriech sa rozšíril ako dedičný hriech na každého človeka. Zároveň však existuje solidarita v Kristovi, keďže Kristus sa svojím vtelením do ľudskej prirodzenosti spojil určitým spôsobom s každým človekom (č. 88). Týmto vtelením bolo ľudstvo objektívne spasené.

Možno však z tohto subjektívneho prisvojenia si vylúčiť všetky nepokrstené deti? V Pavlovom liste je však skrytá aj opačná odpoveď: „Teda ako previnenie jedného prinieslo odsúdenie všetkým ľuďom, tak spravodlivosť jedného priniesla všetkým ľuďom ospravedlnenie a život“; „kde sa rozmnožil hriech, tam sa ešte väčšmi rozhojnila milosť“ (Rim 5, 15.18.20). „Veď ako všetci umierajú v Adamovi, tak zasa všetci ožijú v Kristovi“ (1 Kor 15, 22), (č.

Keďže Cirkev je Kristovým telom, každý človek je tým v nejakom vzťahu s Cirkvou. Cirkev je zároveň „univerzálnou sviatosťou spásy“ (Druhý vatikánsky koncil, LG, 48). Vo svojich modlitbách sa Cirkev prihovára za každého človeka, najmä pri slávení Eucharistie, čo teda znamená, že Cirkev sa prihovára aj za deti, ktoré zomreli bez krstu.

Rovnako však Cirkev uznávala, že môže byť krst vodou nahradený krstom túžby, čím rozumieme skutočnosť ak zomrie katechumen, či ten, čo sa túži dať pokrstiť ešte pred tým, ako je tento obrad fakticky nad ním vykonaný. Keďže dieťa nedokáže prejaviť túžbu po krste vzhľadom na svoje kognitívne a vôľové kapacity, prináša práve Cirkev vo svojim modlitbách túto túžbu po krste aj na tieto deti.

Kľúčom k pochopeniu je práve vedomie dôležitosti spoločenstva veriacich v Kristovi, ktoré je v teológii čoraz aktuálnejšie. Naopak, Cirkev ako spoločenstvo, v ktorom prúdi Božia milosť a posvätenie, ponúka cestu každému človeku, dokonca aj tým, ktorí k nej explicitne nepatria.

Božie milosrdenstvo je nekonečné, čo však neznamená, že Božia spravodlivosť by bola len ilúziou, v ktorej sa stráca každá ľudská zodpovednosť a sloboda. Skôr naopak, ako naznačuje Kristus v podobenstve o talentoch, od každého sa bude vyžadovať primerane tomu, čo dostal (Mt 25,14-30). Práve preto však môžeme dúfať, že deti, ktoré neprijali sviatostný krst, môžu byť spasené.

Ježišove slová sú toho jedinečným svedectvom: „Nechajte deti a nebráňte im prichádzať ku mne, lebo takým patrí nebeské kráľovstvo“ (Mt 19, 14).

Zhrnutie:

V súčasnej dobe možno sledovať vzostup prípadov, kedy na tomto svete zomierajú deti bez krstu. Tieto skutočnosti nútia teológov znova premýšľať nad témou spásy takýchto detí, ktoré zomierajú bez sviatostného krstu.

Ak má byť človek zachránený, nemá inú možnosť, ako vstú­piť do katolíckej Cirkvi, čo sa deje krstom. Faktom je, že vstúpiť do Cirkvi sa dá aj implicitnou túžbou po nej. Takýto spôsob platí pre tých, ktorí sa s pravdou o katolíckej Cirkvi nestretli, no túžia sa zachrániť zo svojich hrie­chov. Keď však hovoríme o deťoch, ktoré zomierajú nepokrstené, nemôžeme aplikovať na nich ani jeden z týchto uvedených spô­sobov vstupu do Cirkvi.

