Slovensko má bohatú a zaujímavú históriu spojenú s cirkevným životom v regióne Liptova. V nasledujúcom texte sa ponoríme do minulosti a preskúmame kľúčové momenty, ktoré formovali náboženský život v tejto oblasti, s dôrazom na pôsobenie Juraja Argaya.
Kostol sv. Mikuláša v Liptovskom Mikuláši
Cirkevný Život v Liptovskej Lúžnej a Liptovských Revúcach
Liptovská Lúžna má bohatú a zaujímavú históriu spojenú s cirkevným životom v regióne Liptova. Táto obec, spolu s Liptovskými Revúcami, prešla dlhú cestu od prvých písomných zmienok až po vytvorenie samostatnej farnosti.
Prvá písomná zmienka o Liptovských Revúcach pochádza z roku 1233. Táto zmienka sa viaže k menu uhorského kráľa Ondreja II., ktorý v roku 1233 daroval Hundkontovi tri poplužia zeme, z toho aj názov (Terra Reucha) za mnohé služby preukázané kráľovi. Hundkont bol zakladateľom zemianskeho rodu Kubínich a Meškovcov. Avšak zostali tu baníci, pretože už v rokoch 1250 - 1270 sa tu vytvorila aj uhliarska a hutnícka osada, ktorá spracovávala medenú rudu vyťaženú doma, ale aj zo Španej doliny. Toto bola zrejme aj príčina výmeny - pretože kráľ chcel mať dôchodky z tamojších ložísk medi.
Až do založenia fary v Liptovskej Osade (za pôsobenia ružomberského farára Andreja Fektora) v roku 1752 boli Liptovské Revúce filiálkou Ružomberka. A keďže Liptovské Revúce boli pevne spojené s Ružomberkom, nemôžeme podrobnejšie nespomenúť, čo sa v Ružomberku dialo, pretože toto všetko malo ohlas a dopad aj na dianie v Liptovských Revúcach.
Z doby protestantizmu stojí za spomenutie istý farár Šimon (ktorý bol v Ružomberku okolo 1560), ktorý bol predtým v Teplej a Kubíne. Potom skoro všetky fary, najmä na strednom Slovensku okolo roku 1576 nebadane tiež prešli na protestantizmus.
Ružomberský kostol bol katolíkom navrátený 13. marca 1672. Prebral ho spišský prepošt Juraj Báršoň. Prvým farárom po rekatolizácii bol jezuita P. Nemessáni. Za nim v rokoch 1674 - 1677 bol jezuita P. Andrej Fugatius. V decembri 1705 počas Rákoczyho povstania prešiel ružomberský kostol opäť do rúk protestantov. Cisársky generál Heister pritiahol cez dolinu Suchá nad Revúcami v januári 1709 a po porážke Kurucov bol ružomberský kostol v roku 1711 vrátený katolíkom.
Ďalší ružomberskí farári boli: Juraj Doktorovič, a v rokoch 1713 - 1747 Pavol Osvaldóci, ktorý tu aj zomrel. Za neho prišli do Ružomberka piaristi (roku 1727) na základe fundácie šľachtica Lôwenburga. Vtedy nastala aj rekatolizácia mesta a jeho filiálok. Toto sa týkalo aj Revúc.
Roku 1747 prišiel do Ružomberka zo Sásovej Adam Michal Nedecký z Nedece - ktorý študoval na Pázmáneune vo Viedni. Roku 1752 sa stal bratislavským a roku 1757 ostrihomským kanonikom. Zomrel 4. Októbra - keď mal na odpuste u františkánov slovenskú kázeň. V Lipt. Osade pôsobil v rokoch 1755-1758 Ján Lancer, rodák z Banskej Štiavnice (zomrel v roku 1791 v Horných Hámroch). Za Lancerom prišiel Ján Kroner, ktorý tu pobudol dva roky (1758-1760). V rokoch 1762-1770 bol v Liptovskej Osade farárom Adam Argay, ktorý odišiel do Hýb.
