Život a dielo evanjelického farára A.V. Zlatna

Život evanjelického farára A.V. Zlatna bol úzko spätý s národným životom a svedectvom o dobe plnej zmien a výziev. Jeho denník, z ktorého pochádzajú nasledujúce záznamy, poskytuje cenný pohľad na udalosti a osobnosti konca 19. storočia.

Sucho a bieda v roku 1889

1. júla 1889 autor denníka píše: "Veľká panuje suchota od viac týždňov. Zrno zapečené. Žatva nevypadne ani stredne dobrá. Kopaviny a strukoviny vysychajú. Hľadíme v ústrety veľkej biede. Teplomer ukazuje niektoré dni i vyše 30°R. Výdatný dážď by ešte mnoho napravil, lebo ovse sú zelené a miestami i jačmene by sa zrnom spravili." Tieto slová odrážajú ťažkú situáciu v poľnohospodárstve a obavy z budúcnosti.

Sucho malo v minulosti ničivé následky na úrodu.

Kontakty a literárne snahy

3. júla 1889 sa zmieňuje o Salvovi, ktorý sa má dobre a rád by ho navštívil. Plánuje vydávať Knižnicu slovenského ľudu a Pokladnicu. Vansovej román Podhradských sirota je už vraj vytlačený, čo je prvé väčšie dielo napísané ženou. Autor denníka je zvedavý, ako ho prijme kritika, najmä Vajanský. Škoda, že Šoltésová umlkla, a z našich spisovateliek píše dnes iba Vansová a Javorinská, manželka ev. farára lubinského Gustáva Holubyho.

Taktiež sa spomína História veľkorevúckeho gymnázia od A. H. Škultétyho, o ktorom píše s obdivom a úctou. Spomína na stretnutie s ním v Martine pred desiatimi rokmi a na jeho povzbudivé slová.

Knižnica a zbieranie spisov

6. júla 1889 Černák píše, že našiel pre neho niekoľko dobrých kníh. Zo svojho syna Gustáva má veľkú radosť, lebo je pilný a poriadny. Krajňák ide s celou rodinou do Spišského Podhradia k bratrancovi kanonikovi Fertschekovi a pred odchodom z Prešporka mu pošle vraj jednu knihu, ktorá mu radosť urobí. Keby nebolo prof. Krajňáka, mnohú knihu by dosiaľ nebol videl.

Spolupráca s Osvaldom a maďarizácia

8. júla 1889 Osvald sa čuduje, prečo mu nepíše. Mojej Rukoväti bude to len ku prospechu. K listu pripojím i svoj zoznam tých spisov slovenských, ktoré mi ešte chybujú. K svojej Kazatelni mieni od budúceho ročníka dávať prílohu, ktorá by obsahovala životopisy katolíckych slovenských spisovateľov. Žiada ma, aby som ho v tom podporil a jedny-druhé dáta mu zdelil.

9. júla 1889 autor denníka kritizuje silnejúcu maďarizáciu, ktorá "už nezná medzí žiadnych; všetko nemaďarské sa o prekot maďarizuje." Uvádza príklady prekrstených obcí v Tekove a vyjadruje poľutovanie nad touto snahou. Beh sveta, skutočné etnografické pomery Uhorska nepremenia sa násilnou maďarizáciou.

Knižnica Čaplovičovského spolku

11. júla 1889 Koloman Detrich poslal mi 4 čísla v Dol. Kubíne vychádzajúceho maďarského týždenníka Árvamegyei Hirlap nazvaného, kde je zpráva obšírna o Čaplovičovskom spolku a bohatej knižnici, ktorú Čaplovič Orave poručil. Mojou túžbou je vidieť knižnicu túto, ktorá nemá páru v Horných Uhrách.

Slovník a matičné zbierky

13. júla 1889 Šmydovi do Zborovíc (na Morave) poslal som niekoľko ročníkov Obzoru s tým cieľom, aby mohol z nich čerpať slová a frázy slovenské pre Kottov Slovník fraseologický. Za vydanie dobrého slovníka zaujíma sa už i dr. Czambel, ba i Vajanský nedávno v Nár. novinách jeho dôležitú vytknul potrebu. Či by sa nemohlo žiadať za jeho spod zátvory vydanie? Či sú i ostatné zbierky matičné pre Slovákov na veky zakopané?

Krajňák mi poslal G. Petrikovo dielo Magyarország bibliographiája 1712 - 1860 Könyvészeti kimutatása a Magyarországban s hazánkra vonatkozólag küföldön megjelent nyomtatványoknak. Umienil som si k zväzku tomuto zostaviť doplnky a poslať ich alebo samému Petrikovi za istých podmienok, alebo, keď by tie podmienky neprijal, uverejniť ich v bibliografickom časopise Magyar Könyvszemle.

