Eugen Dubek, známy aj ako Emanuel Jozef Cubínek, bol významný slovenský katolícky kňaz, františkán, profesor a prekladateľ. Jeho životná cesta bola poznačená hlbokou vierou, oddanosťou pastorácii a tragickou smrťou, ktorá poukazuje na zločiny komunistického režimu.
Detstvo a mladosť
Eugen Dubek sa narodil 16. septembra 1893 v Oravskej Polhore. Pochádzal z Oravskej Polhory, kde sa narodil 13. mája 1913.
Po základnej škole v rodisku študoval na nižšom gymnáziu v Trstenej. Tam poznal účinkovanie františkánov. To rozhodlo o jeho povolaní, stať sa františkánom. Do rehole vstúpil 25. augusta 1929 v Trnave a prijal rehoľné meno Emanuel.
Štúdiá a kňazská vysviacka
Po jednoročnom noviciáte pokračoval v štúdiu na gymnáziu v Malackách a štúdium ukončil na štátnom gymnáziu v Skalici, kde maturoval v roku 1934.
Tu sa začal venovať poézii v študentskom spolku Združenia Dr. Pavla Blahu. Básnické aj iné literárne prvotiny uverejňoval v dvojmesačníku Prvosienky (vychádzal od novembra 1932).
Teológiu študoval v Bratislave, kde sa zapojil do študentského krúžku sv. Bonaventúru, ktorí sa stal základňou na vydávanie časopisu Františkánsky obzor. P. Emanuel sa stal jeho prvým redaktorom (1935). Prispieval doň básňami i prózou s eticko-sociálnou tematikou.
Jeho básne, ktoré sporadicky vychádzali aj v iných periodikách, sú meditáciami nad radosťou a žiaľom, nad smútkom i súcitom. V Bratislave viedol aj kroniku kláštora.
V štúdiu teológie pokračoval v Žiline a v Záhrebe, kde sa naučil chorvátsky a taliansky jazyk. Slávnostné sľuby v reholi františkánov zložil 11. septembra 1918. Za kňaza bol vysvätený 29. júna 1937.
Harvardský profesor to označil za NEMOŽNÉ — pak se přihlásila 12letá dívka a všichni zůstali v šoku!
Pôsobenie v pastorácii a pedagogická činnosť
Odvtedy účinkoval v pastorácii. R. 1939 zložil skúšku pre katechétov, ktorá ho oprávňovala vyučovať náboženstvo na gymnáziách. V školskom roku 1939/1940 vyučoval na gymnáziu v Skalici ako profesor náboženstva, od nasledujúceho roku už bol riadnym profesorom náboženstva a talianskeho jazyka a literatúry.
V týchto funkciách v Skalici účinkoval do konca školského roku 1946. V skalickom kláštore bol aj historiografom, čoho stopy vidno v kláštornej kronike, kde starostlivo zapisoval udalosti od roku 1933, s prestávkou až do júla 1946.
V rokoch 1940-1942 dokonca viedol aj kroniku mesta Skalice. V Skalici rozvinul širokú činnosť predovšetkým v rámci spolku sv. Antona, v ktorom sa pestovala literatúra, najmä poézia a dramatické umenie. Nacvičil celý rad divadelných hier, prevažne s rozprávkovými námetmi.
Potom účinkoval na poštátnenom františkánskom gymnáziu v Malackách ako profesor až do jari 1950; dosiahol, že všetci žiaci chodili na náboženstvo, ktoré už vtedy bolo nepovinným predmetom.
Perzekúcia a mučenícka smrť
Po likvidácii kláštorov v noci z 13. na 14. apríla 1950 bol spolu s ďalšími rehoľníkmi internovaný vo sv. Po svojom prepustení sa so svojimi predstavenými dohodol, že bude dočasne pôsobiť na fare. Od roku 1951 pôsobil ako správca farnosti v Skalici, potom od roku 1960 vo farnosti vo Svätom Jure pri Bratislave.
Pracoval aj ako exercitátor duchovných cvičení v charitných domovoch v Piešťanoch a Dolnom Smokovci. Táto práca ho veľmi vyčerpávala, až sa jej r. 1953 zriekol a venoval sa len pastoračnej činnosti a prekladaniu. V osamotení písal meditácie a úvahy.
Mal úspechy v pastorácii a po veľmi vydarenej birmovke dostal od istého funkcionára národného výboru výstrahu. Onedlho, v noci z 30. na 31. decembra 1965, bol zákerne zavraždený profesionálne cieleným výstrelom z pištole.
Predpokladá sa, že hlavným dôvodom tejto vraždy bolo jeho zásadné odmietnutie spolupráce s vtedajšou Štátnou bezpečnosťou. Prípad je doteraz nevyšetrený.
Pohreb bol 4. januára 1966 vo Svätom Jure. Na pohrebe sa zúčastnilo vyše 200 kňazov a zástupy veriacich zo Záhoria i z Bratislavy.
Jeho požehnanú činnosť ohodnotila v nekrológu aj redakcia Duchovného pastiera: „Na Silvestra ráno - 1965 - našli na fare v Jure pri Bratislave zavraždeného miestneho správcu fary Emanuela Jozefa Cubínka. Tragická udalosť sa hlboko dotkla celého duchovenstva, ktoré nebohého poznalo ako horlivého exercitátora, a širokých radov veriacich, ktorí v ňom stratili dobrého dušpastiera, oddaného priateľa a úprimného človeka. Poslednú z nich o Božom milosrdenstve uverejňujeme už po autorovej smrti, spájajúc s ňou spomienku na milujúce kňazské srdce. ktoré dotĺklo vo veku 53 rokov a po 28 ročnom kňazskom účinkovaní.“
Prekladateľská činnosť
Eugen Dubek bol tiež plodný prekladateľ. Medzi jeho samostatne vydané preklady patria:
- Ignace M.: Kalvária a oltár (1935)
- Deželič, V.: Vybral si Sofiu (1941)
- Šenoa, A.: Zlatníkovo zlato (1942)
- Gatti, A.: Milka a Albert (1943)
- Deželič, V.: Prekliaty hrad I-II (1943)
- Papini, G.: Hotový človek (1943)
- Ändrič, L: Írsko (1943)
- Verga, G.: Don Gesualdo (1945)
- Manzoni, A.: Snúbenci (1947)
- Salvaneschi, N.: Katedrála bez Boha (1947)
- Majocchi, A.: Život chirurga (1948)
- Salvaneschi, N.: Pastier na výšinách (1949)
- Brocchi, V.: Osud v hrsti (1949)
- Liguori, A. M.
Eugen Dubek zanechal hlbokú stopu v slovenskej kultúre a duchovnom živote. Jeho životný príbeh je svedectvom o sile viery, oddanosti a obetavosti v ťažkých časoch.