Boh Náš Otec: Informácie o Otcovskej Láske v Písme

Boh sa nám ako Otec zjavuje v celom Svätom písme, niekedy jasnými slovami, niekedy skrytými. Kde a ako sa nám Boh zjavil ako milujúci Otec, ktorý chce, aby sme všetci boli jeho deťmi? Tento text je súčasťou seriálu Boh Otec, v ktorom vám prinášame rôzne pohľady na Boha, ktorý je naším nebeským Otcom. Doteraz sme sa pozerali na Boha Otca tak, ako nám ho prezentuje spisovateľ a pracovník s mládežou Dave Patty a ako ho zažili manželia Hažerovci na seminároch Otcovo srdce. V obidvoch prípadoch sa tieto pohľady na Boha ako Otca opierajú o Sväté písmo a vychádzajú z neho.

Boh Otec v Starom Zákone

Asi najviac citátov nám hneď napadne z Nového zákona. Nie je to prekvapivé, keďže v tom Starom ani nie je toľkokrát vyjadrené otcovstvo Boha. Čo sa však výrazne vyskytuje, je Boh (jeho, našich, vašich…) otcov.

Pozrime sa do knihy Žalmov, kde sa píše: „On je otec sirôt a záchranca vdov, on je Boh vo svojom svätom príbytku. On je Boh, čo opusteným dáva prebývať v domoch, väzňov privádza k šťastiu, no odbojníci zostanú v zemi pustej“ (Ž 68,6-7). Myslím, že je to veľmi pekný pohľad na Otca, ktorý sa stará o slabých a zraniteľných. Niektorí majú dojem, že Boh je v Starom zákone prezentovaný ako krutý.

Podobne o ňom hovorí žalmista v Žalme 10: „Ty vidíš, veď ty hľadíš na útrapy a žiaľ a berieš ich do svojich rúk. Na teba sa chudák spolieha a sirote pomáhaš.“ Samozrejme, že vieme, čo znamená slovo sirota. Pre mňa to však naberá trošku iný význam, keď som videla anglický preklad. V ňom je pre sirotu použité slovo fatherless - teda človek bez otca. Do našej témy sa to výborne hodí. Práve k týmto ľuďom sa Boh skláňa a ich útrapy a žiaľ berie do svojich rúk.

Vnímal to aj Jakub, ktorý vo svojom liste píše: „Čistá a nepoškvrnená nábožnosť pred Bohom a Otcom je: navštevovať siroty a vdovy v ich tiesni a zachovať sa nepoškvrneným od tohto sveta“ (Jak 1,27). Keď prijímame Boha za svojho Otca, keď prijímame svoje postavenie ako jeho deti, mali by sme sa usilovať konať tak, ako koná on. Tak ako aj Ježiš neustále hovoril: „Čo robí Otec, to robí podobne aj Syn“ (Jn 5,19). Nie je to od nás iba očakávané, ale Otec nám aj pomáha, aby sme to zvládli. Takéto správanie neostane nepovšimnuté a bez odmeny.

Pretože Jakub odkazoval na proroka Jeremiáša. Keď som si čítala výroky o Bohu Otcovi zo Starého zákona, rozmýšľala som, prečo mali Židia taký problém s tým, keď Ježiš hovoril o Bohu ako o svojom Otcovi. Nebolo to predsa nič nové a takéto oslovenie Boha sa objavilo už aj v Písme, ktoré veľmi dobre poznali. Dokonca veľmi pekne. Tieto námietky voči Ježišovi môžeme vidieť napríklad u evanjelistu Jána: „Ježiš im povedal: „Môj Otec pracuje doteraz, aj ja pracujem.“ Preto sa Židia ešte väčšmi usilovali zabiť ho, lebo nielenže porušoval sobotu, ale aj Boha nazýval svojím Otcom a robil sa rovným Bohu“ (Jn 5, 17-18).

Ak máte Bibliu s vysvetlivkami, odpovede na mnohé nejasnosti nájdete v nich. Židia nenamietali voči myšlienke, že Boh je Otcom všetkých. Namietali však voči Ježišovmu tvrdeniu, že má výnimočný vzťah s Otcom. Vzťah, ktorý je taký blízky, že ho robí rovný Bohu. V zúfalej chvíli, keď sme už po stýkrát padli, si môžeme povedať, že Ježišovi bolo dobre, keď on sám je Boh, neniesol si so sebou dedičný hriech, kvôli ktorému neustále upadal do rôznych hriechov a keď mal taký výnimočný vzťah s Bohom, tak to muselo byť hladké a bezproblémové.

