Niet väčšieho požehnania ako odpustenie hriechov. Vedieť, že medzi tebou a Bohom už neexistuje tieň hriechu.
Odpustenie je problémom pre mnohých ľudí, pretože nevedia, čo odpustenie v skutočnosti znamená. Súčasťou tohto problému je tiež neschopnosť rozlíšiť odpustenie od pocitu odpustenia.
Božie Odpustenie Hriechov
U Boha je odpustenie hriechov. Preto sa pred Ním nemáš skrývať. Nemáš sa snažiť očistiť sám, ani činiť pokánie za svoje hriechy dobrými skutkami.
Keď Boh odpúšťa, tak skutočne odpúšťa. Prikrýva hriech a ten je odstránený. Nič nedokáže ukryť hriech. Si blahoslavený, keď Ježišova krv prikryla tvoje hriechy. Znamená to, že Boh už viac tvoj hriech nevidí. Vidí iba to, čo ho zakrýva.
Keď Boh hľadí na tvoje hriechy, vidí to, čo je vzácnejšie než všetko ostatné. Vidí krv. Keď prídeš za Ježišom so svojím hriechom, si úplne zachránený. Ježišova krv ťa prikrýva.
Nerozdeľuje tvoje hriechy na dve časti - na tie, ktoré chce odpustiť a na tie, ktoré za to nestoja. Mnohých kresťanov trápia takéto myšlienky. Nepochybujú, že Ježiš môže odpustiť hriechy, nad ktorými zvíťazili. Ale keď ide o hriech, ktorý ich sústavne trápi, nemajú odvahu ísť za Ním. Je to nebezpečný názor.
Čokoľvek sa stane, vždy musíš ísť za Pánom so svojimi hriechmi, aby mohli byť prikryté krvou. V tvojom kresťanskom živote nič nie je dokonalé, okrem tej najlepšej zo všetkých vecí - a to Božej milosti.
Odpustenie vs. Pocit Odpustenia
Prišiel raz za mnou jeden muž, ktorý bol hlboko znepokojený zo svojho pocitu viny. Povedal mi, že spáchal jeden obzvlášť zlý hriech a že sa za to neustále modlí, ale napriek tomu ho stále ťaží pocit viny. Chcel vedieť, čo má urobiť pre to, aby mohol zažiť Božie odpustenie.
Avšak keďže vyznal svoj hriech a prosil Boha o odpustenie, tak som mu povedal, že musí Boha poprosiť, aby mu odpustil ešte aj iný druh hriechu, jeho odmietanie prijať odpustenie. Sám Boh povedal: „Ak vyznávame svoje hriechy, On je spravodlivý, aby nám odpustil hriechy a očistil nás od všetkej neprávosti.“ (1. list Jána 1:9).
Keď neveríme tomu, že Boh nám naozaj odpustil naše hriechy, keď sme ich vyznali, tak spochybňujeme Jeho vernosť. Takýmto postojom hovoríme, že Božiemu zasľúbeniu sa nedá veriť.
Keď zhrešíme, jednou z najťažších vecí pre nás je prijať odpustenie, ktoré nám Boh ponúka zadarmo na základe svojej milosti. Sme stvorenia s veľkou hrdosťou. Myslíme si, že Božie odpustenie je postačujúce pre slabých ľudí a my, keď urobíme niečo zlé, tak to dokážeme nejakým spôsobom vykompenzovať.
Boh vyžaduje od svojho stvorenia dokonalú svätosť. Ak sme už raz stratili svoju svätosť, nikdy ju nedokážeme vlastnými silami opäť nadobudnúť. Stávame sa dlžníkmi, ktorí nijakým spôsobom nedokážu splatiť tento dlh. Toto je pre nás veľmi ťažké prijať, pretože prirodzene túžime mať všetko pevne vo vlastných rukách.
Všetko je to kvôli našej pýche a arogancii, ktoré sú ovocím našej hriešnej podstaty.
