Žil krátko, ale navždy sa zapísal do slovenskej histórie. Legendárny zbojnícky kapitán Juraj Jánošík sa narodil pred 330 rokmi v Terchovej. Miestni sú naňho hrdí: v dedine dodnes nájdete viacerých chlapov a chlapcov s týmto menom.
Aký by to bol hrdina, keby ho neobklopovali záhady už od prvých chvíľ na tomto svete! Dodnes nie je známy presný dátum narodenia Juraja Jánošíka, Jura Janošaka i Janošiaka, ako ho za tie stáročia nazývali. Najpravdepodobnejšie to bolo v januári 1688 v osade povyše Terchovej, pod vrchom Pupov na laze „u Janošuof“. Dnes je tam skala s vytesanou podobizňou zbojníka. Dieťa Martina Jánošíka a Anny Cesnekovej krstil rímskokatolícky farár Michal Smutko vo varínskom kostole, keďže Terchová vtedy patrila do varínskej farnosti. Podľa záznamov v matrike to bolo 25. januára 1688.
Farár vtedy zapísal: Anno 1688 In Januario Die 25. Eadem die baptisavi infantem natum e Martino Janosik et Anna Czisznik, cui datum est nomen Georgius. Patrini erant Jacobus Merjad et Barbara Kristofik e Terchova. V kostole je dodnes krstiteľnica, v ktorej mali pokrstiť i malého Jurka Jánošíka. Varínska matrika prezrádza aj niečo o Jánošíkovej rodine. Sú tu záznamy o pokrstení Jurajových súrodencov: staršej sestry Barbory (14. januára 1687) a bratov Jána (19. novembra 1689), Martina (18. mája 1692) a Adama (13. októbra 1697).
Z matriky sa dozvedáme, že rodičia prežili synov Juraja a Jána, ktorých popravili. V Terchovej sú na svojho rodáka nesmierne hrdí. Naďalej tu žijú Jánošíkovci, ktorí svojich synov s obľubou pomenúvajú Juraj. Jeden z najmladších nositeľov slávneho mena má 9 rokov. Zbojníkom nechce byť, sníva o hokejovej kariére a už usilovne trénuje. O Jurajovi Jánošíkovi si myslí svoje. „Aj keď bol zbojníkom, snažil sa slabším pomáhať. Tým, ktorí mali toho veľa, vzal a tým, čo nemali nič, dal,“ prezradil školák. Je hrdý, že má také významné meno.
Ktovie, či by sme Jánošíka vôbec poznali, ak by ho zbojník Uhorčík nedotiahol do družiny! Je však pravda, že hoci terchovský rodák raboval iba dva roky, stal sa známym po celom Uhorsku a dodnes patrí k slovenským legendám. Prvé roky prežil Jurko na terchovských lazoch. Podľa historikov bol miernej povahy a dobrosrdečný. Aj bystrý: mal študovať za farára. V roku 1703 však František II. Rákoci oslobodil poddaných od feudálnych povinností. Mnohí sa k nemu pridali a bojovali za toto právo pre všetkých. Myšlienka nadchla aj asi 18-ročného Juraja Jánošíka.
Portrét Juraja Jánošíka
Súpis vojakov z 2. decembra 1707 uvádza jeho meno. Pravdepodobne bojoval pri Trenčíne 3. augusta 1708. Lenže Rákociho kuruci tam utrpeli porážku. Juraj sa nedobrovoľne pridal k cisárskej armáde a nastúpil do väzenskej služby. V bytčianskom väzení sa spriatelil s Tomášom Uhorčíkom, zbojníckym kapitánom z horných Kysúc, ktorého strážil. Keď z väzenia utiekol, Juraja naviedol na zboj. Uhorčík z družiny čoskoro odišiel, lebo nesúhlasil s prepadom fary vo Varíne. Jánošík sa stal kapitánom.
