Na druhú pôstnu nedeľu sa v rámci trojročného liturgického nedeľného cyklu každý rok v prvom čítaní číta niektorý úryvok z knihy Genezis o Abrahámovi. Ide teda vždy o rozhodujúce udalosti z Abrahámovho života, v ktorých sa stretáva s Bohom a teda prežíva nejakú formu teofánie - zjavenia Boha, ktorý ho povoláva a dáva mu isté prisľúbenia.
Súvis týchto troch úryvkov o Abrahámovi s evanjeliom tejto nedele spočíva v téme teofánie (resp. epifánie - zjavenie Pána), teda istej udalosti zjavenia sa Boha pred zrakom človeka. Pripomeňme si najprv, aké prisľúbenia dostal Abrahám od Boha vďaka tomu, že s poslušnosťou viery prijal od Boha povolanie byť otcom všetkých veriacich.
Boh dal Abrahámovi tri prísľuby, ktorých cieľom bola nielen odmena Abrahámovej viery, ale aj vytvorenie vlastného Božieho národa a vykúpenie ľudstva z otroctva hriechu:
- Prvé: Pán z neho vytvorí veľký národ.
- Druhé: preslávi jeho meno.
- Tretie: požehná v ňom všetky pokolenia zeme.
Všetky tri prisľúbenia nachádzame hneď v prvých veršoch o povolaní Abraháma a čítame ich na druhú pôstnu nedeľu v roku A (Gn 12,2-3).
S prvým z týchto prísľubov sa v starozákonnej dobe nevyhnutne spájal aj prísľub vlastnej zeme pre spomínaný veľký národ, ktorý bude z Abraháma pochádzať, lebo v tej dobe sa národná identita viac ako dnes spájala s územím.
Týmito tromi veľkolepými prísľubmi Boh zasadil semienko, z ktorého časom vyrástol strom dejín spásy. Z týchto prísľubov vznikli aj tri veľké zmluvy, z ktorých prvé dve sa týkali času Starého Zákona (mojžišovská a dávidovská) a tretia je Nová zmluva s celým ľudstvom v Ježišovi Kristovi.
Všetky tieto tri zmluvy však boli v predobraze uzatvorené už s Abrahámom, o prvej z nich sa píše v úryvku z knihy Genezis, kde sa Boh zjavil Abrahámovi v podobe horiacej fakle, ktorá prešla pomedzi polovice rozrezaných obetných zvierat. Prechádzať medzi časťami obetí bol v starých dobách bežný obrad pri uzatváraní zmlúv.
Mnoho rokov potom ako sedemdesiatpäťročný Abram na Boží príkaz opustil chaldejský Ur s vidinou veľkých Božích prisľúbení sa zdalo, že nič z týchto prisľúbení sa zatiaľ akosi nenaplnilo. Abram cítil, že Boh ho požehnáva a zachraňuje pred nepriateľmi, ale jeho najväčšia túžba bola stále nenaplnená - bol stále bezdetný, nemal dediča. Zdá sa, že Abramova viera Božím sľubom sa začala otriasať.
Tu Boh prichádza opäť k Abramovi vo videní a hovorí mu: „Neboj sa, Abram. Tvoja odmena bude veľká“ (Gn 15,1). Tu Abram už celkom otvorene vyčíta Bohu: „Pane, Bože, čože mi dáš? Veď ja odídem bezdetný a dedičom môjho domu bude damašský Eliezer“ (Gn 15,2). Ale Pán ho uisťuje: „On nebude tvojím dedičom. Tvojím dedičom bude ten, čo vyjde z tvojho lona“ (Gn 15,4).
Pokračovanie tohto rozhovoru už čítame ďalej v našom úryvku. Boh vyvádza Abrama pred stan a ukazuje mu nočné hviezdnaté nebo so slovami: „Porátaj hviezdy, ak môžeš. Také veľké bude tvoje potomstvo!“ (Gn 15,5). Od Abrama sa tu žiada veľmi veľká viera, lebo prísľuby, ktoré dostáva, ďaleko presahujú prirodzené možnosti ba aj predstavy človeka.
