História Evanjelického Kostola Tajovského v Prievidzi

Nedeľa po vstúpení je v našom cirkevnom zbore ECAV Zemianske Kostoľany spojená s radostnou udalosťou. Generácie evanjelikov na Hornej Nitre nemali inú možnosť len chodiť na služby Božie do Zemianskych Kostolian alebo do Slovenského Pravna (až na Turci). Už pred 2. svetovou vojnou boli snahy získať pre zbor v Prievidzi vlastné miesto na služby Božie. No nepodarilo sa to vtedy, ani po 2. svetovej vojne. Nevôľa úradov pokračovala aj po páde socializmu, ale nakoniec vymodlené dielo postavili.

Nový evanjelický kostol sa v máji 1995 v Nedeľu po Vstúpení tešil z veľkej slávnosti posvätenia, ktorú vykonal brat biskup Ján Midriak a slávnostným kazateľom bol brat biskup Uhorskai. V evanjelikom kostole v Prievidzi zvestoval prvý krát po 335 rokoch po odobratí kostolov evanjelikom v Prievidzi v 17. storočí. Tento rok sme si teda pripomenuli už 25. výročie posvätenia. Udialo sa to inak, než sme plánovali, s obmedzeniami a bez zborovej slávnosti, ale napriek tomu sme prežili radostné chvíle.

V kázni sme boli vyzvaní k jednote v Kristovej láske, k starostlivosti o náš chrám nielen z vonku, ale aj z vnútra o naše duchovné spoločenstvo a nakoniec, aby sme neboli vďační len za minulosť, ale modlili sa o Božie požehnanie pre generácie, ktoré búdu prichádzať do evanjelického kostola v Prievidzi aj v budúcnosti a o našu službu v tom, byť im verným svetlom Ježišovej lásky.

Zistili sme, že aj o nové budovy sa treba starať. Čaká nás oprava strešnej krytiny, aj generálna oprava vyše storočného organu, ktorý bol v kostole osadený. Naše spoločenstvo v Prievidzi nie je veľké, výzvou sú pre nás deti, mladí a rodiny, ktoré nám na službách Božích často chýbajú. Modlime sa za požehnanie do misie aj diakonie našim starkým, ktorí sa už nemôžu pre zdravie schádzať v kostole. No tešíme sa z každej chvíle, ktorú nám v spoločenstve požehnáva sám Trojjediný Boh.

Panoráma Prievidze

Prievidza a jej história

Prievidza leží uprostred Prievidzskej kotliny, ktorá je ohraničená na východe pohoriami Vtáčnik a Žiar, na severe výbežkom Malej Fatry, na západe Strážovskými vrchmi a na juhu pohorím Tribeč. Nadmorská výška stredu mesta je 280 metrov. Cez mesto preteká rieka Nitra, do ktorej sa zľava vlieva rieka Handlovka.

Osídlenie dokladujú hradiská prastarého halštatského pôvodu. Slovania ich pretvorili na moderné opevnenia a využili ich ešte pred vznikom Veľkej Moravy. Najstaršia písomná zmienka je v listine zoborského opátstva z r. 1113, kde sa Prievidza spomína v súpise majetkov. V r. 1383 dostala Prievidza výsady slobodného kráľovského mesta v listine od kráľovnej Márie z rodu Anjou, ktoré sa stali východiskom na niekoľko sto rokov pre slobodný verejný a súkromný život obyvateľov. Ich platnosť skončila r. 1770 súdnym vyhlásením ich neplatnosti.

Reformácia ovplyvnila aj obyvateľov Prievidze a okolia. Bola tu zriadená evanjelická mestská škola, na ktorej študoval Vavrinec Benedikti z Nedožier, podľa ktorého je pomenované súčasné Gymnázium v Prievidzi. 17. stor. bolo poznamenané tureckými vpádmi, čo spôsobilo úpadok mesta. Zmenu náboženskej orientácie na hornej Nitre urobili Thurzovci a po nich katolícki Pálffyovci.

Podmienky na hospodársky rozvoj vytvorili cechové organizácie, kde sa združovali rôzni remeselníci, napr. súkenníci, krajčíri, gombičkári, čižmári a mäsiari. Obyvatelia sa venovali aj poľnohospodárstvu, najmä pestovaniu obilnín, hrozna a šafránu. Darilo sa tiež ovocinárstvu a vhodné boli aj podmienky na ťažbu a spracovanie dreva.

Významnou historickou udalosťou v 18. stor. bola vzbura žien, ktorá bola literárne a filmovo spracovaná. Spor o právoplatnosť mestských slobôd Prievidze vyústil v marci 1770 do otvoreného boja s bojnickým panstvom. Vzbura bola potlačená a privilégiá boli zamietnuté, čo spôsobilo opäť väčšiu chudobu obyvateľstva.

