Po tom, čo 31. októbra 1517 Dr. Martin Luther pribil 95 téz na dvere Wittenberského chrámu, sa jeho myšlienky, založené prísne na biblických pravdách, začali šíriť po celej Európe. A neobišli ani Uhorsko. Horné Uhorsko bolo už v polovici 15. storočia osídlené Bratríkmi a Jiskrovcami, ktorí prinášali na naše územie myšlienky Jána Husa.
Je známe, že už v tej dobe prijímali sviatosť Večere Pánovej pod oboma spôsobmi, teda aj pospolitý ľud prijímal tak telo ako aj krv Kristovu. Tieto reformné myšlienky neobišli ani Gemer. Husitské hnutie pripravovalo pôdu na prijatie Lutherovej reformácie. V roku 1574 prijali aj gemerskí evanjelici takzvanú Confesio Pentapolitana, čo je vierovyznanie piatich východoslovenských miest, ktoré bolo zostavené na základe Symbolických kníh a vyjadrili tým svoju túžbu žiť a riadiť svoje živote výlučne podľa Božieho slova.
V Uhorsku od roku 1561 začali pôsobiť Jezuiti, ktorí boli tvrdí a nekompromisní šíritelia protireformácie. No v Uhorsku a tiež na Gemeri boli v tej dobe Turci, ktorí sa o veci náboženstva nestarali, no a Habsburskí panovníci, ktorí boli katolíckym rodom, nemali vplyv na dianie v Uhorsku. Turci sa zaujímali predovšetkým o dobrú korisť a pustošenie. Od roku 1597-1622 malo gemerské bratstvo až dvoch seniorov.
Koncom 17. storočia nastali chvíle nového prenasledovania, ktoré sa ťažko dotkli aj Polomy. Andrássyovci, ktorí boli pôvodne evanjelici, vstúpili do katolíckej cirkvi. Po roku 1673, keď prišli na Gemer Jezuiti, odobrali polomským evanjelikom chrám Boží. Na krátku dobu ho potom znova užívali v rokoch 1683-1702. Po povstaní Františka Rákoczyho dostali evanjelici väčší kostol a katolíci menší. Avšak po Satumárskom mieri v roku 1712 bol evanjelický kostol nadobro zhabaný. Evanjelického farára Pavla Triznayho mučili a vyhnali a evanjelikom bolo zakázané sa za akýmkoľvek účelom schádzať. V tomto období po roku 1712 sa duchovný život odohrával iba na tzv. artikulárnych miestach. Jedným takýmto miestom bola aj Nižná Slaná, kam chodievali aj polomskí evanjelici na služby Božie.
Po nástupe Jozefa II na rakúsko-uhorský trón a po smrti jeho matky Márie Terézie došlo v krajine k mnohým zmenám. Panovník, ktorý bol ovplyvnený osvieteským filozofickým smerom bol tolerantný a zhovievavý k iným názorom a otváral tiež cestu k novým myšlienkam či už na poli ekonomickom, spoločenskom, ale aj teologickom. V roku 1781 vydala kráľovská kancelária „tolerančný patent“ na základe ktorého sa okrem rímskokatolíckeho vierovyznania povolilo aj evanjelické a.v. a helvétske čiže reformované vierovyznanie. Týmto patentom sa ukončilo dvestoročné prenasledovanie vstúpencov lutherovej a kalvinovej reformácie, čo v praxi znamenalo aj to, že si evanjelicky mohli stavať vlastné kostoly. Keď sa o tomto patente dozvedeli evanjelici vo Veľkej Polome, spojili sa s evanjelikmi s Malej Polomy a Betliara a vyslali žiadosť k samotnému cisárovi o stavbu chrámu Božieho.
Ich žiadosť však nebola hneď úspešná, lebo sa museli preskúmať náležitosti ako napr.: či je v týchto obciach dosť rodín, ktoré by dokázali udržať farára a učiteľa, či sú schopní bez toho, aby to bolo na úkor daní pre cisára postaviť chrám. Všetky tieto náležitosti prešetrila miestodržiteľská rada. Na župnom zhromaždení dňa 4. septembra 1783 bol prednesený výsledok šetrenia. Tak sa začala znova budovať evanjelická cirkev v Gemerskej Polome. Najprv sa volil kňaz. Voľba padla na Michala Haukóczyho, ktorého Ján Ruffiny - superintendent dňa 13. júna 1784 vysvätil a v IV. nedeľu po Sv. Trojici uviedol slávnostne do úradu kňazského vo Veľkej Polome.