Svätopisec preto vysoko hodnotí a chváli Abrahámovu vieru: „On však uveril Pánovi a to sa mu počítalo za spravodlivosť“ (Gn 15,6). Na týchto slovách neskôr sv. Pavol stavia svoju argumentáciu o ospravedlnení z hriechov nie zo zachovávania Mojžišovho zákona, ale skrze vieru v Krista (por. List Rimanom, 4). Aby Boh Abrama upevnil vo viere v jeho prísľuby, pripomenul mu jeden prísľub, ktorý sa už začal plniť: „Ja som ťa vyviedol z Uru Chaldejcov, aby som ti dal do vlastníctva túto krajinu“ (Gn 15,7).
No Abram mal už dosť pekných sľubov, a preto sa skoro až drzo pýta Boha: „Pane, Bože, podľa čoho spoznám, že ju budem vlastniť?“(Gn 15,8). S Abramom má však Boh väčšiu trpezlivosť, veď ide o prvého veriaceho, ktorý na rozdiel od Zachariáša ešte nemal toľko znamení a dôkazov Božej moci v celých dejinách vyvoleného národa.
Ako Otec, ktorý vidí slabosť svojich detí, potvrdzuje Abramovi svoj prísľub prísahou dramaticky uskutočnenou obetným rituálom. Táto prísaha spojená s obetou bola vlastne zmluvou s Abramom, v podstate jednostrannou, lebo Boh zaväzuje seba samého. Táto zmluva bola súčasne odpoveďou na Abramove pochybnosti, lebo Boh už nemôže dať väčší dôkaz pravdivosti splnenia svojich prísľubov ako keď prisahá na seba samého a dokonca, ako budeme vidieť z podstaty tejto zvláštnej prísahy, prekľaje seba samého, ak by svoju prísahu nedodržal.
Abram teda podľa Pánových pokynov priniesol trojročnú jalovicu, kozu, barana, hrdličku a holubicu. Rozťal väčšie zvieratá vo dvoje, poukladal polovice vzájomne oproti sebe, a čakal na Pánov príchod. Keď zapadlo slnko, upadol Abram do hlbokého, teda mystického spánku, v ktorom ho navštívil Pán a poskytol mu ďalšie podrobnosti svojho veľkého plánu s jeho potomstvom (Gn 15,13-16), ktoré nebude mať bezproblémový život, ale podobne ako Abram bude musieť prechádzať skúškami viery v Boha.
Abramovi potomkovia budú preto najprv prišelcami v cudzej krajine rovnako ako Abram, ba dokonca sa stanú na 400 rokov otrokmi. Ale nakoniec budú vyslobodení zo svojho trápenia a po istom čase sa vrátia do zeme, ktorú Pán prisľúbil Abramovi. Potom Abram uvidel v temnote noci dymiacu pec a ohnivú fakľu, ktoré predstavovali samého Boha, ktorý prišiel vykonať rituál spečatenia zmluvy s Abramom.
Obrazy ohňa a dymu, spojené s Božou prítomnosťou, silne pripomínajú situáciu uzavretia mojžišovskej zmluvy s Izraelom na Sinaji, ktorej je táto zmluva s Abramom predobrazom. Celá stať končí slovami: „V ten deň Pán uzavrel s Abramom zmluvu“, pričom sa určuje aj obsah tejto zmluvy: „Tvojmu potomstvu dám túto krajinu od Egyptskej rieky až po veľkú rieku, Eufrat.“
Žalm 27 je v hebrejskom aj v gréckom texte nadpísaný menom kráľa Dávida. Žalm môžeme rozdeliť na tri časti, pričom prvá časť má charakter chválospevu a obsahom ju môžeme zaradiť medzi tzv. „žalmy dôvery“, druhá má výrazové prostriedky tzv.
