Životná cesta biskupa Jána Valiho je príbehom o silnej viere, odhodlaní a službe Bohu. Jeho príbeh sa začína v malej dedinke Rabčice, prechádza cez štúdium teológie, kňazskú vysviacku, pôsobenie v rôznych farnostiach a angažovanie sa v aktivitách, ktoré neboli v súlade s vtedajším režimom. Poďme sa bližšie pozrieť na túto pozoruhodnú osobnosť.
Detstvo a cesta ku kňazstvu
Ján Vali bol za kňaza vysvätený českobudějovickým biskupom Josefom Hlouchom v roku 1971. To znamená, že do seminára ho prijali v spoločensky uvoľnenej druhej polovici 60. rokov.Áno, ale považoval som to za zázrak, keďže otec bol roľník a doma sme mali sedem hektárov pôdy, tri kravy, ovce aj koňa. Roľníci museli pritom odvádzať veľké kontingenty, ktoré otec nevládal plniť. V 50. rokoch sa u nás v Rabčiciach družstvo nepodarilo založiť. Síce vzniklo na obecných a farských pozemkoch, ale keď ľudia videli, ako sa čo robí a že by z toho bol len hlad, tak odmietli dať do družstva svoje polia. Vrátane tých najhorlivejších komunistov. Opäť ho zakladali až niekedy v polovici 70. rokov, ale otec sa opäť vzoprel. Krátko nato zomrel.
Už od detstva chcel byť kňazom, ale po skončení základnej školy nemal odvahu ísť na Strednú všeobecnovzdelávaciu školu do Námestova, keďže to bola výberová škola. Tak išiel do Dolného Kubína na učňovku za maliara - natierača s tým, že potom si doplní stredoškolské vzdelanie. Čoskoro však zistil, že doma nemajú na to, aby žil v internáte. Vrátil sa a bol veľmi zronený, lebo nevedel, čo ďalej. Pamätá si, že sa raz tak potuloval po dedine, až vošiel do kostola, kde sa Bohu zo všetkého vyžaloval. Pocítil veľkú úľavu a naplnilo ma vedomie, že Boh sa o mňa nejako postará. Pochopil som, že mojím miestom je teraz byť doma a pomáhať rodičom. Tak sa prihlásil na brigádu do cukrovaru v Brodku u Přerova, kde počas niekoľkých mesiacov zarobil pekné peniaze a finančne tak pomohol rodičom.
Neskôr mu veľmi pomohol zástupca na základnej škole v Rabčiciach Jozef Maloštík, ktorý ho povzbudil, aby sa nebál a prihlášku si podal. Potom mu pomáhal aj s prípravou na prijímacie skúšky. Keď ho napokon prijali, mal som pocit, že od radosti preskočí Babiu horu. Cesta ku kňazstvu bola otvorená.
Kaplánske miesta a vojenská služba
Po kňazskej vysviacke vystriedal viacero kaplánskych miest - Ružomberok, Vysoké Tatry, Kežmarok, Spišské Bystré. Pomedzi to absolvoval základnú vojenskú službu. V roku 1978 ho spišský vikár Štefan Garaj poslal za farára do Vysokých Tatier.
Pôvodne mal ako čerstvý farár nastúpiť do Chmeľnice. Miestni veriaci, sčasti potomkovia spišských Nemcov, žiadali kňaza, ktorý by vedel odslúžiť omšu aj po nemecky. Keďže nemčinu ovládal, pán vikár ho chcel poslať do Chmeľnice a Vincenta Dorníka do Vysokých Tatier. Proti tomu však protestoval cirkevný tajomník - Dorník totiž nastúpil do kňazského seminára ešte za biskupa Jána Vojtaššáka v roku 1948, no štúdium kvôli zmeneným spoločenským pomerom dokončil a bol vysvätený až v 60. rokoch. Keďže počas normalizácie sa na kňazov, ktorí boli v priamom kontakte s biskupom Vojtaššákom, opäť začali dívať cez prsty, tak Dorník napokon skončil v Chmeľnici a Ján Vali vo Vysokých Tatrách. Bola to náročná farnosť, rozsiahla, bolo potrebné spravovať štyri kostoly.