Za neho prešla Osada aj s Revúcami z ostrihomskej arcidiecézy do diecézy spišskej v roku 1776. V roku 1777 sa vytvorilo spišské biskupstvo a tak roku 1778 bola vytvorená farnosť v Liptovskej Osade a Liptovské Revúce, Liptovská Lúžná boli začlenené ako filiálky do liptovsko-osadskej farnosti.
Obec Liptovské Revúce sa rozrastala najmä vplyvom chovu oviec, dobytka a povozníctva (po vybudovaní cesty cez Šturec). V roku 1784 sa spomína, že Revúce mali 119 domov a 1145 obyvateľov.
Dňa 7. augusta 1787 sa Liptovské Revúce spolu s Lúžnou cirkevne osamostatnili od Liptovskej Osady. Tak vznikla samostatná farnosť Liptovské Revúce. Prvým administrátorom novovytvorenej farnosti bol P. Anton Janík OFM - pravdepodobne z Okoličného. Prvým invenstovaným farárom sa stal roku 1789 Anton Tobiáš Nedeczey, ktorý bol aj iniciátorom otvorenia školy (predtým pôsobil v Ružomberku okolo roku 1760).
Do roku 1819 slúžil Revúčanom drevený kostolík (oratórium) postavený roku 1692. Základný kameň nového murovaného kostola bol posvätený a položený 26. mája 1802 na vigíliu Nanebovstúpenia Pána. Stavba trvala 17 rokov. Požehnaný bol 1. augusta 1819 a zasvätený Očisťovaniu Panny Márie (Obetovanie Pána). Počas stavby sa vystriedali kňazi: Jozef Dvorčák - iniciátor stavby, Ján Lazár, Štefan Tóth, Matej Nemessányi a Jozef Mojš. Starý drevený kostolík bol zbúraný v októbri roku 1819.
V roku 1821 sa veriaci spolu s kňazom Jozefom Mojšom dali do stavby murovanej fary pri kostole. Dovtedy slúžila ako fara drevená chalupa Ondreja Močiľana (asi 8 minút chôdze od kostola “za vodou”). V roku 1823 bola na kňazovu žiadosť (Jozef Mojš) postavená škola pri kostole.
V roku 1829 bol zadovážený obraz “Ukrižovaného” na hlavný oltár určený pre adventnú a pôstnu dobu od maliara Maximiliána Raczkaja. V tom istom roku bol založený spolok Leopolda na podporu misií v Amerike.
Od roku 1889 spravoval farnosť Jozef Tomík - nadaný a presvedčený Slovák. Jozef Tomík dal vymaľovať kostol. Maľbu previedol známy slovenský maliar, sliačansky rodák, Jozef Hanula - počas rokov 1912-1913. Jozef Tomík zomrel 7.mája 1916 a je pochovaný pri kostole v Lipt. Revúcach.
V rokoch 1927-1933 tu pôsobil ThDr. Veľkou udalosťou bola oslava 150-ročného jubilea založenia farnosti, ktorú celebroval Andrej Hlinka.
V rokoch 1952-1957 za farára Lavrinca bola prevedená oprava chrámu a renovácia malieb. Veľkú prácu odviedol správca fary Jozef Debnár počas svojho pôsobenia 1957-1972. Keď dal na fare vybudovať vodovod, lebo fara bola bez vody, dal pristaviť chodbu s kúpeľňou a WC.
Dňa 9.mája 1967 začal so stavbou nového poschodia na pôvodnú budovu fary. Tieto a iné práce na obnove fary boli s rozličnými ťažkosťami dokončené do zimy toho istého roku. apríla 1952 odovzdané podľa vtedajších vládnych komunistických praktík MNV v Liptovských Revúcach.