Výrazným prvkom žalmu je jeho zasadenie do chrámového priestoru, priamo pred svätostánok, kde žalmista hľadá útočište (azyl) v nebezpečenstve. Žalm začína ako chválospev na Pána, ktorý stojí pri tých, ktorí sa k nemu utiekajú ako k ochrancovi ich života.
Septuaginta dáva žalmu nadpis „Dávidov (žalm), predtým, ako bol pomazaný“, a poukazuje tak na skúšky, ktoré musel Dávid prekonať skôr ako zasadol na trón v Jeruzaleme. Úvodné slová žalmu „Jahve je moje svetlo“ je jediným priamym označením Boha ako „svetla“ v Starom Zákone.
Po úvodnom verši žalmista v dvoch obrazoch vo veršoch 2 a 3, ktoré nie sú súčasťou nášho responzóriového žalmu, rozvíja myšlienku dôvery v Boha v konkrétnych životných situáciách: Keď sa približujú ku mne zločinci a chcú mi zničiť telo, vtedy moji utláčatelia a nepriatelia strácajú silu a padajú. Aj keby sa proti mne postavili šíky, moje srdce sa nezľakne. Aj keby proti mne vzbĺkol boj, zotrvám v dôvere.
Už spomenuté verše 4-6 vnášajú do žalmu symboliku chrámu ako miesta, kde sa človek v modlitbe môže ponoriť do Božej ochrany a utvrdiť sa v dôvere v Pána: O jedno prosím Pána a za tým túžim, aby som mohol bývať v dome Pánovom po všetky dni svojho života, aby som pociťoval nehu Pánovu a obdivoval jeho chrám. A on ma vo svojom stane schová v deň nešťastia, ukryje ma v skrýši svojho príbytku a postaví ma vysoko na skalu. A už teraz dvíham hlavu nad svojich nepriateľov, čo ma obkľučujú. V jeho stánku mu prinesiem obetu chvály, budem spievať a hrať Pánovi.
Viaceré zmienky o stánku či stane vyvolávajú spomienku na „stánok stretnutia“, ktorý so sebou nosili Židia počas svojho putovania po púšti, a ktorý bol miestom Božej prítomnosti ale aj Božej ochrany pred nepriateľmi, ako aj na Židmi slávený „sviatok stánkov“ (Sukot) na pamiatku tohto putovania. Týmito veršami sa končí prvá časť nášho žalmu, ktorá má charakter chválospevu a piesne dôvery.
Verše 7-8, ktoré sú aj súčasťou nášho responzóriového žalmu, sú začiatkom druhej časti žalmu, žalospevu, volania k Pánovi o pomoc v úzkosti. Miesto, kde veriaci človek hľadá Božiu blízkosť, je chrám, posvätné miesto, ktoré je akoby pozemským odrazom Božej tváre. Hľadať Božiu tvár teda môžeme chápať ako symbol účasti na bohoslužobnom zhromaždení na posvätno...
Druhá pôstna nedeľa nám predstavuje jednu z najkrajších a najzjavnejších stránok Svätého písma: Ježišovo premenenie. Na vysokej hore Pán ukázal svoju slávu trom najbližším učeníkom, aby ich pripravil na blížiace sa Umučenie. Lukáš zámerne zdôrazňuje, že sa to všetko stalo, „kým sa Ježiš modlil“.
Toto „anticipované veľkonočné zjavenie“, ako ho nazýva pápež František, presahuje bariéry času a priestoru a je nabité teologickým významom. Apoštol Peter vysvetlil prvým kresťanom: „Veď sme nesledovali vymyslené bájky, keď sme vás oboznámili s mocou a príchodom nášho Pána Ježiša Krista, ale sami sme boli očitými svedkami jeho veleby. On dostal od Boha Otca česť a slávu, keď mu z velebnej slávy zaznel hlas: Toto je môj Syn, môj milovaný, v ktorom mám zaľúbenie. A tento hlas sme my počuli; zaznel z neba, keď sme boli s ním na svätom vrchu“ (2 Pt 1,16-18).