Najmä z duchovného hľadiska, ale aj po materiálnej stránke - tu opraviť strechu, tam vymaľovať, v kostole v Starom Smokovci sme osádzali Hložníkove vitráže, postupne sme v jednotlivých kostoloch inštalovali organy... Predstavitelia režimu mi pritom hádzali polená pod nohy, ale nevzdával som sa, bavilo ma to, mal som pre čo žiť. Navyše, komunisti časom pochopili, že ošarpané kostoly na miestach, kam chodilo veľa turistov aj zo zahraničia, by neboli dobrou vizitkou.
Stretnutia s pohlavármi a tlak režimu
V charitnom domove v Dolnom Smokovci sa konali zhromaždenia Pacem in terris. Úspešne som sa im vyhýbal, až kým raz na ne neprišiel olomoucký biskup Josef Vrana. Od cirkevného tajomníka som si potom musel vypočuť, že do Tatier príde biskup a nemá ho ani kto privítať. „Pán farár, vy ste tu aj preto, aby ste cirkev reprezentovali aj po tejto stránke. Ak nezačnete chodiť na zasadnutia Pacem in terris, môžete ísť odtiaľ preč,“ varoval ma.
Popri povinnostiach som mal čas na turistiku. S legendárnym vysokohorským sprievodcom Pavlom Rajtárom som bol aj na Gerlachovskom štíte. Bola to krásna, ale aj náročná túra, ktorej cieľom bolo posvätenie kríža.
Neraz to boli veľmi krásne stretnutia. Niektorí sa mi vopred ohlásili, že by sa chceli stretnúť a porozprávať, ako by si mohli dať do poriadku svoje manželstvo, s inými som sa stretol priamo v spovednici. Boli medzi nimi aj takí, ktorí neboli na spovedi štyridsať rokov. V kostoloch som sa snažil vytvoriť atmosféru, ktorá by sa dotkla ľudských duší. Napríklad v nich tichučko hrala organová hudba. O týchto stretnutiach sa ale dozvedela ŠtB, napokon, donášači boli aj medzi samotnými kňazmi. Predsedovi ONV tak prišiel anonym, viem aj od koho, že jeho manželka má románik s farárom v Tatrách. Našťastie bol ten pán rozumný, o svojej žene nepochyboval a bolo mu hneď jasné, že je to hra ŠtB. Dal ten list manželke a tá prišla s plačom za mnou, aby mi ho odovzdala. Dodnes ho mám odložený ako svedectvo ľudskej tuposti a úbohosti. Skúšali to na mňa aj ináč. Dostal som pohľadnice od akože mojich ctiteliek, ktoré ma chceli vylákať na stretnutie. Samozrejme, nikam som nešiel, bolo mi jasné, o čo tu ide. Neskôr ma môj kňazský priateľ Janko Maga upozornil, aby som si dával pozor, že telefón na fare je odpočúvaný.
Samizdat Orientácia a dabovanie filmov
Režim ho od roku 1983 evidoval ako nepriateľskú osobu pod krycím menom Helmut. Chcel vidieť svoj spis, požiadal Ústav pamäti národa o jeho sprístupnenie, ale odpísali mu, že 6. decembra 1989 bol skartovaný.
Patril do skupiny kňazov, ktorí tvorili samizdat Orientácia. V spomenutom roku som odišiel na vojenčinu, ale hneď po návrate ma Janko Maga, iniciátor časopisu, prizval medzi jeho tvorcov. Mojím prvým článkom boli práve postrehy z vojenčiny pod názvom Kňaz v zelenom. Neskôr som pripravoval najmä preklady z nemeckej tlače. Stretávali sme sa na rôznych miestach približne raz za mesiac. Nikto nás nemusel nútiť, chceli sme. Vždy si niekto pripravil referát na nejakú tému, o ktorej sme potom diskutovali. Pamätám si, že som sa vtedy zaujímal o psychoanalýzu Ignacea Leppa, tak som porozprával o tom. Samozrejme, mali sme aj spoločnú svätú omšu, spoločne sme sa najedli, keď bolo pekné počasie, išli sme sa prejsť. Bola to pre nás taká duchovná jar.