Sviatostným krstom do Cirkvi nevstúpili a túžby po konaní dobra nie sú schopné, keďže ešte neužívajú rozum a nedokážu sa ešte slobodne rozhodovať. Bez vstupu do katolíckej Cirkvi, ktorá je Kristovým tajomným telom, je ich záchrana nemožná, pretože bez účasti na Kristovom živote nikto nie je schopný žiť úplne spravodlivý život.

Táto otázka oddávna zamestnávala teológov, ktorí sa pokú­ša­li nájsť nejaké fakty či už v Písme, alebo v Tradícii Cirkvi, z kto­rých by sa dala odvodiť spoľahlivá odpoveď na tento problém. Svätý Augustín a mnohí latinskí Otcovia došli k presvedčeniu, že deti, ktoré zomierajú bez krstu, jednoducho odchádzajú po smrti do pekla. V ďalšej histórii Cirkvi sa však hlavný teologický prúd v tej­to oblasti vydal cestou učenia východných Otcov (napr. Gregor Naziánsky), podľa ktorých duše nepokrstených detí síce nemôžu vstúpiť do neba, predsa však netrpia pekelné muky, ale ich utrpe­nie spočíva výlučne v nemožnosti hľadieť na Boha.

Aj keď žiaden koncil priamo a výslovne nepotvrdil túto ná­uku, akýsi náznak podobnej mienky možno vybadať vo vyhlásení Druhého lyonského (r. 1274) aj Florentského koncilu (r. 1439), ktoré zhodne tvrdia, že duše tých, ktorí umierajú v aktuálnom smrteľnom hriechu alebo v samotnom dedičnom hriechu, okamži­te zostupujú do pekla, kde podliehajú nerovnakým trestom (DS 856, DS 1306).

Už sme v tomto zmysle spomenuli Belarmínovu námietku. Taktiež sa zanedbal fakt, že Boh chce spasiť všetkých ľudí (porov. 1Tim 2, 4), čo by v prípade existencie limba detí bolo značne spochybnené. Ďalším zanedbaným východiskom je Tradícia Cirkvi, podľa ktorej sa každý rok oslavuje sviatok betlehemských neviniatok, detí, ktoré boli bez krstu a bez svojho slobodného rozhodnutia prikloniť sa k Bohu zabité a museli opustiť tento svet. To, že Cir­kev ich oslavuje, naznačuje, že nemôžu trpieť v pekle.

Taktiež dôležitým protiargumentom je tvrdenie samotného Krista, ktorý hovorí, že deťom patrí Božie kráľovstvo (porov. Mk 10, 13 - 14), pričom evidentne hovorí o izraelských, teda nepokr­stených deťoch. Tieto deti pokrstené byť ešte nemohli, keďže žili v čase, kedy Cirkev ešte nebola založená. Tieto nedostatky učenia o limbe detí nútili teológov, aby brali do úvahy všetky potrebné východiská a hľadali nové riešenie prob­lé­mu spásy nepokrstených detí.

V roku 2007 nechal pápež Benedikt XVI. zverejniť dokument Medzinárodnej teologickej komisie s názvom Nádej na spásu detí, ktoré zomreli bez krstu. Je to zatiaľ posledný oficiálny dokument Cirkvi, ktorý sa dotýka problematiky spásy nepokrstených detí. Dokument vysvetľuje, že žiadna z doterajších teologických mienok, vrátane v stredoveku populárneho limba, sa nestala oficiálnou a definitívnou náukou Cirkvi a celú svoju reflexiu končí prakticky otvoreným vyjadrením, ktoré neprináša žiadne jednoznačné a definitívne vysvetlenie otázky, ako je to s nepokrstenými deťmi.

