Evanjelium podľa Lukáša 23: Podrobný komentár a výklad

Tieto komentáre sú koncipované v línii osvedčeného evanjelikálneho a historického kresťanského výkladu Písma. Ich stručnosť Vám dovoľuje za málo času získať veľa. Evanjelium podľa Lukáša je plné milosrdenstva a ukazuje nám Ježiša ako Spasiteľa všetkých ľudí. Lukáš nám ako jediný z evanjelistov odhaľuje zaujímavé detaily z detstva Pána Ježiša.

Lk 3, 1: Úvod do Evanjelia podľa Lukáša

Tretia kapitola Evanjelia podľa Lukáša začína zasadením príbehu do historického kontextu, čím zdôrazňuje, že dejiny spásy sú súčasťou svetských dejín.

Lk 3, 1: V pätnástom roku vlády cisára Tibéria, keď Poncius Pilát spravoval Judeu, Herodes bol tetrarchom Galiley, jeho brat Filip tetrarchom na území Iturey a Trachonitidy, Lyzaniáš bol tetrarchom Abilény, za veľkňazov Annáša a Kajfáša, prišlo Božie slovo na púšti k Jánovi, Zachariášovmu synovi.

Lukáš presne určuje čas vystúpenia Jána Krstiteľa. Je dôležité poznamenať, že veľkňaz Annáš bol v tom čase už zosadený, ale pre Židov zostal veľkňazom aj naďalej. Rimania ustanovili za úradujúceho veľkňaza jeho zaťa Kajfáša.

Lk 3, 2: za veľkňazov Annáša a Kajfáša zaznelo na púšti Božie slovo Jánovi, synovi Zachariáša.

Sk 4:6 - veľkňazi Annáš a Kajfáš, Ján a Alexander a všetci, čo boli z veľkňazského rodu.

Lk 3, 3: A chodil po celom okolí Jordánu a kázal krst pokánia na odpustenie hriechov.

Ján Krstiteľ vystupuje na púšti a káže krst pokánia na odpustenie hriechov (Mt 3:1, Mk 1:4).

Lk 3, 4: ako je napísané v knihe slov proroka Izaiáša: Hlas volajúceho na púšti: Pripravte cestu Pánovi, vyrovnávajte mu chodníky!

Citát z Izaiáša (40:3) zdôrazňuje Jánovu úlohu ako predchodcu Mesiáša (Mt 3:3, Mk 1:3, Jn 1:23).

Lk 3, 5-6: Každá priepasť bude zasypaná, každý vrch a kopec sa zníži, čo je krivé, bude priame, čo je hrboľaté, bude rovnou cestou. A každý tvor uvidí Božiu spásu.

• Ž 98:2 - Hospodin oznámil svoju spásu, svoju spravodlivosť zjavil pred očami národov.
• Iz 52:10 - Hospodin si obnažil sväté rameno pred očami všetkých pohanov a všetky končiny zeme uvidia spásu nášho Boha.

Lk 3, 7: Potom hovoril k davom, ktoré prichádzali, aby sa mu dali pokrstiť: Vreteničie plemeno, kto vám ukázal, ako utiecť pred nastávajúcim hnevom?

Ján odsudzuje pokrytectvo a vyzýva na skutočné pokánie (Mt 3:7, 23:33).

Lk 3, 8: Neste teda ovocie hodné pokánia! A nezačnite si hovoriť: My máme otca Abraháma. Lebo vám hovorím, že Boh môže vzbudiť deti Abrahámovi aj z týchto kameňov!

Ján zdôrazňuje, že pokánie sa prejavuje skutkami, nie len pôvodom (Mt 3:9, Jn 8:39, Sk 13:26).

Lk 3, 9: Sekera je už priložená ku koreňu stromov. A tak každý strom, ktorý neprináša dobré ovocie, bude vyťatý a hodený do ohňa.

Varovanie pred súdom a potreba prinášať dobré ovocie (Mt 3:10, Jak 2:15, 1Jn 3:17).

Lk 3, 10-14: Ján odpovedá na otázky rôznych skupín ľudí (davy, vyberači daní, vojaci) a dáva im konkrétne pokyny, ako majú žiť v súlade s pokáním.