Drevené kostoly na Slovensku
Mapa drevených chrámov UNESCO na Slovensku
Drevo a slovenská architektúra od nepamäti kráčajú našou históriou a podieľajú sa na tvorbe našej kultúry. Po celé stáročia zanechávali stopu a spomienky na seba, ktoré sú dnes neprehliadnuteľnými skvostmi na desiatkach a desiatkach miest. V snahe chrániť, čo je naše, sústreďujeme tieto unikáty do skanzenov, kde vo svojom prirodzenom prostredí stoja drevené mlyny, domy, hostince a stodoly.
Oproti veľkolepým svetovým bazilikám sú slovenské chrámy takmer mravčekmi. Tie drevené však nájdeme málokde, preto sú pre kresťanskú architektúru rovnakým skvostom ako tie najväčšie chrámy zdobené zlatom. Najväčšia časť týchto chrámov stojí na severovýchode krajiny. Pôvodne ich našu krajinu zdobilo okolo 300, no v dôsledku požiarov či prestavieb za murované alternatívy ich zostalo zachovaných 59.
V roku 2008 v kanadskom Quebecu výbor OSN rozhodol o tom, že ďalšie z nich budú patriť do Zoznamu svetového kultúrneho dedičstva UNESCO. Do tohto zoznamu patria chrámy v Kežmarku, Hervartove, Tvrdošíne, Leštinách, Hronseku, Bodružale, Ladomirovej a Ruskej Bystrej. Najväčšie zastúpenie chrámov je v Prešovskom kraji, kde na svojich pôvodných miestach stojí viac ako 40 týchto stavieb. Viaceré z nich boli neustále premiestňované a začuli tak modlitby rodákov viacerých obcí.
Drevená konštrukcia totiž umožňovala stavbu rozobrať, presunúť a postaviť znova. Základná konštrukcia kostolov je vytvorená formou zrubu. Pri väčšine kostolov sa využívali staré techniky spájania, čo znamená, že sú budované bez využívania klincov, len pomocou klinov z dubového dreva. Pri stavbe zrubu sa kladú trámy na seba a okná teda proces komplikujú. Strechy sú vyskladané šindľami, ktoré spôsobom ukladania vytvárajú najrôznejšie ornamenty a vzory.
Zoznam 59 drevených sakrálnych stavieb môžeme rozdeliť do štyroch skupín podľa príslušnosti k náboženským smerom: na rímskokatolícke, evanjelické, gréckokatolícke a pravoslávne. Každá zo skupín si so sebou nesie určité špecifické prvky architektúry, vďaka ktorým vieme už na prvý pohľad rozlíšiť vyznanie ich návštevníkov. Na základe ich príslušnosti rozlišujeme aj pomenovanie tejto sakrálnej budovy - kostol a cerkev/cerkva. Prvý pojem využívajú rímskokatolíci a evanjelici. Druhým názvom pomenúvajú svoje chrámy pravoslávni a gréckokatolíci.
Rímskokatolíckych drevených kostolov máme na Slovensku 11. Je ich teda pomerne málo a sú jedny z najstarších. Najväčšia časť chrámov pochádza z 18. storočia, viaceré zachované drevené rímskokatolícke kostoly sa datujú už do 15. a 16. storočia. Najstarší drevený kostolík bol posvätený v roku 1490. Je ním Kostol sv. Vzhľadom na obdobie výstavby sa na ich architektúre podpísala gotika. V rovnakom období vznikali aj kostoly murované, pre veriacich však boli drevené stavby vznešenejšie na slávenie najrôznejších slávností. Drevo bolo zároveň pre miestnych dostupné, lacnejšie ako materiál na murovanú stavbu a vďaka skúsenostiam aj prijateľnejšie na spracovanie a výstavbu.
Drevené kostoly (Slovensko) – video sprievodca cestovaním po svete
Výskum krypty pod kostolom sv. Martina v Trstenej
Pán Denis Pongrácz sa domnieval, že krypta pod kostolom sv. Martina v Trstenej by mohla byť ďalším miestom, kde by sme mohli získať informácie o histórii Trstenej, rodov žijúcich v Trstenej, a aj rodu Trstenský. Uvedený názor podporili aj predstavitelia Trstenej, najmä pán primátor Ing. Jozef Ďubjak a pán farár ThLic. Ing.