Odpustenie je objektívne, zatiaľčo pocit odpustenia je subjektívny. Môžem sa cítiť, že mi je odpustené a napriek tomu mi nemusí byť odpustené, pretože som nečinil skutočné pokánie. Môžem sa cítiť, že mi Boh odpustil aj napriek tomu, že v skutočnosti mi neodpustil, a práve tento falošný pocit vedie na scestie. Tak isto sa môžem cítiť, že mi nie je odpustené napriek tomu, že v skutočnosti mi Boh odpustil.
Keď Boh vyhlási, že človek je ospravedlnený, tak tej osobe je naozaj odpustené. Čo je v našich životoch nadradené? Naše pocity, ktoré sú subjektívne, alebo Božie slovo, ktoré predstavuje objektívnu pravdu? Kresťania by mali žiť každý jeden deň na základe Božieho slova a nie na základe svojich pocitov.
Základom odpustenia nie je to, či cítim, že mi je odpustené, ale či som činil pokánie. Niekedy si sami nedokážeme odpustiť, hoci Boh nám odpustil už dávno. Ale kto sme my, aby sme neodpustili tomu, komu odpustil samotný Boh? Čo nás robí tak zvrátenými, že Božie odpustenie nám nie je dostatočné k tomu, aby zakrylo naše hriechy? V skutočnosti takýmto postojom hovoríme, že sme až natoľko zlí, že ani Božia milosť nám nedokáže pomôcť.
Vladimír Šosták - Prečo čítať Bibliu a ako porozumieť Božiemu slovu?
Čo v Skutočnosti Odpustenie Je
Biblia nás učí, že keď nám Boh odpúšťa, zabúda na náš hriech (Jeremiáš 31:34). Toto vyjadrenie však neznamená, že by si Boh z pamäte vymazal spomienky na naše hriechy.
Koľkokrát sa vám už stalo, že vám niekto povedal, že vám odpúšťa, čo ste mu urobili, ale akonáhle ste sa s ním dostali do konfliktu, hneď použil tento hriech proti vám? Takýmto činom v podstate dotyčná osoba odvolala svoje odpustenie. Boh takto nekoná.
Ak mi Boh odpustil, tak vec je uzavretá a môžem si byť istý, že Boh tento hriech už nikdy nepoužije proti mne. Boh tieto hriechy odsúva nabok a už o nich nebude nikdy hovoriť. My však máme tendenciu častokrát otvárať staré rany a nechávať im priestor, aby narušili naše vzťahy.
Ak chcem niekomu skutočne odpustiť, nemal by som už viac hovoriť o odpustenom hriechu.
Ďalším príkladom môže byť muž, ktorý okradne viackrát za sebou svojho zamestnávateľa, ale zakaždým z toho činí pokánie. Zamestnávateľ mu je povinný odpustiť, avšak má právo od neho požadovať náhradu. Môže tohto zamestnanca prepustiť, ale musí s ním jednať ako s bratom v Kristovi.
Na týchto príkladoch môžeme vidieť praktickú aplikáciu biblického odpustenia.
V kontexte s minulosťou sa snaží na ňu pamätať, ale iným spôsobom. Minulosť nevymazáva, na mŕtvych nezabúda. Vzhľadom k súčasnosti sa spytuje, kde sa obete momentálne nachádzajú, ako môžu obnoviť svoje vzťahy bez horkosti, ktorá by ich uväzňovala v minulosti. Čo sa týka budúcnosti sa pýta, čo sa musí robiť, aby sa tieto strašné činy neopakovali. Pýta sa, čo budeme rozprávať našim deťom a vnukom o tom, čo sa stalo. Želáme si vytvoriť v nich vedomie, ktoré nevedie k pomstychtivosti a odplate.
Odpustenie má korene v Božom milosrdenstve. Sme povolaní k účasti na dare Božieho milosrdenstva, ktoré rešpektuje pravdu, usiluje o spravodlivosť a buduje pokoj. Znamená to, že v tomto živote nikdy nedosiahne dokonalosť, vždy budeme hrešiť a žiadať o Božie odpustenie. Nič prekvapivé (1Jn 1:8).