Lk 3, 15-16: Keď bol ľud v očakávaní a všetci uvažovali vo svojom srdci, či by on nemohol byť Mesiáš, Ján všetkým odpovedal: Ja vás krstím vo vode, ale prichádza mocnejší, ako som ja, ktorému nie som hoden ani rozviazať remienok jeho sandálov; on vás bude krstiť v Duchu Svätom a ohni.

Ján svedčí o Mesiášovi, ktorý prichádza po ňom a bude krstiť Duchom Svätým (Mt 3:11, Mk 1:8, Jn 1:26, Sk 1:5, 11:16, 19:4).

Lk 3, 17: V ruke má vejačku, aby vyčistil humno a pšenicu zhromaždil do svojej sýpky. Plevy však spáli v neuhasiteľnom ohni.

Obraz súdu a oddelenia spravodlivých od nespravodlivých (Mt 3:12).

Lk 3, 18: A tak mnohými inými slovami napomínal ľud a hlásal mu evanjelium.

Lk 3, 19-20: Ján je uväznený Herodesom za karhanie Herodesa pre Herodiadu a za všetko zlo, čo popáchal (Mt 14:3, Mk 6:18).

Lk 3, 21-22: Keď sa všetok ľud dával krstiť a keď už bol pokrstený aj Ježiš, ktorý sa modlil, otvorilo sa nebo a Duch Svätý zostúpil na neho v podobe holubice. Z neba zaznel hlas: Ty si môj milovaný Syn, v tebe mám zaľúbenie.

Ježišov krst a zjavenie Svätej Trojice (Mt 3:13, Mk 1:9, Jn 1:32).

Lk 3, 23-38: Ježišov rodokmeň, ktorý siaha až k Adamovi, zdôrazňuje jeho spojenie s celým ľudstvom (Mt 13:55, Jn 6:42).

Lukáš uvádza Ježišov rodokmeň, ktorý sa líši od Matúšovho. Lukášovo evanjelium je určené pre obrátených z pohanstva, preto rodokmeň vedie až k Adamovi, čím zdôrazňuje, že Ježiš je Spasiteľom všetkých ľudí. Jozefovi predkovia sú u Lukáša iní ako u Matúša, čo sa vysvetľuje švagrovským manželstvom.

Lk 3, 23: Keď Ježiš začal účinkovať, mal asi tridsať rokov. Nazdávali sa, že je synom Jozefa. Jeho predkami boli: Heli,

• Mt 13:55 - Nie je to syn tesára? Nevolá sa jeho matka Mária a jeho bratia Jakub, Jozef, Šimon a Júda?
• Jn 6:42 - a namietali: Vari to nie je Ježiš, syn Jozefov, ktorého otca a matku poznáme? Ako to, že teraz hovorí: Zostúpil som z neba?

Nasledujúci rodokmeň ukazuje Ježišovu líniu až k Adamovi:

• Gn 5:3 - Keď mal Adam stotridsať rokov, narodil sa mu syn na jeho obraz a podobu a dal mu meno Šét.
• Lk 3,1-18 - Mt 3, 1-12; Mk 1, 1-18; Jn 1, 19-31.
• Lk 3,1 - Lukáš opisuje skutočné udalosti a zvýrazňuje to tým, že dejiny spásy včleňuje do svetských dejín. Presne určuje čas vystúpenia Jána Krstiteľa.
• Lk 3,2 - Veľkňaz Annáš bol v tom čase už zosadený. Jeho zaťa Kajfáša Rimania ustanovili za úradujúceho veľkňaza. Pre Židov však zostal veľkňazom aj naďalej Annáš. Jeho vplyv nezanikol ani po zosadení. Preto Lukáš spomína oboch, Annáša aj Kajfáša.
• Lk 3,4-6 - Iz 40, 3-5.
• Lk 3,19-20 - Mt 14, 3-12; Mk 6, 17-29.
• Lk 3,21-22 - Mt 3, 13-17; Mk 1, 9-11; Jn 1, 32-34.
• Lk 3,23-38 - Mt 1, 17.

