V živote cirkvi sa občas objavia situácie, ktoré vyvolávajú otázky, sklamanie a kontroverzie. Od príbehov o obetavosti a pomoci prenasledovaným, až po prípady predaja farských budov a finančných machinácií, cirkevné spoločenstvo čelí rôznym výzvam.
Alfonz Paulen a Titus Zeman: Príbeh obetavosti v Šenkviciach
Do Šenkvíc, farnosti s katolíckou tradíciou, prišiel pán farár Alfonz Paulen s nádejou, že bude môcť venovať svoje sily všetkým, ale predovšetkým mladým, o ktorých bolo treba zápasiť s nastupujúcim režimom. Veľa síl venoval podpore katolíckych spolkov vo farnosti. Aby povzniesol život v cirkevnej komunite a v rodinách, zorganizoval tu v roku 1947 ľudové misie a na posilnenie ich vplyvu trojdňovú duchovnú obnovu v roku 1948.
Pán farár Paulen nás učil náboženstvo a pripravoval nás na prvé sväté prijímanie. Bol zaujímavý svojim vzhľadom - vysoký, silný, milý, príjemný a vždy usmiaty. Všetci sme pochádzali z kresťanských rodín, kde sa nám dostalo základnej kresťanskej výchovy. Bol mimoriadne vysoký, pokojný a na tvári mal výraz nesmiernej radosti. Mal poučné kázne, v ktorých poslucháčov napomínal i povzbudzoval, dával nádej a vnášal pokoj medzi ľudí.
Bol to mimoriadne dobrý, ochotný a obetavý človek. Výnimku zaviedol pán farár Paulen, ktorý tieto zavedené praktiky odmietol a sám pešo prišiel na určené miesto. Mal rád ľudí a dával im to najavo spôsobom jemu vlastným - láskavým a nevtieravým. Pre nášho pána farára boli "vianoce" kedykoľvek, keď pomoc potreboval jeho blížny.
Príbeh týchto dvoch kňazov, ktorí museli spoznať desivé zlo tohto sveta, sme sa dozvedali postupne, ako sme dospievali od našich rodičov, ktorí nikdy nezabudli. Svoj život obetoval za záchranu životov prenasledovaných kňazov.
Titus Zeman a pomoc prenasledovaným
Titus Zeman bol mladý saleziánsky kňaz, bol profesorom chémie na biskupskom gymnáziu v Trnave. Keď v roku 1949 polícia obsadila priestory Spoločnosti saleziánov musel Titus Zeman opustiť svoje miesto. Odišiel na faru do Šaštína, kde pôsobil ako kaplán. V jeden chladný jesenný deň pán farár Paulen zvolal farskú radu, aby sa s nimi poradil.
Informoval ich o tom, že ho navštívil pán biskup Michal Buzalka a poprosil ho, aby prijal za kaplána Titusa Zemana, ktorý mal problémy s ŠtB za akciu na Trnavskom gymnáziu. Dp. farár Alfonz Paulen bol jediným kňazom z farností Modranského dištriktu, ktorý ani chvíľu neváhal a bol ochotný prijať ŠtB hľadaného kňaza !
Titus Zeman poznal zlú situáciu po februári 1948 pre Cirkev, kňazov a rehoľníkov v Československu. Preto požiadal pána farára Paulena o pomoc pri presune rehoľníkov a bohoslovcov do zahraničia, na ktoré sa podujal. Pomoc pána farára Paulena pozostávala zo zabezpečenia ubytovania a stravy pre utekajúcich rehoľníkov, kňazov a bohoslovcov, ktorí chceli opustiť republiku, v ktorej nemohli slobodne vykonávať činnosť, na ktorú boli povolaní.