Ani teraz však evanjelici nemali bezproblémový život. Rímskokatolícky rožňavský biskup podal sťažnosť, že evanjelické rodiny v Polome majú podlžnosti na daniach a tak sa povolenie zablokovalo, ale iba do tej doby ako sa všetky dlhy voči katolíckej cirkvi vyrovnali vo výške 365 zlatých a 55 krajciarov (bola to dlžoba niektorých evanjelických rodín, ktoré museli platiť cirkevnú daň rímsko-katolíckej cirkvi). No ani napriek vyrovnaniu dlhu nebolo zrušené pozastavenie stavby chrámu a zriadenia evanjelickej cirkvi v Polome. Pri tejto príležitosti sa cirkev obrátila priamo na panovníka a vyslala do Viedne troch vyslancov: Jána Spišáka z Veľkej Polomy, Jána Antala z Malej Polomy a Mateja Miklošíka z Betliara. Títo vyslanci predniesli svoje sťažnosti v nemeckom jazyku priamo cisárovi a ten prisľúbil nápravu.
Sľub cisárov sa čoskoro naplnil, keď dňa 28. februára 1785 v Budíne obnovila miestodržiteľská rada dovolenie náboženskej slobody pre polomských a betliarskych evanjelikov. Po tomto opätovnom povolení sa skončili nepriateľské snahy o zastavenie vzniku cirkevného zboru a dňa 1. apríla 1785 sa konali prvé služby Božie. Cirkevný zbor sa konečne mohol venovať svojim záležitostiam a so všetkými silami sa pustiť do budovania cirkevného zboru. Na to však, aby mohli stavať bolo potrebné získať vhodné pozemky. Obrátili sa teda na grófa Andrássyho, ktorý im ponúkol pozemok mimo obce a dokonca na močarisku. Cirkev túto ponuku odmietla. Za pomoci superintendenta Ruffimyiho a seniorálneho dozorcu Gašpara Ignátha sa obrátili na župu, ktorá určila komisiu, ktorá mala zistiť opodstatnenosť žiadosti. Táto komisia zhodnotila, že pozemky, ktoré pridelil gróf neboli vhodné a tak aj za pomoci župného administrátora Ladislava Prónayho župa pridelila vhodné pozemky a to bezplatne.
Na získanom pozemku začali evanjelici v roku 1786 stavať kostol, súčastne sa stavala fara a aj škola. Základný kameň kostola bol položený 24. apríla 1786 v rámci slávnostných služieb Božích, kde odznela slávnostná kázeň miestneho farára na základe Písma Svätého z knihy Ezdrášovej 3 kapitoly 10-11 verš: A keď stavitelia položili základ chrámu Hospodinovho, postavili sa kňazi v obradnom rúchu s trúbami a leviti, synovia Ásáfovi, s cimbalmi, aby chválili Hospodina podľa návodu izraelského kráľa Dávida. S jasotom spievali chválu Hospodinu: Lebo je dobrý, lebo naveky trvá jeho milosrdenstvo na Izraelom. Chrám Boží bol dobudovaný dňa 20. októbra 1787. Posvätili ho dňa 21. októbra v v 22. nedeľu po Sv. Trojici miestny farár a Ján Pruny nižnoslanský farár.
Po roku 1804 sa musel farár Michal Haukóczy rozlúčiť s cirkevným zborom pre nemravný život svojej manželky. Po ňom povolal si cirkevný zbor za farára v roku 1804 Karola Kellnera, ktorá bol v 24. nedeľu po Sv. trojici uvedený slávnostne do úradu. Tento farár požehnane pôsobil v tomto zbore dlhých 52 rokov. Za jeho pôsobenia sa cirkevný zbor zmohol aj mravne aj hmotne. V roku 1816 zadovážil kalich a v roku 1819 dal vystavať oltár. V roku 1834 zadovážil prvý zvon a ďalšie dva zvony sa získali v roku 1854. Zvony boli uložené do drevenej zvonice pri kostole. 26. novembra 1854 sa konala slávnosť pri 50. výročí pôsobenia Karola Kellnera v cirkevnom zbore.
