Odhaľte tajomstvá Evanjelia podľa Matúša a posolstvá, ktoré zmenia váš život! Prinášame hlboký pohľad na posolstvo druhého prikázania Desatora a na výrok Pána Ježiša o prísahe, ako ich sprostredkuje sväté Evanjelium podľa Matúša.
V 20. kapitole knihy Exodus je druhé prikázanie naformulované takto: „Nevezmeš meno Pána, svojho Boha, nadarmo. Lebo Pán nenechá bez trestu toho, kto bude brať jeho meno nadarmo.“ (Ex 20,7; porov. Dnes chceme hlbšie spoznať posolstvo druhého prikázania Desatora, ktoré v katechetickej forme znie: Nevezmeš Božie meno nadarmo.
Ježišov Postoj k Prísahe
Stanovisko Pána Ježiša k použitiu prísahy tvorí súčasť jeho Reči na vrchu tak, ako nám ju sprostredkuje sväté Evanjelium podľa Matúša.
Reč na vrchu
33A zasa ste počuli, že otcom bolo povedané: „Nebudeš krivo prisahať, ale splníš, čo si Pánovi prisahal!”34 No ja vám hovorím: Vôbec neprisahajte - ani na nebo, lebo ono je Božím trónom, 35 ani na zem, lebo ona je podnožkou jeho nôh, ani na Jeruzalem, pretože je mestom veľkého Kráľa, 36 ani na svoju hlavu neprisahaj, lebo ani jediný vlas nemôžeš urobiť bielym alebo čiernym.37 Ale vaša reč nech je áno - áno, nie - nie.
- téza z Mojžišovho zákona (v.
- protikladná téza Pána Ježiša (v.
- Ježišov nový postoj (v.
Pán Ježiš uvažuje nad šiestimi situáciami, ktoré zohľadňujú zväčša vzťah k blížnemu a týkajú sa vonkajších skutkov ako sú vražda alebo rozvod, ale zasahujú aj vnútro človeka a jeho myšlienky. Náš text zaznieva v 5. kapitole Evanjelia svätého Matúša po úvodných blahoslavenstvách v celku šiestich výrokov.
V protikladnej formulácii: „bolo povedané, [...] ale ja vám hovorím“ Pán Ježiš postupne rieši otázku vraždy, cudzoložstva, rozvodu, prísahy, zákona odplaty a nenávisti k nepriateľom. Protiklad medzi tým, čo bolo povedané a čo hovorí Ježiš má charakter prehĺbenia či zduchovnenia Desatora a Mojžišovho zákona.
V prípade rozvodu, prísahy a zákona odplaty sa postoj Pána Ježiša radikalizuje, pričom jeho slová sa považujú za opravdivú Božiu vôľu a slovo Mojžišovho zákona mu ustupuje. Pán Ježiš takto odmietol úplne prax priepustného listu, nariadil neprisahať a zabránil konať pomstychtivo podľa zákona odplaty: oko za oko, zub za zub. (Porov.
Božie Meno a Jeho Význam
Prvé prikázanie Desatora hovorí o úplnom prvenstve Pána Boha, a jeho znenie bolo sprostredkované v duchu veľkej blízkosti, keď Pán Boh hovoril ľudu priamo: „Ja som Pán Boh tvoj, ktorý ťa vyviedol z egyptskej krajiny, z domu otroctva.
V druhom prikázaní Pán Boh hovorí k ľudu menej osobne, hovorí totiž v tretej osobe: „Nevezmeš meno Pána, svojho Boha, nadarmo! Lebo Pán nenechá bez trestu toho, kto bude brať jeho meno nadarmo.“ Táto zmena vytvára istú vzdialenosť medzi Pánom a Izraelitmi, týmto sa aj zdôrazní význam druhého prikázania.
Vzdialenosť medzi hovoriacim a poslucháčmi totiž naznačuje, že Božia svätosť, reprezentovaná Božím menom, nie je niečím náhodným a málo významným. Ak má človek v Božom mene prístup k samotnému Bohu, prináša mu to nielen pomoc, ale pri vyslovovaní tohto mena sa stáva zodpovedný.
Zákaz ľahkovážneho vyslovovania Pánovho mena nemá za cieľ akoby ochraňovať Pána Boha, ktorý ľuďom zjavil svoje meno, ale varuje ľudí pred ľahkomyseľným zaobchádzaním s Božím menom a predovšetkým varuje pred ľahkovážnym a nezodpovedným vzťahom k Pánu Bohu. Ide tu o svätosť Božieho mena. Božie meno vystihuje tajomným spôsobom Božie bytie. Boh dal svoje meno človeku spoznať a človek ho prostredníctvom tohto mena vzýva.
