Odo dňa, keď na svete zaznelo evanjelium, kresťania zaujímali pozoruhodné miesto - boli občanmi neba, ale dedičmi sveta; milovali svet, ale svet ich prenasledoval. Kresťania dnes žijú vo vyhnanstve. Ale kresťania vždy žili ako cudzinci v cudzej krajine - a napriek tomu zvíťazili. Posolstvo tejto knihy je zároveň odvážne realistické a plné nádeje. Kniha nepriamo nadväzuje na knihu Je to dôstojné a správne.
Socha sv. Cyrila a Metoda v Nitre.
Dedičstvo a význam sviatku sv. Cyrila a Metoda súčasnú slovenskú spoločnosť rozdeľuje. Hlásia sa k nemu tak nacionalisti a národovci ako aj zástancovia zjednotenej Európy. Cyril a Metod sú národnými kruhmi chápaní ako protoštúrovci. Zdôrazňuje sa slovenská svojbytnosť, reč, národ.
Ako vo svojej homílii na sviatok sv. Cyrila a Metoda spomenul spišský biskup Tondra, Cirkev pokladá solúnskych bratov popri Benediktovi z Nursie, Kataríne Sienskej, Brigite Švédskej a Terézie Benedikty od Kríža (Edith Steinovej) za spolupatrónov Európy. Proeurópsky sa v ten istý deň vyjadroval pri odhalení súsošia sv. Cyrila a Metoda v Komárne aj premiér Fico, keď súsošie označil „za symbol 21. storočia, symbol spolupatričnosti spojenej Európy“.
Odlišnosť interpretácií nabáda k otázke, ktorá z rôznych interpretácií je pravá a autentická. Dôležité je predsa inšpirovať sa skutočným odkazom, nie za odkaz podsúvať svoje vlastné inšpirácie. Zaujímavým kritériom pre posúdenie rozličných interpretácií môže byť krátka legenda z obdobia Veľkej Moravy „Život Konštantína“. Napriek tomu že sa jedná o legendu, jej obsah sa opiera o relevantné skutočnosti, preto jej hodnota nie je iba literárna ale aj historická. V jej svetle sa najmä na súčasných politických interpretáciách ukazuje niekoľko omylov.
Odkaz Cyrila a Metoda
Národovci hovoria, že Cyrilovi s Metodom vďačíme za našu slovenskú identitu. Oni k nám priniesli písmo, čím povzniesli náš jazyk na vyššiu kultúrnu úroveň a tým prispeli k formovaniu národa. Aj keď môže byť pravda, že Cyril s Metodom prispeli k formovaniu národa, prílišné zdôrazňovanie tohto aspektu odsúva do pozadia skutočné ciele ich misie. Solúnski bratia totiž neprišli do Nitry budovať slovenský národ, ale hlásať evanjelium v staroslovienskej reči. A nie to je najdôležitejšie, že išlo o staroslovienčinu, ale to, že išlo o evanjelium, ktoré sa má dostať k všetkým národom.
Na námietku odporcov, že dôstojné Boha je chváliť ho iba tromi jazykmi a to hebrejsky, grécky a latinsky, Konštantín odpovedal: "Či neprichádza dážď od Boha na všetkých rovnako? A či slnko nesvieti takisto na všetkých? Či rovnako nedýchame na vzduchu všetci? Nie Slovenská republika ani Európska únia ale Katolícka cirkev je nositeľkou identity solúnskych bratov. Konštantín nepreložil evanjelium do cudzej reči, aby vytvoril podhubie, z ktorého po tisícročnom útlaku vznikol sociálny štát. Konštantín vytvoril nové písmo preto, aby sa kresťanská viera šírila a uchovávala v jednote s Katolíckou cirkvou. Nie preto, aby si Slovania mohli zapisovať svoje mýty a povesti, a tak budovali svoje národno-štátne povedomie, ale preto, aby bolo možné sláviť v staroslovienčine liturgiu a vyhnúť sa herézam.
"I ustatý som i chorý telom, ale s radosťou ta pôjdem, ak majú písmená pre svoj jazyk." A povedal mu cisár: "Ded môj i otec môj a mnohí iní pátrali po tom, ale nič nenašli, ako to teda ja môžem nájsť?" Filozof povedal: "Kto môže na vodu reč napísať? Tam, kde ľudský jazyk veci prekrúti, pergamen stojí ako kritérium správnosti a pravosti.
Konštantín pokladal šírenie viery bez pomoci jazyka daného národa za málo užitočné. Aj keď jedna zo slovenských univerzít sprítomňuje Konštantína ako filozofa, predsa len jeho filozofický status stojí v úzadí, keď Konštantín-Cyril je známejší skôr ako učenec, gramatik, misionár či rehoľník než ako filozof. A pritom jeho láska k múdrosti má čo povedať aj do súčasného problematického vzťahu rozumu a viery.
