Malý Šariš je obec s občanmi prevažne rímsko-katolíckeho vierovyznania. V roku 1992 sa z 1275 obyvateľov k rímsko-katolíckemu vierovyznaniu hlásilo 1012 obyvateľov.
Obec mala svoj kostol pravdepodobne už v 13. storočí. V tridsiatych rokoch 14. storočia v ňom pôsobil farár Miko. V súčasnosti je v obci farárom Mgr. Ján Petro.
V búrlivých rokoch reformácie deväť desatín obyvateľstva Slovenska konvertovalo na protestantskú vieru. K takému rýchlemu obráteniu prispel aj fakt, že podľa vtedajších zvyklostí poddaný ľud nasledoval vo viere svojho zemepána.
Malošarišská katolícka farnosť bola po prevzatí kostola luteránmi - asi koncom 16. alebo začiatkom 17. storočia - pripojená k Veľkému Šarišu, kde rímsko-katolícki duchovní pôsobili až do Thokolyho povstania v sedemdesiatych rokoch 17. storočia. Činnosť veľkošarišskej fary bola obnovená až po Thokolyho porážke.
Zo spomínaného obdobia nám nie sú známe bližšie okolnosti, ale fakty hovoria, že v roku 1684 bol v Malom Šariši vybudovaný kostol, zasvätený k úcte Všetkých svätých. Naľavo od kostola je drevená zvonica.
Za panovania Jozefa II., v roku 1788, bola v Župčanoch zriadená samostatná duchovná správa a Malý Šariš tam bol priradený. Miestnym kaplánom sa stal Juraj Hibner. Župčiansky kňaz dostával ročný plat 230 zlatých od Zbožných základnín pri Biskupskom úrade v Košiciach. Okrem toho každý malošarišský gazda - katolík mu bol povinný dať raz ročne jeden korec žita a jeden korec ovsa, želiar polovicu z toho. Každý gazda mu ešte raz v roku priniesol jednu sliepku, štyri kurčatá a priviezol jeden voz dreva.
V roku 1814 žilo v Malom Šariši 410 katolíkov, z toho 337 vo veku po prvom svätom prijímaní.
Kostol bol renovovaný v roku 1928, ale korene líp, ktoré ho obklopovali, postupne narúšali jeho základy a múry začali pukať. Okolo roku 1944 bol zbúraný a na jeho mieste postavený nový, terajší kostol Krista Kráľa. Stavba bola zrealizovaná za dekana Ladislava Herbsta, posviacka sa konala v máji roku 1948. Projekt vypracoval architekt J. Byrtus z Michaloviec.
V súpise hnuteľných pamiatok Východoslovenského kraja z roku 1969 sú: barokový zvon z roku 1769, liaty v Prešove a dva pozlátené kalichy zo striebra. Pri vchode do kostola od roku 1967 stojí vymurovaná jaskyňa Lurdskej Panny Márie. Posledná maľba interiérov kostola bola urobená v roku 1968.
Kostol je ohradený múrom, v ktorom sa nachádza kultúrna pamiatka - náhrobník. Pochádza z konca 18. storočia a je hodnotným dokladom klasicistickej kultúry tohto obdobia. Dvojitý erb s barónskymi korunkami a vyryté mená manželského páru sú v súčasnosti nečitateľné. V trojuholníkovom štíte je plastický znázornené Božie oko. V roku 1993 bol tento pieskovcový náhrobník reštaurovaný akademickým maliarom - reštaurátorom Ľudovítom Štrompachom.
Hrobka sa podľa ústneho podania tiahne asi dva metre smerom ku kostolu. Poslednýkrát bola otvorená počas výstavby kostola Krista Kráľa.
Malošarišskí veriaci pochovávali svojich zomrelých okolo kostola zrejme od postavenia v 13. storočí, tak ako to koncom 11. storočia nariadil kráľ Ladislav. Rozloha cintorína presahovala terajšie kostolné múry o niekoľko metrov. Na nádvorí sa zachovalo ešte niekoľko neidentifikovateľných náhrobných kameňov. Terajší cintorín bol založený niekedy v polovici minulého storočia. V intraviláne kostola sa však prestalo pochovávať oveľa skôr.
Duchovný otec Štefan Feťko, správca župčianskej fary v rokoch 1957 - 1975, vo farskej kronike uvádza, že cintoríny sa za dedinou začali zakladať počas panovania Jozefa II. V spomínanom medziobdobí ako miesto odpočinku zomrelých slúžil pravdepodobne cintorín na začiatku honu Čadaj, naľavo od miesta, kde sa začína poľná cesta do Župčian. Susedná obec Župčany mala aj osobitný cholerový cintorín. Z toho sa dá usudzovať, že tomu tak bolo aj v Malom Šariši.