Zbojníčil iba krátko, od jesene roku 1711 do zimy 1713. Zbíjal v Trenčianskej, Nitrianskej, Turčianskej, Liptovskej, Oravskej, Malohontskej stolici a v Sliezsku. V zime 1713 sa Jánošík ukrýval v Klenovci, no zradil ho zbojník Mikuláš Šustek. Zlapalo ho 30 drábov. Kat mu pálil kožu, zapichoval žeravé hroty pod nechty, trhal nechty, drvil údy, naťahoval ho na škripec. Nakoniec ho odsúdili na smrť. „Protož pro zlé účinky a prikázaním prestúpení má být na hák na levém boku prehnatý, a tak na príklad jinších takových zločincov má být zavesený,“ znel nemilosrdný rozsudok. Jánošíka popravili na úsvite 17. marca 1713 na mieste Šibeničky vo Vrbici neďaleko Lipovského Mikuláša. Napichli ho na železný hák pod rebro a potom ho vyzdvihli pod šibenicu. Zomieral pomaly a vo veľkých bolestiach. Podľa historikov mal iba 25 rokov.
Všetci zbojníci pri vstupe do družiny skladali prísahu. „Prisahám večnému Bohu, Svätej Trojici, Panenke Márii a všetkým božím svätým, že svojich tovarišov nevyzradím, neoklamem a neopustím ani v šťastí, ani v nešťastí. Tak mi Pánboh pomáhaj!“
Ako Jánošík raboval a zbíjal
Jánošík nebol zbojníkom dlho, ale hovorili o ňom všetci. V Kremnických vrchoch ozbíjal zemana Jána Radvanského, ktorý šiel na pohreb generálovi Petróczymu do Mošoviec. V Žiarskych vrchoch vzala družina vzácne pušky a šabľu v striebornej pošve zemanovi Pavlovi Révaymu zo Štiavničky. Viezol sa v koči s mladou manželkou na svadobnú cestu. Pod Strečnom ozbíjali farára, ktorý sa plavil na plti. Poniže Kraľovian zastavili plť, na ktorej bola manželka evanjelického kňaza. Zobrali jej peniaze a šaty.
O Jurajovi Jánošíkovi napísali stovky básní a piesní, natočili veľa filmov, ale napriek tomu nie je miesto uloženia jeho telesných pozostatkov označené. Juraj Jánošík je už 302 rokov po smrti. Po dvojdňovom krutom mučení v Liptovskom Mikuláši ho v roku 1713 popravili zavesením na hák, visel tam tri dni. Bola to mimoriadne bolestivá a odstrašujúca poprava, aká na Slovensku nebola zvykom. Jánošík skonal na vrchu zvanom Šibeničky.
Existuje niekoľko teórií o tom, kde napokon jeho telo skončilo. Ružena Antolová z Liptovského múzea Janka Kráľa je našou najlepšou odborníčkou na Jánošíka, prednáša o ňom aj na zahraničných sympóziách. Je presvedčená, že Jánošíkovo telo je blízko miesta, kde ho popravili. „Bol trestancom, preto mu nevystrojili žiaden pohreb. Bola to drastická poprava a ľudí mala odradiť od páchania zbojstiev,“ hovorí odborníčka.
Z tohto dôvodu sa nekonal pohreb a telo zločinca zahrabali ako telo túlavého psa. Miestom posledného odpočinku Jánošíka je podľa nej chotár medzi Vrbicou a Okoličnou - Šibeničky. Dnes je miesto Jánošíkovho popraviska zmenené, vyrastajú na ňom novostavby a panelák. Existujú však ďalšie teórie, že by mohol byť aj na Kuruckom cintoríne pod diaľnicou medzi Ružomberkom a Liptovským Mikulášom. „My sme si takmer istí, že telo Jánošíka leží pod Šibeničkami. Už 20 rokov zháňame peniaze na postavenie pomníka na tomto mieste, ale zatiaľ márne. Požiadame o pomoc samosprávu v Liptovskom Mikuláši,“ uzavrela Antolová.