Vzývanie Božieho Mena
Vzývanie Pánovho mena sa prvýkrát vo Svätom Písme spomína v Knihe Genezis po narodení Adamovho syna Enosa. Adam, prvý človek, tak začal bohoslužobnú aktivitu. Vo vzývaní mena Pána pokračuje po príchode do Kanáanu praotec Abrahám a patriarchovia veriaci v pravého Boha (Gn 12,8; 13,4; 21,33; 26,25). Vzývanie Božieho mena umožňuje prístup k Bohu.
Keď chcel Jakub v nočnom zápase s tajomným zápasníkom, získať jeho požehnanie, musel odpovedať na otázku bojovníka: „Ako sa voláš?“ Jeho meno Jakub, znamenajúce podvodník mu zrazu on zmenil na Izrael (čiže Boží bojovník). Tajomne prítomný Boh prejavil touto zmenou mena nad Jakubom istú moc.
Keď však chcel Jakub spoznať meno tajomného bojovníka, začuje iba otázku: „Prečo sa pýtaš na moje meno?”. V Knihe Exodus však Pán otvorene zjaví svoje meno Mojžišovi; najprv cez výrok: „Ja som, ktorý som.“ a následne cez vlastné meno Jahve (porov. Ex 3,14-15). V Ex 6,2 sa predstaví priamo slovami: „Ja som Jahve.“
Predstavenie Pána slovami: „Ja som“ vystihuje aktívnu prítomnosť Pána pripraveného konať pre ľud v zajatí, akoby tým povedal: Ja som tu pre vás! Boh zveruje svoje meno tým, ktorí v neho veria. Zjavuje sa im vo svojom osobnom tajomstve. Dar mena patrí do oblasti dôvery a intímnosti.
„Sú pocity bázne a posvätnej úcty kresťanské city alebo nie? [...] Nikto o tom nemôže rozumne pochybovať. Je to druh citov, ktoré by sme mali pociťovať - a to v intenzívnom stupni -, keby sme skutočne mali videnie všemohúceho Boha. Je to teda druh citov, ktoré by sme mali mať, keby sme si uvedomili jeho prítomnosť. V miere, v akej veríme, že je prítomný, máme ich mať. Nemať ich znamená neuvedomovať si, neveriť, že je prítomný.“(John Henry Newman, Parochial and Plain Sermons, zv. 5, Sermon 2 [Reverence, a Belief in Gods Presence] Westminster 1967, s.
Prísaha v Starom Zákone
Druhé prikázanie varuje človeka pred používaním Božieho mena nezodpovedným spôsobom. Prísaha je dodnes praktizovaná medzi všetkými národmi. Sväté Písmo chápe prísahu ako úkon, ktorý sa dotýka Pána Boha a človeka, preto je prísaha úkonom posvätným a zároveň aj spoločenským. Prísaha sa zakladá na konštatovaní Božej prítomnosti. Starý zákon odmietal iba krivú prísahu, keď niekto nesplnil záväzok prevzatý pred Pánom Bohom.
Z vyjadrenia Pána Ježiša vyplýva, že on nepokladá za užitočnú akúkoľvek prísahu. Slová Pána Ježiša pochopíme správne, keď si uvedomíme, že v jeho časoch sa používala prísaha veľmi často a preto prichádzalo často aj k jej zneužitiu. Podvádzanie, klamstvo a neúprimnosť vo vzájomných vzťahoch potvrdzujú aj iné slová Pána Ježiša, keď prísne odhalil nemorálne správanie sa farizejov a zákonníkov.
V časoch Pána Ježiša medzi farizejmi a zákonníkmi jestvovalo rozlišovanie medzi prísahou, ktorá zaväzuje človeka a prísahou, ktorá by nemusela zaväzovať. „Beda vám, slepí vodcovia! Hovoríte: „Kto by prisahal na chrám, to nič nie je, ale kto by prisahal na chrámové zlato, to ho už viaže.“ Hlupáci a slepci! Čo je viac: zlato, či chrám, ktorý to zlato posväcuje? Alebo: „Kto by prisahal na oltár, to nič nie je, ale kto by prisahal na dar, čo je na ňom, to ho už viaže.“ Slepci! Čože je viac: dar, či oltár, ktorý ten dar posväcuje? Kto teda prisahá na oltár, prisahá naň i na všetko, čo je na ňom; a kto prisahá na chrám, prisahá naň i na toho, ktorý v ňom býva.