V 80. rokoch sa postupne od prispievania do samizdatu presunul k dabovaniu náboženských filmov. Jeho hlas sa tak dostal do tisícok domácností a tajných spoločenstiev. Nadaboval štyri desiatky filmov ako Ježiš Nazaretský od Franca Zeffirelliho, Quo vadis, Ben Hur, Becket, Brat Slnko, sestra Luna, Pieseň o Bernadette, S piesňou okolo sveta a ďalšie.
Prvý náboženský film, ktorý som videl, bol dokument o pátrovi Piovi. Keď som ho dopozeral, bol to rok 1982, cítil som sa ako v tranze - videl som človeka, ktorý bol verným obrazom trpiaceho Ježiša Krista. Slzy sa mi tisli do očí, vravel som si, akí sme my ľudia neraz ľahostajní, tvrdí... a Boh tu vydáva takéto svedectvo cez svätého muža. Keďže film bol v nemčine, nahral som zvuk na magnetofónovú kazetu, dal som si slúchadlá na uši, stláčal štart a stop a prepisoval do slovenčiny vetu za vetou. Následne som na magnetofóne pustil nahrávanie, ktoré síce zachytávalo video so zvukom, ale primárne nahrávalo môj hlas. Konečný výsledok bol taký, že obraz ste púšťali z videa a zvuk z magnetofónu? Áno, z dnešného pohľadu to pôsobí primitívne, ale robil som to v rámci chabých možností, ktoré som vtedy mal. Napriek tomu, keď som to pustil počas exercícií rehoľným sestrám v charitnom domove, boli uveličené. Malo to taký úspech, že vždy keď prišila na duchovné cvičenia nejaká nová skupina, musel som z fary doniesť televízor, videorekordér aj magnetofón a púšťať im pátra Pia. Dodnes mám tú videokazetu.
Druhý film, ktorý nadaboval, ale už v spolupráci s ďalšími, bol hraný životopis Ježiša Krista Kráľ kráľov. Dovtedy sme tu žiadny film o Ježišovom živote nemali. Tamojší farár Michal Vitkovský išiel v technologických veciach s dobou, a keď zistil, ako som nadaboval pátra Pia, tak mi povedal, že on má špeciálny prístroj na dabovanie. Boli na ňom výstupy na externé mikrofóny a dabovalo sa priamo do videonahrávky. Z nadabovanej videonahrávky sa potom urobili ďalšie kópie, z ktorých si zasa ľudia robili ďalšie a tak sa to šírilo geometrickým radom. Až do Čiech. Aj keď kópie z kópií už, samozrejme, mali menej kvalitný zvuk.
Do dabingu zapojil aj ďalších ľudí. Súčasný spišský biskup Štefan Sečka, ktorý daboval napríklad Krista vo filme Ježiš Nazaretský alebo biskupa Thomasa Becketa, kňazi Amantius Akimjak, Jozef Bieľak a František Dolák, Monika Kovalčíková, Mária Tulejová, sestry Bradáčové, niektoré rehoľné sestry z charitného domova... Dievčatá nám dokonca vymysleli logo a názov SND, čiže Slovenský naivný dabing (smiech).
Janko Maga sa poznal s hercom Gustávom Valachom a pri jednom stretnutí mu pustil nadabovaný životopis Františka z Assisi. Veľmi sa mu to páčilo, takže sa zaujímal, kto to nadaboval. Janko mu povedal, že to robíme len tak na kolene. Gustáv Valach mu zle rozumel a pýtal sa: „A koho máte na Kolibe?“
Raz mali kňazi duchovné cvičenia v Tatrách a po ich skončení som ich pozval na faru, kde som im pustil Pieseň o Bernadette. Film sa končí veľmi dojímavou scénou jej smrti. Premietanie sa skončilo a v miestnosti, v ktorej bolo možno tridsať kňazov, zavládlo niekoľkominútové úplné ticho. Až po chvíli doň už nebohý monsignor Štefan Koma prehovoril: „Štefan, toto ticho prijmi ako prejav našej vďaky za tento zážitok.“