Staviteľom krypty bol Béla Csetke ktorý v roku 1910 požiadal o povolenie na mestskom úrade v Komárne. Poloha krypty sa nachádza na mieste bývalého pohrebného okrsku rodiny Stetka, ktorá si navrátila priezvisko v línii Michala, otca Gizely na priezvisko Csetke.
Matričné záznamy ani iný archívny materiál nespomína, že by sa v priestore umiestnenia dnešnej krypty nachádzal starší hrob povrchovej hrobky. Predpokladáme však že sa tu nachádzala už staršia hrobka. K tomuto názoru nás doviedol fakt, že v krypte sa nachádzajú náhrobné kamene z horizontu rokov 1805 až 1849. Sú to náhrobky Zuzany Porubskej, vdove po Michalovi Burdacs z roku 1807, potom náhrobok Michala Burdacs, jej manžela z roku 1805 a ich príbuznej Terézie Csetke z roku 1849.
K údajom na týchto troch náhrobných kameňoch sme našli k krypte aj poškodené ďalšie dve tabule kryptového či hrobkového typu, ktoré potvrdzujú, že vyššie uvedené osoby boli zrejme exhumované a neskôr pochované v staršej krypte. Istotne však neboli pochovaní v dnes existujúcej krypte, nakoľko ani jedna z týchto tabúľ tu nebola nikde použitá a všetky ostatné pohrebné komory, v ktorých sú pochovaní príslušníci rodov Nádosy, Csetke, Purgly de Joszás a Dorner sú opatrené tabulami.
To, že pôvodne okrsok patril rodu Stetka alebo Csetke nám potvrdzujú v blízkosti krypty sa aj dnes nachádzajúce ďalšie tri hroby s príslušníkmi tohto rodu.
Krypta je postavená v historickom štýle napodobňujúcom priečelím egyptský chrám a zadnú časť tvorí pyramída. Pred vchodom do krypty sú situované dve sfingy v helénsko-egyptskom štýle, s chvostom položeným v osi vchodu na betónových podstavcoch. Na hlavách majú egyptskú pokrývku nemes doplnenú helénskym diadémom. Na egyptskej nemes je heraldicky znázornené modro-zlaté pruhovanie.
Dnes je objekt bez pôvodnej rozlohy pozemku, nakoľko od 50tych rokov boli ku krypte do bezprostrednej blízkosti umiestnené nové hroby. Samotný pôvodný areál mal veľkosť 15,10 m x 7,20 m. K tomuto poznatku nás vedie zachovaná časť múrika s dierami na stĺpiky nesúce mrežu kolmo pred vchodom a na zadnej časti zachovaný roh, ktorý nám vymedzil rozmery v zadnej časti krypty.
V prednej časti bol plôtik od dverí do krypty vzdialený 5m, v zadnej časti 0,90m a na bokoch to bolo 0,95m. Okrasná mreža sa nachádzala iba v prednej časti, vonkajšiu líniu múrika kopíroval asi 1,5m vysoký živý plot tvorený orgovánom.
Ďalším problémom je zistiť, aký typ mreže sa nachádzal pred hrobkou. Problémom je, že informácie, ktoré sme získali sú rôznorodé. Jeden z majiteľov susedných hrobov tvrdil, že to bol typ mreže nachádzajúci sa na hrobe rodičov spisovateľa Móra Jókai, avšak druhý majiteľ susedného hrobu tvrdil, že to bola mreža rovnaká ako sa nachádza na rodinnej hrobke rodu Ruttkay.
Stavba krypty má obdĺžnikovú plochu o rozmeroch 6,80m x 3,80m v nadzemnej časti a podzemnú časť siahajúcu do hĺbky 2,70 m pod povrchom. Plocha podzemnej časti má rozmer 9,65m x 4,50m. Výška vchodovej alebo chrámovej časti je 4,50m, výška pyramídy je 4,10m. Celková výška od podzemného horizontu po strechu chrámu je 7,30 metra, vnútorná najvyššia výška od podzemného horizontu je 6,70m.