V Biblii hora predstavuje blízkosť k Bohu. Práve tam mali Mojžiš a Eliáš dôverné rozhovory s Pánom. Obe postavy sa teraz zjavujú slávne a rozprávajú sa s Ježišom o svojom odchode (exode) v Jeruzaleme. Predstavujú Zákon a Prorokov, ktorí ohlasujú tajomstvo Mesiášovho umučenia a zmŕtvychvstania, ako to zmŕtvychvstalý Ježiš vysvetlí emauzským učeníkom. Úryvok tiež zjavuje „celú Trojicu: Otca v hlase, Syna v človeku, Ducha v jasnom oblaku“.
Najdôležitejšie učenie je však zhustené vo výzve hlasu týkajúcej sa Ježiša: „Počúvajte ho“. Mojžiš ohlásil, že Boh vzbudí proroka, ktorý bude ako on, ktorého bude počuť. Hlas teda predstavuje nového Mojžiša: Syna, ktorý nám s autoritou zjavuje Otca a ktorého musíme počúvať.
Na to potrebujeme nasledovať príklad Majstra: ísť na vrch modlitby, vyhradiť si v našom dennom programe čas na dialóg výlučne s Bohom. V tomto čase osobného a dôverného kontaktu mu môžeme povedať slovami svätého Josemaríu: „Pane náš, stojíme pred tebou, pripravení vypočuť si všetko, čo nám chceš povedať. Hovor, pozorne počúvame tvoj hlas. Nech tvoje slová určené našej duši zapália našu vôľu, aby ťa vždy okamžite a horlivo poslúchla“.
Premenenie Pána
Svätý Josemaría zvykol tento úryvok vzťahovať na láskyplné hľadanie Ježišovej tváre a jeho najsvätejšieho človečenstva: „Ježišu, aké len musí byť ťa vidieť, môcť s tebou hovoriť! A zostať tam stáť, kontemplujúc tvoju tvár, ponorený do nesmiernosti tvojej nádhery a nikdy, nikdy neprestať na teba hľadieť! Ó Ježišu, smieť ťa uvidieť! Hľadieť na teba a ostať ranený láskou k tebe!“. Stojí za to denne trvať na týchto chvíľach modlitby a robiť Pánovi spoločnosť s rovnakou horlivosťou, akú vyjadruje žalmista: „Tvoju tvár, Pane, budem hľadať, neskrývaj predo mnou svoju tvár“ (Ž 27, 8-9). Naša pokorná vytrvalosť bude odmenená. Mojžiš skončil s tvárou „rozžiarenou, lebo hovoril s Pánom“ (Ex 34, 29). A Ježiš, ktorý je „Svetlo zo Svetla“, ako sa modlíme vo Vyznaní viery, nás tiež premení svojou milosťou, takže náš deň, naša práca a naše jednanie s druhými budú osvietené Božou prítomnosťou v našej duši.
Petrov výrok „Učiteľ, dobre je nám tu. Urobme tri stánky“ vyjadruje radosť zo stretnutia s Bohom. Zároveň odkazuje na „večné príbytky“, ktoré Mesiáš znovu založí (Lk 16, 9) a ktoré si Židia pripomínali na sviatok stanov. Peter si chce zachovať chvíľu šťastia, ktorú mu tento dôverný čas s Bohom prináša.
„Modlitba však neznamená izolovať sa od sveta a jeho protirečení,“ vysvetľuje Benedikt XVI. „Kresťanská existencia spočíva v neustálom výstupe na horu stretnutia s Bohom a potom v opätovnom zostupe, prinášajúc lásku a silu, ktoré z nej pramenia, aby sme s rovnakou láskou k Bohu slúžili svojim bratom a sestrám“.
