Bánovce nad Bebravou pôsobia zmiešaným dojmom. Podpísala sa na nich stredoveká história, 19. a 20. storočie, ale aj komunizmus. Nájdete tam gotický kostol na cintoríne, mestský dom z druhej polovice 19. storočia, bývalý súd z prvej republiky, synagógu, ale aj socialistické budovy a supermarket v tvare škatule na hlavnom námestí.
Farnosť Bánovce nad Bebravou má duchovne „našliapnuté“. Z jej rodín vychádzajú duchovné povolania aj v súčasnosti. Išli sme sa o tom sami presvedčiť. Počas návštevy nás ústretovo sprevádzal farár, dekan STANISLAV GARAJ (45). Pri vstupe do farskej budovy pozorujeme čulý ruch, dokončujú sa práce, upratuje sa. Je zjavné, že fara má pre všetkých dvere otvorené. Po zvítaní ideme na miesto, ktoré je stredobodom duchovnej sily farnosti.
Bánovskú farskú rodinu v súčasnosti tvorí približne dvanásťtisíc veriacich - vrátane tých z filiálnych obcí Prusy, Dubnička, Miezgovce, Dolné a Horné Naštice. „Pred príchodom do Bánoviec bola pre mňa farnosť veľkou neznámou.
„Usilujú sa konkrétnou službou v otvorenosti voči všetkým odovzdávať poklad viery ďalej. Vstupujeme dovnútra farského Kostola Najsvätejšej Trojice z roku 1803. „Pred tromi rokmi chrám získal nový kamenný oltár s kazateľnicou a ostatným liturgickým zariadením.
Do obetného stola boli vložené relikvie svätých manželov Ľudovíta a Zélie Martinovcov, spolu s relikviami ich dcéry sv. Najväčšou hodnotou je však Pán, ktorý svojou eucharistickou prítomnosťou robí miesto posvätným a jedinečným,“ vysvetľuje duchovný otec farnosti.
V každej farnosti rezonujú formálne i neformálne farské tradície a Bánovce nie sú výnimkou. V tomto ohľade bola farnosť v minulosti vyhľadávaná ako miesto pútí k Najsvätejšiemu Ježišovmu Srdcu.
To všetko prebúdzajú v prvom rade veriace rodiny - ľudia, ktorí sú pokračovateľmi v odovzdávaní pokladu viery ďalšej generácii,“ pripomína farár. Z nich najvzácnejšou a najstaršou sakrálnou pamiatkou je gotický kostol z prvej tretiny 15. storočia zasvätený sv. Mikulášovi. V blízkom období však bude potrebovať po stránke výskumu i opráv viac pozornosti.“ Naopak, najmladším bohoslužobným priestorom je nová Kaplnka Premenenia Pána.
„V priestoroch našej Cirkevnej strednej odbornej školy sv. Keďže sme dostali pozvanie od riaditeľky školy Jany Virgovičovej (49), neváhame. Rozsiahly školský areál a priestory, ktoré slúžia rozličným pastoračným aktivitám, nás prekvapujú.
„Naša farnosť je miesto spoločného kráčania; vnímam ju ako veľkú rodinu, v ktorej má každý svoje miesto a poslanie. I keď sa občas vyskytnú ťažkosti, vždy v nej prebýva Boh. Vždy máme čo dávať, vždy sa nájdu ľudia, ktorí potrebujú čosi prijať - povzbudenie, objatie, pomocnú ruku.
Škola je duálna a k tomu ponúka vzdelávanie s hodnotou výchovy v duchu kresťanských zásad pre všetkých. Modlitby s putujúcou sochou Panny Márie v jednotlivých rodinách sa realizujú pod záštitou Združenia zázračnej medaily. Keďže onedlho nastane čas kňazských vysviacok, máme pripravenú aj otázku, aká je situácia s duchovnými povolaniami vo farnosti.
Na záver návštevy sa pýtame, čo by prial farnosti a zvereným veriacim jej farár. A keďže hodová slávnosť je za dverami, pridáva: „Vydarenú oslavu titulu farského chrámu.
Stanislav Garaj naznačuje, aký veľký význam má duchovne pritiahnuť rodiny i školskú mládež k prameňu viery.
