Zamyslenie nad evanjeliom druhej adventnej nedele

Milí priatelia, drahí bratia a sestry! V evanjeliu 2. adventnej nedele (Lk 3, 1-6) účinkuje Ježišov predchodca Ján Krstiteľ. Pri Jordáne slovami proroka Izaiáša hlása: „Hlas volajúceho na púšti: ´Pripravte cestu Pánovi, vyrovnajte mu chodníky! Každá dolina sa vyplní a každý kopec zníži. Čo je krivé, bude priame, a čo je hrboľaté, bude cestou hladkou. A každé telo uvidí Božiu spásu´“ (Lk 3, 4-6). Jánovu misiu pokánia zaznamenali aj evanjelisti: (Mt 3, 1-12; Mk 1, 1-8 a Jn 1, 19-28).

Duchovné posolstvo evanjelia je v dnešnom prvom čítaní posilnené starozákonnou zvesťou proroka Barucha: „Boh totiž rozkázal znížiť každý vysoký vrch a odveké pahorky a vyplnil údolia na úroveň zeme, aby Izrael bezpečne kráčal pod Božou slávou“ (Bar 5, 7).

Historický kontext účinkovania Jána Krstiteľa

Evanjelista sv. Lukáš zachytáva účinkovanie Jána Krstiteľa v časovom úseku: „v pätnástom roku vlády cisára Tibéria... za veľkňazov Annáša a Kajfáša“ (porov. Lk 3, 1-2). Tibérius nastúpil na trón po Augustovi v r. 14. po Kr., ako jeho nevlastný syn a druhý rímsky cisár, ktorý vládol do r. 37. po Kr., kedy ho vystriedal Caligula.

V tom období bol židovským veľkňazom Kajfáš, ale sv. Lukáš spomína aj Annáša. Annáš sa stal veľkňazom v r. 6. po Kr., keď ho do funkcie najvyššieho predstaviteľa židovskej veľrady dosadil Cyrénius, rímsky miestodržiteľ Sýrie. V roku 15. po Kr. ho zosadil miestodržiteľ Judey, Valerius Gratus. Počas ďalších troch rokov sa vystriedali traja veľkňazi a jeden z nich bol Annášov syn. V roku 18. po Kr., bol za veľkňaza menovaný Annášov zať Kajfáš. V roku 26. po Kr. sa rímskym prefektom v Judey stal Pontius Pilát a Kajfáša do funkcie nanovo potvrdil. Veľkňazom bol až do r. 37. po Kristovi.

Z uvedeného vyplývam, že účinkovanie Jána Krstiteľa, ktoré opisujú evanjelisti, začalo v r. 28. po Kristovi. Kajfáš aj Annáš pochádzali z bohatej židovskej aristokracie a pravdepodobne patrili k sekte saducejov. Môžeme tak dedukovať zo svedectva Skutkov apoštolov: „Tu vystúpil veľkňaz a všetci, čo boli s ním, teda sekta saducejov“ (porov. Sk 5, 17). Táto židovská sekta vplyvných zbohatlíkov neverila vo vzkriesenie z mŕtvych: „lebo saduceji tvrdia, že niet zmŕtvychvstania, ani anjela, ani ducha...“ (porov. Sk 23, 8).

Annáš si dokázal zachovať silný vplyv, aj keď úradným veľkňazom bol Kajfáš. Evanjelista sv. Ján zaznamenal, že zajatého Ježiša vojaci „priviedli najprv k Annášovi“, hoci veľkňazom bol Kajfáš (porov. Jn 18, 13). Annášovu významnú pozíciu vidieť aj v tom, že nápis na kríži sa nepáčil veľkňazom, teda aj Annášovi (porov. Jn 19, 21). Skutky apoštolov potvrdzujú, že pri vypočúvaní Petra a Jána pred veľradou, bol s Kajfášom prítomný aj Annáš (porov. Sk 4, 6). Z uvedených skutočností vyplýva, že Annáš mal svoju významnú pozíciu aj na veľkňazskom „dôchodku“.