Premenenie Pána, o ktorom hovorí dnešný úryvok z evanjelia sv. Marka, je práve centrom tohto evanjelia a tvorí výrazný zlom v Ježišovom živote. Tradične sa toto evanjelium dáva do súvislosti s utrpením Pána, ako určité „dodanie odvahy“ pre apoštolov pred vstupom do Jeruzalema. Tejto udalosti predchádzal vážny rozhovor Ježiša s učeníkmi v blízkosti Cézarey Filipovej.
Syn človeka bol ľuďmi pokladaný za niektorého zo starých prorokov, avšak jeho učeníci už tušili, že on je niekto oveľa väčší. Na jeho otázku „Za koho ma pokladáte vy“, odpovedal v mene všetkých Peter: „Ty si Mesiáš…“, teda Spasiteľ, ktorého očakávame všetci s celým národom. Potom Ježiš oznamuje, že bude trpieť. Utrpenie je naplnením jeho poslania.
No Peter to nechce akceptovať, akosi mu nesedelo, že by tento Boží Syn mal trpieť a zomrieť. Ježiš, aby posilnil mysle apoštolov, zobral so sebou troch z nich na horu a tam sa pred ich očami premenil. Nebola to len vonkajšia premena. Nezakladá si na zmene oblečenia, či šiat. Chcel svojim apoštolom ukázať svoje skutočné vnútro. Ukazuje druhú tvár svojho mesiášskeho poslania. Tvár slávnu.
Apoštoli vedľa Ježiša vidia Mojžiša a Eliáša. Dve najväčšie postavy Starého Zákona. Hovorí s nimi. Je uprostred nich. Je medzi nimi, ale je väčší ako oni. Učeníkov zahaľuje oblak. To je Svätom Písme vyjadrenie Božej blízkosti. Ozýva sa hlas, podobne ako pri Kristovom krste. Výzva pre apoštolov a potvrdenie o Ježišovom božstve.
Táto zvláštna udalosť „premenenie na vrchu“ a odhalenie božej slávy v Ježišovej tvári, má v súvislosti s Ježišovou predpoveďou utrpenia a Petrovým nepochopením ten zmysel, že chce učeníkom dosvedčiť, že kríž, ktorý je v očiach sveta znamením potupy, nič nemení na ich poznaní, že Ježiš je Boží Syn plný milosti a pravdy. Ale aj to, že táto jeho cesta kríža je božia cesta a v súlade s Božím zámerom. Dosvedčujú ju Zákon i Proroci, reprezentovaní Mojžišom a Eliášom.
Aj my často vo svojom srdci počujeme Boží hlas, no zdráhame sa mu. Nechceme ho počúvať, zabúdame na to, čo nám prikázal sám nebeský Otec: Jeho počúvajte. Často sa správame voči Bohu ako deti, ktoré rozbili krásnu vázu a myslia si, že On o tom nevie nič. Tou vázou je naša čistá duša a každý ťažký hriech ju rozbíja. Preto sa snažme, aby náš život bol napojený na Pána. Naša duša ostane celá. Spojme svoj život s ním: radosti s jeho radosťami, a náš kríž s jeho krížom. A tak nech je tento pôstny čas, pre každého z nás rozhodným krokom: kráčať vždy za hlasom Kristovým.
Minulú nedeľu nás liturgia viedla na púšť, aby sme tam spoznali Ježiša, okrem hriechu vo všetkom nám podobného. Ježiš je skutočný človek so všetkým, čo ku tomu patrí. Aj s emóciami, neistotou, osamelosťou, strachom a pokušeniami, ako nám to hovoria evanjeliá Pôstneho obdobia. Dnes s Cirkvou, zastúpení Petrom, Jakubom a Jánom, vystúpime s Ježišom na vrch, aby sme boli svedkami jeho zjavenia. Vystupujeme na Vrch premenia, aby sme v Ježišovi, skutočnom človeku, spoznali skutočného Boha, Otcovho milovaného.
