V mytologických obrazoch sa začínajú objavovať hrdinovia, ktorí často vyzývajú do boja vládcov Olympu, svedčí o tom, že v človeku stále viac rástlo presvedčenie o jeho silách. Tak ako sa zmenšoval nábožensko-kultový obsah starogréckych mýtov, rástol význam umelecko-estetických prvkov, ktoré v nich boli veľmi bohato zastúpené. Najstaršími pamiatkami starogréckej mytológie sú homérske básne.
Thanatos a Hypnos nesúci mŕtveho bojovníka
Úvod do Gréckej Mytológie
Túto tému som si vybral, lebo sa mi páčila a už ako malý som sa zaujímal o rôzne rozprávky a filmy, kde sa vyskytovali mýtické postavy ako bohovia. Človek tu získal väčšiu moc nad prírodou a začína sa tu formovať osobnostný princíp. Plastické obrazy sa nepodrobovali tak prísne nábožensko-dogmatickým systémom ako vo východných mytológiách; ich vzťahy boli dosť voľné.
Staroveké Grécko sa spravidla datuje pre celú Grécku históriu pred spojením s Antickým Rímom (okolo 3000 pred Kr. až 146 pred Kr.). Staroveké Grécko položilo základy západnej kultúry.
Príbeh Thanatosa: Boh smrti, o ktorom vám NIKDY nepovedali
Filozofia Grékov
Grécku filozofiu nazývame antickou filozofiou. Je to súhrn filozofických učení, ktoré rozvíjali myslitelia v starogréckej i starorímskej spoločnosti od konca 7. storočia až do 6. storočia pred Kr. Vznik filozofie v antickom Grécku bol dôsledkom hlbokých premien gréckej spoločnosti a človeka v nej. Majetkovú a sociálnu rovnosť v rode nahrádza sociálno-ekonomická nerovnosť vo vytvárajúcej sa otrokárskej spoločnosti.
Tieto zmeny spôsobili, že zanikajú tradičné mýtické predstavy o svete a vytvárajú sa vedecké názory a abstraktno-filozofické predstavy o skutočnosti. Vývoju otrokárskeho zriadenia zodpovedá aj vývoj filozofie.
Delíme ho na štyri obdobia:- ranné (kozmologické) obdobie
- klasické obdobie
- helenistické obdobie
- mystické obdobie
Bohovia Grécka
Gréci boli polyteisti čo je súčasné uznávanie a uctievanie viacerých nesmrteľných ľudských postáv vybavených nadprirodzenou silou božstiev, ktoré sú voči sebe navzájom v hierarchickom pomere. V polyteizme teda nejde iba o množstvo bohov v jeho panteóne.
Panteón je označenie pre spoločenstvo bohov v rámci polyteistického náboženského systému. Významový útvar „panteón“ zahŕňa predpoklad, že svet bohov je hierarchicky štruktúrovaný, že jednotliví bohovia sú relatívne zreteľne ohraničení vzhľadom na svoju osobnosť, svoj charakter a svoju funkciu. Panteón je poväčšine štrukturovaný ako príbuzenská skladba alebo politická organizácia a táto štruktúra sa bežne vyjadruje v mýtoch.
Hlavní Bohovia
Na počiatku bol chaos. Pravdepodobný zmätok zosobnený v božstvo, počiatok a prameň všetkého na svete. Gréci si ho predstavovali ako nekonečný vesmírny priestor alebo ako zmätok prvkov beztvárnej prahmoty v bezhraničnej tme. Z Chaosu povstala najprv večná temnota Erebos a tmavá noc Nyx, z Ereba a Nykty vzniklo večné svetlo Aithér a jasný deň Hémera. Potom sa zrodila Gaia, tmavá priepasť Tartaros a láska Erós. Gaia zrodila nebo Úrana a more Ponta.
| Boh | Funkcia |
|---|---|
| Zeus | Vládca bohov, boh hromu a blesku |
| Héra | Bohyňa sobášov a pôrodov |
| Hádes | Boh podsvetia a strážca mŕtvych |
| Poseidón | Boh mora |
| Héfaistos | Boh ohňa a sopiek |
Thanatos: Boh Smrti
Thanatos alebo Thanatos (po grécky Thanatos, po latinsky Mors) bol starogrécky boh smrti a sama smrť, syn bohyne Nykty a boha podsvetnej večnej tmy Tartara. Bohyňa Noc potom zrodila na Kronov rozkaz celý zástup strašných božstiev; Thanatos - Smrť, Erida - Svár, Apata - Ošiaľ, Kera - Ničenie, Hypnos - Spánok a ťažkými vidinami, Nemesis - Pomstu za previnenie.
Srdce mal zo železa, čierne chladné krídla a nepoznal súcit ani zľutovanie; koho uchvátil, bol beznádejne stratený. Vzbudzoval hrôzu. Keď sa dostavil deň smrti určený osudom, Tanatos sa dostavil k danej osobe, vzal jej dušu, odniesol ju do podsvetia a odovzdal ju bohovi Hádovi.
Hypnos a Thanatos
Thanatos a Moderná Tanatológia
Otázkou umierania, príčin a príznakov smrti sa zaoberá aj novodobá vedecká disciplína, ktorá sa volá „tanatológia“ (Thanatos bol starogrécky boh smrti; smrť sama). Umieranie a smrť nie je otázka jednej sekundy; dochádza k nej sukcesívne (postupne) a môže trvať aj niekoľko hodín.
