Keď nám na niečom záleží, spievame. Naše piesne zachytávajú náš príbeh, našu cestu a opisujú naše predstavy a nádeje pre budúcnosť. Tieto piesne si uchovávame v pamäti, učíme sa ich, formujú nás. Aj Biblia je plná spevu. A pri príchode Božieho Mesiáša, ľudia prepuknú do oslavných piesní. Dnes sa pozrieme na pieseň Márie, matky Ježiša.
Anjelským pozdravením sa podľa Biblie začala nová kapitola v dejinách spásy: hebrejské dievča sa stalo živým svätostánkom, tabernákulom, ktoré pod srdcom nosilo Boha.
Vôňa maminých rúk - najkrajšia spomienka z detstva. Táto i ďalšie emócie sú kostrou zhudobnení modlitby Ave Maria v 19. a 20. storočí. Od operných heroín na kolenách po mystiku byzantských kláštorov.
Predstavujeme jeden z najslávnejších falzifikátov v dejinách hudby. Lotyšská sopranistka Inessa Galante galantne predniesla Ave Mariu, ktorá vo väčšine notových vydaní nesie meno Giulia Cacciniho. Toho Cacciniho, ktorý vo Florencii konca 16. storočia spolu s noblesnými kolegami zo združenia zvaného Camerata hľadal ako prútikár v studni antiky vyschnutý prameň hudobnej drámy.
Florentský prameň vyústil do rieky, ktorá v 17.
Filmový strih - a sme v 20. storočí. Ruský skladateľ Vladimir Fjodorovič Vavilov zomiera v chudobe na rakovinu pankreasu. Zamilovaný do lutny a gitary, až do roku 1973, kedy Vavilovova životná sviečka zhasla, s obľubou vydával svoje skladby v stile antico pod menami dávno mŕtvych autorov. A teraz k prípadu Ave Maria: Vavilov ju nahral rok pred smrťou na platňu sovietskej značky Melodija. K autorstvu sa nepriznal, modlitbu vydal ako dielo neznámeho tvorcu.
Prešli tri roky a mezzo Irina Bogačeva zaradila „staronovú“ Ave Mariu na svoj album barokových árií. Keď organista Oleg Jančenko v roku 1987 zaranžoval túto melódiu pre svetoznámu mezzosopranistku Irinu Archipovu, ešte netušil, že vyšle do sveta hudobnú raketu.
Palica, podľa ktorej sa meria. Dnes by sme povedali pravítko. Taký je význam gréckeho slova κανών (kánon). Kánonické znamená normatívne. A ak sú našou normou prísne kritériá bohoslužobných kníh, „hitovka“ Franza Schuberta, ktorá znie vari na každej svadbe, Ave Mariou rozhodne nie je.
Skutočná Ave Maria musí obsahovať zhudobnený kánonický (presný) text rímskokatolíckeho Zdravasu. V opačnom prípade je to voľná parafráza: vokálna kompozícia inšpirovaná mariánskou tematikou. Schubertova pieseň k Bohorodičke vznikla v roku 1825. Skladateľ ju pôvodne nekomponoval na liturgicky záväzný text, iba pretavil do nôt nemecký preklad modlitby Ellen Douglas z Jazernej panny škótskeho speváka Waltera Scotta.
O sile dodatočných úprav by vedel rozprávať aj Charles Gounod. Sprievodnú melodickú líniu svojej Ave Marie si abbé Gounod požičal z Bachovho cyklu prelúdií a fúg Dobre temperovaný klavír.
Dve slová „hore-dole“? Veľkí muži patristiky sediaci v koncilových laviciach dávajú veto. Hviezdy ukazovali rok 431 a cirkevný snem v maloázijskom Efeze porazil blud patriarchu Nestoria. Pre jeho nasledovníkov - nestoriánov - bola Panna Mária matkou človeka, nie Boha. Kríza cirkevnej hudby v 19.