Na rozdiel od veľkej časti modernej filozofie, ktorá vyčleňuje otázky o Bohu z oblasti rozumného, pre Konštantína filozofa rozum a viera nie sú nepriateľmi, ale harmonicky sa dopĺňajú. Viera sa nemá čo obávať dialektiky, teda rozumovej argumentačnej diskusie, naopak, má sa v nej osvedčiť, nakoľko oba poriadky rozumu aj viery sú Božím dielom a nemôžu si protirečiť. A v tomto zmysle má Konštantínovský filozofický odkaz čo povedať nielen mnohým súčasným slovenským filozofom a teológom, ktorí odvolávajúc sa na Kanta pokladajú otázky o Bohu za principiálne rozumovo nezodpovedateľné, ale aj všetkým ohlasovateľom evanjelia. Vernosť Konštantínovskej tradícii totiž znamená angažovanosť v argumentačnej diskusii. Tak ako sa on nebál diskutovať zo Židmi či Moslimami o pravej viere, aj dnes môže byť účinnejšie nielen kázať, že nové kultúrne trendy sú neprijateľné, ale aj učiť, ukazovať a dokazovať pravdu rozumovou argumentáciou.
Dedičstvo solúnskych bratov spočíva v prijatí evanjelia a láske k múdrosti. Pre Slovensko ako aj pre Európu sú ich patronát a oslava zmysluplné v tej miere, v akej chápeme kresťanstvo a Katolícku cirkev ako rozhodujúce činitele pre naplnený život nášho národného či politického spoločenstva. Lebo zmysluplnosť osláv sviatku sv. V tejto skutočnosti pramenia rozpaky nad spôsobmi slávenia tohto sviatku a rozdielnymi interpretáciami jeho významu.
Na Slovensku, tak ako aj v Európe, prebieha zápas medzi svetom kresťanstva a svetom, ktorý už kresťanstvu - a vlastne akémukoľvek náboženstvu - neverí, že môže byť dôležitou podmienkou dobrého života a spásy človeka. Dobrý život podľa súčasnej kultúrnej a politickej elity, ako aj väčšiny spoločnosti, nemá objektívne kritériá. Keďže všetky názory na dobrý život sa pokladajú za rovnocenné, neexistuje vzor dobrého života, ktorý by bol záväzný pre všetkých. Preto štátne oslavy sviatku vierozvestcov pôsobia tak pokrytecky a neautenticky. Reálna spomienka a oslava je preto dnes možná iba v Katolíckej cirkvi. Od nej, od jej autentickej a presvedčivej interpretácie podporovanej praktickým konaním spoločenstva veriacich, záleží životaschopnosť a zmysluplnosť cyrilometodejského odkazu.
Spoločenstvo Ladislava Hanusa prináša na slovenský knižný trh novinku Scotta Hahna a Brandona McGinleyho. „V našej dobe naliehavého pokušenia unikať do dejín ako do jedinej bašty skutočnej ortodoxie, Scott Hahn a Brandon McGinley nám svojim dielom pomáhajú znovu a znovu precitať do živej viery žitej tu, žitej teraz. Mons. „Podstatou náboženstva je znovu nás zjednotiť s pravým pôvodcom toho, kým sme: bytosťami stvorenými milujúcim Stvoriteľom.
Juraj Šúst je aktívny človek, ktorého verejnosť pozná najmä ako predsedu Spoločenstva Ladislava Hanusa a organizátora festivalu Bratislavských či Košických Hanusových dní. Popritom má svoju rodinu, s ktorou sa tiež snaží tráviť čas. Tiež ma oslovuje Hanusovo vlastenectvo, ktorému súčasné mladé generácie nerozumejú, alebo ho zaznávajú. Je toho viac, ale zastrešujem najmä obsah našich akademických programov, festivalov a časopisu. Keď sa vydarí podujatie, ktoré by na inom fóre na Slovensku nebolo. Tento rok to bola napríklad diskusia Kam kráčaš, slovenská cirkev?
Snažím sa v našej rodine o život modlitby a otvárať tiež svet pre svoje deti a pripravovať ich naň. Mám veľmi rád neskoré večerné rozhovory s manželkou Lenkou, keď sa môžeme navzájom podeliť o prežívanie uplynulého dňa. Rád som vymýšľal s inými deťmi, vyrastal som na sídlisku v Trnave. Čítaval som dobrodružné romány a potom sa snažil niečo z tých ideálov, načerpaných od Maya či Foglara, aj žiť. Niekedy sa to podarilo - a tie okamihy patria medzi moje najšťastnejšie v živote -, ale boli aj chvíle, keď veci nešli a mal som pocit, že zlyhávam.
Veľmi ma oslovuje freska v Kostole Panny Márie snežnej v Horskom parku v Bratislave, na ktorej je ukrižovaný Kristus a pod ním kľačí Mária a apoštol Ján. Tento obraz sa vlastne odohráva pri každej svätej omši, keď sa za nás Kristus skrze kňaza obetuje.
tags: #evanjelium #podla #hanusa