V každej farnosti rezonujú formálne i neformálne farské tradície a Bánovce nie sú výnimkou. V tomto ohľade bola farnosť v minulosti vyhľadávaná ako miesto pútí k Najsvätejšiemu Ježišovmu Srdcu.
V meste a v jeho štyroch pričlenených častiach sa nachádza 15 kultúrnych pamiatok, ktoré sú zapísané v ústrednom zozname kultúrnych pamiatok v Bratislave.
Kultúrne pamiatky v Bánovciach nad Bebravou
- Kostol sv. Mikuláša biskupa
- Socha sv. Floriána
- Budova fary
- Pamätník umučených v II. svetovej vojne (Cibislávka)
- Pamätník Ľudovíta Štúra
- Evanjelický kostol a. v. v Horných Ozorovciach
- Synagóga (v súčasnosti kostol evanj. cirkvi a. v.)
- Budova MsÚ
- Kaštieľ rodu Ottlýkovcov
- Pamätný dom J. Jesenského
- Mariánsky stĺp
- Kostol Najsvätejšej Trojice
- Kostol sv. Michala Archanjela
- Socha sv. J. Nepomuckého pri ZŠ na Duklianskej ulici
- Socha sv. J. Nepomuckého pri miestnom cintoríne
- Kaplnka Panny Márie
- Náhrobník padlým a spoločný hrob na miestnom cintoríne
- Kríž pri SOU odevnom
Všetky uvedené pamiatky sú v dobrom stave po rekonštrukcii hlavne vďaka starostlivosti a finančnej podpore mesta, hoci väčšina z nich nie je majetkom mesta. Pre návštevníkov mesta sa tak naskytá zážitok z prehliadky pamiatok, ktoré predstavujú bohaté kultúrne dedičstvo. Najvzácnejšou pamiatkou je KOSTOL SV.
Bánovce nad Bebravou sa nedostali ešte do povedomia širšej verejnosti svojimi stavebnými kultúrno-historickými pamiatkami, hoci niektoré z nich presahujú hranice regiónu. Takouto pozoruhodnou pamiatkou je i gotický kostol sv. Mikuláša biskupa na návrší severovýchodnej časti mesta, ktorý mal začať stavať už v roku 1149 nitriansky biskup Mikuláš a práce dokončiť biskup Eduard s pomocou arcibiskupa Jóba. Tí ho však s najväčšou pravdepodobnosťou nepostavili, i keď stavbu kostola môžeme zaradiť do prvej tretiny 15. stor.
Tento kostolík je veľmi starobylý a pevný. Počas nepokojnej rákociovskej doby v Uhorsku bol odňatý katolíkom, aby im bol opäť v roku 1709 navrátený. Začiatky nie sú bližšie známe a objasnené. Predpokladá sa, že jeho predchodcom bol starší románsky sakrálny objekt. V. Kurtha kládol jeho začiatky už do roku 1198, čo však ničím nepodložil. V súvislosti s týmto sa spomína bánovský farár Ján, ktorý zaplatil 14 grošov poplatku, najviac zo všetkých okolitých fár. Z toho vyplýva, že v Bánovciach existoval už pred uvedenými rokmi kostol, ktorý slúžil pod ním postavenej dedine, doložený v písomných prameňoch v roku 1232. V čase rozšírenia reformácie od polovice 16. do 2. polovice 17. storočia ho užívali protestanti.
Kostol je vo svätyni klenutý. V roku 1808 loď kostola bola nanovo obložená. Osvetlená je šiestimi oknami. Na gotickú dispozíciu upozorňuje hlavná loď, prestavaná veža, vstupný portál, sedílie a ďalšie sprievodné prvky. Z obdobia renesancie (koniec 17. storočia) pochádza murovaná kazateľňa a z baroka prístavba sakristie. Vo vnútornom vybavení je pozoruhodný klasicistický oltár sv. Mikuláša z konca 18. storočia, ďalej baroková polychrómová drevená plastika Ukrižovaného Krista z 18. storočia a na chóre sa nachádza malý štvorregistrový organ.
Pivničné priestory kostola vypĺňajú dobové krypty. Pod jednou má údajne odpočívať aj prvý rektor miestneho evanjelického gymnázia Tobiáš Baticius, ktorý zomrel v roku 1527. Pred vstupom do kostola má svoj hrob pravotický farár Ján Crispich, ktorý sa pokúsil útekom zachrániť pred Turkami, prechádzajúcimi v roku 1663 cez Bánovskú kotlinu na Považie. Údajne pred kostolnými dverami ho zabili a tam bol aj pochovaný.