Gounodova La salutation angélique datovaná 1877 kladie do jazyka Napoleona literu latinskej Ave Marie. O popularizáciu tejto, mimo Francúzska relatívne neznámej piesne, sa postaral tenorista Roberto Alagna. Keď Gounod písal tento air sacré, už tretí rok vyvíjal svoju činnosť inštitút cirkevnej hudby so sídlom v Regensburgu.
Vox clamantis in deserto alebo hlas volajúci na púšti bavorského kňaza Franza Xavera Witta koncom 19. storočia dorazil i do sekularizovaného Francúzska a zasial v ňom semeno cecilianizmu. Cecilianizmus „lízol“ aj Taliana Luigiho Luzziho. Štyri melodrámy a jedna opereta znamenajú, že jeho inšpiračnou žilou bola vokálna tradícia, v Luzziho pozostalosti sa však našli tiež valčíky a mazurky.
Jeho Ave Mariu z verdiovského zlatého veku (vznikla v roku 1866) zaspieva polovičný Talian, polovičný Španiel z Chile a jeden z najväčších Otellov pred Del Monacom Renato Zanelli.
Cecilianizmus nesie názov po rímskej mučeníčke z 3. storočia. Cecília dostala výborné vzdelanie a základy múzického umenia jej neboli cudzie. Bola tiež praktizujúcou muzikantkou? Úzka väzba medzi kultom svätej Cecílie a hudbou je dielom neskorého stredoveku. O čom hovoria tieto verše? Horlivá kresťanka Cecília sa vydávala z donútenia a túžila zostať pannou aj po svadbe. Podľa cirkevného podania počas svadobnej noci namiesto tanca vo víre hýrenia skladala ódy na panenstvo na spôsob starozákonných žalmov.
Text modlitby poukazuje na kontrast medzi duchovnou piesňou, ktorú Cecília predspevovala (decantare) v komôrke svojho srdca, a medzi zvukmi profánnych nástrojov. Táto modlitba k Panne Márii je (údajne) dielom neapolského barokistu Francesca Duranteho. Predniesol ju Alessandro Brustenghi. Nádejný, po technickej stránke však nezrelý tenorista vo veku 21 rokov vstúpil do františkánskeho kláštora v Assisi, kde slúžil ako… stolár. Brustenghiho školený tenor si náhodou (?) vypočul producent U2 a iných popových stars Mike Hedges a pozval ho nahrať klasický album do londýnskych štúdií Abbey Road.
Späť k ceciliánskemu hymnu - má nás čo učiť. Čo značí grécke slovíčko ὄργανον (organon), ktoré prevzala aj latinčina (v tomto prípade v absolútnom ablatíve „cantatibus organis“)? Je to nástroj. Aristoteles ho chápe ako súhrn princípov vedúcich k noetickému mysleniu. Hudobné vodné organy sa v staroveku používali ako svetské nástroje, pretože dokázali ozvučiť exteriér, podobne, ako dnešná „namakaná“ aparatúra. Hydraulické organy zneli pravdepodobne aj pri gladiátorských zápasoch a nemali nič spoločné s organom, ako ho poznáme zo západných rímskokatolíckych a protestantských chrámoch.
Cecília počas profánneho hluku vyhľadávala hesychiu, stíšenie. Osobitnú skupinu hudobných invokácií tvoria preghiery, čiže operné modlitby. V „bežnom“ živote modlitba upokojuje, na divadelných doskách však zvyšuje napätie. Deh! tu di un’umile preghiera z Donizettiho Marie Stuardy alebo Deh tu reggi in tal momento zo Straky zlodejky Gioachina Rossiniho sú typické príklady operných modlitieb z talianskej literatúry. Aj invokácia druidskej kňažky Normy Casta diva z Belliniho rovnomennej tragédie je modlitbou, hoci obsahovo stojí mimo kresťanského rámca. To, čo sa skrýva pod hudobným obalom - verše libreta - delia orácie v operách na liturgické (fragmenty liturgických textov, nezriedka priamo v latinčine), mariánske (modlitebné vzývanie Bohorodičky) a osobné (personálna reflexia, kedy postava kladie svoj osud do Božích rúk).