Ďalšie miesta posledného odpočinku sú spojené so šľachtickými rodinami malošarišských zemepánov. Priamo v obci, v parku, je udržiavaný malý Hodossyho cintorín. Odpočívajú na ňom rodičia posledného majiteľa panstva pred znárodnením: Hodossy Imre (1840 - 1909), jeho manželka Anna, rodená Piller (1841 - 1919) a ich vnuk Hodossy Imre (1906 - 1937). Tento mladý muž zahynul pri havárii svojho športového lietadla blízko Šarišských Michalian. Pôvodne bol pochovaný v jednej z troch krýpt, umiestnených v prostriedku parku. Na priamu žiadosť jeho sestry, žijúcej v Rakúsku, boli Imreho pozostatky - v cínovej truhle, s plexisklom v tvárovej časti - v októbri 1995 exhumované a uložené do hrobu vedľa jeho starých rodičov. Prázdne krypty boli zasypané. Melioriszove hroby sú v bezprostrednej blízkosti kolmice ciest, oproti poľnej ceste do Župčian. V katastri obce sa nachádza aj židovský cintorín. Jeho posledným správcom bol obchodník a krčmár Sommer. Na cintoríne, umiestnenom na svahu lesa v hone Vižrivol, boli pochovávaní židia z Malého Šariša, Župčian, Kojatíc a Chminianskej Novej Vsi.
• Ján Petruš, nar. 09. 05. 1921 v Janovíku, vysvätený za kňaza v roku 1946. Boli to zatiaľ posledné primície v obci.
Kostol sv. Antona Paduánskeho v Košiciach bol v sobotu 15.mája miestom, kde košický pomocný biskup Marek Forgáč, ustanovil dvanástich bohoslovcov Kňazského seminára sv. "Aj keď prežívame čas obmedzení, život ide ďalej a nezastaví sa. A nezastavil sa ani proces formácie ku kňazstvu. Preto dnes pri sv. omši budeme svedkami ministérií, cez ktoré prichádzajú naši kandidáti postupne ku diakonskej a kňazskej vysviacke. Chcem sa za nich modliť, aby boli predovšetkým dobrými ľuďmi a ak Pán Boh dá, aj dobrými kňazmi," uviedol na úvod sv. Na službu akolytov boli ustanovení: Dávid Buzogaň (farnosť Košice - Juh), František Hermanovský (Lúčka- farnosť Kračúnovce), Tomáš Kovalčík (farnosť Giraltovce), Mgr.
Biskup Marek Forgáč vo svojom príhovore spomenul známu vetu z udalosti Nanebovstúpenia Pána. „Mužovia, čo stojíte a hľadíte do neba? - Túto vetu počuli Ježišovi učeníci a táto veta nás motivuje a dáva nám určitý impulz ku konaniu dobra. Nestačí len byť zahľadený do neba. Nestačí len žiť v oblakoch. Nech by akokoľvek bol zbožný kandidát na kňazstvo, hľadením do neba neprídeme do neba. Potrebujeme pevne stáť nohami na zemi. Potrebujeme reálne žiť Ježišovho ducha tu v tomto svete. Lebo iba cez konkrétne skutky obety a lásky sa dostávame do neba. A cez tieto skutky prichádza do nášho života skutočná radosť. Ako sme to počuli aj v dnešnom evanjeliu - proste a dostanete, aby vaša radosť bola úplná. I my chceme v tejto chvíli prosiť, aby sme dostali robotníkov do vinice Pánovej.
Pomenovanie Panna Mária Karmelská sa vzťahuje na pohorie Karmel v Izraeli a na rehoľu karmelitánov, ktorá tam vznikla začiatkom 13. storočia. Hebrejské slovo karmel znamená záhradu alebo sad. Karmelitáni sú známi aj veľkou úctou k Panne Márii a sú presvedčení, že patria do vlastníctva Panny Márie. Nazývali sa „Bratmi Preblahoslavenej Panny Márie z hory Karmel“. To znamená, že Panna Mária je nám (karmelitánom) veľmi blízka, je našou Sestrou i Matkou a je neporovnateľným vzorom zasvätenia a zjednotenia s Bohom.
V polovici 13. storočia mohamedánske útoky prinútili presídliť karmelitánov do Európy a oni odplávali na Cyprus, Sicíliu, do Francúzska a Anglicka. V Anglicku sv. Šimon Stock, generálny predstavený rádu spozoroval nebezpečenstvo hroziace rádu, a preto prosil Pannu Máriuo pomoc. Podľa tradície sa mu v noci z 15. na 16. júla 1251 zjavila Panna Mária v sprievode anjelov, podala mu škapuliar hnedej farby a sľúbila jemu i celému rádu osobitnú ochranu. Vtedy počul tieto Máriine slová: "Prijmi, najmilší synu, škapuliar tvojho rádu ako znak môjho bratstva, výsadu pre teba a všetkých karmelitánov. Kto v ňom zomrie, nebude trpieť vo večnom ohni.