Dnes nám začína Advent a s ním i nový Liturgický rok, obdobie, ktoré nás má pripravovať na Vianoce. Advent má v dobe pandémie osobitnú atmosféru. Padli mnohé istoty, padá aj naša pýcha, že máme všetko pod kontrolou. Akoby len jedno bolo isté, že nič nie je isté. A tak dobre padnú slová Evanjelia Prvej adventnej nedele, že predsa len je niečo, čo nikdy, naozaj NIKDY nepominie: Božie slovo.
Ježiš nás naliehavo pozýva počúvať ho sústredene, sledovať ho ako maják na rozbúrenom mori. A práve Advent je časom osobitných duchovných bonusov: keď nás cez zbožne počúvané slovo Stvoriteľ premieňa a pretvára na nových ľudí. Naozaj živý Betlehem je viac ako atrakcia našich námestí. Existenciálny živý Betlehem sa buduje celý advent, keď sa Ježiš rodí v našom vnútri.
Dnešné evanjelium nám dáva do pozornosti posledný súd, posledný advent, pred definitívnym príchodom Krista. Keď príde deň posledného súdu, nemáme mať sklonenú hlavu a strachovať sa. Naopak máme ju zdvihnúť, aby sme videli Ježiša Krista, Sotéra - spasiteľa, vykupiteľa. So sklonenou hlavou nevidíme nič pekné... Nemajme strach z Krista. Naopak pozrime mu z tváre do tváre keď príde...
Druhé, čo ma oslovilo z tohto evanjelia, je bdelosť a modlitba. Bdelosť srdca a modlitba. Túto bdelosť a modlitbu pekne reprezentujú Simeon a Anna, ktorí spoznali v dieťati, ktoré priniesli Jozef a Mária do chrámu, Ježiša Krista.
Začal sa Advent - obdobie očakávania mystického príchodu Krista... A aj ja sa chcem podeliť s vami o to, čo ma oslovilo z dnešného evanjelia...
Text evanjelia 1. adventnej nedele by sme mohli rozdeliť na dve časti. Jedna hovorí o znameniach príchodu Syna človeka, druhá o jeho náhlom príchode. Môžeme tak v texte vnímať isté napätie. Na jednej strane sa hovorí o znameniach a rôznych udalostiach, ktoré budú predchádzať príchodu Syna človeka. Ježiš hovorí: „Keď sa toto začne diať…“ (v. 28). Teda akoby potvrdzoval, že prídu znamenia, podľa ktorých sa bude dať spoznať, kedy Syn človeka príde.
Ježiš povedal svojim učeníkom:25 „Budú znamenia na slnku a mesiaci i na hviezdach a na zemi budú národy plné úzkosti a zmätku z hukotu mora a vlnobitia.26 Ľudia budú zmierať od strachu a očakávania toho, čo príde na svet, lebo nebeské mocnosti sa budú chvieť.27 Vtedy uvidia Syna človeka prichádzať v oblaku s mocou a veľkou slávou.34 Dávajte si pozor, aby vaše srdcia neoťaželi obžerstvom, opilstvom a starosťami o tento život, aby vás onen deň neprekvapil.35 Lebo príde ako osídlo na všetkých, čo bývajú na povrchu celej zeme.
V Betleheme našla pred dvetisíc rokmi Svätá rodina nehostinný hostinec so zabuchnutými dverami. My to môžeme zadosťučiniť - nie svietnikom v okne na znak očakávania Vianoc o pár dní, ale tak, že Ježišovi otvoríme hneď, tu a teraz. Kľučka na dverách nášho srdca je zvnútra, keď Spasiteľ naliehavo klope s rešpektom k našej slobode. Sme to my, ktorí musíme otvoriť. Oplatí sa.
Od Prvej adventnej nedele vám budeme prinášať nové zamyslenia, tentoraz z cyklu Listy Božím domácim (pozri Mt 10, 24). Všimni si v dnešnom Izaiášovom texte, kto má byť potešovaný: „môj ľud“ (Iz 40, 1). Nie cudzinci, neveriaci, ale „môj ľud“, tí, čo sú Bohu najbližší. Boží domáci. Prečo majú byť potešovaní? Lebo pre takýchto ľudí, ktorí žijú v úzkom spojení s Bohom, je naozaj potešením počuť, že „sa skončilo ich otroctvo, že je odčinená ich vina“ (porov. Iz 40, 2). Len človek, ktorý skutočne uveril Bohu, vie, že bol otrokom, že je vinný. A taký sa teší, keď mu oznámia, že je po všetkom, že „už je dobre“. Lebo Božie slová sú slovami k jeho srdcu.
Človek, ktorý Boha nepozná, ktorý ho nemiluje, len nerád si prizná, že je otrokom, že sa niečím previnil. Jeho budeš márne potešovať tými slovami, ktoré sú určené Božím domácim. Pohrdne nimi, vysmeje ťa, lebo nebude tomu rozumieť, lebo sa nedotýkajú jeho srdca.
To však neznamená, že takíto ľudia nepotrebujú Božiu potechu. No najprv musíme použiť slová či skutky či vlastný príklad, ktorý sa dotkne ich srdca, ktorý im odhalí ich otroctvo i vinu a privedie k pokániu. A človeka, ktorý koná pokánie, už možno (aj treba) potešovať.