Úmrtie Bohumila Hurbana a stav národa

15. júla 1889 6. t. m. umrel v Sv. Martine najmladší syn dr. Hurbana Bohumil (!), ktorý posledne v Petrohrade študoval. Stratili sme v ňom jedného z nádejných učencov slovenských, bo to bol mladík vysoko vzdelaný. Večná ho škoda! Mládež naša sa húfne odnárodňuje, stárež vymiera. Ktože bude časom pestovať jemnejšie stránky národného života, keď po smrti starých zostanú medzery, na ktorých vyplnenie nemožno ani pomýšľať! Špatne to bude časom s nami vyzerať.

Vajanský píše v NN: „Obratie prostého ľudu nášho o národnosť, jazyk je nemožnosťou, my pevne veríme, že niet tej sily, ktorá by vykántrila z Tatier slová slovenské, ale obratie národa o kvet, o jeho učenú mládež je veľmi možné, keď prevádza sa brutálnou konzekvenciou.“ Má svätú pravdu, a preto máme sa všemožne a všestranne o to starať, aby sa nám tá mládež neodnárodňovala.

Horúčavy a úroda

16. júla 1889 Horúčosť vždy ešte náramná panuje. Dažďa, o ktorý denne Boha prosíme, nič. Pasienky sú už načisto vypálené; kopaviny a strukoviny vädnú, obilie (jačmene a ovse) schne. Raže sú už spratané. Už mnoho rokov takej dlhotrvajúcej suchoty a takých neznesiteľných horúčostí nebolo. Div, že nevypukli dosiaľ epidemické choroby. Boh nás uchovaj!

Z tohoročného valného zhromaždenia spolku Živena je nič. Teraz pilno pracuje sa na vnútornom zariadení. Akcie sa veľmi pomaly míňajú, odobraté pomaly splácajú. Dom má byť stavbou monumentálnou.

Štatistiky a úroda

17. júla 1889 Dr. Ignác Purjesz zdeľuje vo svojom najnovšom diele, že podľa posledného spočítania bolo v krajinách svätoštefanskej koruny 19 874 hluchonemých (9 285 žien). Z týchto nevedelo 18 896 ani čítať, ani písať, 870 vedelo písať i čítať a 108 len čítať. Ženatých bolo 910 hluchonemých mužských a 330 vydatých žien.

Najnovšie úradné a aj privátne zprávy o tohoročnej úrode zvestujú nám smutné výhľady. Je už skoro isté, že tohoročná úroda veľmi zaostane za úrodami posledných rokov, ba že bude horšia od priemernej úrody posledných desať rokov. R. 1888 mali sme dobrú strednú úrodu, urodilo sa skoro 38 miliónov metrických centov pšenice, r. 1887 40 mil. q a rok 1886 bol zato vyhlásený za zlý; r. 1889 podľa doterajších výpočtov malo urodiť sa len 25 mil. q pšenice. Jestli tento výpočet obstojí, Uhorsko nemôže vyvážať novú pšenicu, poneváč samo potrebuje 20-25 mil. q.

Zábava pod Likavským hradom a národnostné spory

18. júla 1889 R. 1886 dňa 20. aug. zúčastnil som sa i ja krásnej zábavy, usporiadanej pod Likavským hradom pri Ružomberku. Bolo nás tam zhromaždených do 500 z Oravy, Liptova a Turca. Zábava znamenitá. Tu som sa oboznámil s mnohými. Spomeniem len Gustáva Kordoša, Hviezdoslava, Kukučína.

J. Kompánek uvedomuje slovenské obecenstvo, že jeho dielo Pútnická cesta do Ríma sa už tlačí a že bude obsahovať najmenej 45 hárkov. Vydáva ho vlastným nákladom...

Zábava pod hradom skončila sa s večerom - ďaleko do noci však trvala ešte potom v Ružomberku, v hostinci Janka Ivánku. Niektorí Martinčania odchádzali s večerným vlakom. Medzi nimi bol i pravotár Andrej Halaša. Tento prišiel so staničným kasírom do zvady len z tej príčiny, že si pýtal cestovný lístok po slovensky. Halaša kasíra náležite zavrátil, z čoho povstala pravota, teraz (skoro po troch rokoch) skončená tak, že Halaša bol Kráľovskou súdnou stolicou ružomberskou k 300-zlatovej pokute odsúdený. K tomu netreba komentára. A Egyetértés predsa vždy vytrubuje, že u nás dali národnostiam viac práva a slobody, než koľko majú kdekoľvek inde, v ktorýchkoľvek iných veľkých štátoch, od nás na západ a sever ležiacich. Pekná to sloboda a rovnoprávnosť!

Tabuľka: Úroda pšenice v rokoch 1886-1889

Deníkové záznamy evanjelického farára A.V. Zlatna sú cenným svedectvom o živote na konci 19. storočia. Zachytávajú nielen osobné prežívanie, ale aj širšie spoločenské a politické udalosti.

tags: #farar #evanjelickeho #vierovyznania #zalto