Azda aj preto, lebo úradovanie Kajfáša považovali Židia za vôľu okupantskej moci Ríma, čo im z náboženského hľadiska veľmi po chuti nebolo. Týmto malým historickým exkurzom chcem cez mocenské vplyvy a väzby poukázať na zložitosť účinkovania Jána Krstiteľa, tiež samotného Krista, ako aj následne apoštolov.

Výzvy dnešnej doby

Sporadicky počujem ľudí hovoriť, ako to či ono sa dnes už nedá, lebo... Za komunizmu nemohli vydávať svedectvo viery, lebo by boli ohrozili kariéru svojich detí. Teraz sa to nedá, lebo v konzumnej spoločnosti je to veľmi ťažké, keď vládne spotreba a požívačnosť je božstvom. Neraz mi rodičia povedia, že vyznávaním kresťanských hodnôt a morálky, sa v myslení vlastných detí stávajú čudní a zaostalí. Byť dobrý, čestný a svedomitý, je dnes niekomu na posmech. Na smiech je pre niektorých aj čistý vzťah snúbencov, tradičná rodina s otcom a mamou, či slušné správanie. Tak sa zdá, že keď človek nie je aspoň trochu „liznutý“ nejakou divnosťou, pomaly sa musí „hanbiť“ chodiť po svetle.

Ako Chesterton hovorí: „Ľudia tápu, mladí zvlášť. Nie je to tým, že nevidia riešenie, ale preto, že nevidia problém.“ Výzvou dneška je, len nestratiť zdravý rozum, zodpovednosť a svedomie. Boli časy, keď vieru presadzovali násilím v intenciách Cuius regio, eius religio - Koho panstvo, toho náboženstvo.

Panovník si mohol, podľa augsburského a vestfálskeho mieru po tridsaťročnej vojne, na svojom území zvoliť náboženské vyznanie svojich poddaných. Niekedy sa evanjelizovalo slávou a pompéznosťou. Inokedy vzdelaním a dišputami. Vždy bola a je krásna evanjelizácia službou chorým, slabým, odstrčeným, núdznym a bezradným. Aj dnes je možné ohlasovať vieru a zjavovať radosť evanjelia. Chvalabohu len odvahou, dobrotou, trpezlivosťou, pokorou a najmä láskou.

Nech nám tento Advent pomáha, aby sa naša nádej premenila na istotu, že Ten, ktorého očakávame nás miluje a nikdy nás neopustí“ (TK KBS, 28. 11. 2021). Bruno Ferrero, v jednom príbehu pre potešenie duše, hovorí o starom mužovi, ktorý prišiel na faru. Keďže v kancelárii bolo viacero ľudí, trpezlivo čakal opretý o palicu. Keď si ho mladý kňaz všimol, vstal, podal mu stoličku a požiadal ho, aby počkal pokiaľ vybaví všetky stránky. Keď všetci odišli, starček povedal kňazovi: „Dôstojný pane, nie som veriaci. Ale skôr, ako z tohto sveta odídem, rád by som bol, keby ste ma pre vieru získali.“ Kňaz bol milo prekvapený s požiadavkou, a tak starému pánovi začal vysvetľovať pravdy viery, biblické udalosti, tomistické cesty k Bohu a všetko, čo vedel.

Po niekoľkých hodinách starček zvolal: „Otče, stačí! Presvedčili ste ma, už verím.“ Kňaz bol reakciou muža ohromený. Plný potešenia sa ho spýtal: „Môžete mi povedať, ktorý z mojich argumentov vás najviac oslovil a presvedčil?“ „Ten,“ odpovedal starý muž, „že ste ma na začiatku nenechali stáť a úctivo ste mi podali stoličku.“ Život nás už neraz presvedčil, že argumenty dobroty, ohľadu a čistoty úmyslov sa prijímajú ľahšie. Aj tie o výchove, viere a zmysle života.