Prvou fázou skutočného umierania je tzv. „agónia“. Umierajúci človek zostane nehybný; môže byť nepokojný a blúzniť. Oslabí sa dýchacia a srdcová činnosť a otupia sa reflexy. „Riadiace centrum“ postupne „zanedbáva“ tie menej dôležité orgány, aby čo najdlhšie „prežili“ tie dôležitejšie.
Po agónii nasleduje „klinická smrť“ alebo „nevlastná, zdanlivá smrť“, ktorá je príznačná zastavením krvného obehu, dýchania a nervového systému (mozgu). Po klinickej smrti nasleduje „mozgová smrť“, „biologická smrť“ alebo „totálna smrť“, ktorá je už ireverzibilná (nezvratná) a znamená definitívny koniec.
Séma a Mnéma: Znaky Pamäti
Náhrobok je často prvou vecou, s ktorou sa stretávame, keď sa usilujeme zahľadieť do života mŕtvych. Séma je náhrobkom, znakom odkazujúcim na mŕtvolu či mŕtve telo (sóma). Kameň, náhrobok je len mementom, spomienka ožíva len pre spravodlivých a tých, ktorí žili krásny život.
Dobrý (krásny, cnostný) život vedie k nesmrteľnosti a náhrobok je telom (sóma) len týchto ľudí. Spomienku na nich zdôrazňuje aj iný výraz pre náhrobok, mnéma (pamätník). Zomrieť znamená zabudnúť. Pamätník je pokorením vlády Léthé, pripomína ho, aby mŕtvy neostal v zabudnutí. Mnéma, náhrobok takto stojí proti Léthé, je teda pripomínaním, aléthéia.
Tmúciaci sa Boh: Thanatos ako Fragment Noci
Thanatos - boh smrti - však nie je pre archaického človeka vôbec postrachom či hrôzou. Thanatos je teda oblak, ktorý zatieňuje, zahaľuje človeka, robí ho tmavnúcim. Vďaka tomu lepšie rozumieme, prečo sú Thanatos a jeho brat Hypnos synmi bohyne noci Nyx: privádzajú človeka do tmy, do podsvetia, do spánku.
Thanatos ako syn bohyne Nyx sa však javí len ako fragment noci. Nie je hrozivým bohom, ktorý zabíja človeka, ale ktorý už len berie mŕtveho do náručia a odvádza ho do temnôt Hádu. Obaja sú v blízkosti človeka, ktorého život zhasína v dôsledku únavy, napr. únavy z choroby alebo smrteľnej rany.
Nebezpečnejšia je však v gréckej mytológii ker thanatoio, záhadná služobníčka čierneho Thanata. Dotyk Thanata je ukončením podielu (moira) na živote človeka. Ľudská bytosť podlieha procesu stmievania sa. Smrť súvisí s tmou, nocou, spánkom či odpočinkom aj dnes. Vždy bola nahliadaná - ak to možno trochu paradoxne pomenovať - „optikou tmy“.
Pre renesančného Hamleta sú sny len tiene a tiene sú zas v archaickom Grécku duše mŕtvych (eidólon) alebo ešte lepšie skiá, jednoducho obrys, silueta). Jediné, po čom vtedy Claudius paradoxne túži, je svetlo.
Oheň a Večnosť: Symbolika Svetla v Antickom Grécku
Oheň je pre antických Grékov večný a večnosť zabezpečujúci. Podľa Empedokla je smrť úbytkom elementu ohňa: Keďže oheň zabezpečuje v človeku život, je pre Grékov nevyhnutným elementom pre nesmrteľnosť.
Legendárny skok Empedokla do plameňov Etny (Aetny) môže túto domnienku odobrovať a to tým viac, ak si uvedomíme súvislosť medzi menom sopky a latinským výrazom aeternitas, ktoré pochádza z gréckeho aeón, vek.
Bipolarita svetla a tmy je v gréckej filozofii osobitne zastúpená v myslení Herakleita z Efezu, ktoré možno rekonštruovať len z dochovaných fragmentov. Podľa Herakleita má všetko pôvod práve v ohni, ktorý je vo vzťahu s logos, večným zákonom vecí. Nebo je preň ohnivé, čo zrejme súvisí s neskoršou náukou o empyreu.
Božská povaha ohňa sa v človeku prejavuje aj tým, že jeho inteligencia je v pomere k ohňu: Oheň u Herakleita osušuje dušu od vlhkosti, ktorá vzniká z vody (alebo alkoholu?). Človek pod vplyvom alkoholu nie je schopný pozorovať svet okolo seba, jeho skúsenosť (peira) je otupená. Oheň je totiž aj živlom, ktorý spôsobuje ostré videnie.
- ASSMANN, J.: Smrt jako fenomén kulturní teorie.
- ELIADE, M.: Dějiny náboženského myšlení II.
- ELIADE, M.: Dejiny náboženských predstáv a ideí /I.
- LIDDELL, H. G. - SCOTT, R.: A Greek-English Lexicon.
- SHAKESPEARE, W.: Hamlet. In WELLS, S. - TAYLOR, G. (eds.): The Oxford Shakespeare - The Complete Works.