Pán farár upozornil členov farskej rady na možné ťažkosti spojené s pomocou ukrývaných kňazov. Všetci členovia farskej rady súhlasili s poskytnutím kresťanskej pomoci uvedomujúc si jej nebezpečnosť v daných podmienkach. Snažili sa, aby z pochopiteľných dôvodov o tejto činnosti šenkvických farníkov vedelo čo najmenej ľudí. Ani Titus Zeman nebýval na fare, ale na Cerovom u Silvestra Baričiča.
Keď pán farár začal pomáhať Titusovi Zemanovi pri ukrývaní rehoľníkov a bohoslovcov pred ich odchodom do zahraničia, pán farár im kupoval čižmy, aby mali nohy v teple, veď to bolo od jesene do skorej jari, keď počasie nebolo práve najpríjemnejšie.
V jeden deň si zvolal pán farár Alfonz Paulen farskú radu, aby sa s nimi poradil. Pán farár Alfonz Paulen oznámil členom farskej rady, že vyhovel žiadosti pána biskupa Buzalku a prijal za pomocného kaplána a učiteľa náboženstva saleziána Titusa Zemana.
V tom čase boli pred kostolom vysoké kríky orgovánu, za ktoré sa tajní na ulici poschovávali. Z kríkov im trčali hlavne zbraní. Ďalší boli na fare vo dvore i v kostole. Bolo ich desať a boli vyzbrojení puškami, ktoré im trčali spod kabátov.
Svedectvá z obdobia po odvlečení vdp. Alfonza Paulena zo Šenkvíc môžeme sprostredkovať iba z dokumentov, ktorými sú výpovede obžalovaných v žalobe prokurátora, zo Zápisnice o hlavnom pojednávaní zo dňa 21.júna 1952 na Štátnom súde v trestnej veci proti Alfonzovi Paulenovi a spol.
Prípad Smolnícka Huta: Keď sa fara stane súkromným majetkom
Obrovské sklamanie zažívajú obyvatelia obce na východe. Fara, na ktorú sa všetci vyzbierali, sa ocitla v súkromno vlastníctve farára. Ten ju teraz predáva cez inzerát. Veriaci v obci netušili, že fara nepatrí cirkvi, ale súkromnej osobe. A to pritom pred 11 rokmi faru pomáhali postaviť svojimi rukami. Vykopali základy, natierali dosky a všetko robili svojpomocne a s radosťou pre svojho kňaza.
Na realitných portáloch sa ale objavil inzerát s farskou budovou. Na predaj je za 105 000 eur ako dom v tichom prostredí. Nepredáva ho však cirkev, ale súkromná osoba.
Veriaci si preštudovali kataster. Fara a ani pastoračné centrum nikdy vo vlastníctve cirkvi neboli. Veriaci zo Smolníckej Huty boli nepríjemne zaskočení. Vyzbierali sa na výstavbu fary, no po odchode farára sa dozvedeli, že je zapísaná na jeho meno. Následne sa objavila v inzerátoch na predaj. Veriaci zostali zo svojho bývalého správcu sklamaní.
Pri zbierkach vtedy ani len netušili, že svoje peniaze nedarujú rímskokatolíckej cirkvi, ale súkromnej osobe. Tento fakt vysvitol až nedávno. Krátko po tom, ako kňaz Jozef Spišák zo Smolníckej Huty odišiel.
Podľa farára ale nešlo o výhražné smky. Evanjelická fara dala slovenskému rodu mužov významných, vehlasných a na slovo vzatých bojovníkov za práva a spravedlnosť slovenského národa práve v tých dobách, keď rod trpel a nastali dni, v ktorých otcovia naši „nemali zalíbení".
Poslankyňa stratila reč. Zašli sme aj za poslankyňou pani Čechovou, ale po jej ochote sa vyjadriť, teraz nebolo ani stopy. Dokonca nesúhlasila ani s fotografovaním. Svoj zamietavý postoj nechcela zdôvodniť.