Milí priatelia, človeka, ktorý nie je ochotný meniť seba, ktosi prirovnal ku kameňu stáročia ležiacemu vo vode. Na povrchu je mokrý, ale keď ho rozbijeme, vnútri je suchý. Dnes sme vyzvaní odstrániť „hrbolce a jamy“ z nášho života v srdci i vo svedomí. Dovoľme Ježišovi, naše duše prežiariť adventným posolstvom, aby sme k nemu nezostávali nevšímaví a ľahostajní. Evanjelizáciu dobrotou srdca mnohí veľmi potrebujú.

Nezabúdajme pri tom na slová českého spisovateľa Pavla Kosorina: „Boh drží aj tých, ktorí sa ho pustili.“ V priebehu storočí sa vyskytli tzv. “súkromné zjavenia”. Niektoré z nich uznala aj cirkevná autorita. Ich úlohou nie je dopĺňať Kristovo definitívne Zjavenie, ale pomáhať, aby sa ono plnšie žilo v istom dejinnom období.

Zamyslenia

Pokračovanie tohto evanjelia hovorí, ako Ježiš povedal stotníkovi, nech ide, že sa stane, ako uveril (Mt 8, 13). Stotník, rímsky vojak, UVERIL. Uveril, že Ježiš, ten židovský prorok, o ktorom všetci hovoria, dokáže uzdraviť. Uveril, že na Ježišovo slovo bude jeho sluha v poriadku. Ježiš je totiž sám Slovo. Cez Slovo nám každodenne vraví, že sa niet čoho báť, len mu stačí uveriť. Ako verím ja? Verím aj vtedy, keď sa na mňa dovalia ťažkosti, či sa poddám zúfalstvu? Verím, že na všetko nie som sám, či prepadnem sebaľútosti? Verím, že mi dal Ježiš večný život, alebo sa stále zbytočne strachujem o ten pozemský? Dnes nám Jeho Slovo hovorí, že On plní svoje Slovo. Hľadá a čaká len na to naše slovo: Verím, Pane.

Plug and Pray: Ježišu, verím Ti. Verím, že som drahý/á Tvojim očiam a že Ti na mne nesmierne záleží. Verím, že Tvoja Láska je večná a že ma neprestajne zahŕňa. V akcii: Ak mi dnes príde nejaká ťažkosť do cesty, pokúsim sa povedať Bohu, že On je Vládcom môjho života a že mu dôverujem. Bonus: Verím! Máriino fiat, slovo jej srdca, zmenilo dejiny sveta, pretože uviedlo na tento svet Spasiteľa.

Advent znamená prípravu na Vianoce, začíname každoročne nový cirkevný rok. Evanjelista Matúš nám predkladá veľkú pravdu o druhom príchode Syna človeka. Používa pritom viacero pre nás trefných obrazov, za nimi sa však skrýva dôležité posolstvo o konci sveta, konci našich časov. Príde v čase, kedy ho ľudia nebudú očakávať, bez varovania ako povodeň, ktorá zmetie všetko, okrem niekoľkých.

Plug and Pray: Pane, prosím Ťa o bdelosť, o pripravenosť na posledný deň. Daj mi srdce citlivé na znamenia čias. V akcii: Bdelosť je od slova bdieť. Bonus: Koniec je nový začiatok.

Myšlienky od kardinálov, sv. Jána Pavla II. a iných osobností, ktoré boli vybrané pri príležitosti budúcoročného 100. Cieľom tejto aktivity je pomôcť duchovne sa pripraviť na sviatok narodenia Ježiša Krista. Tí, čo nemajú prístup na internet, môžu projekt podporiť svojou modlitbou, pôstom alebo inými skutkami milosrdnej lásky.

Dnešné evanjelium nám ponúka príbeh stretnutia. Stretnutia dvoch žien, ktoré uverili Bohu. Len čo sa Mária dozvedela, že Alžbeta čaká dieťa, ponáhľala sa jej na pomoc. Sama bola v očakávaní, no i napriek tomu merala ďalekú cestu. A svojou prítomnosťou s Ježišom pod srdcom posväcovala Alžbetin dom. Mária sa ponáhľa na pomoc tebe i mne. Nezáleží na tom, či je cesta dlhá či namáhavá. Mária nemyslí na svoje pohodlie. Ponáhľa sa, aby pomohla.