Odmieta síce kategorické tvrdenie, že nepokrstené deti po smrti zostupujú do pekla, no nepopisuje jasný spôsob, ako by mohli byť spasené. Zostáva len pri vyjadrení nádeje, že Boh má spôsob, ako a za akých okolností tieto deti zachráni. Záver celého dokumentu je teda sformulovaný takto: „Bolo nám zjavené, že riadna cesta spásy vedie cez sviatosť krstu. Žiadna z predložených úvah preto nemôže slúžiť na to, aby oslabila nutnosť krstu, alebo oddialila vyslúženie tohto obradu (KKC 135).

Hoci ambíciou Medzinárodnej teologickej komisie nebolo podať jednu definitívnu náuku o spáse nepokrstených detí, predsa možno z jej vyjadrenia vyťažiť nevyhnutné zásady, podľa ktorých sa bezpodmienečne musí riadiť teologická reflexia, ktorá by mala ambíciu v budúcnosti vyriešiť tento problém.

Pri uvažovaní o osude zomierajúcich nepokrstených detí mu­sí­me vziať do úvahy aj fakt, že svojou smrťou s najväčšou prav­de­podobnosťou vstupujú do stavu, kedy si začnú uvedomovať sami seba, čo znamená, že budú schopné užívať svoj rozum. Akýsi náznak potvrdenia takejto náuky možno vidieť v Izaiá­šovom proroctve, podľa ktorého v novom nebi a na novej zemi nebudú „párdňové deti“ (porov. Iz 65, 17 - 20).

V prípade, že sa takéto dieťa slobodne rozhodne odporovať dobru, nemá žiadnu nádej na záchranu. No ak sa rozhodne pre dobro, ocitne sa v stave, kedy túži slúžiť Bohu, no nemá na to dostatok síl, aby to dokázalo. V takom prípade sa však dostáva pres­ne do toho stavu, v ktorom odchádzajú z tohto sveta Izraeliti a nekresťania úprimne túžiaci konať dobro.

Tu je dôležité vziať do úvahy, že Kristus krst neustanovil ako nejaký magický rituál, ktorý je nevyhnutný na spásu. Krst nie je svojvoľne vymyslenou podmienkou vstupu do Božieho kráľovstva, ktorá má tento vstup komplikovať. Krst je nevyhnutný pre to, čo vo svojej podstate spôsobuje. Ide totiž o začlenenie do Kristovho tajomného tela a tak o získanie účasti na jeho dokonalom a spravodlivom živote. Spása bez krstu je nemožná, pretože je nemožný vstup do neba mimo Krista. Človek bez Kristovej moci nie je schopný žiť dokonale poslušný život, ktorý je charakteristický pre život v nebi pod Božou vládou.

Zároveň však platí, že k začleneniu do Kristovho tajomného tele je možné aj iným spôsobom, ako je sviatostný krst. Takýmto alternatívnym spôsobom je krst túžby, pričom táto túžba môže byť explicitná, ako je to u katechumenov, alebo aj implicitná, ako je to u tých, čo hľadajú pravdu, ale počas života sa k nej nemohli dopátrať, hoci ak by ju spoznali, sú disponovaní ju prijať.

V súvislosti s týmto tvrdením sa môže zdať, že práve tento fakt diskvalifikuje nepokrstené deti z možnosti, že by sa mohli počas života disponovať k prijatiu Krista, keďže neužívajú rozum. K užívaniu rozumu dospejú až po smrti, keď ich duša opustí telo a to už je neskoro na to, aby mohli urobiť definitívne rozhodnutie. Zdá sa teda, že definitívne odchádzajú z tohto sveta s dedičným hriechom, teda bez účasti na Božom živote a definitívne nedisponovaní prijať ho.

Tak by sme mohli povedať, že dieťa sa nerozhoduje pre Boha po smrti, ale v okamihu smrti. V stredoveku sme sa mohli stretnúť s tvrdením pápeža Inocenta III. Potvrdzujúcim vtedajšiu mienku, že trestom za dedičný hriech je strata videnia Boha, no trestom za osobný hriech sú muky pekla.

tags: #eucharistia #pre #pokrsteneho