Kostol sa nachádza na cintoríne, obkolesený časťou kamennej ohrady staršieho pôvodu. Z neskorších náhrobníkov stoja za povšimnutie pieskovcové ľudové náhrobníky z 18. a 19. storočia, zrejme ich vyrobili miestni kamenárski majstri. V roku 1920 boli vyrobené 3 zvony, ktoré boli potom umiestnené na kostolíku pod názvami: Andrej-Benedikt (najväčší), Cyril-Metod (stredný)a sv. Jozef (malý, tzv. umieráčik).Po dlhom období zanedbávania sakrálnych pamiatok sa dočkal i kostol sv. Mikuláša celkovej opravy. Z iniciatívy miestneho dekana mons. ThDr. Kapustu bol v roku 1989 vymenený šindeľ na streche kostola i veže, zakonzervovaná drevená konštrukcia a krovy veže.
Kamenná socha sv. Floriána stojí na Jesenského ulici, pred novou stavbou hotela Arkadia, kde pôvodne stála bývalá, dnes už neexistujúca požiarna zbrojnica. Socha je osadená na štvorbokom podstavci s profilovanou pätkou a rozšíreným soklom. Steny podstavca sú zdobené slepými zrkadlami a na čelnej stene sa nachádza kovový konzolový svietnik. Kubus je v hornej časti ukončený profilovanou lištou. svätec je zobrazený v klasickej póze, ako malý muž v lorike a prilbe rímskeho vojaka, so zástavou v ľavej a vedrom v pravej ruke. Pri nohách má svoj atribút - horiaci dom, ktorý hasí vodou z vedra. Sv. Florián ako patrón hasičov a ochranca pred ohňom patril k najobľúbenejším a najčastejšie zobrazovaným svätcom a nájdeme ho vlastne v každom meste, i vo väčších dedinách. Kult tohto svätca je rozšírený v celej strednej Európe. U nás prekvital najmä v 18. a 19. storočí.
Túto sochu sv. Floriána spomína v kanonických vizitáciách Jozef Vurum, ale v Gustiniho vizitáciách ju ešte nenájdeme. Môžeme preto oprávnene predpokladať, že bola vytvorená po roku 1767, pravdepodobne okolo konca 18.storočia. Na Jesenského ulici však stojí už iba kópia originálu. Značný úbytok kamennej hmoty zatiaľ vylučuje umiestnenie pôvodnej sochy v plenéri.
Táto pamätihodnosť sa nachádza západne od kostola Najsvätejšej Trojice, stiesnená medzi meštianskymi domami. Stojí na mieste starej fary, ktorá bola v roku 1794 zbúraná a na náklady župana B. Ilešházyho postavená nová. Uprostred budovy je portikus, ktorým vchádzali vozy na farský dvor. Pôvodne tu boli tri izby na ubytovanie kaplána, čeľade a menšia komora so skladiskom. V strede sa nachádza kuchyňa s väčšou komorou. K budove patrila i stajňa pre päť koní, ďalšia stajňa pre kone hostí, maštaľ pre šesť kráv, dvojitá voziareň a stodola so záhradkou. Strechy boli pôvodne kryté šindľom a istý čas i slamou. Pivnica bola murovaná a zaklenutá. V hornom trakte boli dve izby pre farára s priestrannou jedálňou. Dvere boli železné pre prípad požiaru. Dispozícia staršej fary bola veľmi podobná, s prejazdným portikom, izbami pre farára, kaplána a čeľaď, s maštaľou a stajňou, záhradkou a stodolou postavenou zo surových tehál v roku 1765 a pokrytá slamou. Budova bola však iba jednopodlažná.