Asi si veľakrát neuvedomujeme, aké máme šťastie byť kresťanmi. Veľmi známy text z Listu Rimanom hovorí: „Dostali ste Ducha adoptívneho synovstva, v ktorom voláme: „Abba, Otče!“ Sám Duch spolu s naším duchom dosvedčuje, že sme Božie deti“ (Rim 8,15-16). Opäť mi to objasnila poznámka k textu. Slovo, ktoré je pre synovstvo použité v gréčtine, nehovorí o pokrvnom, vlastnom potomkovi. V rímskom prostredí tento termín vyjadroval plné práva, ktoré mal adoptovaný mužský dedič. U Grékov a Rimanov bola adopcia bežná a zaručovala adoptovanému synovi rovnaké privilégiá, aké mal biologický syn. Kristus je Boží „biologický“ Syn a my sme adoptovaní vďaka milosti. Preto môžeme Boha nazývať Abba (Gal 4,6). Toto aramejské slovo znamená otec, ale emócia, ktorá sa za ním skrýva, vyjadruje veľmi blízky vzťah k otcovi.

Takže už nemáme právo na žiadne výhovorky. Boh to vyriešil tak, že sme úplne rovnako jeho deti, ako Ježiš. Máme rovnaké postavenie a výhody ako on. Naše členstvo v Božej rodine nie je vďaka nášmu pričineniu, ale vďaka milosti. Je to Boží dar. Ako to však s darmi býva, užívať si ho môžeme až vtedy, keď ho od darcu prijmeme. Pre nás ľudí je typické, že keď sa pre niečo máme rozhodnúť, chceme vedieť, aké z toho budeme mať výhody. Takže aké sú výhody Božieho synovstva? Čo pozitívne to pre mňa znamená, keď sa rozhodnem byť kresťanom? Ako kresťania sme dostali plné privilégiá jeho detí.

Keď je nám ťažko, máme problém, nemáme sa dobre, on je pri nás a berie naše ťažkosti na seba. Povinnosť nám plynie iba jedna. Na rodine je krásne aj to, že máme súrodencov, ktorí sú našimi priateľmi a môžeme sa na nich obrátiť. Naším veľkým starostlivým bratom je Ježiš, ktorý svojich učeníkov povzbudzoval, a teraz povzbudzuje aj nás. „Ak budete o niečo prosiť Otca v mojom mene, dá vám to. Doteraz ste o nič neprosili v mojom mene. Proste a dostanete, aby vaša radosť bola úplná. (…) V ten deň budete prosiť v mojom mene. A nevravím vám, že ja budem prosiť Otca za vás. Veď Otec sám vás miluje, lebo vy ste milovali mňa a uverili ste, že som vyšiel od Boha“ (Jn 16,23-24;26-27).

Poznámka - Kristus vysvetľuje, prečo učeníci môžu v modlitbe prichádzať priamo k Otcovi. Kristova prítomnosť v nebi ako ukrižovaného a vzkrieseného Pána sú samé o sebe prihováraním sa.

„Verím Boha, otca všemohúceho, stvoriteľa neba i zeme“ Boh. Kto verí v Boha, neodvažuje sa ho podrobovať bádaniu. Stačí vedieť, že Boh je. „Blázon si v srdci hovorí: „Boha niet.““ (Ž 14, 1). Nikto nemôže sám sebe dať život. Žijeme preto, že to chcel Boh. Iba Boh nám môže odhaliť význam a cieľ nášho života. Toto uznať a pred touto pravdou sa skloniť je viera. Viera v Boha je prejav Božieho daru a moci, ktorá pôsobí v človeku. Postoj viery znamená úplne sa odovzdať Bohu a vo všetkom hľadať úmysel Boha a snažiť sa odpovedať na toto tajomstvo svojím životom. „Všetko, čo nie je z viery, je hriech.“ (Rim 14, 23)Boh Otec je vyjadrenie blízkosti. Boh chce byť blízky každému človeku. Je Otcom všetkých ľudí, preto ak som veriaci, učím sa vidieť v každom človeku svojho brata, svoju sestru. Boh nie je ani muž ani žena, nemá pohlavie. Odlišnosť otcovstva a materstva spočíva v tom, že láska matky je pre dieťa prirodzená, fyzický neoddeliteľná. Matka dieťa počne a deväť mesiacov je s ním telesne zjednotená. Byť matkou, znamená byť totálne zjednotená s dieťaťom. (Ž 131).