Obe svetové vojny ovplyvnili života obyvateľov mesta a spôsobili biedu a nezamestnanosť. Jej riešením bolo vysťahovalectvo najmä mužov, živiteľov rodín, ale i žien. V druhej polovici 20. stor. bol na hornej Nitre zaznamenaný prudký rozvoj chemického, banského a energetického priemyslu, kde bola zamestnaná nadpolovičná väčšina obyvateľov Prievidze. Prievidza bola vždy od 18. stor. sídlom okresu, avšak s rôznym počtom obcí, najmä v jeho západnej časti. Vzhľadom na útlmový program banskej činnosti stúpla v poslednom období nezamestnanosť obyvateľstva.

Na území mesta je 5 kultúrnych zariadení: Hornonitrianske osvetové stredisko, Hornonitrianska knižnica, Hornonitrianske múzeum, Kultúrne a spoločenské stredisko, kino Baník a amfiteáter v Lesoparku. Mestské zastupiteľstvo schválilo strategický rozvoj, v ktorom sú rozvedené podnikateľské aktivity v centre mesta, vybudovanie priemyselného parku, mestských komunikácií, plavárne, obchodných centier, bytov a oddychových zón. Postupne dochádza k ich napĺňaniu.

Mesto Prievidza má nadviazané partnerské vzťahy s mestom Ibbenbüren v Nemecku, Šumperk v Českej republike, Luserna San Giovanni v Taliansku.

Prvý Zbor Zemianske Kostoľany

História tohto cirkevného zboru sa od prvopočiatku spája so zemianskou rodinou Kosztolányiovcov. V roku 1435 jej kráľ Žigmund daroval obec Horný Kamenec. Táto sa kedysi nazývala i Horné Kostoľany. Rozvetvená rodina sídlila v Zemianskych Kostoľanoch, svojho času nazývaných Dolné Kostoľany.

Veľká časť tejto rodiny už v päťdesiatych rokoch 16. storočia prijala Lutherovo učenie. Ich zásluhou boli v tomto období položené základy prvého zboru v Hornom Kamenci. Bol tu kostol, fara i škola. Evanjelická cirkev tu však nemala pokoja, bola neustále napádaná. Šopronský snem z roku 1681 sa na ňu nevzťahoval. V roku 1685 podžupan Ladislav Hunyady za pomoci chorvátskych vojakov kostol zabral v prospech katolíkov.

O týchto udalostiach krajinský sudca gróf Štefan Koháry 21. mája 1721 vydal osvedčenie tohto znenia: „Matej Rajcsanyi bol ťažko ranený a kňaz Juraj Sabadka bol uväznený, dostal okovy a medzi jazdcami bol vlečený po blate i vode do Oslian. Od násilníkov musel znášať posmech, pľúvanie i dýmenie pod nos. Po všetkých týchto príkoriach a útrapách odišiel na Myjavu.“

Rodina Kosztolányiovcov vo svojej horlivosti nepoľavila ani po zániku zboru v Hornom Kamenci. Žigmund Kosztolányi spolu s manželkou Žofiou v rokoch 1699 až 1701 postavili kostol v Zemianskych Kostoľanoch. Základný kameň kostola postavil Žigmundov otec Štefan 25. novembra 1699.

Tomuto duchovnému rozletu nepriali vtedajší mocipáni. Po smrti Žigmunda (25. mája 1708) okresný slúžny Gašpar Simonyi vyzval vdovu Žofiu, aby kostol aj všetok majetok odovzdala katolíckej cirkvi a svojich synov (Eleka, Jozefa a Andreja) vychovávala v katolíckom duchu. Žofia, táto statočná žena, dala svojich synov na výchovu do evanjelického Saska. Majetok za pomoci príbuzných uchránila, ale zabratiu kostola nezabránila. V roku 1710 kostol prešiel do rúk katolíkov.

Oživenie

Synovia Žofie Kosztolányiovej sa po návrate zo Saska ukázali ako horliví evanjelici. Pôsobili ako právnici v Baršskej a Nitrianskej stolici. Ich pričinením sa začalo so stavbou terajšieho artikulárneho kostola. Rodina Simonyi postupne prešla roku 1716 na katolícke vierovyznanie, kam priviedli i obyvateľov Šimonovian.

Viacerí právnici v zastúpení evanjelikov zo Zemianskych Kostolian cestovali do Viedne, Bratislavy a Pešti, aby previedli artikulárne právo zo Šimonovian na zbor v Zemianskych Kostoľanoch. O toto artikulárne právo požiadali 16. novembra 1734 i cisára Karola VI. Panovník s ich požiadavkou súhlasil a dal povolenie na stavbu kostola. Nebolo ťažké nájsť pozemky na stavbu, keďže tieto vlastnila rodina Kosztolányiovcov. Miestna rada dala 22. decembra 1734 stavebné povolenie. So stavbou kostola sa začalo 9. júna 1735. Posviacka bola vykonaná v nedeľu po Všechsvätých roku 1736.