Po smrti Karola Kellnera zvolil si cirkevný zbor za svojho farára jeho najmladšieho syna Gustáva Titusa Kellnera, ktorý pôsobil popri svojom otcovi v tomto zbore ako kaplán už od roku 1853. Za jeho účinkovania došlo v Malej Polome k rozsiahlemu požiaru v roku 1863. Počas jeho účinkovania bola ku fare pribudovaná komora a vybudovali sa maštale v roku 1867. Taktiež sa zakúpila sýpka. V roku 1869 sa začal murovať plot okolo kostola a farskej záhrady. V rokoch 1873-75 zúrila v obci cholera, kedy len v roku 1873 umrelo v Polome 146 duší. V roku 1874 bol položený základ novej veže. V rokoch 1897-98 a vystaval nový organ. V roku 1906 bola prevedená renovácia školy. Dňa 4. januára 1909 Pán života a smrti povolal si k sebe brata farára Gustáva T. Kellnera.
V dňoch 14. marca 1909 bol za farára inštalovaný br. farár Ľudovít Linczényi. V roku 1912 bola vykonaná generálny prestavba fary. V tomto období bol zborovým dozorcom Ing. Dénes Géza a po ňom nastúpil Jozef Szentiványi. V roku 1913 bol zakúpený veľký luster do kostola. V roku 1914 sa začala 1. svetová vojna. Táto udalosť doľahla nepriaznivo aj na cirkevný zbor, pretože mu boli odobraté v októbri 1914 3 zvony za čo síce bola vyplatená náhrada, ale zboru ostal iba jeden zvon. V roku 1917 odchádza zborový kantor do Košíc a kantorskú funkciu plnia štátni učitelia. Neskôr sa zborovým kantorom stal Imrich Hénel. V roku 1917 vzali zboru aj posledný - štvrtý zvon.
V roku 1920 bol funkcie zborového dozorcu pozbavený Jozef Szentiványi a na jeho miesto vymenovaný Viktor Kellner. V roku 1921 bola prevedená oprava organu. Dňa 22 júna 1924 bola vykonaná posviacka troch nových zvonov, ktoré boli zakúpené v Chomutove. V roku 1925 sa prikročilo k oprave strechy a puknutej klenby. 22 . novembra 1925 bola oprava dokončená a kostol posvätený. Aj evanjelici z Polomy boli členmi SEJ - Slovenská evanjelická jednota. Po roku 1933 mala SEJ v Polome 216 členov. Schádzali sa každú 3. nedeľu v mesiaci. SEŽ - Slovenská jednota žien v tejto dobe mala 130 členov. Schádzali sa vždy v 1. nedeľu v mesiaci. Ich prvoradou úlohou bola starostlivosť o nemocných.
V roku 1935 sa vykonala renovácia fary, oprava hospodárskych budov. Výstavba nového oltára po požiari bola vykonaná Jánom Dunajským - sochárom a rezbárom v čase od 10.8.1936 - 21.10.1936. Oltárny obraz namaľoval p. Finsterbusch z Drážďan, rodák z Rožňavy. Pri oprave oltára bola vystavaná aj nová kazateľnica, ktorú vyšla taktiež z rúk majstra Jána Dunajského z Liptovskej Tepličky. 7. októbra 1934 bola slávnostne posvätená pamätná umelecká doska z čiernej žuly a bronzu na počesť Petra Kellnera - Hostinského. Táto udalosť bola iniciovaná rožňavským odborom Matice slovenskej. Tejto udalosti sa zúčastnil aj dôstojný brat biskup P.V.
V roku 1937 bolo 15. výročie od uvedenia do funkcie zborového dozorcu Zigmunda Kirchnera. V tomto roku sa vymenili lavice, opravili okná, a boli vsadené nové dvere. V roku 1939 bolo založené SEM - Spoločenstvo evanjelickej mládeže, ktoré malo 61 členov. Po februári 1948 prežíval aj polomský cirkevný zbor zložité obdobie, keď dochádzalo k zoštátňovaniu cirkevného majetku. V roku 1955 bol farár Ľudovít Linczényi preložený do penzie. Z poverenia Generálneho biskupského úradu v Bratislave bol do služby ako námestný farár poslaný Ján Paulov. V roku 1958 sa obec Malá Poloma a Veľká Poloma spojili a tým vznikol jeden cirkevný zbor Gemerská Poloma. Táto udalosť mala negatívny vplyv na duchovný život v cirkevnom zbore, lebo ľudia sa báli a prestali chodiť do kostola.