Keď prví poslucháči Matúšovho evanjelia počúvali toto rozprávanie, uvedomovali si súvislosti, ktoré nám ľahko uniknú. Matúšovu komunitu tvorili židokresťania, ľudia, ktorí boli vychovávaní v náboženstve a neskôr prijali Krista ako očakávaného Mesiáša. Pre evanjelistu Matúša Ježiš je novým Mojžišom, zákonodarcom. V istom zmysle sa Ježiš u Matúša v mnohom na Mojžiša podobá. Tak je tomu aj v evanjeliu Druhej pôstnej nedele. Pripomína Mojžiša, ktorý vystupuje na vrch a spolu s ním Áron, Nadab a Abiu, volaní Bohom z oblaku. Mojžiš následne zostupuje z vrchu a tvár mu žiari.
Rozprávanie o Premenení Pána čítame na Druhú pôstnu nedeľu každý rok. Cirkev chce, aby sme každý rok v prvej časti pôstu aj my aspoň symbolicky vystúpili na Vrch premenenia, pretože ak má byť naše pôstne kráčanie úspešné, musíme znova pochopiť, že ku vzkrieseniu sa prichádza cez utrpenie. Aj ku nášmu vzkrieseniu.
Druhý dôvod, prečo nás Cirkev pobáda kráčať na vrch, je, aby sme zachytili Otcov hlas, slová o Ježišovi: „Toto je môj milovaný Syn, v ktorom mám zaľúbenie; počúvajte ho.“ Otec nás, svojich milovaných adoptívnych synov a dcéry, povzbudzuje, aby sme počúvali jeho milovaného Syna. Aj on nás teda povzbudzuje ku učeníctvu, učeniu sa od Ježiša.
Zároveň sa o Ježišovi dozvedáme, že je nie len skutočný človek, ale že je zároveň pravý Boh, ktorý sa stal človekom, Boží Syn. Ako hovorí svätý Lev Veľký: Ak máme zachovávať prikázania a trpezlivo znášať protivenstvá, musí stále zaznievať v našich ušiach Otcov hlas: „Toto je môj milovaný Syn, v ktorom mám zaľúbenie; počúvajte ho.“
V prvom čítaní Druhej pôstnej nedele počúvame o Abramovi, ktorého Boh ho vyzval, aby vykročil na cestu: „Odíď zo svojej krajiny, od svojich príbuzných a z domu svojho otca do krajiny, ktorú ti ukážem.“ Boh vyzval Abrama, aby opustil svoju vlasť a vydal sa na cestu do Palestíny, krajiny, ktorú Boh naozaj daroval jemu a jeho potomkom. A jeho potomstvo tam žije dodnes. Lenže Palestína nebola jedinou krajinou, ktorú sa Boh rozhodol Abramovi a jeho potomkom darovať.
O nejakých 1800 rokov neskôr aj Ježiš naplnil Božiu vôľu, odišiel z domu svojho Otca do krajiny, ktorú mu Otec ukázal. Nie náhodou to bola tá istá, do ktorej bol poslaný aj Abrahám. Tie dva odchody spolu súvisia. Ježiš, skutočný Boh, odišiel z neba a ako človek vstúpil do nášho sveta, aby sme my, zbožštením, mohli vystúpiť do jeho krajiny, ktorú nám prišiel ukázať. Povedané slovami Katechizmu Katolíckej cirkvi: „Jednorodený Boží Syn chcel, aby sme mali účasť na jeho božstve, prijal našu prirodzenosť, stal sa človekom, aby ľudí urobil bohmi.“
Pamätáte sa ešte na prvé čítanie minulej nedele? Diabol chytil prvých ľudí na návnadu „Budete ako Boh!“ Urobili, čo chcel…, ale nie sme ako Boh. Dokonca aj to ľudské v nás sa pokrivilo. Musíme sa učiť od Skutočného človeka, Ježiša Krista, ako byť skutočnými ľuďmi a ako odolávať ďalším diabolským nástrahám.