Je pravda, že bežne získame odpustenie cez vyznanie a prosbu. A predsa, najmä ak ide o konkrétne hriechy, je takmer isté, že všetci zomrieme s nevyznaným hriechom, pretože je veľmi veľa hriechov, o ktorých nevieme. Možno si pomyslíme, že sa bál stretnutia s Bohom po smrti, ale nie je to tak. Pavol očakával pochvalu (1Kor 4:5; porov. Ž 19:12), namiesto odsúdenia. Vedel, že pod jeho neúplným vyznaním a nedokonalým pokáním je otcovský vzťah medzi ním a Bohom, postavený na pevnom základe Ježišovej krvi a spravodlivosti.
Modlitba: „Odpusť nám naše viny,“ nie je len povinnosť, ktorú máme ako hriešnici. Je to výsada, ktorú máme ako synovia. Nepripomína nám len, že stále hrešíme, ale uisťuje nás, že náš Otec túži odpúšťať. Hľadá príležitosti, aby preukázal milosrdenstvo.
Príbeh Odpustenia
K tomu, aby sa nám to darilo, nech nás povzbudí aj tento príbeh, ktorý sa odohral v jednej španielskej dedine v čase, keď v Španielsku nemilosrdne zúrila občianska vojna:
V celej krajine vládol strach a nepokoj. Keď raz po tvrdom boji oddiel národniarov čistil dedinu od nepriateľov, pri múre našli ťažko raneného a zomierajúceho príslušníka červenej armády. Nevšímali si ho, no on na nich zvolal: „Prosím, zavolajte mi kňaza.“ Nikto z oddielu mu nechcel pomôcť, iba v jednom z nich sa prejavil súcit a priviedol k nemu kňaza.
Kňaz sa k ranenému súcitne sklonil a spýtal sa ho: „Chcete sa vyspovedať?“ Zomierajúci vojak odpovedal: „Áno, chcem.“ Predtým však, ako ho kňaz začal spovedať, opýtal sa: „Vy ste tunajší farár?“ Keď mu kňaz prisvedčil, vojak ťažko povzdychol a povedal s úzkosťou: „Bože môj!“
Trvalo dlho, kým kňaz odišiel od zomierajúceho. Keď ho vyspovedal, prišiel k hliadke a s námahou a trasúcim sa hlasom povedal: „Bratia, zaneste zomierajúceho do najbližšieho domu, aby nezomrel na ulici.“ Keď hliadka podišla k vojakovi a chcela ho odniesť, zomierajúci vojak naznačil rukou, aby počkali, a so slzami v očiach a veľkou radosťou povedal: ,, On mi odpustil a dal mi rozhrešenie.“
Jeden z národniarov mu však povedal: „Prečo by ti neodpustil, veď je to jeho robota!“ No zomierajúci vojak povedal: „Vy však neviete, čo hrozné som urobil. Ja sám som zabil tridsaťdva kňazov. Vždy, keď som prišiel do nejakej dediny, šiel som najprv na faru, aby som mohol zabiť kňaza. Podobne aj tu som to tak urobil. Kňaza som však na fare nenašiel, ale našiel som jeho otca a dvoch bratov. Opýtal som sa ich, kde je farár, ale oni nechceli prezradiť, tak som ich všetkých bez milosti zastrelil. Už chápete?! Tomu kňazovi, ktorý ma prišiel vyspovedať, som zabil otca a bratov, a on mi napriek tomu odpustil.“
Ako Môžeme Odpúšťať?
- Nezabúdaj, že Boh odpustil tebe oveľa viac, ako ty budeš môcť kedy odpustiť.
- Nezabúdaj, že veľkosť Božieho odpustenia je taká veľká, že stačí na všetky ublíženia, ktoré sa ti stali.
- Nezabúdaj, že Boh chce odpustenie šíriť cez teba. Ak si dostal odpustenie, tak Boh ho chce šíriť ďalej.
- Nezabúdaj, že ako ty odpúšťaš, tak Boh odpustí tebe.