Stavebným materiálom je betón ktorý je použitý na základ a pohrebné komory. Kameň tvorí vo vchodovej časti základ na ktorý je položený betónový skelet. Na skelete sú poukladané kamenné bloky. Vo vnútri za dverami je drevené podlažie položené na betónové pätky. Drevené podlažie je otvárateľné v strede a vpravo aby sa bol prístup na kamenné schody ktoré majú v zadnej časti podestu a druhé pole schodov vedúcich k pohrebným komorám.
Komory sú orientované čelne a po stranách. Schodisko je opreté a zapustené rovnako do nosnej steny ako aj jeho podesta, ktorá sa opiera o betónové dno krypty. Schodisko je staticky zabezpečené. Dĺžka horného schodiska je 6,85m, šírka 0,92m. Dĺžka dolného schodiska je 2,73m, šírka 0,90m.
V podzemnej časti sa nachádza 14 pohrebných komôr, z ktorých 9 už bolo použitých na pohrebné účely a sú opatrené pohrebnými tabuľami. Oproti dolnému schodišťu sa nachádza hlavná pohrebná komora so šiestimi pohrebnými miestami ktoré sú už zaplnené ostatkami, a sú opatrené tabulami s menami zomrelých.
V pohrebnej komore číslo 1. je pochovaná Gizela Csetke, manželka Juraja Nádosy ktorá zomrela ako 67 ročná 12. apríla 1915.
V pohrebnej komore číslo 3. je pochovaná Jozefa Purgly de Joszás, manželka Michala Csetke narodená v 1827, ktorá zomrela vo veku 66 rokov v roku 1893 (Komáromi Lapok z 29. apríla 1893 uvádza ako dátum úmrtia 22.
V pohrebnej komore číslo 5. je pochovaný Béla Csetke, narodený v roku 1852, zomrel vo veku 63 rokov, dňa 3.
V pohrebnej komore číslo 6. je pochovaný Dezider Dorner narodený v roku 1877, zomrel ako 43 ročný, dňa 2.
V pohrebnej komore číslo 8. je pochovaný Dr.
V pohrebnej komore číslo 9. je pochovaný Dr. Michal Burdács de Kopcsány ✻1748 ♰ 12. 8. 1805, obchodník s drevom a komárňanský senátor, bol pradedo Bélu Csetke staviteľa hrobky. Nachádza sa tu jeho náhrobok s erbom.
Zuzana Porubszky de Poruba ✻1750 ♰ 21. 12. 1807, manželka Michala Burdács.
Matej Stetka ✻ 1774 ♰ 13. 7. 1835, obchodník s drevom bol starý otec Bélu Csetke staviteľa hrobky. Pochádzal z Královej lehoty v Liptovskej stolici.
Zuzana Burdacs de Kopcsány ✻ 1779 ♰ 16. 2. 1871, manželka Mateja Stetka.
Terézia Csetke ✻ 23. 9. 1801 ♰ 13. 5. 1849, dcéra Mateja Stetka. Vydala sa za Štefana Enesey de Enese.
Csetke de Csetkeő - Štetka: rod zrejme pochádza zo zaniknutej obce Chethke v komárňanskej stolici, patriacej Pannonhalmskému opátstvu (1419). Priezvisko nachádzame aj v podobách: Chepke, Chetke, Csetke, či Chiettkey, v Liptove od 18. storočia Stetka, Styetka (Štetka). Rudolf II. 18.2.1582 vydal v Bratislave armálnu listinu „dávnemu šľachticovi“ Michalovi Chepke s manželkou, ktorej meno kvôli poškodeniu listiny nepoznáme. Ďalšími adresátmi boli Margita, Ján, Mikuláš, Juraj a bratia Jakub a Urban. Publikovaná bola v Rábskej stolici (dátum nečitateľný). Urban bol v roku 1609 spolumajiteľom rábskej obce Bácsa. Podľa obce si rábska línia začala písať predikát de Eadem Báchya, de Bachÿa.