V priestoroch fary sa pôvodne nachádzal polychrómovaný gotický reliéf z lipového dreva Oplakávanie Krista z druhej polovice 15. storočia. Pôvodne bol možno umiestnený v kostole sv. Mikuláša. I keď bolo dielo viackrát upravované, s lokálnymi úbytkami drevnej hmoty a pôvodná polychrómia bola takmer zničená, je zrejmé, že ide o jedno z vrcholných diel neskorogotického sochárstva na našom území. Výtvarným poňatím, kompozičným riešením a ikonografickým obsahom je dielo príbuzné reliéfnej plastike Snímanie z kríža, ktorá sa nachádza v zbierkovom fonde Trenčianskeho múzea, kde sa dostala niekedy pred rokom 1936 údajne z Podlužian. Príbuznosť obidvoch diel je natoľko zrejmá, že ide o súčasť toho istého výtvarného zámeru alebo cyklu. Obidve diela sú blízke i reliéfu Oplakávanie Krista z Lúčok pri Kremnici, ktoré sa nachádza v budapeštianskom múzeu krásnych umení. Príbuzná koncepcia, snaha o vyjadrenie citovej angažovanosti postáv, záľuba v dobových módnych detailoch (turbanové klobúky, bohato riasený šat) naznačujú, že vznikli v rovnakej tvorivej oblasti, s najväčšou pravdepodobnosťou v okruhu rezbárskych dielní slovenských banských miest. Obidve diela reflektujú tvorbu nemeckých a rezbárskych majstrov druhej polovice 15. storočia a ešte len čakajú na kompletné zhodnotenie.
Oplakávanie Krista sa nachádza v Bánovciach nad Bebravou je jedinečné, pozoruhodné dielo neskorogotického sochárstva. Oplakávanie možno považovať za syntézu námetov. Na jednej strane Snímanie z kríža a Ukladanie do hrobu, na druhej strane citové zvrúcnenie podania obsahu má spoločné atribúcie s Pietou. Oplakávanie, podobne ako Snímanie z kríža, zobrazuje smútiacu skupinu s Pannou Máriou, sv. Jánom Evanjelistom a sv. Máriou Magdalénou. Postavy charakterizuje okrúhla hlava, široká oblá tvár, úzky rovný nos, výrazné viečka a vysunutá spodná pera. Mimoriadne poctivé a citlivé reštaurovanie Evy Bezúchovej - Michalčíkovej vrátilo pamiatke dôveryhodný výraz skvelého diela z konca 15.
V Bánovciach a na okolí sa nachádza niekoľko spomienkových objektov venovaných obetiam druhej svetovej vojny. Najväčším z nich je pamätník obetiam fašizmu z rokov 1944 -1945 Cibislavka, ktorý bol odhalený v roku 1962.
Jeho jednoduché architektonické riešenie v tvare stojaceho kvádra pozostáva z horizontálne a vertikálne usporiadaných vápencových blokov na podstavci z tvrdého prírodného kameňa. Práve týmto podstamentom z tvrdého prírodného kameňa začína celá koncepcia. Pravá strana je vertikálnou súčasťou pamätníka, pokiaľ ľavá strana je skrátená asi o 30cm od ľavej strany vertikály. Nevieme presne, či to bol zámer alebo nedôslednosť. Na podstamente je umiestnený prvý horizontálny blok vápenca o šírke asi 230cm, výške 90cm a hĺbke asi 70cm. Na tomto kamennom bloku sú umiestnené tri vertikálne bloky. Na strednom bloku je umiestnená sivá mramorová doska so zlatým textom, menamiobetí a bronzová lipová ratolesť. Tento zlátený text je na niektorých miestach pod vplyvom poveternostných podmienok poškodený (kyslé dažde, mráz, vietor a prach).Na týchto troch kamenných blokoch je posledný horizontálne uložený kváder. V ľavej časti tohto kvádra sú dve kovové konzoly. Kamenné bloky pamätníka neobsahujú sochárske tvaroslovie, ide tu o nahrubo opracovanú kamenársku štruktúru. Povrch je silne znečistený (sadze, mikroflóra, soli).Pamätná doska i podstavec boli v 90. rokoch 20.storočia poškodené vandalmi. Motorový olej, ktorým boli obliate, sa však podarilo z väčšej časti odstrániť. Zubu času a vandalizmu však podlieha postupne celý pamätník. Ak má byť zachránený, rekonštrukcia je časom nevyhnutná.