Ježišov rodokmeň u Lk sa v mnohom odlišuje od Matúšovho. Lukášovo evanjelium je určené pre obrátených z pohanstva, preto so zreteľom na nich i rodokmeň Ježiša Krista ide až k samému praotcovi celého ľudského pokolenia, aby aj tým vyniklo, že Ježiš je Spasiteľom všetkých ľudí. - Jozefovi predkovia sú u Lk iní ako u Mt. Vysvetlenie podávajú svätí otcovia, odvolávajúc sa na švagrovské manželstvo, a myslia, že oba rodokmene uvádzajú predkov sv. Jozefa. Jeden evanjelista však uvádza prirodzený pôvod sv. Jozefa (Mt), druhý zasa legálny pôvod (Lk) podľa ustanovenia o švagrovskom manželstve (Dt 25, 5-6). Podľa toho Jakub (u Mt) a Héli (u Lk) boli by vlastní bratia od spoločnej matky. Héli zomrel bez potomka.

Gn 3,9-15.20 Známe rozprávanie z Knihy Genezis rozvíja, čo sa dialo v raji po hriechu, keď sa…

Lk 2,1 - Augustus bol cisárom Rímskej ríše od roku 30 pred Kr. do roku 14 po Kr. "Celý svet" znamená vtedy známy svet, čiže Rímsku ríšu.

Lk 2,2 - Quirinius (Publius Suplicius) stál dvakrát na čele Sýrie. V oboch prípadoch sa konalo sčítanie ľudu, prvýkrát v rokoch 8-4 pred Kr. a druhýkrát okolo roku 6 po Kr. Lukáš hovorí o prvom sčítaní ľudu. Podľa toho treba upraviť aj rok narodenia Krista. Pôvodca nášho letopočtu Dionýz Exiguus (zomrel roku 544) určil rok narodenia omylom o 5 až 8 rokov neskôr. Kristus sa narodil asi o 7 rokov skôr, čo zodpovedá roku 747 od založenia Ríma, a nie 754, ako to mylne vypočítal Dionýzius.

Lk 2,3 - "Do svojho mesta" - čiže do mesta, z ktorého pochádzal ich rod.

Lk 2,7 - "Prvorodený" znamená prvého narodeného syna, ktorý mal právo na dedičstvo (porov. 1, 32 a n.). Je to právny výraz a používa sa bez ohľadu na to, či nasleduje ďalší potomok, alebo nie.

Lk 2,14 - "Dobrej vôle" v gr. "v ktorých má zaľúbenie".

Lk 2,22 - "Dni očisťovania" určoval Mojžišov zákon (Lv 12, 1-4). Po narodení chlapca matka bola leviticky nečistá do 40 dní. Prinesením obety sa stávala čistou. Zároveň podľa zákona obetovala svojho prvorodeného Bohu. Bolo ho treba vykúpiť z kňazskej služby, pretože túto službu konal Léviho kmeň, a nie prvorodený ako kedysi.

• Lk 2,23 - Ex 13, 2. 12.
• Lk 2,24 - Lv 5, 7; 12, 8. Chudoba Svätej rodiny sa prejavuje aj pri obete očisťovania. Bohatší mali obetovať baránka a holuba. Chudobnejším rodinám bola povolená úľava a ako obetu mali dať pár hrdličiek alebo dva holúbky.
• Lk 2,26 - Mesiáša, ktorého Pán posiela.
• Lk 2,33 - Svätý Jozef je označený menom "jeho otec" (porov. aj 2 ,48), lebo bol mu pred zákonom "otcom" ako zákonitý manžel Panny Márie.
• Lk 2,35 - Keď budú prenasledovať Syna, bude trpieť aj matka. Nastane triedenie duchov v Izraeli a v celom ľudstve. Ľudia sa rozdelia: jedni pôjdu za Ježišom, iní zasa sa budú stavať proti nemu, pravda, na svoju škodu a záhubu.
• Lk 2,39 - Do Nazareta sa nevrátili hneď po obetovaní v chráme, ale až po návrate z Egypta. Lukáš sa o udalostiach, ktoré sa medzitým stali, nezmieňuje. Hovorí o nich Matúš.
• Lk 2,41 - Každý Žid od 12. roku bol povinný na Veľkú noc, Turíce a sviatok Stánkov putovať do jeruzalemského chrámu.
• Lk 2,48 - Panna Mária podľa zákona mohla nazvať svojho manžela Ježišovým otcom, aj keď mu bol v skutočnosti iba pestúnom.
• Lk 2,49 - Ježiš v odpovedi zdôrazňuje svoj božský pôvod aj to, že vôľa jeho nebeského Otca má prednosť pred vôľou jeho rodičov.