Zver jej svoje prosby, nech ich predloží svojmu Synovi. V Máriiných čistých svätých rukách vyznejú omnoho krajšie ako v mojich či tvojich. Alžbeta v nej spoznala „požehnanú medzi ženami“, matku Spasiteľa. Jedenásta kapitola evanjelia a Ježiša podľa predpovedí prorokov stále mnohí nespoznávajú. Dokonca i sám Ján Krstiteľ, ktorý na neho ukázal, pochybuje a posiela učeníkov, aby sa o tom presvedčil. Ježiš preto prirovnáva svojich súčasníkov k trucujúcim deťom. Odmietajú Jánovo pokánie i Ježišovu blahosklonnosť. Majú vlastnú predstavu o tom, ako bude Mesiáš vyzerať a ako bude konať.

Práve som si uvedomil, ako veľmi nášmu Bohu záleží na tom, aby sme boli šťastní. Chce, aby sme vedeli, že mu na nás záleží, chce, aby sme Jeho hlas počuli. Už od čias Abraháma k nám hovorí cez prorokov a svätcov.

V pätnástom roku vlády cisára Tibéria, keď Poncius Pilát spravoval Judeu a Herodes bol tetrarchom v Galilei, jeho brat Filip tetrarchom v Itúrei a trachonitídskom kraji a Lyzaniáš tetrarchom v Abilíne, za veľkňazov Annáša a Kajfáša zaznel na púšti Boží hlas nad Jánom, synom Zachariáša.Chodil po celom okolí Jordána a hlásal krst pokánia na odpustenie hriechov, ako je napísané v knihe rečí proroka Izaiáša: „Hlas volajúceho na púšti: ‚Pripravte cestu Pánovi, vyrovnajte mu chodníky! Každá dolina sa vyplní a každý vrch a kopec zníži. Čo je krivé, bude priame, a čo je hrboľaté, bude cestou hladkou.

Možno ste sa, milí priatelia, jedného krásneho letného popoludnia prechádzali mestom a obdivovali ste jeho krásu. Všetko bolo ožiarené slnkom. Zastavili ste sa pri jednej neobyčajnej budove a obdivovali ste jej výnimočnosť. Ako ste tak so stočenou hlavou hľadeli do výšky, zrazu ste v očiach pocítili čosi nepríjemné. Prudko ste ich zatvorili, začali vám slziť a vy ste prestali vidieť. Alebo ste otvorili rúru sporáka, v ktorej sa čosi pieklo. Na očiach ste mali okuliare. Alebo ste šli autom. Bolo práve po daždi. Naproti vám ide nákladné auto. Zrazu vám do predného skla šmarilo obrovské množstvo vody. Všetky tieto tri situácie majú spoločného menovateľa: veci, ktoré človek vidí jasne, zrazu vidieť prestane, pretože medzi neho a tieto veci sa dostala prekážka. Tá istá myšlienka znie aj z evanjelia druhej adventnej nedele: „Hlas volajúceho na púšti: Pripravte cestu Pánovi, vyrovnajte mu chodníky! Každá dolina sa vyplní a každý vrch a kopec zníži. Čo je krivé, bude priame, a čo je hrboľaté, bude cestou hladkou.