Pôvodne barokový kostol patrí k sieňovému typu s drevenými emporami na východnej a západnej strane. Priečelie so štítom bolo členené pilastrami, rovnako ako bočné fasády. Nad hlavným vchodom sa nachádzal trojuholníkový tympanón, nad ktorým bolo pravouhlé okno. Ďalšie podobné okno bolo v štíte. Po bokoch boli dve slepé niky. Výšku lode oddeľuje od štítu a strechy bohato profilovaná kordónová rímsa. Vzhľad priečelia bol v roku 1973 pozmenený prístavbou veže.
Oltár tvorí pilastrová oltárna architektúra s tympanom. Oltárny obraz Krista na Olivovej hore namaľoval v roku 1929 Bohuslav Hanák z Bánoviec. Neskorobaroková kazateľnica z 18. storočia s polygonálnym parapetom má vo výplniach obrazy štyroch evanjelistov a Spasiteľov sveta. Umiestnená je na západnej stene lode. Na parapete schodiska sa nachádzajú anjeli s erbom zemepána. Výška kazateľnice je 185 cm, priemer rečniska 133 cm. Zábradlie je 144 cm vysoké. Parapet empory z 18. storočia má šesťhranné výplne s maľbou anjelov hrajúcich na hudobných nástrojoch.
Viacero súčastí interiéru pripomína, že pôvodne išlo o patronátny kostol Ottlíkovcov. V predsieni chrámu sa nachádza funebrálny erb Alexandra Ottlíka z roku 1753 maľovaný temperou na plátne, s nápisom „Spest.Par.: Prosus Dnus Alexander Ottlik de Felso Ozor et Kochanocz Gertor: duor Costitum Tabulae Judiciarae Primarius Assor. Aetatis Sve Annos 67 Obiit Dei 28. jarii A. 1753". Visí tu tiež nápisový štít Juraja Ottlíka z roku 1725 s latinským textom, ktorého voľný preklad znie: Na tomto mieste v Kristu Pánu odpočívajú a v rodinnej hrobke sa na prach rozpadávajú telesné pozostatky vášho hrdinu nehynúcej pamiatky, Juraja Ottlíka, ktorý vám vydobyl tento chrám boží, Horno Ozorovský, na vykonávanie verejných služieb Božích a odovzdal ho s napomenutím nám, nevhodným potomkom: Anjel Hospodinov táborí vôkol tých, čo sa ho boja a ochraňuje ich, žalm XXXIII, 8. Roku pána 1725. Odpočívaj v pokoji". V kostole visia i erby ďalších členov rodu a spriatelených či spríbuznených rodov.
Ottlíkovci mali, samozrejme v kostole svoje patronátne lavice. Dve boli určené pre pánov a jedna pre dámy. Pochádzajú z poslednej tretiny 18. storočia. Vyrobené sú z dreva a maľované biblickými námetmi v ováloch. K mobiliáru kostola patrí strieborný pozlátený kalich z druhej polovice 16. storočia, vysoký 19 cm. Je dielom akademického sochára Jozefa Pospíšila, kompozične i materiálovo sa zaraďuje ku skupine majstrových monumentálnych realizácií z II. polovice 30-tych rokov.
Pamätník vznikol v roku 1936. Hlavnú postavu pamätníka - postavu Ľ. Štúra zahaľuje dlhý plášť až k základni podstavca. Vedľajšie plastiky vytesané z pieskovca, ženúce sa v dynamickom postoji vpred pod vlajúcou zástavou, sú umiestnené na kubusoch po stránkach stredovekého podstavca na poloblúkovej segmentovej stupňovej základni. V roku 1991 bol pamätník zreštaurovaný.
Po dokončení reštaurátorských prác vznikol problém, aký nápis umiestniť na pamätnú tabuľu v blízkosti pomníka. Pôvodný nápis bol totiž v 50-tych rokoch 20. storočia zmenený. Podľa fotodokumentácie a po porade s Historickým ústavom SAV, Maticou slovenskou, ŠOBA v Nitre a Okresným archívom v Topoľčanoch bolo zrekonštruované pôvodné znenie nápisu: „Prvý štúrovský pomník postavila obetavosť slovenského národa, Ústredný Štúrov Jubilejný výbor v Bánovciach Spolku slovenských akademikov Štúrovho rodného kraja za predsedníctva Msgr. Jozefa Tisu, z iniciatívy V.H.Kurthu, tajomníka. 29. augusta 1936 z príležitosti osláv Štúrovej storočnice a pamiatky Štúrovho zvolenia zvolenským poslancom."