Synoptické evanjeliá

Pri pozornom čítaní si všimneme, že evanjeliá podľa Marka, Matúša a Lukáša na rozdiel od Jána obsahujú veľký počet paralelných rozprávaní, ktoré majú často rovnaký slovosled a veľa rovnakých slov. Už od doby svätého Augustína až dodnes jestvujú rôzne teórie, ktoré sa snažia vysvetliť vzájomnú podobnosť a odlišnosť medzi troma evanjeliami, ktoré nazývame synoptické a ich autorov synoptici. Grécke slovo synopsis znamená spoločný pohľad.

Podrobným štúdiom a porovnaním sa zistilo, že Matúš má s Markom spoločných 600 veršov a Lukáš má s Markom spoločných 350 veršov. Okrem toho Matúš a Lukáš majú spoločných 240 veršov, ktoré sa v Markovom evanjeliu nenachádzajú. Dnes všeobecne prijímaným vysvetlením pôvodu troch evanjelií je tzv. teória dvoch prameňov. Ako prvý ju uviedol Heinrich Holtzmann vo svojom diele z roku 1863 pod názvom Die synoptischen Evangelien.

Z neho čerpali nezávisle od seba Matúš a Lukáš, ktorí použili ešte aj spoločný prameň (tzv. prameň lógií - Ježišových výrokov, ktorý sa v odbornej literatúre označuje aj skratkou Q). Matúš a Lukáš použili ešte aj vlastný materiál (napríklad o Ježišovom detstve, niektoré podobenstvá, výroky), čím sa vysvetľuje, prečo nachádzame v evanjeliách taký materiál, ktorý má iba jeden evanjelista a v iných evanjeliách sa nenachádza.

Pri rozprávaní o historickej hodnote evanjelií je dôležitý princíp tzv. kontinuity a diskontinuity. Keď čítame evanjeliové texty, zistíme, že sú v súlade (v kontinuite) s historickým, geografickým, kultúrnym a náboženským prostredím Svätej zeme v 1. storočí po Kr. Ak hovoríme o historicko-politickom prostredí, osoby a udalosti, ktoré sa uvádzajú v evanjeliách, skutočne jestvovali a máme o nich poznatky aj z iných historických prameňov (Herodes, Pilát, Kajfáš, Kvirínius a sčítanie ľudu).

Geografické prostredie je taktiež autentické. Ježiš, ako ho prezentujú evanjeliá, zachováva obyčaje a zvyky svojej doby a svojho národa. Evanjeliá autenticky hovoria o chráme, synagógach, zachovávaní soboty, sviatkov atď. Preto hovoríme, že kultúrne a náboženské prostredie v podaní evanjelistov pravdivo odráža vtedajšiu spoločnosť.

Na druhej strane registrujeme v evanjeliách aj diskontinuitu, čiže nezhodu s vtedajšími zvykmi. Diskontinuita sa prejavuje najmä v mesiášskych očakávaniach a v samotnej ...

Lk 23,1-7 - Mt 27, 11-14; Mk 15, 2-5; Jn 18, 28-38. Lk 23,7 - Je to Herodes Antipas, vladár Galiley a Zajordánska, syn Herodesa Veľkého. Veľkonočná slávnosť i jeho priviedla do Jeruzalema. Zvedavého vraha Jána Krstiteľa a cudzoložníka Ježiš nepokladal za hodného, aby k nemu prehovoril čo len slovo.

Lk 23,13-24 - Mt 27, 15-26; Mk 15, 6-15; Jn 18, 39-40. Lk 23,17 - "Bol povinný prepustiť im na sviatky jedného" - dodatok, ktorý sa zdá byť vysvetľujúcou glosou. Je u Mt 27, 15.

Lk 23,26-32 - Mt 27, 31-34; Mk 15, 20-23; Jn 19, 17. Lk 23,31 - Zmysel Ježišových slov je: Keď sa tak kruto a neúprosne zachádza s nevinným (zelený strom je obraz spravodlivého - Ž 1, 3), o čo prísnejšie a neúprosnejšie budú potrestaní hriešnici, zaťažení ťažkými hriechmi.

