Vladimír Martinický: Život a dielo významného rodáka zo Smrečian

V priestoroch bývalej triedy starej rímskokatolíckej školy, v tesnej blízkosti gotického kostola Obetovania Pána, sa nachádza pamätná izba, ktorej hlavnou úlohou je chrániť a uchovávať predmety a dokumenty približujúce vyše sedemstoročnú minulosť Smrečian a spôsob života jej obyvateľov. Pripomína i život a dielo významných rodákov či obyvateľov a udalosti, ktoré zasiahli do života obce. Každý predmet v sebe nesie príbeh, z ktorého často poznáme len zlomok. Zaujímavá je už samotná budova starej školy.

História budovy rímskokatolíckej školy

Murovaná budova školy bola postavená pravdepodobne v rokoch 1900 - 1901. Pán učiteľ Mikuláš Macko v roku 1933 do obecnej kroniky zaznamenal: "Škola bola postavená asi roku 1900. Budova školy obsahuje jednu učebňu a byt pre učiteľa (dvojizbový). Budova je múraná. Škola je jednotriedna až dodnes, množstvo školských dietok pohybuje sa v počte od 20 do 30."

Hoci presné záznamy o výstavbe školy nemáme, článoček v časopise Kresťan zo začiatku roku 1900 rok výstavby potvrdzuje: "Máme i školu svoju katolícku, len že učiteľa-organistu nemôžeme dostať. Možno, že by sme ho skorej dostali, keby mal lepšie bývanie. Terajšia škola je drevená, má vyše 80 rokov, tak je nízka a do zeme upadnutá, že sa vyšší človek nemôže v izbách vystrieť, a tak zhnitá, že keby ju udatný chlapák kopnul, nuž by sa celá pekne zrútila. Nuž ktože vám pôjde do takého nebezpečného koterca?... Uchádzame sa o vystavenie školy na všetky strany, ale akosi pomaly to ide, i sľubujú nám, i zase len akosi ticho. Boli i takí, čo chceli milodary zbierať na ňu, že vraj keď takí páni jako my nie sme, pýtajú: prečo by sme nemohli alebo hanbili sa pýtať i my? A pravdu mali. Ja som im ale vždy hovorieval, že "čakaj času, jak hus klasu" a dočkáš sa. A skutočne sme sa aj dočkali. Jako počuť, jeho Osvietenosť Pavel Szmrescányi, spišský biskup sa zmiloval nad nami a dá nám vystaviť školu. My len dáme pechotu a vozovú prácu. Či nemáme sa čím chlúbiť?" Autor článku sa podpísal pseudonymom Smrečský.

Na školské účely budova slúžila do roku 1941, keď mikulášsky školský inšpektorát Rímskokatolícku ľudovú školu v Smrečanoch zrušil z dôvodu malého počtu žiakov. Nového využitia sa budove dostalo v roku 1957, keď smrečiansky výbor Zväzu slovenských žien požiadal Radu miestneho národného výboru o pridelenie učebne bývalej školy za účelom postavenia spoločnej pekárenskej pece, kde by sa piekol chlieb jedenkrát v týždni na niekoľko zakúrení. Tento návrh bol prijatý a za dobrej brigádnickej pomoci žien do konca roku 1957 aj realizovaný. Prvým pekárom bol Petráško z Liptovského Mikuláša, druhým Matejka zo Žiaru. Pec bola postavená na 40 chlebov na jedno posádzanie. V tom čase slúžili verejnosti aj ďalšie miestnosti bývalého učiteľského bytu - jedna Zväzu československej mládeže, druhá pre obecnú knižnicu.

Priestory učiteľského bytu po čase odkúpil na bývanie pán Miloš Babka, po roku 1989 ich predal na podnikateľské účely (stolárska dielňa). Pekáreň sa v deväťdesiatych rokoch 20. storočia postupne prestala používať a začiatkom decembra 2002 bola pekárska pec zbúraná, priestor plánovala obec využiť ako márnicu neskoršieho domu smútku

Začiatkom nového tisícročia obec postupne získala do svojho vlastníctva celú budovu. Jej severná časť (pôvodne učiteľský byt) bola prestavaná na dom smútku - slúži od roku 2008, slávnostne otvorený a posvätený bol v apríli 2009. Južná časť budovy (pôvodne trieda a neskôr pekáreň) sa po presťahovaní exponátov z bývalej Pamätnej izby Fraňa Kráľa (2009) stala pamätnou izbou.