Pierre Mignard I (1612-1695), Boh Otec

Prečo vyznávame, že Boh je Otec? Otec poukazuje na pôvod, hoci nie je fyzicky tak spojený s dieťaťom ako matka. Otec sa istým spôsobom musí priznať k otcovstvu. Dieťa si musí vyvoliť, nastupuje až po matke. Veriť a vyznať, že Boh je Otec, znamená rozpoznávať, že Boh si ma vyvolil, že sa ku mne priznáva, stojí za mnou, hoci som taký, aký som. (Ef 1, 4) Božia všemohúcnosť. „Tým, čo milujú Boha, všetko slúži na dobré“ (Rim 8, 8, 28). Boh môže všetko. Je to najviac spochybňovaná vlastnosť Boha. Ak je Boh všemohúci, tak nie je možné, aby dovolil trpieť a zomierať nevinným. Takto sa zdá, že človeku viac záleží na ľuďoch a na svete ako Bohu. Boh je láska a nič iné. Keby zničil zlo, nešťastie, smrť, nemohol by byť láskou. Boh dokáže zlo, utrpenie, smrť premeniť mocou svojej všemohúcej lásky. Naša viera je postavená na víťazstve a moci kríža. Božia všemohúcnosť sa najviac prejavuje, keď sa zmilúva a odpúšťa. „Moja reč a moje ohlasovanie nespočívali v múdrych slovách, ale v prejavoch Ducha a moci, aby sa naša viera nezakladala na ľudskej múdrosti, ale na Božej moci.“ 1 Kor 2, 4-5Boh stvoriteľ neba i zeme. Stvorenie sveta viditeľného i neviditeľného prebieha Slovom. Boh povie a stane sa. Ľudské slová sú informatívne, nič nemenia na skutočnosti. Ale v živote viery, vo sviatostiach vstupujeme do konania Boha. Jeho slová tvoria novú skutočnosť, ktorá tu predtým nebola.

Vo sviatostiach koná Boh, (Ja ťa krstím; Toto je moje telo; Ja ťa rozhrešujem). To nie sú informácie, ale v živote veriaceho nastáva nová skutočnosť. (Z Božieho stvorenia nastáva Božie dieťa; z kúska chleba sa stáva Telo Božieho Syna; z hriešnika Boží priateľ). Vyznanie viery nie je informáciou o tom, ako vznikol svet, ale skôr obraz manželského zväzku. Vyjadrujem a odpovedám na vzťah, do ktorého som pozvaný. Celé dejiny spásy sú oblúkom od „Buď svetlo a bolo svetlo“ (Gn 1, 3) po „Slovo sa stalo telom a prebývalo medzi nami“ (Jn 1, 14; Hebr. 1, 1).„Keď otvorím učebnicu dejepisu, hľadám odpoveď na otázku kedy, keď otvorím učebnicu prírodopisu, hľadám odpoveď na otázku ako, ak otvorím Bibliu, hľadám odpoveď na otázku, ako mám žiť. Život každého človeka má byť komentárom Biblie“.

Boh sám seba označuje rôznymi menami a jedným z nich je Otec. Tento titul Boha je veľmi osobný. Vďaka nemu sa môžeme nazývať Božími deťmi. Božie otcovstvo je večné. Z neho nás povolal k životu a k nemu ako k Otcovi by sme celým životom mali kráčať - až kým v ňom naše nespokojné srdce nespočinie.

Ako Vnímame Boha Otca

Otec - dobre známe a často používané slovo, pod ktorým si každý z nás môže predstaviť niečo iné. Keď premýšľame o nebeskom Otcovi, väčšinou pritom vychádzame z osobnej skúsenosti s našimi pozemskými otcami, pretože práve ich príklad výrazne ovplyvnil nielen nás samých, ale aj náš pohľad na osobu Boha Otca. Tí, ktorí mali láskyplný vzťah so svojim biologickým otcom, väčšinou oveľa ľahšie nadväzujú vzťah aj s tým nebeským. Mnohí však nikdy nezažili, aké to je mať starostlivého otca, ktorému môžu dôverovať, preto je pre nich náročnejšie prijať Boha ako svojho Otca a dôverovať Jeho dobrote.

