Vianoce sú časom, kedy sa naše mysle upierajú k narodeniu Ježiša Krista. Je to obdobie radosti, pokoja a lásky, ale aj čas na zamyslenie. Čo pre nás Vianoce naozaj znamenajú? Ako ich prežívame a čo si z nich odnášame?
Vianočný príbeh nezačína slávnostne, ale jednoducho, tvrdo a reálne. Nikoho tu nevítajú, tu ostáva On - Boží Syn - u mnohých bez šancí. Práve v tejto realite nachádzame hlboký zmysel Vianoc.
Spoznáme Ho?
V modernej jasličkovej hre sa hovorí: „Keby sa však Ježiš dnes v našom meste narodil, potom by bolo mnoho vecí prebehlo ináč: My by sme ho prijali milo, boli by sme mu obstarali byt, azda aj poslali kvety a uverejnili oznam o narodení. Neposlali by sme ho preč, naše dvere by boli otvorené“. Takto to tvrdí jasličková hra. A predsa ostáva neistota: A keby sa skutočne dnes narodil, tak znie konečná otázka, „spoznali by sme ho?“ Mal by u nás šancu? Vpustili by sme ho do nášho života?
Keď niekoho chcem vpustiť do môjho domu, musím mu otvoriť dvere. To je samozrejmosť. Deň čo deň sa to odohráva pri našich domových dverách. Robí sa to i v našich srdciach?
Otvorme dvere nášho srdca
Vianoce znamenajú: Naširoko otvárať dvere nášho domu a dať sebe a naším blížnym šancu, a potom aj Bohu. Keď by totiž zostali dvere nášho srdca zatvorené, nemohol by nastať vianočný čas. Potom by sa uskutočnilo to najdôležitejšie bez nás a zostali by sme sami s darmi a s vianočným stromčekom. My predsa chceme prežiť Vianoce opravdivo.
Vianoce sú naozaj predovšetkým časom veľkých šancí, ktoré môžeme získať. Dať druhému šancu - partnerovi v manželstve, od ktorého sme sa v priebehu času vzdialili; deťom, ktorým niekedy už nerozumieme a opačne - ony nerozumejú nám; ale i mimo rodiny, susedom, kde kontakt končí pri „Dobrý deň“; kolegom v práci alebo spolužiakom, ktorým sme tu a tam povedali nepekné slová.
Všade tam, kde dávam svojim blížnym šancu, ktorú doteraz nemali, všade tam začnú Vianoce, tam sa stane Boh človekom, tam ho púšťam dnu v osobe môjho blížneho. „Boh v Dieťati v jasliach, Boh ako človek, to je šanca, ktorú nám dáva Boh. A všade tam, kde sa chytáme šancí, ktoré vedú k životu, tam sme dvere naširoko otvorili, Jemu, Ježišovi Kristovi, nášmu Vykupiteľovi. A vtedy sú Vianoce už aj v týchto dňoch“ - pripomína Alfonz Gerhardt.
Vianoce v kňazskej rodine
Gréckokatolícki kňazi, k tomu ešte ženatí, to majú na Vianoce ozaj pestré. Popri kňazských službách, kde je roboty doslova ako na kostole, je tu ešte aj manželka, deti a ich starosti. Ako to všetko prežívajú a zvládajú? Stromček, čas radosti a veselosti, darčeky, koledy, vinše, štedrá a svätá večera, to všetko umocňuje čas Vianoc, čas Kristovho narodenia, čas radosti.
Už ako malý chlapec som sa veľmi tešil na Vianoce. Táto radosť mi ostala až doteraz, keď som už vyše dvoch rokov z Božej dobroty manžel, otec i kňaz. A práve toto všetko (rodina, chrám, slávenia) skĺbiť v čase Vianoc sa môže zdať v kňazskej rodine náročné, ťažké a vyčerpávajúce, ale nie nemožné. Dôležité je vedieť si veci naplánovať, manažérsky pripraviť a odkomunikovať spolu s manželkou.
Keďže liturgický program vianočných sviatkov pripravujeme o niečo skôr, vieme sa podľa toho zariadiť a zorganizovať si čas tak, aby sme v rodine obaja rodičia spolu pripravili všetko potrebné - darčeky, stromček, jasličky, štedrú večeru a pod. Na druhej strane vieme, že v tom čase toho bude viac aj vo farnosti, pretože často spovedáme až do samých sviatkov.
Určite prídu aj situácie, keď to zaškrípe, nastane nedorozumenie, napätá atmosféra. Vieme však, že v tomto čase potrebujeme stáť pri sebe, byť si oporou, odpustiť si a ísť ďalej v pokoji a láske. Už predtým, než sme vstupovali do kňazského manželstva, sme vedeli, že je to aj o obetovaní sa. Tak na strane manžela, otca i kňaza, ako aj na strane manželky a mamy.