Možné miesta posledného odpočinku
Jánošíkov dvor v Zázrivej
- Symbolický cintorín - Zázrivá: Jediný hrob Jánošíka je na Jánošíkovom dvore, 2 km od miesta, kde sa narodil. Tu ho mali pochovať rodičia, ktorí si z Terchovej mohli prísť po jeho telo. Táto pravdepodobnosť je však mizivá, jeho rodičia boli chudobní. Pravdepodobnosť: 1%
- Kurucký cintorín pod diaľnicou medzi Ružomberkom a Liptovským Mikulášom: Kuruci boli armádni vzbúrenci z kuruckej armády Františka Rákocziho II. a Jánošík bol vojakom uhorskej armády. Odborníci však nepredpokladajú, že jeho telo leží tu, pretože potom, ako bol kurucom, bol aj cisárskym vojakom a napokon zbojníkom. Pravdepodobnosť 3%
- Medzi Vrbicou a Okoličným - Šibenčiky: Jánošíka popravili na tomto mieste. Historici sa nazdávajú, že po troch dňoch krutého zomierania s ním naložili ako s ostatnými zločincami a samovrahmi.
Doba bola vtedy dosť nepokojná, povstanie F. R. II. Do vojska zverbovali, alebo bol zverbovaný kdekto. Po porážke kurucov, nastala doba určitého chaosu. Veľa vojakov zostalo len tak ponechaných osudu a opäť to isté, väčšina sa vrátila domov, niektorí z rôznych príčin nie. Stali sa zbojníci.
Takže zbojníci, aspoň podľa mňa (trochu zjednodušene), sa stali iba obeťami doby a vlastných pováh, predstáv a túžob po slobode, nijako by som ich ani neodsudzoval ani ani nepovyšoval na hrdinov.
Súhlasím s Chobim, vďaka povestiam, legendám, rozprávkam sa z Jurka stala legenda, ani národný hrdina, ako sa nám to snažili natĺcť do hlavy, ale ani zlodej a bandita ako sa nám to snažia nanútiť novokapitalisti, či čo sú to zač.
Ako Juraj Jánošík KRADOL Bohatým A Dával Chudobným? BRUTÁLNA Smrť Slovenského Zbojníka 18. Storočia
Životopisné údaje
25. januára 1688- zápis na matrike vo Varíne o krste novorodenca Juraja, syna Martina Jánošíka a Anny, rodenej Cesnakovej. Deň krstu je sotva totožný s dňom narodenia. Juraj mal troch bratov: Jána, Adama, Martina a sestru Barboru.
1703 -vypuklo povstanie proti vláde Habsburgovcov, ktoré viedol uhorský šľachtic František II. Rákóczi. Do povstania sa vďaka sľubom o zlepšení sociálneho postavenia zapojili široké masy poddaných. Povstalci, nazývaní kuruci, mali v priebehu pár mesiacov pod kontrolou takmer celé územie dnešného Slovenska.
December 1707 -do povstaleckého vojska sa pridal Juraj Jánošík, vraj na podnet kuruckého plukovníka Viliama Vinklera.
3. augusta 1708 -Bitka pri Trenčíne, rozhodujúca medzi cisárskymi vojskami a Rákócziho armádou, kde kuruci zaznamenali výrazné straty. Medzi zajatcami je aj Juraj Jánošík, ktorý neskôr (podľa niektorých prameňov) vstupuje dobrovoľne (podľa iných pod nátlakom) do cisárskej armády.
1708 - 1710 -v odboji proti Habsburgovcom pokračujú partizánske kurucké jednotky. K nim sa pridá aj zbojnícka skupina Tomáša Uhorčíka. Pri jednej akcii je Uhorčík zajatý a uväznený na Bytčianskom zámku.
1710 -osudné stretnutie Juraja Jánošíka ako cisárskeho vojaka, a väzňa Tomáša Uhorčíka na Bytčianskom zámku. Vyvinulo sa medzi nimi priateľstvo. Uhorčík za nevysvetlených okolností uteká z bytčianskeho väzenia, pravdepodobne s Jánošíkovou pomocou.
November 1710 -slabá úroda a epidémia moru nútia veliteľa posádky na Bytčianskom zámku znížiť stavy vojakov. Na žiadosť Martina Jánošíka, poddaného z Terchovej, uvoľňuje jeho syna Juraja zo služby.
Zima 1710 - 1711 -Jánošík vyhľadá niekoľkokrát Uhorčíka ukrývajúceho sa U Pavlíkovcov vo Veľkom Rovnom, neďaleko Bytče.
Jar a leto 1711 -Uhorčík dáva opäť dokopy svoju zbojnícku družinu, ku ktorej sa pridá aj Jánošík. Akcie sú však opatrné a sústreďujú sa viac na oblasti Moravy.
