Malebné stredoslovenské sídlo pri rieke Hron sa hrdilo mnohými prívlastkami, bolo medené aj povstalecké. Bývalé banské mesto, ktoré si ako jedno z mála udržalo význam aj po útlme baníctva, je známe vďaka mestskému hradu s čiastočne zachovaným opevnením, barbakanom s vežou a dvomi gotickými kostolmi. Patril o ňom slogan z konca 18. storočia - Za živa v Bystrici, po smrti v nebi.
Historické centrum Banskej Bystrice patrí k najvýznamnejším slovenským mestským pamiatkovým rezerváciám. Banská Bystrica patrila k najvýznamnejším stredoslovenským banským mestám. Banícka činnosť sa rozbehla ešte predtým, než mesto dostalo od arpádovského kráľa Bela IV. výsady. Podobne ako ďalšie banské mestá, aj Banskú Bystricu osídľovali v 13. storočí Nemci, ktorí si držali dlhodobo dominantné postavenie v mestskej správe.
Je tu však jedna ulica, ktorá najmä pri vstupe nevzbudzuje nadšené pocity, dlhá a úzka, bez zelene, začína priamo strede terajšieho Námestia SNP napravo z pohľadu od šikmej veže. V jednej tretine dĺžky sa však postupne rozširuje a získava príťažlivejší kolorit, dominuje tu najmä budova bývalého župného domu a na viditeľnom konci sa črtá areál ev. cirkvi s kostolom a farským úradom, za ktorým sa rozprestiera cintorín. Aktuálny názov je historicky odvodený od funkcie jedného z domov, v ktorom bývali kúpele, teda lázne, preto zostala Lazovná.
Na Lazovnej ulici postavili na začiatku 19. storočia evanjelický kostol. V čase, keď ho stavali, stál ešte za hradbami mimo centra mesta. Kostol patrí k najvýznamnejším klasicistickým pamiatkam na území mesta. Do jeho útrob sa pohodlne zmestí až 1800 osôb. Evanjelický kostol na Lazovnej ulici v Banskej Bystrici je jedným z významných kostolov evanjelickej cirkvi v tomto meste. Kostol bol postavený v 18. storočí a jeho vznik súvisí s rozvojom evanjelickej komunity v Banskej Bystrici.
Kostol je postavený v klasicistickom štýle, ktorý bol v tej dobe obľúbený, a vyniká svojou jednoduchosťou a eleganciou. Má jednoduchú fasádu s prominentným vstupom, ktorý je zdobený klasickými architektonickými prvkami. Evanjelický kostol na Lazovnej ulici slúži ako miesto bohoslužieb pre evanjelickú komunitu v Banskej Bystrici. Okrem pravidelných bohoslužieb sa v ňom konajú aj rôzne kultúrne a spoločenské akcie, ako sú koncerty, prednášky či výstavy.
Kostol sa nachádza v blízkosti historického centra Banskej Bystrice, kde sú aj ďalšie významné historické a kultúrne pamiatky, ako je napríklad Námestie SNP, Rímskokatolícky kostol sv. Františka Xaverského či Múzeum SNP.
Evanjelický kostol augsburského vyznania nahradil začiatkom 19. storočia pôvodný, drevený kostol, postavený podľa artikúl, v druhej polovici 17. storočia. Artikulárny kostol bol postavený za vtedajšou Lazovnou bránou. Na jeho stavbu bolo použité dubové drevo a žiadny kovový klinec. Kostol, s pôdorysom v tvare kríža, stál približne 15 metrov severozápadne od súčasného kostola. O výstavbe nového chrámu z pevného materiálu sa rozhodlo v roku 1799. Nový kostol bol postavený v rokoch 1803 - 1807, nemal však vežu, oltár bol len provizórny a ešte dlho v ňom chýbal organ.
Ten mal zhotoviť majster Michal Podkonický a hotový odovzdať už v roku 1805. No organ ešte nebol hotový ani v roku 1811. Kostol sa nového organu dočkal až po zdĺhavých súdnych prieťahoch. Nakoniec pre kostol zhotovil majster Podkonický organ, pozostávajúci z 20 obmien, 1208 píšťal a troch mechov. Už o necelých 20 rokov ho však nahradil novučičký organ od sliezkej firmy „Bratia Riegerovci“.
Obraz na hlavný oltár, ktorý namaľoval pruský maliar Daege, daroval kostolu pruský kráľ Fridrich Wilhem IV. Ten bol zavesený na nové miesto. Hlavný oltár umiestnili oproti hlavnému vchodu. Vyhotovený je z bielo-modrého žilkovaného mramoru s pobronzovanými podstavcami. Od interiéru je oddelený želenou ozdobnou ohrádkou. Nad oltárnym stolom visí obraz „Večere Pánovej“. Hlavný obraz, lemovaný pozlátenými korintskými stĺpmi, znázorňuje „Krista požehnávajúceho kalich“.