V roku 1962 bol za námestného farára menovaný Rastislav Tupý, ktorý bol za farára inštalovaný v roku 1965. V tomto období sa už nevyučovalo ani náboženstvo na školách, taktiež ani biblické hodiny neboli, lebo ľudia sa báli chodiť na faru. 4.12. 1962 zomrel brat farár Linczényi, ktorý bol pochovaný v cintoríne v Gemerskej Polome. V roku 1966 sa už na náboženstvo prihlásilo 37 žiakov. V novembri roku 1967 odchádza z cirkevného zboru br. farár Rastislav Tupý. 5 mesicov administroval zbor Ondrej Hruška farár z Betliara. V roku 1968 sa urobila reorganizácia zborového presbyterstva. Za zborového dozorcu bol zvolený Štefan Madáč. Od 1. marca 1968 bol ustanovený ThDr.
V čase takzvanej normalizácie začal duchovný život v cirkevnom zbore upadať, pretože zo strany štátu dochádzalo k invektívam: boli sledovaní tí, ktorí chodili do kostola. No aj napriek prenasledovaniu boli takí, ktorí vytrvali vo viere aj napriek ťažkostiam a nezradili Pána Boha ani svoju vieru. V roku 1971 sa podarilo vymaľovať interiér kostola: 95 brigádnikov odpracovalo 600 hodín. No aj v nasledujúcich rokoch klesala návštevnosť služieb Božích. Novým dozorcom sa stal Ján Ferenčík. 9/10 detí nechodilo na náboženskú výchovu. V roku 1975 sa vykonala generálny oprava veže kostola. Na tejto oprave sa finančne spolupodieľala aj miestna rim-kat. cirkev. Tu niekde sa začína budovanie ekumenických vzťahov. Pri 100. výročí postavenia veže chrámu sa slúžili slávnostné služby Božie na, ktoré prišiel a brat biskup Východného dištriktu Dr. Július Filo. V roku 1987 si zbor pripomenul 200. výročie posvätenia chrámu Božieho. Na sláv. službách Božích kázal Slovo Božie br. generálny biskup Ján Michalko.
11. novembra 1990 prichádza do zboru nový farár Jozef Benka, ktorý bol na 1. adventnú nedeľu r. Po „nežnej revolúcii“ začína nový rozkvet duchovného života. Začali sa detské služby Božie. Výučba na základnej škole sa rozbieha, taktiež výučba konfirmácie. Počet komunikantov a návštevníkov služieb Božích sa zvyšuje. V tomto roku sa hospodárska budova prestavala na garáž. Opravila sa fara. 27. januára 1994 zomrel dlhoročný farár gemersko - polomský a betliarsky ThDr. Júlis Madarás. Posledná rozlúčka so zosnulým bola 29. januára 1994 v evanj.
V roku 1996 odchádza zo zboru brat farár Jozef Benka. Po ňom prišla do zboru kaplánka Renáta Skovajsová. V tomto roku naštívil cirkevný zbor Anglikánsky kazateľ Patrik Otosio Okechi. V tomto roku sa dokončila oprava múrika okolo záhrady, previedla sa oprava zvonov, maľovanie fary. V roku 1997 sa začala misijná práca s rómskymi rodinami. Dňa 7.6. 1997 zavítal do zboru rómsky misionár Larry Merino z USA. V tomto roku sa začala generálna oprava veže. Bola vybudovaná celá konštrukcia veže. V roku 1998 sa pristúpilo ku generálne oprave vonkajšej fasády kostola. V tomto roku sa tiež konalo množstvo misijných mládežníckych podujatí na zborovej, ale aj na seniorátnej úrovni. Zborovým dozorcom sa stal Vladimír Lišuch.
V roku 1999 sa podarilo znova začať vyučovať dospelých na biblických hodinách. Rozbieha sa aj dorast. V roku 2000 odchádza zborová farárky Renáta Madzinová do zboru Teplý Vrch a prichádza nový kaplán Martin Bobák. V roku 2003 prebehla kompletná rekonštrukcia interiéru farskej budovy: znížili sa stropy, položili sa nové podlahy, nová vodoinštalácia, elektrifikácia, plynové kúrenie. Byt farára sa oddelil od kancelárskych priestorov. V lete 2004 odchádza br. farár Martin Bobák zo zboru a na jeho miesto je menovaná kaplánka Janka Maťová. Dňa 14. januára 2006 si Pán života a smrti povolal do večnosti br. farára Ján Paulova vo veku 77 rokov.
Čo je to evanjelický kostol?
Lutherova ruža - symbol luteránstva