Bez ohľadu na to, aký ste mali vzťah s vašim pozemským otcom vy, Boh túži byť vaším Otcom, chce sa vám dať poznať, chce byť prítomný vo vašom živote, sprevádzať nás, viesť, ochraňovať a požehnávať.

Každý deň oslovujeme Boha ako Otca, keď sa modlíme Otčenáš. Nie pre všetkých má však toto slovo rovnaký význam. Prvým vzťahom, ktorý výrazne ovplyvňuje náš pohľad na Boha, je ten s naším pozemským otcom. Je všeobecne známe a očividné, že to, ako vnímame sami seba, aký máme vzťah voči sebe a koniec koncov aj k svojmu okoliu, je poznačené vzťahmi doma.

Aké vzťahy majú títo mladí so svojimi rodičmi, špeciálne so svojím otcom. Boha oslovujeme Otec vždy, keď sa modlíme Otčenáš. Každý, kto osloví Boha Otec, pravdepodobne spojí oslovenie s emóciou, ktorú má k slovu otec priradenú. Potom máme tendenciu vnímať Boha ako takého otca, ktorého poznáme tu, na zemi.

Vzťahy s pozemským otcom máme rôzne, no dobrá správa je, že predstava o dokonalom a bezchybnom otcovi nie je iba predstava, ale veľmi konkrétna realita. V knihe rozpráva Patty príbehy rôznych ľudí, s ktorými sa stretol. Ich príklad slúži ako svedectvo. Títo ľudia si prešli cestu od zranení z vlastného domova, kým nenašli naplnenie svojich potrieb v otcovskom náručí Boha.

Samozrejme, aj keď titul a téma to môžu naznačiť, nemôžeme a ani nechceme povedať, že otec môže za zlé veci, ktoré sa nám udiali, ani nechceme svojich otcov obviňovať. Štartovacou čiarou je veta, ktorou identifikoval Boh Ježiša, keď sa pred učeníkmi premenil na vrchu: „Toto je môj milovaný Syn, v ktorom mám zaľúbenie; počúvajte ho.“ (Mt 17,5) Keď sa Patty zamýšľal nad týmito slovami, identifikoval v nich štyri dary, ktoré Ježiš dostal od Otca. Sú to identita, láska, zaľúbenie a miesto. Tým, že Ježiša priamo označil za svojho syna, dal mu identitu, ktorá mu patrí. Slovom milovaný vyjadril lásku k nemu. Sám povedal, že v ňom má zaľúbenie a tým, že prikázal učeníkom, aby ho počúvali, odovzdal mu moc, a tak určil jeho miesto.

Keď sa nad tým Patty ďalej zamýšľal, zistil, že tieto štyri dary sú niečo, čo dostáva (alebo nedostáva) od svojho pozemského otca každý z nás. Môžeme ich nazvať aj potrebami. Sú to veci, po ktorých túžime. Vďaka nim si od malička dieťa utvára predstavu o sebe a o svojich schopnostiach. Identita od otca prisudzuje hodnotu. Láska od otca prináša bezpečie, zaľúbenie poskytuje zdravú energiu a motiváciu a otcovské miesto prináša česť.

Ak tieto oblasti nie sú naplnené alebo sú dokonca zranené, prichádza problém. Od otca môžeme podľa Pattyho dostávať tri veci- buď dostaneme dary, vákuum alebo zranenie. Dary sú asi jasné. To je vtedy, keď sú štyri potreby naplnené. Vtedy sme schopní vnímať seba so zdravým sebavedomím a ďalej odovzdávať dary, ktoré sme prijali. Vákuum je vlastne prázdnota. To znamená, že v niektorej potrebe sme nezažili nič. Môže sa zdať, že sa tým nemá čo pokaziť, no nie je to pravda. Ak neviete, či vás váš otec má rád, ak ste to nikdy z jeho úst nepočuli, nezažili ste pocit, že ste milovaní, môže sa stať, že to nebudete vedieť dať najavo ani vy. Jedným z príznakov toho, že ste zažili otcovské vákuum, je strnulosť. Strnulosť vo vzťahoch, v pochopení a prijatí svojej skutočnej identity.