Časť pamätnej izby venovaná Čobrdovcom

V roku 1874 sa stal smrečianskym farárom Pavel Rodoľub Čobrda, rodák z Hlbokého. Obec v ňom našla nielen starostlivého kňaza, ale i rozhľadeného radcu a ochrancu. Ako kňaz tu účinkoval do roku 1908. O jeho neúnavnej práci svedčia kostol, fara, školy a zvonice, ktoré cirkevný zbor nadobudol počas jeho účinkovania. Vďaka nemu cirkevný zbor v Smrečanoch patril i v národnom ohľade medzi najvyspelejšie. Keď v roku 1908 obhajoval právo používať na skúškach v evanjelických školách slovenčinu, cirkevný súd ho zbavil kňažstva, dokonca bol aj uväznený. Zomrel 3. októbra 1931 v Švábovciach, kde prežil svoje posledné dni. Pochovaný je v Smrečanoch.

Podobnou neľahkou cestou prešiel aj jeho syn a pokračovateľ v začatom diele - Vladimír Pavol Čobrda. Do rodných Smrečian sa vrátil po skončení teologických štúdií a niekoľkoročnom pôsobení ako kaplán a farár v Liptovskom MiSv. Mikuláši a Nemeckej Ľupči. V roku 1908 si ho za farára zvolili cirkevníci v Smrečanoch, aby zaujal miesto práve uväzneného otca. Pôsobil tu do roku 1920, keď odišiel do Ružomberka. V roku 1930 bol zvolený za biskupa Východného dištriktu, o tri roky neskôr sa stal generálnym biskupom ev. a v. cirkvi V rokoch 1918 - 1920 bol poslancom Národného zhromaždenia Československej republiky.

Po jej zániku sa angažoval v prospech rasovo prenasledovaných, zapojilsa do občianskeho odboja proti fašizmu, v roku 1944 vol gestapom zatknutý a uväznený. Po roku 1948 sa za kritiku nových zákonov, ktoré podriaďovali cirkev štátu stal nepohodlným a nežiadúcim. V roku 1962, už ako dôchodca, bol odsúdený za trestný čin rozvracania republiky. Najvyšší súd rozsudok zrušil, no až do smrti v roku 1967 bol pre vtedajší režim "podozrivou osobou". Pochovaný je v Smrečanoch. Vladimír Pavol Čobrda nemal deti. V širšej Čobrdovie rodine však vyrástlo viacero osobností. Jeho švagrom z manželkinej strany bol známy architekt Ján Burjan, ďalším švagrom (manželom sestry Oľgy) bol evanjelický farár Cyril Harman a neterou autorka detských knižiek Darina Harmanová.

Prehľad pôsobenia Vladimíra Pavla Čobordu

Pramene: Kolektív: Smrečany 1299 - 1999. s. V každej domácnosti mali množstvo nástrojov a potrebných sa to, aby sa z ľanovej či konopnej rastlinky alebo ovčieho rúna stala tkanina. Mohlo sa tak stať vďaka zručnostiam najmä žien, ktorým sa priúčali už od malička. Pomáhali na poli pri pestovaní ľanu, pri jeho močení, trepaní, česaní, pradení, tkaní... Výsledkom tohto celoročného úsilia boli mnohometrové baly plátna rôznej hrúbky a kvality, pripravené pre domáce či dedinské krajčírky.

Smrečiansky ľudový odev možno zaradiť k tradičným odevom z okolia Liptovského Mikuláša. Nevynikal prílišnou zdobnosťou, charakterizovali ho striedmosť a účelnosť. Postupne sa prispôsoboval technickým možnostiam spracovania textilu, dobovej móde a časom sa začali pri jeho zhotovovaní používať aj priemyselne vyrobené tkaniny. Najoriginálnejšou súčasťou smrečianskeho ľudového odevu je ženský čepiec s paličkovanou čipkou s tzv. okavým vzorom. Už na prelome 19. a 20. storočia sa Smrečania obliekali do tzv. mestských šiat. Prvky ľudového odevu pretrvávali ešte istý čas najmä v detskom oblečení, pracovnom odeve či pokrývke hlavy starších žien. Z tejto dedinskej každodennosti sa dodnes zachovali najmä starodávne drevené nástroje - sekačky, trlice, česadlá, zvíjačky, motovidlá, kolovrátky, vretená, krosná... sú umiestnené v centrálnej časti pamätnej izby. Figuríny so zachovanými originálnymi odevmi obyvateľov Smrečian oživujú jednotlivé časti expozície.

Podobne ako gazdiné, aj smrečianski gazdovia bývali majstrami mnohých remesiel. Najmä v oblasti spracovania dreva - veď tento prírodný, ľahko dostupný, hrejivý a tvárny materiál býval základom konštrukcií dreveníc, nábytku i najrozličnejšieho náradia a nástrojov používaných v domácnostiach, hospodárstvach i pri poľných prácach. V neposlednom rade bol zdrojom tepla -kúrili ním v domácich ohniskách a peciach.

tags: #farar #martinicky #vladimir