Podľa Almanachu cirkvi evanj. a. v. na Slovensku z roku 1930 vzniká cirkevný zbor 1735. Avšak, keďže schválenie zboru ako artikulárneho miesta je z r. 1734, aj ten sa pokladá za rok, kedy vzniká súčasný zbor.

Artikulárny Kostol

Interiér tohto barokového kostola je drevorezba v barokovom slohu. Oltár svätej Trojice je polychromovaná ranobaroková drevorezba zo 17. storočia. Oltár pochádza z Ivaničnej a Zemianskym Kostoľanom ho darovala rodina Ujfalušiovcov z Diviak.

V neskorobarokovom slohu z 18. storočia sú svietniky a oltár, kazateľnica a lavice. Bohatou drevoreznou tvorbou oplýva i priečelie chóru s dreveným organom zo 17. storočia.

Zvonica má murovanú spodnú časť a šindľovú strechu. Vybudovaná bola neskôr, má dva zvony.

Jozef Kosztolányi, jeden z trojice bratov, zomrel počas výstavby kostola. Krypta pod kostolom ešte nebola vyhotovená. Preto ho pochovali do hrobky na cintoríne pred zvonicou. Rodinnú hrobku si dali Kosztolányiovci zhotoviť roku 1777 za kostolom. Fara aj škola boli postavené v roku 1735. Je predpoklad, že bývalý kostolnícky dom je pôvodná škola. Veľká škoda, že sa nezachoval. V škole sa učilo len sedem mesiacov v roku. Zatvorená bola v roku 1873 z dodnes nevyjasneného dôvodu.

Kostol prechádzal prestavbami. Alexander Kosztolányi (1777) začal ešte pred smrťou prestavbu klenby, boli postavené nové tehlové. Pôvodná klenba bola pravdepodobne ťažká a narúšala statiku kostola. Zničená bola pôvodná výzdoba v presbytériu. Počas tejto prestavby bolo dodané aj nové vnútorné vybavenie (lavice, kazateľnica). Z pôvodného vybavenia ostala patronátna lavica z r. 1742 z erbmi Terezie Prileskej, vdovy po Jozefovi Kostolányim a jej druhého manžela - Ladislava Ujfalušiho (z Diviackej Novej Vsi).

20. storočie plné zmien

Do histórie zemianskokostolianskeho zboru brat farár Pavol Bázlik vstúpil päťdesiatročnou duchovnou službou v zbore v rokoch 1888 až 1938. Keď sa ho príbuzní pýtali, čo ho drží v zbore, neodpovedal. Tajomstvo si ponechal pre seba. Spolu s manželkou Janou a dcérou Janou je pochovaný na cintoríne neďaleko zvonice.

Po Pavlovi Bázlikovi do zboru prichádza Albert Predmerský. Tento trnavský rodák mal veľkú záľubu vo včelárení. Za aktívnu pomoc partizánom počas odboja si znepriatelil ľudácku časť obce. V tomto období sa začínajú vytvárať fílie v Handlovej, Prievidzi, Nitrianskom Pravne a Baťovanoch, ktoré sú organizačne začlenené pod matkocirkev Zemianske Kostoľany.

Snaha zboru o zakúpenie židovskej synagogy s priľahlým domom v roku 1949 za milión korún pre dcérocirkev v Prievidzi nenašla pochopenie ani u štátnych orgánov ani u cirkevnej vrchnosti. Myšlienka handlovských evanjelikov, aby prisťahujúci sa do vyrastajúceho mesta v novom bydlisku našli nielen chlieb, ale aj chrám Boží, sa naplnila 12. nedeľu po svätej Trojici v roku 1956. V tento deň gen...

Súčasnosť

Náš cirkevný zbor ECAV Zemianske Kostoľany je nasledovníkom vzácnych koreňov viery našich predkov a evanjelikov, ktorí sem prišli hľadať svoj domov. I dnes je tento región domovom, mnohých, ktorých sem život zavial z rôznych kútov Slovenska. Preto aj to naše spoločenstvo je veľmi pestré a rôznorodé.

Naša matkocirkev (historicky základ zboru) je v obci Zemianske Kostoľany, kde začiatkom 18. storočia postavili a v r. 1736 vysvätili artikulárny kostol potom, ako im predošlý bol v časoch rekatolizácie odobraný. Fíliálky zboru (ďalšie lokality našej služby) sú dnes Handlová, Prievidza a Nitrianske Pravno. Na tých miestach máme budovy, alebo miesta, kde sa stretávame k bohoslužbám, spoločenstvu a vyučovaniu z Biblie.