Od polovice 17. storočia jedna línia žila v Liptovskej stolici, v Kráľovej Lehote kde sa objavujú s priezviskom Štetka. Ucelenú genealógiu vieme na základe nášho výskumu doložiť od evanjelika Jána Štetku a jeho manželky Márie Argay (†1776, Kráľova Lehota), Jána (manž. Zuzana Lehotsky de Kiraly Lehota) a Adama (†1817 Kráľova Lehota, manž. Anna Lehotsky de Kiraly Lehotha).
Jánov syn Matej (*1774, †13.7.1835 Komárno, manž. Zuzana Burdács de Kopcsány, pochovaná v Komárne) prišiel do Komárňanskej stolice ako obchodník s drevom. Matej mal deväť detí: Teréziu (*23.9.1801, †12.5.1849, manž. Štefan Enessey de Enese), Karola (*1803, †1810), Jána (*1804,†1804), Zuzanu (*1805, †1810), Annu (*1808, †1816), Lýdiu (*1810, †1884, manž. Ľudovít Posszert), Michala (*20.8.1812, †3.6.1853 Komárno, manž. Jozefa Purgly de Józsás), Alžbetu (*1814, †1837) a Johanu (*1817, †1840).
Michal Stetka (*1812) získal na základe potvrdenia o šľachtictve z Fejérskej stolice z roku 1843 povolenie používať pôvodné priezvisko Csetke. Línia Adama (†1817) odišla do Komárna a odtiaľ do Bratislavskej stolice, ponechala si však priezvisko v podobe Štetka - Stetka až do začiatku 20. storočia. Potomkovia línie žijú dodnes v Bratislave.
Erbom z poškodeného blazonu je v červenom štíte riečka (zrejme strieborná) a na nej pláva divá kačica s krkom prestreleným šípom. Na kolčej prilbe je v korune obrnené rameno s mečom. Kvôli nečitateľnosti blazonu a poškodeniu miniatúry poznáme z farieb prikrývadiel len červenú. Podľa Borovszkého sú prikrývadlá zlato-červené a strieborno-modré.
Michal ✻20. 12. 1812 Komárno ♰3. 6. 1853 Komárno, bol obchodník s drevom. V roku 1828 zapísal na ev. lýceum v Bratislave. V roku 1843 začal používať pôvodné priezvisko Csetke. V revolučných rokoch 1849-49 bol majorom národnej gardy. Oženil sa s Jozefou Purgly de Jószás. Mali deti: Gizelu (*25.7.1848, †12.4.1915, manž. Juraj Nádosy de Nádas), Elenu Zuzanu (*25.8.1850, manž.
Michalova ✻1812 manželka Jozefa Purgly de Jószás ✻2. 12. 1826 Győr ♰22. 4.
Michalova ✻1812 dcéra Gizella ✻25. 7. 1848 Komárno ♰12. 4. 1915 Tata, manželka Juraja Nádosy. Žila v Budapešti, v Komárne bola členkou ženského klubu a podporovala rôzne charitatívne organizácie.
Michalov ✻1812 syn Béla Matej ✻28. 2. 1852 Komárno ♰3. 11. 1915 Naszály, staviteľ krypty, bol statkár, člen župných komisií pre ekonomiku a podpredsedom župného hospodárskeho spolku.
Michalov ✻1812 vnuk Dezider Dorner ✻1877 ♰24. 1.
Trsztenszky, Trstyenszky, Nádosy, Nádasy, Trstenský: pôvodne oravský šoltýsky rod. Nevylučujeme, že príslušníci rodu sú priami potomkovia zakladateľa Trstenej Hertela, ktorý získal v roku 1371 lokačnú listinu. V urbári z roku 1607 je prvý raz uvedený šoltýs Martin s priezviskom Trsztenszky. Armálnu listinu vydal Ferdinand III. 25.1.1638 v Bra...