Veď práve to môžeme vidieť vo vianočnom príbehu. Jozef a Mária sa obetovali preto, aby Boh mohol uskutočniť svoj spasiteľný plán skrze nich pre nás. Skrze ich obetu, námahu a lásku prichádza v chladnej betlehemskej noci na svet náš Spasiteľ, Ježiš Kristus. Bez obety to nejde v žiadnej rodine ani v tej našej, kňazskej.
No vďaka obetovaniu sa a službe túžime prinášať spolu ako kňazská rodina aj počas sviatkov Vianoc posolstvo lásky, pokoja a radosti tam, kde slúžime z poverenia nášho otca arcibiskupa. Táto „misia“ nás napĺňa radosťou z toho, že aj my môžeme prinášať Krista do farskej rodiny a zároveň Kristus môže byť a je v strede našej rodiny. Ak si Boh povoláva do manželstva, i toho kňazského, on vie zrežírovať úplne všetko, len ho treba počúvať a nechať sa ním viesť.
Tento rok v mojej kňazskej rodine budeme sláviť príchod Božieho Syna na svet už po dvadsiatykrát. Boh ma povolal do kňazstva aj s mojou manželkou Radkou a požehnal nás piatimi synmi a jednou dcérou. Každý rok oslavujeme rovnakú udalosť, a predsa je iná, ako tie pred ňou. Rovnako aj príprava na Vianoce. Pôst pred Narodením Pána alebo Filipovka sa často pletie s rímskokatolíckym Adventom. Trvá presne štyridsať dní, rovnako ako Veľký pôst. V chrámoch ani doma nemáme adventné vence a neslúžime tzv.
Keďže moje kňazstvo je obohatené o rozmer vlastnej rodiny, toto všetko môžeme prežívať spoločne. Je veľkým Božím darom nielen pre kňazské rodiny prežívať jednotu a lásku ako znaky viery pre tento svet. Slávenie svätých liturgií, spovedanie, návšteva chorých, vyučovanie náboženstva a rôzne kňazské aktivity sú samozrejmosťou tak pre moju manželku, rovnako aj pre moje deti. Keď bola naša dcéra malá, opýtala sa ma: „Ocko, prečo ti všetci hovoria otec? Veď ty si náš ocko…!“ Áno, som tak telesný, ako i duchovný otec a to v pravom zmysle slova. Preto našich kňazov od nepamäti nikdy nevolali „pán farár“ ale „otec“.
Štedrý deň v kňazskej rodine
Ja som zo Zemplína a manželka je zo Šariša, na prvej fare sme boli na „Rusnákoch“. Ako to vyzerá u nás v predvečer sviatku? V prvom rade je to deň prísneho pôstu až do večere. Ráno sú tzv. kráľovské hodinky a celý deň sme všetci spolu doma na fare. Varenie, pečenie a v posledných rokoch aj spoločné zdobenie stromčeka (nie dva týždne pred Vianocami), to všetko nás pripravuje na spoločnú štedrú večeru. Po zotmení si sadáme k prestretému stolu, krížik na čelo, spev tropára, oblátky, cesnak a med, bobaľky s makom i s tvarohom, kyslá kapustová polievka s hubami, šalát a ryba.
Prvá radosť je zo stromčeka. Keď boli deti malé, stromček prinášali anjeli, a tak ho videli prvýkrát až ráno na Štedrý deň. Nás to stálo námahu pripravovať ho neskoro v noci deň predtým, mnohokrát po celodennom spovedaní. Druhá radosť je z toho, že list, ktorý svätý Mikuláš zobral 6. decembra z okna, došiel do neba a darčeky sú pod stromčekom. Ďalšou radosťou je vidieť deti, ako si rozbaľujú darčeky a tešia sa z nich.
Potom ideme do „cerkvi“. Synovia s ostatnými miništrantmi stoja pri oltári, dcéra s mamkou a mládežou spievajú počas svätej liturgie staroslovienske koledy. Najkrajším momentom tohto dňa je spoločný spev „S nami Boh, čujte všetky národy a kajajte sa, lebo s nami Boh!“ z povečeria, keď túto radostnú zvesť - že Boh je s nami, môžeme osláviť ako jedna veľká rodina s celou farnosťou. Túto zvesť po jasličkovej slávnosti v prvý deň sviatkov Narodenia Pána roznášajú naše deti s ostatnými deťmi do všetkých domácností spolu s betlehemským svetlom formou Dobrej noviny.