V roku 1883 prešla rekonštrukciou pieskovcová, mramorová kazateľnica so zláteným mramorovým prístreškom. Začiatkom 90. rokov 19. storočia vymenili celú strešnú krytinu, ktorú pre cirkev darovalo mesto. Zároveň sa až do školy a na faru dala vybudovať nová kanalizácia a vodovod a vydláždil sa priestor okolo kostola. Generálna oprava celého kostola sa uskutočnila v roku 1906. Podieľal sa na nej aj maliar Dominik Skutecký.
Dominik Skutecký - Trhovisko v Banskej Bystrici
Za evanjelickým kostol sa nachádza evanjelický cintorín, ktorý bol založený v 18. storočí. Budova fary bola postavená v roku 1715. V minulosti bola centrom čulého vzdelaneckého života. Žili a pôsobili tu takí velikáni ako Karol Kuzmány, Martin Rázus, či Matej Bel.
Málokto z nich si však uvedomuje, že dávno pred nimi po nej viedli kroky dnes už významných osobností slovenskej literatúry, prežívali tu pekné, ale iste aj tie menej priaznivé chvíle. Ich koncentrácia na metre štvorcové v priebehu storočí bola naozaj pozoruhodná. Ako jeden z prvých bol na istý čas jej obyvateľom tvorca Slávy dcery, mošovský rodák Ján Kollár. Vtedy 17-ročný mladík strávil tu dva šťastné roky na tunajšom ev. Veľa sa možno dozvedieť z jeho memoárov Pamäti z mladších rokov života. V rokoch 1832-49 sa ev. fara stala domovom pre básnika, spisovateľa a národného dejateľa Karola Kuzmányho.
Karol Kuzmány
Popri pastoračnej práci nezabúdal na národné potreby - rozhodol sa vydávať jedinečný časopis Hronka (1836-38), ktorý zohral významnú úlohu aj pri nástupe štúrovskej generácie. V revolučnom roku 1848 vyslovil v mene sedliactva vďaku za uzákonené práva a slobody, čím si veru nezískal sympatie bystrických radikálnych maďarských nacionalistov. Nahuckaní výtržníci mu v noci vybili na fare okná a vystrojili „parádny mačací koncert“. Krátko nato odišiel do Viedne, aby sa do Banskej Bystrice neskôr vrátil, ale v roku 1863 bol zvolený za podpredsedu Matice slovenskej a presťahoval sa do Martina.
Vzrušujúce revolučné roky 1848/9 priviedli do Banskej Bystrice aj jedného z vodcov slovenských dobrovoľníkov - Ľudovíta Štúra. Plamennú reč predniesol 5. februára 1849 práve v zasadacej sieni župného úradu v Lazovnej ulici č. 9. Na túto skutočnosť upozorňuje pamätná tabuľa v interiéri budovy, ktorá bola odhalená pri príležitosti 200.
V 50. rokoch 19. storočia niekoľkokrát navštívila mesto aj veľká česká spisovateľka, autorka Babičky - Božena Němcová. Prechodný domov jej vďačne poskytoval mešťanosta Michal Rárus v dome č. Žiaľ, aj v Banskej Bystrici ju sledovali policajné úrady, preto musela mesto nútene opustiť. V dome č. Štúrovský básnik sa uňho rád zastavil a spoločne sa venovali spriadaniu plánov do budúcnosti slovenského národa.
Na ostatných desať rokov života (1870 - 1881) pritúlila Lazovná ulica aj najmladšieho z veľkej štúrovskej štvorky básnikov - Jána Bottu, usadil sa v bočnom trakte domu č. 11. Zrelý štyridsiatnik v povolaní zememerača často pracoval v okolitom regióne. Blízkosť Radvane ho často viedla k priateľovi Andrejovi Sládkovičovi, na jeho pohrebe roku 1872 bol aj jedným z rečníkov. Spolu s národne cítiacimi študentmi gymnázia zasadili nad básnikovým hrobom slovanskú lipu. Ten obdivoval Bottovo básnické dielo a čudoval sa, že ešte nemá vydanú samostatnú zbierku. Rozhodol sa, že začne s vydávaním Knihovne československej v Prahe a prvým titulom budú práve Spevy Jána Bottu. Vyšli v roku 1880 a zožal za ne zaslúžený ohlas, na augustových slávnostiach Živeny v Martine bol básnik ovenčený vavrínovým vencom. Po vyzradení schôdzok hrozil Jánovi Bottovi exemplárny trest od uhorskej vrchnosti, na následky hrozieb a príprav súdneho konania skonal ako 52 ročný 28. apríla 1881. Pochovaný je na neďalekom ev. cintoríne.