Všimni si, koľko ľudí dnes otročí koronavírusu. Sledujú všetky možné správy, dezinformácie, konšpirácie, búria sa, šomrú, repcú, s akýmkoľvek rozhodnutím či nariadením sú nespokojní a protestujú... Hrozné otroctvo nepokoja a vnútornej zloby. Nedávno som čítal článok človeka, ktorý sa rozčuľoval, že prečo biskupi nič nerobia, aké to budú Vianoce, ak si nebudeme môcť v kostole zaspievať Tichú noc. Bolo mi ho ľúto. Veď Tichá noc ani žiadna iná koleda ani nejaké zásahy biskupov nezabezpečujú krásne prežitie sviatkov Pánovho narodenia. Len čisté srdce. Či budeme môcť ísť na svätú omšu alebo nie, nie je to prvoradé. Radšej budem sláviť sviatky s čistým a radostným srdcom doma, ako s naštvaným a vzdorovitým v kostole. Máme modlu korony. Mnohí, ak nie všetci. Treba nám robiť pokánie = zmeniť zmýšľanie a následne aj hovorenie a konanie. Ako ináč budeme počuť slová potešenia, Božieho potešenia? Ako nám bez pokánia prinesú potešenie slová: „Začiatok evanjelia Ježiša Krista, Božieho Syna“ (Mk 1, 1)?
Začala sa hlásať radostná zvesť (= evanjelium) Ježiša Krista. A hlása sa aj mne, tebe, svetu. Toto ohlasovanie sa už nikdy neskončí. Až keď sa Ježiš opäť zjaví v sláve. Nič potešujúcejšie už nebudeš počuť. Skončilo sa tvoje otroctvo, je odčinená tvoja vina. Oslavuj Pána, raduj sa a poteš ľudí okolo seba.
Bohoslužba slova sa v prvej fáze adventu zameriava na texty s eschatologickou perspektívou, najmä na druhý príchod Krista. Tento list patrí medzi tie, ktoré pochádzajú priamo od Pavla. Zdá sa pravdepodobné, že ho Pavol píše z Korintu na konci svojej tretej misijnej cesty, krátko pred tým ako sa odoberie na svoju poslednú návštevu Jeruzalema, teda niekedy okolo roku 57 po Kr. Pavol už zároveň nie je ďaleko od svojej smrti. Pavol píše kresťanskému spoločenstvu v Ríme, ktoré on sám nezaložil; existuje tam už nejaký čas. Nevieme, kto založil cirkev v hlavnom meste vtedajšieho sveta, ale vieme, že povstala zo židovstva a najprv sa prezentovala najmä ako jeho frakcia. Spory ohľadom „istého Chresta“ dokonca podnietili cisára Klaudia, aby okolo r. 49 dal vyhnať židov z Ríma (či všetkých alebo len niektorých nie je úplne jasné). Avšak v čase, keď Pavol píše tejto cirkvi list, je už zložená z členov pochádzajúcich jak zo židovstva, tak aj z pohanstva.
(11) Však viete, aký je čas, že už nadišla hodina, aby ste sa prebudili zo sna. Veď teraz je nám spása bližšie, ako vtedy, keď sme uverili. (12) Noc pokročila, deň sa priblížil. Zhoďme teda skutky tmy a oblečme sa do výzbroje svetla.
Ježiš v tej hodine zaplesal v Duchu Svätom a povedal: „Zvelebujem ťa, Otče, Pán neba i zeme, že si tieto veci skryl pred múdrymi a rozumnými a zjavil si ich maličkým. Áno, Otče, tebe sa tak páčilo. Môj Otec mi odovzdal všetko. A nik nevie, kto je Syn, iba Otec, ani kto je Otec, iba Syn a ten, komu to Syn bude chcieť zjaviť.“ Potom sa obrátil osobitne k učeníkom a povedal: „Blahoslavené oči, ktoré vidia, čo vidíte vy.“ úryvok z 10. kapitoly evanjelia podľa Lukáša. učeníkov do miest, ktoré chcel navštíviť. Vrátili sa nadšení. aspektov pokory je vďačnosť. svoju závislosť na iných. deti. a rozumnými a zjavil si ich maličkým. prítomnosti ako Stvoriteľa a Pána vesmíru. človek si uvedomuje potrebu vyjadriť svoju vďačnosť. „Čo máš, čo by si nebol dostal?“ pýta sa sv. človek vie byť vďačný. Súhlasím s týmto tvrdením? Ako konkrétne vyzerá moja vďačnosť voči Bohu?
Bože, večná pravda, veríme v teba. Bože, naša sila a spása, dúfame v teba. Bože, nekonečná dobrota, milujeme ťa celým srdcom. Svoje Slovo si poslal ako Spasiteľa sveta. Učiň, aby sme v ňom boli všetci jedno. Vylej na nás Ducha svojho Syna, aby sme oslavovali tvoje meno. Vtelené Božie Slovo oživuj nás svojim Duchom. Najčistejšia Matka Božia priveď všetkých k svojmu Synovi. Svätý Michal, Gabriel a Rafael pomáhajte šíriť Božie kráľovstvo na zemi. Svätý Jozef, Joachim a Anna vyprosujte nám služobníkov evanjelia. Svätý Peter a Pavol, Ján a Ondrej pomáhajte hlásateľom viery. Svätý Gregor, Augustín a Vincent prihovárajte sa za všetky stavy Cirkvi. Svätý Arnold, Jozef, bl. Mária, Jozefa a mučeníci našej Spoločnosti pomáhajte nám v apoštolskej práci. Pred svetlom Slova a Duchom milosti nech ustúpi temnosť hriechu a noc nevery, a nech žije Srdce Ježišovo v srdciach všetkých ľudí. Amen.
Prajem vám požehnaný advent a každému želám, aby sme po skončení tohoto adventu mohli spoznať v srdci, že sa narodil Spasiteľ.
tags: #evanjelium #prvej #adventnnej #nedele