Pán Ježiš teda nepokladá prísahu za užitočnú. Svätý Tomáš Akvinský komentuje tento zákaz úvahou, že Pán Ježiš zakazuje prísahu okrem prípadu nevyhnutnosti preto, lebo v ničom inom nie sme tak krehkí, ako pri používaní jazyka, veď aj podľa svätého apoštola Jakuba: „Jazyk nik z ľudí skrotiť nemôže.“ (Jak 3,8) (Porov. Sv. Tomáš Akvinský, Collationes in decem praeceptis, art.
Pán Ježiš slovami „no ja vám hovorím“ odmietol vtedajšiu židovskú kazuistiku, ktorá pri zachovaní zákona dovoľovala ľuďom prisahať na nebesia, na zem, na Jeruzalem a na hlavu človeka. Týmto spôsobom sa obchádzalo výslovné vypovedanie Božieho mena, ale otváralo to možnosť používať prísahu veľmi často.
Aj v Liste svätého apoštola Jakuba nachádzame slová: „Bratia moji, neprisahajte ani na nebo, ani na zem, ani nijakou inou prísahou. Každá zjemnená forma prísahy, hoci bez Božieho mena, je podozrivá, pretože narušuje Boží majestát a transcendenciu. Človek nemá Boha ovládať alebo riadiť a volať ho za svedka, keď si zmyslí, veď bežne nevie kontrolovať ani vlas na hlave a urobiť ho bielym či čiernym. Táto nemožnosť ovládať seba, má zamedziť o to väčšmi úsilie človeka ovládať Boha. Ježiš nám k tomu hovorí, že ani jediný vlas nemôžeš urobiť bielym alebo čiernym.
Veľmi časté používanie prísahy je prejavom nedôvery, podozrievania, neistoty. Je potrebné, aby sme si mohli dôverovať, mať vzájomnú úctu bez odvolávania sa na iných. Príliš časté používanie prísahy odoberá silu slovu, ktoré je najživším zväzkom spoločenského života.
Zákaz Pána Ježiša je výzvou, aby sme sa usilovali byť pravdivými ešte predtým, ako by sme sa odvolali na Pána Boha; aby sme sa usilovali o lásku, ktorá bola zničená pochybnosťou a vzájomným podozrievaním sa. Slávnostné vyjadrenie „áno áno“, „nie nie“, vyjadruje, že Pánovi Ježišovi ide predovšetkým o úprimnosť a pravdivosť, dokonca by sa zdalo, akoby ešte viac ako o čnosť nábožnosti (čo by mohlo časté vzývanie a spomínanie Božieho mena naznačovať). „Áno áno“ a „nie nie“ je formula prísahy, ktorá sa používala na súdoch, ale kresťan ju má mať pred očami v každej situácii svojho života. Kde nie je úprimnosť, tam je klamstvo, ktoré je, ako spomína svätý apoštol Ján, otcom zlého (porov.
Používanie Božieho Mena
Je zrejmé, že človek môže používať Božie meno. Sám Boh dal poznať svoje meno, aby ho človek mohol vzývať. Vzývanie Božieho mena je vlastne prejav kultu, úcty, poklony. Božie meno sa opakuje pri modlitbe (Iz 12,14), Božím menom oslovujeme nášho Pána (Ž 28,1; 99,6), vyslovovaním Božieho mena oslavujeme a chválime Boha, vzdávame mu vďaku.
Vo Svätom Písme nachádzame zákaz zobrazovania Pána Boha, ale vyvolenému ľudu nebolo nikdy zakázané, aby vzývali Božie meno. Božie meno možno vyslovovať, treba ho opakovať pri modlitbe, ale nesmie sa používať nadarmo. Keď človek pozná Božie meno, to neznamená, že Boh je k dispozícii pre človeka na splnenie akéhokoľvek zámeru alebo svojvôle.
Poznanie Božieho mena neznamená, že Boh je k dispozícii pre človeka, aby zneužíval Boha a provokoval ho. Zákaz „nevezmeš Božie meno nadarmo“, znamená aj, že ho nesmieme používať zbytočne. Je teda zakázané aj používať Božie meno iba rituálne, iba čisto formálne.
Zneužitie Božieho mena spočíva aj vo svojom konečnom dôsledku v tom, keď spomíname Božie meno a nenasledujeme Pána Boha vo svojom živote, keď teda hovoríme „Pane, Pane“, ale neplníme jeho vôľu. Vyslovujeme Božie meno, ale v skutočnosti ho neuznávame ako svojho Pána Boha. Perami vypovieme slová chvály vo vzťahu k Bohu, ale srdce máme ďaleko.