Medzi študentmi gymnázia, ktorí sa schádzali u Bottu, bol aj budúci básnik a novinár Izidor Žiak Somolický. On a niekoľko ďalších boli za trest vylúčení zo škôl v Uhorsku, vzdelanie si už nikdy nedoplnil. Čudácka povaha ho do značnej miery determinovala, svojho času bol však dušou kultúrneho diania v meste. Aj jemu sa stala Lazovná ulica domovom, v dome č. 8 mu poskytol príbytok národne orientovaný notár Andrej Hanzlík. Andrej Hanzlík svojou aktivitou sprostredkoval nejedno stretnutie svojho podnájomníka s budúcim spisovateľom a dramatikom Jozefom Gregorom Tajovským. Najviac ho zaujímali knihy písané po slovensky a z nich najmä Vlčkove Dejiny slovenskej literatúry. Keďže tam boli dva exempláre, jeden z nich si prisvojil bez vedomia majiteľa. K svojmu činu sa neskoršie priznal aj verejne v rozprávke Pekná krádež.
V tom istom dome vyrastal aj budúci básnik Ján Poničan, ktorého si roku 1912 osvojil bezdetný strýko, aby sa mohol vzdelávať na tunajšom gymnáziu. Roky prvej svetovej vojny mu signalizovali rozpoltený svet, ťažko sa bolo v ňom orientovať. Videl dôsledky vojny v zničených životoch vojakov a demoralizáciu časti obyvateľstva, v ktorej upadala morálka a česť. Nemožno sa čudovať jeho neskoršej ľavicovej orientácii a smerovaniu jeho literárnej tvorby.
Od roku 1923 začalo rozvíjať bohatú činnosť združenie študujúcej mládeže, ktoré sídlilo v budove na Lazovnej č. 25. Na jednom z nich premiérovali svoju tanečnú skladbu tango Hawai dvaja septimáni, autorom hudby bol budúci dramatik a spisovateľ Peter Karvaš, text mal na svedomí básnik Štefan Žáry. Petrovi Karvašovi bola Lazovná ulica dôverne známa, veď ako žiak chodil do židovskej školy, ktorá sídlila v dome č. 6. V roku 1937 zažila ulica neobvyklý sprievod - po náhlej smrti Martina Rázusa v Brezne boli jeho ostatky prevezené po železnici do Banskej Bystrice, kam sa už skôr chystal presťahovať. Odtiaľ sa tiahol dlhý sprievod Národnou ulicou, cez hlavné námestie, pokračoval Lazovnou ulicou až po ev. kostol a skončil na ev. cintoríne, kde bol pochovaný.
Dom č. 14 sa počas študentských rokov na tunajšom gymnáziu (1941-48) stal domovom pre budúceho univerzitného profesora a literárneho vedca Jána Števčeka, dokladá to pamätná tabuľa, osadená rok po jeho smrti (1997). Netreba však zabúdať ani na ďalších tu pochovaných dejateľov - hudobného skladateľa Viliama Figuša Bystrého, ev.
Aby toho nebolo málo, rodiace sa Literárne a hudobné múzeum v roku 1969 dostalo dočasný domicil v areáli ev. cirkvi, v časti bývalej školy. Riadiace orgány mali úmysel múzeum trvalo umiestniť takisto v Lazovnej ulici č. 11, v takzvanom Bottovom dome. Navyše, v roku 2001 sa múzeum stalo súčasťou štátnej vedeckej knižnice, ktorá sídli v bývalom župnom dome (č. 9) a v jej priestoroch sa nachádzajú jeho expozície i pracoviská podnes.
Možno si poviete - obyčajná ulica, bez zvláštneho čara. Bývalé banské mesto, kde v 15. a 16. storočí ťažili meď, striebro a zlato, sa vďaka tomu stalo jedným z najbohatších miest v Uhorsku. Aj tí, čo obvykle neobdivujú kostoly, sa predsa len zájdu pozrieť do bývalého nemeckého kostola Nanebovzatia Panny Márie na oltár v kaplnke svätej Barbory, ktorý sa prisudzuje Majstrovi Pavlovi z Levoče. Samotný kostol pochádza ešte z 13. storočia, aj keď ho viackrát prestavali. Po požiari koncom 18. storočia ho barokovo upravili. Druhý kostol v mestskom hrade, takzvaný slovenský, je menší a novší. Postavili ho v druhej polovici 15. storočia bez veže ako prístavbu ku staršej kaplnke. V areáli stojí aj niekoľkoposchodový gotický meštiansky dom. Vďaka erbu kráľa Mateja Korvína na priečelí ho pomenovali Matejov. Druhá veža na hrade patrí vstupnému barbakanu.