Tieto slová však, milí priatelia, nepatria len jeho generácii, ale patria generácii každej, ktorá prišla a ešte príde po ňom; teda patria i nám. My však môžeme namietať: Ako to? Jeho generácia bola generáciou očakávania príchodu Pána Ježiša, no my sme už po jeho príchode. Pán je už tu. On dokonca vyhlásil, že on sám je cestou. Je pravda, Ježiš prišiel a stal sa cestou. Lenže čo z toho, keď si ho ty doteraz neprijal ako svoju cestu? Ježiš o sebe tiež povedal, že on je pravda. Lenže čo z toho, keď si ho ty neprijal ako svoju vlastnú pravdu? Ježiš dokonca o sebe vyhlásil, že on je život. Lenže čo z toho, keď si ho ty neprijal ako svoj vlastný život? Ježiš nám tiež povedal, že on nám prináša pokoj. No čo z toho, keď ty si stále rozorvaný a vo svojom srdci nemáš pokoja? A tiež povedal, že on je svetlo. Povedz, mohol by vodič, ktorému do predného skla protiidúce auto šmarí prúd vody a on prestane vidieť, povedať: „Načo zapínať stierače? Veď cesta je kvalitná a pekne vyasfaltovaná?“ Čo on má z tejto kvalitnej cesty, keď ju on osobne nevidí? Alebo mal by povedať: „Výrobca auta mal toto auto tak vyrobiť, aby sa nikdy jeho okno neznečistilo.“ Takéto rozmýšľanie by bolo iste absurditou a v bežnom živote sa k nemu ani neuchyľujeme. Ak sa nám znečistia okuliare či okno a my cez ne nevidíme, jednoducho ich vyčistíme. Prečo ale takto isto nepostupujeme aj vduchovnom živote?

Čo to presne je? Čo je tou prekážkou, ktorá nám blokuje naše videnie, a tak i našu vnútornú pohodu a náš rozvoj a rast? Je to hriech. Hriech zatemňuje pohľad. Hriech nám bráni v rozvoji. Hriech nás paralyzuje a rozkladá. Hriech nám zatemňuje úsudok. K istému kňazovi raz prišiel neznámy muž a prosil ho o rozhovor. Predstavil sa mu takto: „Otče, som neveriaci človek. Bol som vychovávaný ako katolík, aj som dlho bol veriaci, ale od istého momentu mi viera začala pripadať stále viac absurdnejšou, až som ju celkom opustil. Mám proti viere mnoho námietok a argumentov a chcel by som, aby ste mi ich vyvrátili. Ak to nedokážete, potom vaša viera a viera ostatných veriacich, ktorí prichádzajú za vami, je nezmyslom.“ Kňaz mu hovorí: „Budem s vami diskutovať, ale najskôr si kľaknite a vyspovedajte sa!“ „To je asi nedorozumenie!“ hovorí muž, „ja som sa neprišiel spovedať, ja som prišiel s vami diskutovať!“ „Aj na to príde, len najprv sa vyspovedajte“ nalieha kňaz. Po opakovanom vzdore sa muž nakoniec podvolí. Jeho spoveď bola dlhá a zásluhou kňaza, znalca ľudských duší, rezala do živého. Po rozhrešení kňaz mužovi hovorí: „A teraz mi povedzte svoje námietky proti viere.

Možno niektorí spoznávame v tomto príbehu známu epizódu zo života sv. Jána Vianneya, farára z Arsu, legendárneho spovedníka a znalca ľudských duší. Príbeh nám dokazuje jednu známu vec: „Čistým je všetko čisté, ale poškvrneným a neveriacim nie je nič čisté…“ (Tit 1, 13) Alebo: „Lampou tela je oko. Ak bude tvoje oko čisté, bude celé tvoje telo vo svetle. Veď sa len pozrime na mnohých ľudí, ktorí sú obeťou mravnej skazenosti, ako si nielen že nedokážu oceniť nič čisté, ale z ideálov v oblasti mravnosti sa dokonca ironicky vysmievajú. Ideálom neveria. Alebo sú ľudia - a možno i my sme jednými z nich -, ktorí prežívajú vnútornú prázdnotu, nevedia sa nájsť, stále pred čímsi utekajú, alebo cítia ustavičné stavy nepokoja a nepohody. Keby všetci títo ľudia našli odvahu a pozreli by sa hlbšie do svojho vnútra, možno by zistili, že im tam trčí nejaký hriech či zlo z minulosti, ktoré doteraz ešte nevyznali a teda sa s ním stále ešte nevysporiadali. Pocit naplnenosti, pohody, šťastia apokoja dáva iba Pán. Ak on prebýva v nás, je to znak, že všetko je v poriadku. Pán však môže prísť len tam, kde sa mu pripraví cesta. Ak sú na ceste k nám, do nášho života a do nášho vnútra bloky a prekážky, Pán k nám nepríde, nech by sme navonok po ňom čo ako silne túžili. Advent je obdobie očakávania príchodu Pána. Je to aj obdobie, kedy sme pozývaní viac než inokedy k pokániu, ktorého súčasťou a vyvrcholením je dobrá spoveď.