„Naspäť cesta nemožná - vždy napred sa ísť musí! My dali sme do služieb ducha, a preto musíme prejsť cestu života víťaznú." Dodatok: Uvedený text, odstránený v 50-tych rokoch bol súčasťou pamätníka a je zostavený na základe fotodokumentácie a svedectva občanov. Mestský úrad v Bánovciach nad Bebravou 1992.
Pomník bol slávnostne odhalený v rámci osláv Štúrovho dňa mladého Slovenska v auguste 1936. Už v roku 1935 bola do základov pamätníka uložená donančná listina. Spomienka na Ľ. Štúra, ktorú si pripomenuli v našom meste Bánovce nad Bebravou dňa 31. augusta 2006 sa niesla v znamení 70. výročia odhalenia pamätníka Ľ. Štúra, ktorý je prvým a zároveň najväčším pamätníkom Ľ. Štúra na Slovensku.
Postava Ľ. Štúra je fenomén veľmi zložitý, bol totiž básnik, jazykovedec, vedec, novinár, etnograf, filozof, profesor, spisovateľ a zároveň poslanec a politik. Stál na samom počiatku úsilia o plnohodnotnú emancipáciu slovenského národa. V jeho odkaze pre súčasnosť ho netreba vidieť ako čítankovú postavu, ale ako človeka vzdelaného (ovládal šesť rečí neslovanských a všetky slovanské), vzorného politika a poslanca, výborného rečníka a diplomata, ako človeka tolerantného, aj keď energického, bol prístupný argumentom, hoci bol zásadový a kategorický.
Štúrov génius zostáva symbolom energie ducha a mravov, v jeho poslaní a princípoch treba hľadať a nachádzať odkaz pre našu štátnosť a pre našu plnohodnotnú integráciu na európskom duchovnom bohatstve, či ; v iných štruktúrach, ktoré t sú súčasťou dnešnej Európy. Oslava konaná v Roku Ľudovíta Štúra sa uskutočnila pod názvom „Poklona Ľ.
Kostol postavili vo vyvýšenej polohe možno na mieste staršej stavby niekedy v priebehu 13. - 15. storočia, pričom niektorí autori uvádzajú ako presnejší termín prvú polovicu 14. Kostol slúžil ako farský chrám Bánoviec až do výstavby nového kostola v súčasnom centre, ku ktorej došlo po udelení mestských privilégií v roku 1376. Počas reformácie patril kostol protestantom (polovica 16. - 2. polovica 17. storočia), do rúk katolíkov sa vrátil definitívne v roku 1709. Ešte v období baroka bola pristavaná severná sakristia. Na prelome 18. a 19. storočia prešiel objekt obnovou, z ktorej sa zachovalo viacero kusov vnútorného vybavenia (oltár sv. Rokom 1923 je datovaná rekonštrukcia veže.
V nasledujúcich desaťročiach kostol dlhé roky chátral bez potrebných opráv. Tie sa mali realizovať zo zbierok veriacich v 60. rokoch, úrady však súhlas podmieňovali odsvätením kostola a jeho premenením na múzeum. Kvôli tomu k oprave nedošlo, iba v roku 1967 sa uskutočnil menší sondážny umelecko-historický prieskum. Obnovy sa objekt dočkal až v roku 1989, kedy bol opravený krov strechy a vymenený šindľová strešná krytina.
- Presne datovanie jeho vzniku je stále otvorené, písomné pramene tu spomínajú kostol už v 13. storočí (1232) a aj v blízkom okolí sa zachovalo viacero románskych stavieb (napr. - Podľa starších prameňov by mali počiatky kostola siahať až do 12. storočia a iniciátorom stavby mal byť nitriansky biskup Mikuláš v roku 1149).
- Prieskum v roku 1967 identifikoval murivo veže ako gotické a murivo lode ako renesančné. - Tradované legendy spájali výstavbu kostola s husitmi. - Zvyšky nástenných malieb datujú odborníci pravdepodobne do druhej polovice 15. Bohoslužby: príležitostne pri pohreboch a na sviatok sv. Mikuláša (6.
Bánovce nad Bebravou ležia na ceste medzi Trenčínom a Prievidzou. Kostol stojí v areáli cintorína na severovýchodnom okraji mesta.