Kňazské rodiny - tak ako i laické - majú mnohé črty prežívania Vianoc podobné. Zvláštnosťou pre kňazskú rodinu s malými deťmi je, že ocko stojí pri oltári a mamka s viacerými malými deťmi, ktoré sa jej či už držia za sukňu alebo sú v kočíku, je spolu s veriacimi. Táto situácia, najmä keď je detí viac a sú menšie, je náročná nielen v predvianočnom čase. Toto je obeta manželiek kňazov, takto majú spoluúčasť na manželovej službe. Často paradoxne aj tým, že nič z kázne nepočujú, lebo sa musia venovať svojim malým deťom. To je však obdobie, kým nevyrastú.
| Aspekt | Kňazská rodina | Laická rodina |
|---|---|---|
| Účasť na liturgiách | Kňaz aktívne slúži, rodina sa zúčastňuje | Rodina sa zúčastňuje |
| Príprava na Vianoce | Spoločná príprava, zohľadnenie pastoračných povinností | Spoločná príprava |
| Obetovanie sa | Kňaz a manželka sa obetujú pre službu a rodinu | Obetovanie sa pre rodinu |
| Dôraz | Príchod Ježiša Krista, posolstvo lásky a radosti | Rodinná pohoda, darčeky |
V našej rodine sa snažíme zamerať pozornosť na to, že v prvom rade prichádza Ježiško. Nie darčeky. To je dosť ťažké vysvetliť deťom, keď v obchodoch sú reklamy na „Vianoce“ už od septembra a deti si v škole vravia, koľko darčekov dostali. Aspoň sa snažíme poukazovať na to, že zmyslom Vianoc je príchod malého dieťatka, ktoré sa narodilo z lásky.
Keďže predvianočný pôst u nás trvá dlhšie, volá sa Filipovka, zapaľujeme postupne 6 sviečok, novú vždy v nedeľu - ako obdobu adventného kalendára. Na stole sa objavuje Ježiško, ktorého po večernej modlitbe pobozkáme. Do tejto modlitby pridávame aj vianočné piesne. Kňazi v špeciálnej pastorácii a kňazi pôsobiaci na fakulte majú počas sviatkov trochu menej pastoračných povinností ako kňazi vo farnosti.
K našim zvykom patrí: Spoločná večera v predvečer sviatku Narodenia Pána: otec prečíta stať z evanjelia o narodení Ježiška, spoločná modlitba, pieseň. Potom požehnanie na čelo s medom - to sú ľudové zvyky, ktoré transformujeme a dávame im kresťanský význam: napr. aby sme cítili sladkosť Božej lásky. Pre našu rodinu je spoločné stravovanie veľmi dôležité, tak aj vianočná večera trvá, ako sa len dá. Kým boli deti malé, zjedli polievku a už chceli bežať k stromčeku, teraz vydržia, kým zjeme všetky chody, veď štedrá večera má byť štedrá. Vždy sme radi, keď máme nejakého hosťa, zvyčajne starých rodičov.
Vianoce pre našu rodinu znamenajú vstúpiť do tajomstva liturgického sviatku, primerane ho podať deťom a zvoľniť tempo. Venovať sa rodine, byť spolu, prežívať chvíle, ktoré nie sú bežné. Sviatočná vyťaženosť sa začína už cez víkend pred Roždestvom a to veľkým spovedaním. K tomu patrí aj spovedanie chorých v priebehu týždňa. Vyzdobenie chrámu kňaz, ak môže, zverí spoľahlivým ľuďom vo farnosti. A všetkým doma je už jasné, že Vianoce sa nezadržateľne blížia.
Čo sa týka samotných sviatkov, okrem liturgií máme vtedy aj ďalšie obrady. Kňaz trávi viac času v chráme ako zvyčajne, ale často tam prichádza s celou svojou rodinou. Samozrejme, ak sú deti ešte malé, je pre nich ťažké zúčastniť sa na všetkom. Náročnejšie to je, ak má kňaz okrem farského chrámu aj filiálky - vtedy si ho rodina doma naozaj veľmi neužije.
Okrem toho si potrebuje pripraviť kázne. No napriek tomu sa dá nájsť aspoň trocha času aj pre manželku a deti. Pre niektoré manželky kňazov môže byť ťažké zvyknúť si na skutočnosť, že vtedy, keď sú všetci naokolo doma, ony zostávajú samy. Na druhej strane môžu byť aj so svojimi deťmi kňazovi veľmi nápomocné. Moja manželka minulý rok pomáhala kantorovaním, prípravou krátkeho mládežníckeho programu; nacvičili si tiež piesne, ktoré spievali počas liturgií. Výhodou je, že vyrastala v kňazskej rodine, a tak je zvyknutá na to, že otec bol cez sviatky viac preč. Ale zároveň od malička bola stále zapojená do spievania, jasličkových akadémii či koledovania. Takto má vlastne celá rodina veľmi bohatý program a trávia spolu čas pri takýchto aktivitách.
Počas sviatkov navštevovanie príbuzných a známych nie je takou samozrejmosťou ako v laických rodinách. Na návštevy sa chodí až potom. Vianoce (podobne aj Pascha) sú v kňazskej rodine špecifické, ale možno o to intenzívnejšie prežívané a určite je to veľmi požehnaný čas.
Prežívame advent a prichádzajú Vianoce - mobilizujme v sebe dobrotu a ľudskosť a dajme šancu sebe aj iným.
tags: #vianocne #zamyslenie #farar #slovak