Životopis významného farára z Parchovian

Tradície veriacich východného obradu v našich obciach sú dávne, siahajúce až k počiatkom ich existencie. Mnohí cirkevní historici zastávajú názor, že obrady východnej liturgie z christianizačného obdobia misie Sv. Cyrila a Metoda prežívajú aj po nástupe latinizácie, najmä na východnom Slovensku. Od 14. storočia bola táto tradícia posilňovaná Rusínmi, ktorí prichádzali na východné Slovensko v rámci doosídľovacích procesov, nazývaných kolonizácie.

V rôznych kútoch Slovenska žije množstvo osôb, ktorých korene siahajú do severovýchodnej oblasti našej vlasti. Vo vrcholnom stredoveku sa v oblasti Haliče a dnešnej Zakarpatskej Ukrajiny sformovalo rusínske etnikum, pre ktoré bolo charakteristickým hospodárske využitie oblastí s ťažkými klimatickými podmienkami. Oblasť dnešného severozápadného Slovenska bola osídľovaná Rusínmi od 14. do konca 16. storočia. Ľudí z hôr (Rusínov) charakterizovalo pravoslávie.

Keďže od roku 1054 bola západná Rímskokatolícka cirkev a východná Pravoslávna cirkev rozdelené schizmou, na Rusínov sa dívala uhorská cirkevná a štátna moc ako na schizmatikov. Uhorské katolícke i svetské inštitúcie sa dlho snažili dosiahnuť zjednotenie miestnych pravoslávnych podriadených Mukačevskej pravoslávnej eparchii s Rímom. Túto úniu sa podarilo zadefinovať v roku 1646 v Užhorode (Užhorodská únia), avšak trvalo ďalšie polstoročie, kým ju uznala väčšina pravoslávnych duchovných.

V roku 1646, na sviatok sv. Juraja, prednieslo 63 pravoslávnych kňazov v Užhorode nicejsko - konštantínopolské vyznanie viery, a zároveň uznali autoritu vtedajšieho rímskeho pápeža, Inocenta X. Výmenou za to im jágerský biskup, Juraj Jakušič, povolil vysluhovanie bohoslužieb podľa východného obradu. Týmto spôsobom vznikla v Užhorode pred 378 rokmi Gréckokatolícka cirkev. Prvými kňazmi Gréckokatolíckej cirkvi boli kňazi Šarišskej, Zemplínskej a Užskej stolice, ktorí sa zúčastnili vyhlásenia Užhorodskej únie a prisahali vernosť rímskemu pápežovi. Na čele ich cirkvi stál biskup, ktorý bol sufragánom jágerského biskupa. K zrovnoprávneniu gréckokatolíckeho a rímskokatolíckeho kléru došlo oficiálne až za vlády Leopolda I.

Gréckokatolícka cirkev tu následne nerušene sídlila aj počas nepokojov prvej a druhej svetovej vojny, až do roku 1950, kedy bola počas tzv. Prešovského soboru pod taktovkou komunistickej strany zlikvidovaná, pričom jej duchovní i veriaci mali byť nútene podrobení Pravoslávnej cirkvi. K jej obnove došlo až po roku 1968 v súvislosti s udalosťami tzv. Pražskej jari.

Gréckokatolícke duchovenstvo viedlo na farských úradoch všetku nevyhnutnú cirkevnú administratívu. Jej súčasťou bolo aj vedenie matričných kníh. Najstaršie známe gréckokatolícke matriky sú doložené z farských úradov v Miklušovciach, okr. Prešov a Sukova, okr. Medzilaborce. Obe matriky začínali v roku 1718, pričom matrika v Miklušovciach sa naposledy spomína v roku 1890, zatiaľ čo existenciu sukovskej matriky dokladá ešte schematizmus z r. 1948.

Špecifikom gréckokatolíckych matrík bolo, že mnohí kňazi viedli výlučne matriku pokrstených. Najstaršie zväzky gréckokatolíckych matrík bývali spravidla písané v cirkevnoslovanskom jazyku v cyrilike. Na prelome 18. a 19. stor. dochádza k plynulému presunu k latinčine, ktorú neskôr v 40. rokoch 19. stor. vystriedala maďarčina. V porevolučných 50. rokoch však v dôsledku Bachovho absolutizmu zaznamenávalo mnoho kňazov matriku azbukou v ruštine.

Z celkového počtu 200 gréckokatolíckych farských úradov v územnej pôsobnosti Štátneho archívu v Prešove sa kompletná matričná kniha zachovala iba v prípade 77 farností, čo predstavuje 38,5 % farských matrík. Významná väčšina stratených matričných kníh bola zničená počas bojov v 1. a 2. svetovej vojne.

Množstvo gréckokatolíckych fár totiž sídlilo v priestore Duklianskeho priesmyku, kde sa počas oboch svetových vojen odohrávali kruté boje, ktoré vyústili v zničenie veľkého množstva dedín spolu s drevenými chrámami a farami. Časť chýbajúcich matričných kníh mohla prežiť zrušenie Gréckokatolíckej cirkvi v roku 1950, a pravdepodobne mohla byť ukrytá veriacimi v jednotlivých obciach.

Matrika je vo farnosti vedená od roku 1796.