Pôvodné stredoveké mesto tvorilo okrem hradu dnešné Námestie SNP, Dolná a Horná ulica, Lazovná (kde bývali kúpele), Horná Strieborná a Kapitulská. Najbohatší mešťania a ťažiari si stavali domy na námestí. Patrili medzi nich Thurzovci, ktorých renesančný dom s maľovanou zelenou sieňou vo vnútri patrí k najkrajším vôbec. Nezaostávala ani miestna šľachta. Ďalší významný renesančný dom je pomenovaný po Tomášovi Beniczkom z neďalekej Dolnej Mičinej. Námestie dotvára o niekoľko desiatok centimetrov naklonená mestská veža a barokový kostol jezuitov. Tento kostol dokončili začiatkom 18. storočia a počítal sa medzi prvé barokové budovy v meste.
Spomedzi ďalších ulíc má najviac historických domov Dolná ulica, ktorá je v podstate pokračovaním námestia. Medzi približne šiestimi desiatkami honosných meštianskych domov stojí aj takzvaný Bethlenov dom, v ktorom sa podľa tradície dal povstalecký vodca Gabriel Bethlen zvoliť za uhorského kráľa. Tento dom je zaujímavý aj tým, že vznikol prestavbami z vežovej stavby, ktorá zrejme slúžila na obranné účely. Na Dolnej stojí i malý kostolík svätej Alžbety zo začiatku 14. storočia.
V radovej zástavbe sa dá nájsť budova, v ktorej podľa Bystričanov sídlila v 19. storočí prvá materská škola na Slovensku. Meštianske domy stoja i na Hornej ulici, z nej odbočujúca Skuteckého ulica je už skôr typická secesnými budovami súdu či vilkami zo začiatku 20. storočia. Mesto si posilnilo svoje postavenie aj tým, že sa koncom 18. storočia ako jedno z prvých miest na Slovensku stalo sídlom biskupstva. Nový biskupský palác vyrástol na Námestí SNP. Okrem toho sa do Banskej Bystrice v tomto čase presťahovalo zo Zvolena sídlo župy. Župný dom dodnes stojí na postrannej Lazovnej ulici.
Aj vďaka týmto udalostiam Banskú Bystricu nepostihol osud iných banských miest (napríklad Banskej Štiavnice, Novej Bane, Gelnice či Dobšinej), ktoré po úpadku ťažby strácali obyvateľov a ich význam sa prepadal. Dôležitú úlohu hralo aj napojenie na železnicu v druhej polovici 19. storočia. Banská Bystrica mala ešte v 19. storočí stále o niečo menej obyvateľov než najväčšie slovenské mestá, medzi ktoré patrili okrem Bratislavy a Košíc napríklad aj Komárno, Banská Štiavnica alebo Trnava. Za prvej republiky však jej význam narástol. V týchto časoch sa centrum Banskej Bystrice rozšírilo o dnešnú Národnú ulicu. Bellušov Národný dom, rožnú budovu banky či internát organizácie YMCA postavili práve v 20. a 30. rokoch 20. storočia. Národná ulica sa napája na Námestie SNP podchodom popod budovou z roku 1913.
Počas druhej svetovej vojny bola Banská Bystrica centrom Slovenského národného povstania. Mnoho historických budov v centre mesta je preto zapísaných v zozname kultúrnych pamiatok nielen vďaka stáročnej histórii, ale aj preto, že v nich sídlilo niektoré z povereníctiev vtedajšej Slovenskej národnej rady, povstaleckých veliteľstiev alebo rozhlas. Mesto a jeho okolie približne dva mesiace bránili desaťtisíce vojakov a partizánov, nakoniec však 27. októbra do mesta vstúpila nacistická armáda. Neďaleko Banskej Bystrice i v okolitých horách sa potom konali masové popravy, niektoré obce Nemci úplne vypálili. Socializmus povstaleckú tradíciu Bystrice zdôrazňoval a postupne z mesta vytváral centrum stredného Slovenska. Po roku 1960 bola Banská Bystrica spolu s Bratislavou a Košicami krajským mestom. V roku 1969 otvorili Múzeum SNP s veľkým pamätníkom, ktorý v tom čase zachytávali takmer všetky pohľadnice z mesta. Banská Bystrica sa nevyhla ani spriemyselňovaniu a stavbe typických socialistických budov, ktoré sa dostali aj do historického centra.
Múzeum SNP
Na Urpíne kedysi stála protiturecká strážna veža, známa pod názvom vartovka. Súčasná Banská Bystrica patrí s necelými 80-tisíc obyvateľmi do prvej šestky slovenských miest. V 90. rokoch sa za vlády Vladimíra Mečiara šírili úvahy, že spolu so Zvolenom by mohla vytvoriť súmestie, ktoré by sa namiesto vtedy silne opozičnej Bratislavy stalo hlavným mestom Slovenska. Mečiar sa však priamo k týmto myšlienkam neprihlásil.
tags: #evanjelicky #kostol #banska #bystrica #lazovna #ulica