Diabol má pravdu, Boh nechce, aby sme boli ako Boh. On chce, aby sme boli zbožštení, „stal sa človekom,“ hovorí Katechizmus, „aby ľudí urobil bohmi.“ Ježiš vzal so sebou Petra, Jakuba a jeho brata Jána a vyviedol ich... Matúš nehovorí, odkiaľ ich vzal. Podstatné je kam a prečo. Zobral ich na vrch, aby im ukázal svoj domov, o ktorom túži, aby sa stal aj ich domovom. Peter, Jakub a Ján majú videnie nebeskej slávy. Ježiš im ukazuje krajinu, do ktorej ich bude vždy viesť.
Cirkev chce, aby sme vystúpili na vrch a videli otvorené nebo, cieľ nášho kráčania. Peter, Jakub a Ján do neba iba nazreli, my si tam na Druhú pôstnu nedeľu rovno „sadáme“ ku stolu. Aspoň tak to vyjadruje modlitba po prijímaní: „Pane, prijmi naše vďaky za to, že sme mohli prijať sväté tajomstvá a že nám už v pozemskom živote dávaš účasť na nebeskej hostine.“
V púšti bol Ježiš sám, ak nerátame démona a anjelov. No od Druhej pôstnej nedele je Ježiš stále obklopený ľuďmi, ktorí kráčajú s ním. Ani na vrch nevystupuje sám, kráča s Petrom, Jakubom a Jánom. Vyjsť na Vrch premenenia, nezablúdiť v oblaku, nájsť otvorené nebo, zachytiť Otcov hlas, nájsť oporu v Mojžišovi a Eliášovi…, to kresťan nedokáže sám.
Evanjeliový príbeh nás povzbudzuje vykročiť spolu s inými bratmi a sestrami. Tak sa môžeme navzájom povzbudzovať, podopierať, pomáhať si v rozlišovaní. Naše Pôstne obdobie je spoločným kráčaním.
Ježiš vzal so sebou Petra, Jakuba a Jána a vyviedol ich na vysoký vrch. A tam sa pred nimi premenil. Šaty sa mu zmenili a dal im zažiť niečo, čo smrteľný človek nemá šancu zažiť. Apoštoli videli Mojžiša a Eliáša, ale o tomto videní nesmú s nikým hovoriť. Ježiš na túto udalosť dáva embargo. Len šesť dní pred touto udalosťou Ježiš prvýkrát hovoril svojim učeníkom o svojom ukrižovaní a smrti. Učil ich, že „musí trpieť a bude zavrhnutý… zabitý a po troch dňoch vstane“ (Mk 8,31). Vieme, že Peter mal problém toto prijať. Ježiš ho za to veľmi prísne pokarhal. Učeníci teda mali čas o tom všetkom rozmýšľať, aby „problém“ o jeho utrpení prijali.
Na vrchu v momente premenenia zažili nielen niečo zo slávy, ktorá čaká Ježiša a jeho verných, ale dostali tam aj zvláštne poučenie. Kríž prichádza v mnohých podobách aj do nášho života. Boh nás volá, aby sme prijali ťažkosti v živote, ktoré je ťažké prijať. Môže to byť strata milovanej osoby, choroba, strata práce alebo iné ťažkosti. Ak toto práve prežívame, potom udalosť Premenenia je určená práve nám. Zážitok na vrchu bolo to, čo učeníci potrebovali, aby sa začali ináč pozerať na Ježišovu predpoveď o umučení. Istotne zostala v ich vnútri bolesť a možno i strach, ale posilou i odpoveďou bolo to, keď videli Jeho slávu.
Aj my potrebujeme utešujúce zjavenie slávy nášho Pána, ktoré nám pomôže prekonať ťažkosti, ktoré máme znášať.
tags: #evanjelium #na #druhu #poslat #nedelu