Po stáročia ako filiálka patrili Dvorianky do parchovianskej rímskokatolíckej farnosti, ktorá sa v rámci sečovského dekanátu roku 1804 začlenila do novokonštituovaného košického biskupstva. Až do roku 1800 navštevovali farský kostol zasvätený sv. Andrejovi, ktorý 25. novembra toho istého roku zhorel. Obnovený bol až v roku 1819 a zasvätili ho sv. Štefanovi kráľovi.

V prvej Československej republike (1918-1938) Vojna ťažko doľahla aj na obyvateľov obce. Boli to roky naplnené strádaním a utrpením. Mobilizácia, rekvirácia, inflácia, infekčné choroby, hlad a krajná núdza doľahli na všetky vrstvy obyvateľstva. Československé oslobodzovacie vojsko oslobodilo oblasť okresu Trebišov od maďarskej vládnej moci.

Pre Dvoriančanov boli Parchovany dôležité tým, že tu bol matričný úrad, poštu, žandársku a železničnú stanicu a pre rímskokatolíkov aj farský úrad. Samotné Dvorianky po skončení prvej svetovej vojny boli sídlom obecného úradu, gréckokatolíckeho farského úradu a gréckokatolíckej ľudovej školy. V roku 1927 sa zmenil názov obce, do tohto roku to bola Dvorianka a potom od roku 1927 Dvorianky.

Z náboženského hľadiska sa základná štruktúra obyvateľstva, v porovnaní s obdobím pred rokom 1918, nezmenila. Viac ako polovicu tvorili gréckokatolíci, tretina bola rímskokatolícka a jedna rodina bola židovská.

Dejiny dvorianskej ľudovej školy bezprostredne súvisia s dejinami gréckokatolíckej cirkvi. Už prvý kronikár obce Emil Duránik vyjadril názor, že bola zriadená okolo roku 1823, o čom svedčila prvá školská budova. Od samého začiatku bola škola cirkevnou - gréckokatolíckou. Školu spravovala cirkevná obec na čele s predsedom školskej stolice, ktorým bol miestny farár.

Drevený kostol v Parchovanoch

Životopisy kňazov spojených s Parchovanmi

Životopis 1

• Dátum a miesto narodenia: 6. august 1911, Udavské, okr.
• Dátum a miesto vysvätenia: 29. jún 1938, ?
• Dátum a miesto úmrtia: 5. január 1984, Myslava, okr.

Za kňaza ho vysvätili 29. júna 1938. Primície mal v rodnej obci Udavské. Po vysviacke sa stal kaplánom v Nižnom Hrušove, v r. 1939 v Parchovanoch, v r. 1940 v Sabinove, v r. 1942 v Sečovciach, v r. 1944 v Bardejove, administrátorom v Richvalde, v r. 1946 farárom v Sabinove.

Už r. 1947 ho postavili pred súd za protištátnu činnosť (údajne bol krajne reakčný, štval veriacich a uplatňoval dekrét o exkomunikácii komunistov). Internovali ho v Močenku. V r. 1953 ho opäť zadržali a po nespravodlivom rozsudku uväznili. Istý čas pôsobil v Čechách. V r. 1959 ho opäť internovali. V rokoch 1960-1964 pôsobil v Radome vo svidníckom okrese, od r. 1964 v Košiciach-Poľove, od r. 1972 žil na dôchodku v Myslave. Zomrel 5. januára 1984 v Myslave a pochovaný je v Udavskom.

Pramene:

• Schématizmus slovenských katolíckych diecéz. Trnava-Bratislava 1971, s. 99
• Hišem, C.: Biografický slovník kňazov košickej diecézy od r. 1804. Rkp. 1994, s. 26
• Mikloško, F.: Nebudete ich môcť rozvrátiť. Bratislava 1991, s. + 5.

Životopis 2

• Dátum a miesto narodenia: 8. ?
• Dátum a miesto vysvätenia: 8. jún 1941; ?
• Dátum a miesto úmrtia: 7. september 1979; Trstené pri Hornáde, poch.

Narodil sa v Michalovciach, ale vyrastal v Trebišove. Po ukončení štúdia teológie bol 8.(15.?) júna 1941 vysvätený za kňaza. Bol kaplánom v Parchovanoch v trebišovskom okrese, v rokoch 1942-1944 v Prešove-Solivare, v r. 1944 v Terni v prešovskom okrese, v r. 1945 v Trhovišti v michalovskom okrese a v Bardejove, v roku 1947 v Prešove. Od r. 1948 bol administrátorom a farárom v Sačurove vo vranovskom okrese, v rokoch 1952-1957 v Ražňanoch v sabinovskom okrese, v rokoch 1957-1971 v Soli vo vranovskom okrese. Od r. 1971 pôsobil v Trstenom pri Hornáde až do smrti. Je pochovaný v Trebišove.

Pramene:

• Schématizmus slovenských katolíckych diecéz. Trnava-Bratislava 1971, s. 109
• Hišem, C.: Košické presbytérium 1804 - 2006. Košice 2006, s.
• Agáta Krupová a kol.: Sačurov - r. 2002 (PDF) str. 25. + 7.

tags: #farar #obce #parchovany