Preghiera v opere je najčastejšie sólovým výstupom, zriedkavejšie je riešenie v podobe davovej scény. Dal tuo stellato soglio z druhej verzie Rossiniho azione tragico-sacra Mojžiš v Egypte, tým, že je z dramaturgického hľadiska ansámblom, umocňuje a znásobuje silu duchovného slova.
Slovo je matériou modlitby. Staršia filológia preto kládla latinské orare (modliť sa) do súvislosti s podstatným menom os (genitív oris), ústa. Expresívne procesie vo Verdiho Donovi Carlovi a v Cavallerii rusticane veristu Pietra Mascagniho majú religiózny podtext, od „pravých“ operných modlitieb sa však líšia: neprednášajú prosbu konkrétnej osoby. Operou s azda najväčším počtom modlitieb je Verdiho La forza del destino. Sopránová postava Leonory sa obracia na pomoc Panny Márie v druhej scéne druhého dejstva (Marie, pietosa Vergine). Dejstvo vrcholí v slávnej kantiléne La Vergine degli angeli, kedy Leonora prijíma mníšstvo.
Dá sa niekomu vziať život „z lásky“? Vojvodca, pre ktorého je vraždenie každodenným chlebom, to urobí. Ave Mariu daroval Verdi Otellovej láske Desdemone. Pôsobivosť modlitby však nie je priamo úmerná dĺžke scény. Na eskaláciu niekedy stačia dva verše.
Ave Maria pre 21. Keď sa život zlomí ako steblo, volá sa to smrť. Španielsky hovoriaci gitarový virtuóz a skladateľ William Gomez z Gibraltáru (zomrel v miléniovom roku 2000) bol onkologickým pacientom a krátko pred smrťou skomponoval neoromantickú Ave Mariu.
Zo slovenských interpretov zaradila Gomezovu Ave Mariu do svojho repertoáru Jana Kurucová. Kráčajúc po slovenskej stope sa dostávame k Jaroslavovi Dvorskému, najmladšiemu z „troch tenorov“ so značkou Dvorský. V roku 2008 venoval dnes už emeritnému pápežovi Benediktovi XVI. CD singel Ave Maria pro pace.
Na ružencovej reťazi Ave Marií vinúcej sa do 21. storočia nenájdeme iba latinské kríže. Byzantská tradícia, ktorá dýcha v spirituálnej kultúre ortodoxnej cirkvi, ponúka bohaté mariánske menu. Stredovekí učenci chápali latinské ave (imperatív verba avere) primárne ako pozdrav cisárom. Ave, Caesar! Odtiaľ máme slovenské „zdravas“.
Páni Anatole Bailly a Michel Bréal vo svojom etymologickom slovníku latinčiny tvrdia, že starobylý význam slovesa avere je „teš sa“!
Rok 1905 patrí k prvým časovým krôčkom 20. storočia, v ktorom ľudia mali za vidinu šťastia zaplatiť veľmi krutú daň. V tomto roku vyšla zbierka mariánsky motivovaných básní Theotokarion. Úvodnú poému zo zbierky svätého Nektaria Αγνή Παρθένε (Agni Parthene) zhudobnili podľa pokynov samotného biskupa mnísi z monastiera Simonopetra z bašty ortodoxného monasticizmu, hory Athos na jednom z „prstov“ Chalkidiki. Táto byzantská pocta Bohorodičke sa dočkala prekladov do desiatok jazykov vrátane arabčiny a kórejčiny (!).
Paraliturgická skladba, ktorá v prostredí pravoslávnej kultúry dosiahla popularitu porovnateľnú s Ave Mariou na Západe, sa nevymyká štýlotvorným a estetickým princípom byzantského chorálu.
Ave Maria (Survivors of a Different Kind)
Pred talianskym audiofilským technikom Giannim Bettinim sa v roku 1903 otvorili brány Vatikánu. Pápež Lev XIII. bol prvým rímskym pontifikom, ktorý nahral na fonograf autentický liturgický text Ave Marie.
tags: #evanjelium #o #marii #piesen #udavacov