Lk 23,33 - "Lebka", čiže Golgota (z aram.) alebo Kalvária (z lat.). Miesto ukrižovania sa tak nazývalo pravdepodobne preto, že malo tvar ľudskej lebky.

Lk 23,33-34 - Mt 27, 35-38; Mk 15, 24-28; Jn 19, 17-24. Lk 23,35-38 - Mt 27, 39-44; Mk 15, 29-32. Lk 23,44-46 - Mt 27, 45-50; Mk 15, 33-37; Jn 19, 25-30. Lk 23,47-49 - Mt 27, 51-56; Mk 15, 38-41; Jn 19, 31-37. Lk 23,47 - "Keď videl, čo sa stalo" - pri ukrižovaní sa totiž odohrali viaceré pozoruhodné udalosti: nastala tma, Ježiš sa nahlas modlil, ďalej sa udiali ja- vy v prírode, o ktorých hovorí Mt 27, 51-54; Mk 15, 39.

Príbeh o Ježišovom umučení je najväčším literárnym blokom vo všetkých evanjeliách. Pre Lukáša je od 9,51 v centre pozornosti Ježišova cesta do Jeruzalema. Jeho smrť evanjelista predpovedá až 5-krát (9,22; 13,33; 17,25; 22,37; 24,7 a 26). Kým Marek a Matúš uvádzajú až dramatickým spôsobom posledné chvíle Ježišovho života, Lukáš zvolil pokojnejší štýl. V Getsemanskej záhrade Ježiš nepadá tvárou na zem, ale si kľakne. Ježiš učeníkom nič nevyčíta a ešte predtým pri Poslednej večeri ich chváli, že vytrvali pri ňom v jeho skúškach (Lk 22,28). Ak spia, kým sa Ježiš v Getsemany modlí, tak spia od zármutku. Ježišova modlitba nezostane nevypočutá. Boh ho nenechá bez útechy, ale sa mu zjaví anjel, ktorý ho posilňuje. (Lk 22,43). Lukáš zachytil tri Pilátove výroky o Ježišovej nevine. Na kríži Kristus nezomiera s výkrikom, ale sa modlí. Autor tretieho evanjelista nehovorí o úteku učeníkov pri Ježišovom zajatí, ani o posmievaní pri jeho bičovaní, ani keď je na kríži. Na krížovej ceste ho doprevádzajú nábožné ženy. Jeden z lotrov na kríži sa kajá a napomína druhého lotra. V Lukášovom rozprávaní o Ježišovom umučení sa preukazuje Ježišovo odpustenie tým, ktorí ho ukrižovali, čím nadväzuje na celkový charakter svojho evanjelia. Ako mnohokrát počas svojho verejného účinkovania, aj teraz Ježiš vystupuje láskavo.