August 1711 -zástupcovia cisára a povstalcov podpisujú kompromisný Satmársky mier. Mnohí z povstalcov však nie sú s výsledkom spokojní a naďalej podnikajú individuálne akcie proti cisárskemu vojsku.
15. - 16.9. 1711 -Uhorčíkova družina prepadáva mešťanov vo Vsetíne, priamo v meste. Ide o poslednú akciu skupiny pod vedením Uhorčíka. Ten sa neskôr ožení a odchádza žiť do Klenovca pod zmeneným menom Martin Mravec. Za svojho nástupcu vymenúva mladého Juraja Jánošíka.
4. septembra 1712 -dvaja zbojníci v Suchej doline pri Fačkove smrteľne postrelili domanižského farára Juraja Vrtíka. Ten na následky zranení umiera 5. októbra (Jánošík pri incidente nebol, napriek tomu sa mu pri súde táto vražda neprávom pripísala).
5. októbra 1712 Zbojníci ozbíjali žilinského mešťana Jána Šipoša o súkno. Časť súkna zbojníci predali, časť ukryli.
26. októbra 1712 -v rámci pohonu cisárskych vojakov na zbojníkov a pozostatkov kurucov uväznia Jánošíka a Uhorčíka v kaštieli v Hrachove no nemôžu im nič dokázať. V prospech Uhorčíka svedčí aj to, že sa v Klenovci pod menom Martin Mravec zapísal vo vedomí ľudí ako slušný občan.
Začiatok marca 1713 -Jánošíka vypátrajú v dome M. Mravca v Klenovci. Dom v noci obkľúčia a oboch zajmú. O Mravcovi zatiaľ nevedia, že je Uhorčíkom, obvinia ho len z napomáhania Jánošíkovi.
16. marca 1713 -začiatok súdneho procesu s Jánošíkom v Liptovskom Mikuláši. Základom obžaloby bola údajne vražda farára Juraja Vrtíka, pri ktorej však Jánošík nebol. Janošík sa vo svojej výpovedi snaží chrániť druhov aj seba. Tvrdí napríklad, že na zboj ho naviedol Uhorčík, ktorý je však podľa jeho ďalšej výpovede už mŕtvy.
17. marca 1713 -poprava Jánošíka zavesením na hák za ľavý bok.
19. apríla 1713 -súdny proces s Uhorčíkom.
„Zbojníci nemali žiaden hrdinský charakter, išlo o obyčajných kriminálnikov. Pri Jánošíkovi musíme odlišovať dve vrstvy - reálnu a mytologickú,“ pripomína historička Diana Duchoňová.
Všetci Slováci ten príbeh poznajú, je súčasťou našej DNA. Z Juraja Jánošíka (1688-1713), vojaka a neskôr zbojníka, sa stal národný hrdina, legenda. Hoci nepoznáme jeho reálnu podobu, v našich predstavách je to krásne urastený a hrdý chlap s valaškou, ktorý bohatým bral a chudobným dával.
Jedným z mnohých, stavovské povstania vytvárali zbojnícke družiny takmer v každej stolici na území Slovenska (stolica je pomenovanie administratívnej jednotky v Uhorsku od novoveku až do zániku Uhorska v roku 1918, krátko sa názov používal aj po vzniku Československa, do roku 1922. Stolice boli jednotky šľachtickej samosprávy, na rozdiel od komitátov, ktoré boli kráľovskými jednotkami aj na rozdiel od žúp, ktoré boli štátnymi jednotkami. Začiatkom 15 storočia bolo v Uhorsku asi 70 stolíc.
Kedy zbojníci najviac zbíjali?
Zbojníci sa venovali tomuto „remeslu“ prevažne v lete a na jeseň pre počasie aj pre zvýšený pohyb ľudí na cestách. Niekedy sa nechali najímať na sezónne práce, keď si vyhliadli obete, ktoré potom ozbíjali. Napríklad salaše či odľahlejšie mlyny.
Hlavne veci dennej potreby, peniaze, dobytok, kone a potraviny, čiže to, čo vedeli rýchlo predať alebo zjesť, ako napríklad ovce. Šperky a zlaté predmety museli odpredávať cez sprostredkovateľov, ktorí ich často okrádali.