Z nami oslovených domácich našli odvahu len dvaja miestni. Mária (55): „Nemôžem povedať jedno zlé slovo na pána farára. Venoval sa nielen dospelým, ale aj deťom i Rómom. Nerobil medzi ľuďmi žiadne rozdiely. Pozdvihol našu obec. Mnohým ľuďom pomohol napríklad aj tým, že v prípade choroby im vybavil lekára. Čo sa týka kauzy, všetko bolo na báze dobrovoľnosti - finančné príspevky i práca na stavbe!“ František (72): „Vnímal som farára ako veľmi sympatického. Zveľadil našu obec. Toto, čo teraz počujem ma prekvapilo. Moja rodina neprispela financiami, ani prácou, keďže ja do kostola nechodím a manželka je iného vierovyznania.“
Šéfovia mlčia. Požiadali sme o vyjadrenie aj Košickú arcidiecézu. Hovorca Jaroslav Fabián nás odkázal na Rožňavské biskupstvo. Toto do uzávierky nereagovalo.
V tabuľke sú zhrnuté kľúčové informácie o prípade predaja fary v Smolníckej Hute:
| Fakt | Informácie |
|---|---|
| Obec | Smolnícka Huta |
| Kňaz | Jozef Spišák |
| Dôvod predaja | Nezhody ohľadom vlastníctva a financovania |
| Reakcia veriacich | Sklamanie a pobúrenie |
| Riešenie | Prevod budovy na Rímskokatolícku cirkev |
Ďalšie prípady kontroverzií
V Rakúsku mal jeden kňaz vyrábať stimulant kryštalický pervitín. 38-ročného muža vzali do väzby, potvrdilo riaditeľstvo štátnej polície v St. Pöltene. Pri domovej prehliadke v dotknutej fare boli zaistené prekurzory drog a laboratórne vybavenie.
Neobyčajný krok bývalého farára Jozefa Spišáka z obce Smolnícka Huta v okrese Gelnica rozdelil domácich na dva tábory. Zatiaľ čo jedni mu držia palce, aby sa domohol svojich peňazí, druhí mu nevedia prísť na meno.
„Pozrite sa, inzerát je len forma nátlaku, ktorý som bol nútený urobiť po rokoch neúspešných pokusov dosiahnuť vrátenie prostriedkov, ktoré sme do výstavby investovali ja, moja rodina a priatelia,“ napísal nám Spišák. Bývalý farár podľa miestnych žil v podnájme v starom plesnivom dome, aj preto prišiel s myšlienkou vybudovať faru a opraviť kostoly vo svojej farnosti.
„Prostriedky, ktoré boli vyzbierané sa použili aj na opravu kostola v Smolníku, v Smolníckej Hute a kaplnky na Úhornej. Okrem toho sa vybudovalo aj pastoračné centrum. Diecéza bola vtedy v exekúcii, preto po rozhovore s niekdajším, dnes už nebohým rožňavským biskupom Eduardom Kojnokom sme videli ako najlepšie riešenie napísať faru na moje meno a po vysporiadaní ju previesť späť. S tým súhlasila aj Farská a ekonomická rada v Smolníckej Hute,“zdôvodňuje neobyčajný krok Jozef Spišák.
Matka farára, ktorá žije s ťažko chorým manželom v obci neďaleko Prešova drží stranu svojho syna. „Nevidím na jeho konaní nič zlé. Ako ináč dostane naspäť svoje peniaze, ktoré do stavby vložil? Má na všetko faktúry. Chcel sa slušne dohodnúť, pýtal späť všetko čo investoval, ale nepochodil. Urobil teda to, na čo má právo, keďže je jediným vlastníkom farskej budovy,“ povedala nám rázna pani Kristína.
Keď rímskokatolíckeho kňaza Jozefa Spišáka zo Smolníckej Huty v okrese Gelnica preložili na inú farnosť, budova fary, na ktorej stavbu sa zložili a vlastnoručne ju aj stavali veriaci z obce, sa ocitla na inzertnom portáli. Miestni obyvatelia sa však vzbúrili a začali pátrať. Zistili, že podľa katastra faru, ktorá stojí na obecnom pozemku, nevlastní cirkev, ale samotný kňaz ako fyzická osoba.