V Handlovej bol krátko po 2. sv. vojne postavený kostol, avšak pre budovateľské plány minulého režimu bol v 70-tych rokoch zbúraný. Dnes sa tam stretávame modlitebni v objekte rodinného domu, ktorý bol zakúpený v r.1988 vďaka pomoci Svetového luteránskeho zväzu.

V Prievidzi bola v povojnovom období taktiež snaha získať priestory, no tieto snahy poli postupne blokované najmä štátnymi orgánmi. V plánoch bola i modlitebňa na mieste pôvodnej židovskej synagógy, ale ani to sa nepodarilo. Po páde socializmu sa však ľady pohli a zboru sa podarilo získať v Prievidzi dom na Nedožerskej ceste (dnes sídlo farského úradu) a mestská fíliálka tak získala vlastnú modlitebňu. No pri tom to neskončilo. Oživili sa plány na kostol. Ten bol postavený na ul. J,G,. Tajovského (Zapotôčky) zo štedrosti zahraničných partnerov z USA a iných.

V Nitrianskom Pravne sa k bohoslužbám stretávame v Klube dôchodcov na Dlhej ul. Táto časť zboru bola v minulosti súčasťou CZ Slovenské Pravno. No po vybudovaní zázemia v Prievidzi sa stal náš zbor bližším a táto filiálka sa pričlenila k nám.

Náš príbeh je dlhý už takmer 300 rokov, to však nemení nič na tom, že chceme byť dobrou komunitou aktívnych a otvorených ľudí. Nie sme len cirkvou a zborom žijúcim z minulosti. Žijeme tu a teraz. Trápia nás témy pastorálnej starostlivosti o starých a osamelých, postoj k životnému prostrediu, výchova mladej generácie, budovanie komunitného zázemia pre rodiny a pod.

Sme spoločenstvom veriacich v Pána Ježiša Krista. Hlásime sa k hodnotám reformácie a našu vieru staviame na svedectve z Biblie, ktorá je pre nás meradlom, pravidlom a sprievodcom kresťanského života. Bibliu vykladáme a našu vieru vyznávame v duchu vierovyznaní Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku (pozri podstránku V čo veríme). Počiatky evanjelikov v regióne Hornej Nitry a Prievidze sa datujú do polovice 16. Oltár v Zemianskych Kostoľanoch zo 17. Náš cirkevný zbor ECAV Zemianske Kostoľany je nasledovníkom vzácnych koreňov viery našich predkov a evanjelikov, ktorí sem prišli hľadať svoj domov. I dnes je tento región domovom, mnohých, ktorých sem život zavial z rôznych kútov Slovenska. Preto aj to naše spoločenstvo je veľmi pestré a rôznorodé.

Naša matkocirkev (historicky základ zboru) je v obci Zemianske Kostoľany, kde začiatkom 18. storočia postavili a v r. 1736 vysvätili artikulárny kostol potom, ako im predošlý bol v časoch rekatolizácie odobraný. Fíliálky zboru (ďalšie lokality našej služby) sú dnes Handlová, Prievidza a Nitrianske Pravno. Na tých miestach máme budovy, alebo miesta, kde sa stretávame k bohoslužbám, spoločenstvu a vyučovaniu z Biblie.

V Handlovej bol krátko po 2. sv. vojne postavený kostol, avšak pre budovateľské plány minulého režimu bol v 70-tych rokoch zbúraný. Dnes sa tam stretávame modlitebni v objekte rodinného domu, ktorý bol zakúpený v r.1988 vďaka pomoci Svetového luteránskeho zväzu.

V Prievidzi bola v povojnovom období taktiež snaha získať priestory, no tieto snahy poli postupne blokované najmä štátnymi orgánmi. V plánoch bola i modlitebňa na mieste pôvodnej židovskej synagógy, ale ani to sa nepodarilo. Po páde socializmu sa však ľady pohli a zboru sa podarilo získať v Prievidzi dom na Nedožerskej ceste (dnes sídlo farského úradu) a mestská fíliálka tak získala vlastnú modlitebňu. No pri tom to neskončilo. Oživili sa plány na kostol. Ten bol postavený na ul. J,G,. Tajovského (Zapotôčky) zo štedrosti zahraničných partnerov z USA a iných.

V Nitrianskom Pravne sa k bohoslužbám stretávame v Klube dôchodcov na Dlhej ul. Táto časť zboru bola v minulosti súčasťou CZ Slovenské Pravno. No po vybudovaní zázemia v Prievidzi sa stal náš zbor bližším a táto filiálka sa pričlenila k nám.

tags: #evanjelicky #kostol #tajovskeho #prievidza