Samotnej téme Ježišovho ukrižovania a smrti venujú všetky evanjeliá osobitnú pozornosť. Ježišova smrť je vrcholným okamihom jeho poslania, naplnenia Božej záchrany človeka a Otcovej vôle. Nie je preto prekvapujúce, že evanjelisti uvádzajú odlišné slová, ktoré vypovedal na kríži. Výber Ježišových slov odráža teologické chápanie Kristovej obety. Evanjelista Lukáš zachytil tri vety, ktoré ostatní evanjelisti neuvádzajú. Ježiš bol ukrižovaný na mieste, ktoré svojím tvarom pripomínala lebku. Ježiš pravdepodobne niesol na Golgotu iba priečne rameno a zvislé brvno už bolo zarazené do zeme. Ježiša vytiahli na toto zvislé brvno a ukrižovali. Ježiš ešte aj na kríži plní to, čo bolo obsahom jeho života - láska k ľuďom, k všetkým - aj k nepriateľom. Keď Ježiš visel na kríži, Ježišovo utrpenie bolo znásobené výsmechom. Je potrebné hovoriť nielen o fyzickom utrpení, ktoré určite bolo mimoriadne kruté, ale aj o psychickom utrpení (Judášova zrada, Petrovo zapretie, nevládnosť učeníkov bdieť, rozutekanie sa učeníkov, uprednostnenie Barabáša, výsmech a pod.). Lukáš na rozdiel od Marka a Matúša uvádza, že Ježišovi sa posmieval iba jeden zo zločincov. Po vyznaní Ježišovej neviny i svojich vlastných hriechov sa druhý zločinec obracia s vierou na Ježiša. Táto silná viera je ihneď odmenená. Lukášovo evanjelium je evanjeliom milosrdenstva. Tento text je krásnou ukážkou toho, ako Ježiš reagoval na všetky urážky a rúhanie. Odpúšťa všetkým a tým, ktorí v neho veria a ľutujú svoje hriechy, sľubuje večný život. Toto je posledný z výrokov Ježiša na kríži, ktoré zachytil Lukáš. Prvý bol modlitbou za tých, ktorí ho pribíjali na kríž, druhý za zločinca na kríži a tretím sa obracia na Otca. V Ježišovej smrti vidíme rozpracovanú teológiu kríža. Kristus je Spasiteľ hriešnikov, ktorý upiera našu pozornosť na konečný cieľ, ktorým je Boh, Otec. V Lukášovom pašiovom príbehu je viacero odkazov pre duchovný život čitateľov. Ide teda o Lukášov pedagogický zámer. Neponúka totiž iba opis toho, čo sa stalo s Ježišom a aký mal priebeh súdny proces, ale ponúka teologický význam Ježišov smrti a zmŕtvychstania. Uvediem niekoľko príkladov. V Getsemanskej záhrade Ježiš vyzýva učeníkov: Modlite sa, aby ste neprišli do pokušenia!“ (Lk 22,40). Uvádza obsah Ježišovej modltiby ako vzor modlitby každého Kristovho učeníka vo chvíľach skúšky: „Otče, ak chceš, vezmi odo mňa tento kalich. Najvznešenejší model správania si však Lukáš nechal až na samotný okamih ukrižovania. Kristus z kríža sa modlí za svojich nepriateľov, odpúšťa im a modlí sa za kajúceho lotra.

• Lk 23,1-7 - Mt 27, 11-14; Mk 15, 2-5; Jn 18, 28-38.
• Lk 23,7 - Je to Herodes Antipas, vladár Galiley a Zajordánska, syn Herodesa Veľkého. Veľkonočná slávnosť i jeho priviedla do Jeruzalema. Zvedavého vraha Jána Krstiteľa a cudzoložníka Ježiš nepokladal za hodného, aby k nemu prehovoril čo len slovo.
• Lk 23,13-24 - Mt 27, 15-26; Mk 15, 6-15; Jn 18, 39-40.
• Lk 23,17 - "Bol povinný prepustiť im na sviatky jedného" - dodatok, ktorý sa zdá byť vysvetľujúcou glosou. Je u Mt 27, 15.
• Lk 23,26-32 - Mt 27, 31-34; Mk 15, 20-23; Jn 19, 17.
• Lk 23,31 - Zmysel Ježišových slov je: Keď sa tak kruto a neúprosne zachádza s nevinným (zelený strom je obraz spravodlivého - Ž 1, 3), o čo prísnejšie a neúprosnejšie budú potrestaní hriešnici, zaťažení ťažkými hriechmi.
• Lk 23,33 - "Lebka", čiže Golgota (z aram.) alebo Kalvária (z lat.). Miesto ukrižovania sa tak nazývalo pravdepodobne preto, že malo tvar ľudskej lebky.
• Lk 23,33-34 - Mt 27, 35-38; Mk 15, 24-28; Jn 19, 17-24.
• Lk 23,35-38 - Mt 27, 39-44; Mk 15, 29-32.
• Lk 23,44-46 - Mt 27, 45-50; Mk 15, 33-37; Jn 19, 25-30.
• Lk 23,47-49 - Mt 27, 51-56; Mk 15, 38-41; Jn 19, 31-37.
• Lk 23,47 - "Keď videl, čo sa stalo" - pri ukrižovaní sa totiž odohrali viaceré pozoruhodné udalosti: nastala tma, Ježiš sa nahlas modlil, ďalej sa udiali ja- vy v prírode, o ktorých hovorí Mt 27, 51-54; Mk 15, 39.

tags: #evanjelium #podla #lukasa #23