Treťou vecou, ktorú môžeme dostať, je zranenie. Vo výsledku sa zranenie odráža tak, že zaujmeme postoj sebaobrany alebo sa skresľuje naše vnímanie reality. Jedným z dôsledkov zranenia je, že človek skresľuje predstavy o tom, čo sa naozaj deje. Zveličuje. Aj drobnosť, ktorá nič neznamená, môže pre takého človeka predstavovať hrozbu.

Jediné východisko vidí v tom, že dary, ktoré nedostali od svojho pozemského otca, budú hľadať a nachádzať u toho nebeského. Hovorí, že otcovstvo neprišlo samo od seba, ale bolo otcom zverené zhora. Každý človek je poznačený hriechom, preto žiaden otec nebude nikdy dokonalý. Od svojho otca nikdy nedostaneme všetko, čo potrebujeme. Nech by bol akokoľvek úžasný. Aj v tom môže byť, mimochodom, hrozba. Existujú dva extrémy - buď je náš vzťah s otcom naštrbený, zlý, nedostatočný, a potom takto vidíme aj Boha, alebo je ten vzťah skvelý, milujúci, naplňujúci a vtedy vidíme Boha takto. V druhom prípade je to problém preto, lebo Boha uzavrieme do ľudskej škatuľky. Nemáme potrebu prijímať niečo viac.

Patty v knihe ponúka presný postup, ako uzdraviť to, čo potrebuje byť uzdravené. Samozrejme, nejde to len tak, prečítať si knihu a všetko je v poriadku. Chce to veľa práce, premýšľania a odpúšťania. No hlavné kroky sú tri. Uvedomenie (kde je pôvod a zdroj môjho problému) - očistenie (najdôležitejší, najťažší a najdlhšie trvajúci krok) - obnova. V procese obnovy sa začali diať veci, v ktoré ľudia ani nedúfali.

Čo pre mňa znamená, že Boh je mojím Otcom? Vzbudzuje to vo mne pozitívne alebo negatívne emócie?

Trojjediný Boh

Božia trojjedinosť znamená, že je iba jeden Boh, ale tento Boh existuje v troch osobách. Jedná sa o Otca, Syna (Ježiša) a Ducha Svätého. Pojem Boh teda neznamená jednu osobu, ale odkazuje na jednu večnú podstatu z ktorej vychádzajú tieto tri osoby.

Tomáš povedal že Ježiš je jeho Boh. Prvé prikázanie desatora znie: „Nebudeš mať iných Bohov okrem mňa!“ (Ex 20:3) Tomáš Ježiša za Boha evidentne mal. Pokarhal ho Ježiš za také rúhanie?

V pasáži vyššie deti chválili Ježiša, a keď sa na to zákonníci nahnevali, Ježiš im citoval verš zo Starého Zákona „Z úst batoliat a dojčeniec pripravil si si chválu“. Tento verš pochádza z ôsmeho žalmu, a v kontexte hovorí o tom, že túto chválu si pripravil Hospodin - jediný pravý Boh. Takže Ježiš vlastne odpovedal: „Čomu sa divíte?

Pisateľ listu Hebrejom tu na Ježiša vzťahuje slová zo žalmu 102:26-28 ktoré sú v kontexte adresované pravému Bohu a hovoria o tom, že stvoril nebo a zem. Keďže vieme, že Boh stvoril svet sám „Ja, Hospodin tvorím všetko, ja sám rozťahujem nebesá a rozprestieram zem.

Boh sám seba označuje rôznymi menami. Jedno z nich je prekvapivo osobné: Otec. To je úžasné... a zároveň problematické. Nemáme totiž iného Ježiša alebo Ducha svätého. Máme ale iného otca a skúsenosť s ním má vplyv na to, ako chápeme Boha. Pokrivený obraz Otca ti môže znemožniť prístup ku kľúčovým zdrojom, ktoré nám ponúka. Kľúčové posolstvo nielen pre mladú generáciu, ktorú mnohí sociológovia nazývajú ako tzv. „generáciu bez otcov“. Správne pochopenie a spoznanie Boha ako dobrého a milujúceho Otca je kľúčom k zdravej identite, uzdraveniu a budúcnosti nášho národa.

tags: #boh #nas #otec