Stretnutie trvalo pol druha hodiny, po ňom boli všetci skúpi na slovo. „Riešili sme farský úrad. Dopadlo to pre nás dobre, no stanovisko poskytne biskupský úrad, tak sme sa dohodli,“ uviedol k stretnutiu starosta.
„Po vzájomnom vysvetlení a predložení relevantných materiálov sa pred štátnym notárom uskutočnil prevod budovy z vlastníctva súkromnej osoby na Rímskokatolícku cirkev Smolnícka Huta. Vyslovujeme hlbokú ľútosť, že toto vysporiadanie sa neuskutočnilo už skôr a ublížilo mnohým úprimným ľuďom a vrhlo negatívny pohľad na Rímskokatolícku cirkev Rožňavskej diecézy.
Obyvatelia Smolníckej Huty už okolo obeda vedeli, ako dopadlo stretnutie v Rožňave. „Výborne to dopadlo. Pán Ján pomáhal faru stavať. „Robili sme tam celé leto, partia piatich alebo šestich mužov. Maltu sme miešali aj iné roboty, čo bolo treba,“ uviedol a potvrdil, že tiež prispeli financiami v zbierke. Jeho manželka si myslí o predaji svoje: „Je to svinstvo, že to chcel predať. Veď to bolo naše.
Manželia potvrdili, že ich zaskočilo, keď sa dozvedeli o predaji fary. „Chodili Košičania a zaujímali sa o faru. O predaji fary sa totiž obyvatelia Smolníckej Huty dozvedeli, až keď sa objavil inzerát na jej predaj a do obce si budovu prišli obzerať prví záujemcovia.
Pekná a upravená budova bola v ponuke uvedená ako rodinný dom s poznámkou, že sa využíval ako fara. Podľa inzerátu dom, postavený v roku 2011, ponúkali za 105-tisíc eur. Text ponuky na predaj uvádza, že zastavaná plocha je 210 štvorcových metrov s piatimi izbami, dvoma kúpeľňami a troma toaletami.
Kňaz sa už skôr pre Pravdu vyjadril, že v danom čase bola diecéza v exekúcii, preto po rozhovore s vtedajším emeritným biskupom Eduardom Kojnokom sa rozhodli, že faru napíše on na seba a neskôr ju prepíše späť. Súhlasiť s tým mala Farská a ekonomická rada v Smolníckej Hute. „Svedčí o tom aj nereálna cena, ktorá bola zveličená, ale mohlo sa to urobiť aj ináč, keby bola cena o 30 percent nižšia a vrátili sa náklady, čo som ale nechcel,“ uviedol Spišák.
Faru, podobne ako pastoračné centrum, už rok po začatí výstavby požehnal v roku 2008 zosnulý Eduard Kojnok, vtedajší diecézny biskup. Kňaz Spišák pôsobil v Smolníckej Hute 11 rokov, dovtedy tam 50 rokov duchovného nemali. Získal si náklonnosť veriacich, s ktorými chodil na púte a výlety.
„Nechcelo sa mi veriť, že je niečoho takého schopný. Nikto z nás neuvažoval nad tým, že sa niečo také môže stať.
Záver
Príbehy kňazov ako Alfonz Paulen a Titus Zeman nám pripomínajú obetavosť a odhodlanie v ťažkých časoch. Na druhej strane, prípady ako predaj fary v Smolníckej Hute poukazujú na zložité otázky týkajúce sa vlastníctva, transparentnosti a dôvery v cirkevných kruhoch. Je dôležité, aby sa cirkevné spoločenstvo otvorene zaoberalo týmito problémami a hľadalo spôsoby, ako posilniť dôveru a transparentnosť vo svojich štruktúrach.