Dnes Ježiš učí a zároveň uzdravuje. Spočiatku vidíme Pána vyučovať tých, ktorí samých seba považujú za tých vzdelanejších: Farizejov a zákonníkov. Niekedy si môžeme myslieť aj my vzhľadom na storočie, v ktorom žijeme, či dosiahnutý stupeň štúdia, že nie je toho veľa, čo by sme sa ešte mohli naučiť. V prístupe tých, ktorí túžili po uzdravení svojho priateľa, môžeme vidieť vynaliezavosť akej sú schopné ľudské bytosti, keď po niečom túžia. Chceli niečo, čo bolo prirodzene dobré: aby chorý bol uzdravený. To ale nie je dosť. Náš Pán nás totiž chce uzdraviť úplne. Hriechy sú vždy najhlbším zdrojom zla vo mne: „Človeče, odpúšťajú sa ti hriechy“ (Lk 5,20). Často je naša modlitba a záujem o Boha skôr materialistický, ale Pán vie, čo najviac potrebujeme. Ordinácie doktorov sú plné chorých ľudí, rovnako ako v časoch Ježišových. Pre veriaceho je zásadne dôležité okúsiť Ježišovo milosrdenstvo. On sám nám dnes pripomína, že v advente nemáme zabúdať na odpustenie. Odpustenie, ktoré nám túži dať viac než čokoľvek iné.

Najskôr je však nevyhnutným zbaviť sa „strechy“ ktorá nám bráni ho vidieť. Dám si predsavzatie, dobre sa pripraviť a pristúpiť ku sviatosti zmierenia. mohol ku nám prísť a oživiť nás svojou radosťou. zanechať? milosrdenstvu. čas, v ktorom sa hlbšie zamyslím nad sebou a vyspovedám sa? pripravený napraviť cesty pre nášho Pána počas Adventu? svojou očisťujúcou láskou. hriechmi pokazil. „Nepremárnite čas milosrdenstva, ktoré vám Boh ponúka“. hlboké. pokánia, ktoré sa im snažil ohlasovať. ich v rieke Jordán. hriešnici a potrebovali činiť pokánie. u ľudí. celej Judey, aby si vypočuli, čo tento veľký muž káže. k sebe na púšť toľko mužov a žien? je prisľúbeným Mesiášom. Krstiteľ, aby pripravil cestu pre Ježišov príchod. aby zakúsil jeho milosrdenstvo. Ján nosil odev z ťavej srsti a okolo bedier kožený opasok. Jedával kobylky a lesný med. A hlásal: „Po mne prichádza mocnejší, ako som ja. Ja nie som hoden ani zohnúť sa a rozviazať mu remienok na obuvi. Ján bol na púšti, krstil a hlásal krst pokánia na odpustenie hriechov. Prichádzala k nemu celá judejská krajina i všetci Jeruzalemčania.

Typickým štýlom starozákonných prorokov je striedanie varovaní pred súdom s prísľubmi budúcej slávy a obnovy. Kým prvé upozorňovali na zničenie, druhé dávali poslucháčom nádej, ktorá je hlavnou témou adventného obdobia, v ktorom očakávame príchod záchrancu. A kto iný by mal byť vhodnejším prorokom na túto úlohu ako Izaiáš, vynikajúci básnik Starého zákona.

Izaiáš, cítim sa ako práve vyrúbaný les. Niet budúcnosti, niet nádeje. A ty to predpovedáš. Čo mám očakávať? Že aj z pňa ešte niečo vzíde? Po proroctve o budúcom potomkovi hovoríš o niečom nepredstaviteľnom. Z pňa, ktorý Asýrčania zoťali, vraj vyjde výhonok. Taký, čo pochádza z rodu nášho vyvoleného kráľa.

tags: #evanjelium #druhej #adventnej #nedele