Vyprázdňujeme obsah Božieho mena, keď toto meno vyslovujeme, ale nekonáme, k čomu toto meno zaväzuje. Svätý apoštol Pavol to komentuje v Liste Rimanom: Lebo nie tí sú spravodliví pred Bohom, čo zákon počúvajú, ale tí, čo zákon plnia budú ospravedlnení. A keď pohania, ktorí nemajú zákon, od prírody robia, čo zákon požaduje, hoci taký zákon nemajú, sami sebe sú zákonom. Tým ukazujú, že majú požiadavky zákona vpísané vo svojich srdciach, čo im dosvedčuje zároveň aj ich svedomie aj ich myšlienky, ktoré sa navzájom obviňujú alebo i bránia; v deň, keď Boh bude podľa môjho evanjelia skrze Krista Ježiša súdiť, čo je skryté v ľuďoch.
Ty sa teda nazývaš Židom, spoliehaš sa na zákon, chváliš sa Bohom a poznáš Vôľu. Poučený zákonom vieš posúdiť, čo je lepšie. Myslíš si, že si vodcom slepých, svetlom tých, čo sú vo tme, vychovávateľom nerozumných, učiteľom nedospelých, ktorý má v zákone stelesnenie poznania a pravdy. Ty teda poúčaš iného, a sám sa neučíš?! Hlásaš, že sa nesmie kradnúť a kradneš?! Hovoríš, že neslobodno cudzoložiť, a cudzoložíš?! Ošklivíš si modly, a vylupuješ chrámy?! Chváliš sa zákonom, a prestupovaním zákona znevažuješ Boha?! Lebo pre vás sa pohania rúhajú Božiemu menu.
Božie meno zneužíva aj ten, kto ho vyslovuje ako „magické“ slovo, čiže hľadá len vlastný záujem. Zneužíva Božie meno, kto použitím Božieho mena kryje vlastné záujmy a následne, kto použitím Božieho mena chce poškodiť život a slobodu iných ľudí. V modlitbe „Otče náš“ po prosbe „posväť sa meno Tvoje“, nasleduje „buď vôľa Tvoja“.
To, čo druhé Božie prikázanie vyjadruje negatívnym spôsobom, že totiž zakazuje nesprávne používanie Božieho mena, pozitívnym spôsobom je vyjadrené v modlitbe „Otče náš“ prosbou: „Posväť sa meno Tvoje“. Musíme si tiež uvedomiť, že hriech používania Božieho mena nadarmo, v tom zmysle, že ho síce vyslovujeme, ale nežijeme podľa neho, môže spôsobiť, že Božie meno je odmietané inými ľuďmi.
V starozákonnej knihe Levitikus je stanovené: „Neznesväcujte moje sväté meno! Chcem byť uctievaný ako svätý uprostred Izraelitov! Poukazuje na to aj pastorálna konštitúcia Druhého vatikánskeho koncilu Radosť a nádej (Gaudium et spes), keď hľadá odpoveď na dôvody odmietnutia viery: „[...] ateizmus, chápaný vo svojom celku, nie je niečím pôvodným, ale má rozmanité príčiny a medzi ne treba zarátať aj kritickú reakciu na náboženstvá a v niektorých krajinách najmä na kresťanské náboženstvo.
Každý z nás si uvedomuje, ako sa patrí ľutovať situácie, v ktorých sme si nedostatočne uvedomili svätosť Pána Boha, v ktorého prítomnosti žijeme. Modlime sa spolu so sv. Kto mi dá spočinúť v Tebe? Kto mi dá, aby si prišiel do môjho srdca a opojil ho? Aby som zabudol na svoju zlobu a objal Teba, jediné svoje dobro? Čím si mi? Zmiluj sa, aby som mohol hovoriť. Čím som Ti, že kážeš, aby som Ťa miloval, a keby som to neurobil, hneváš sa na mňa a hrozíš nesmiernymi útrapami? Či už to je nie malé trápenie, keď Ťa nemilujem? Beda mi! Povedz mi, Pane Bože môj, pre svoje milosrdenstvo mi povedz, čím si mi? Povedz mojej duši: Ja som tvoja spása. (Ž 35,3) Povedz tak, aby som počul. Hľa, uši môjho srdca sú pred Tebou. Pane, otvor ich a povedz mojej duši: Ja som tvoja spása. Pobežím za tým hlasom a uchopím Ťa. Neskrývaj svoju tvár predo mnou. Nech zomriem, aby som večne žil a díval sa na Tvoju tvár.(Sv.