Kostol Najsvätejšej Trojice v Chrasti nad Hornádom
Vznik kostola: asi druhá polovica 12. až prvá polovica 13. storočia. Pôvodný kostolík bol postavený na staroslovanskom kultovom mieste najneskôr v prvej polovici 13. storočia ako kamenná rotunda so štvorcovým centrálnym priestorom a štyrmi apsidami (tzv. typ tetrakoncha). Priemer apsíd je 402 - 408 cm, múry majú hrúbku 120 cm.
Nákres rotundy v Chrasti nad Hornádom
Ešte v druhej polovici 13. storočia bola veža nad centrálnym priestorom zvýšená o 240 cm, pričom ako stavebný materiál už bola použitá tehla. Okolo roku 1646 (uvádza sa aj obdobie 2. polovice 13. storočia alebo roky 1742 - 49) západnú apsidu zbúrali a nahradili ju pozdĺžnou loďou, čím dostala rotunda na prvý pohľad podobu klasického jednoloďového kostolíka s predstavanou vežou, ktorá je však netradične nad svätyňou. Pri tejto prestavbe zaklenuli zrejme aj priestor veže, čo si vyžiadalo prelomenie nových okien oválneho tvaru, ktoré prevzali úlohu presvetlenia tohto priestoru od gotických okien. V roku 1950 dostala veža novú plechovú strechu, pričom bola nadstavená o cca pol metra. V relatívne nedávnej dobe sa v obci objavil nápad zbúrať aj južnú apsidu a miesto nej pristavať sakristiu, ktorá kostolíku chýba.
Kostolík predstavuje unikátny typ rotundy, jedinečný na území Slovenska. O jeho pôvode sa doteraz vedú diskusie, keď sa jeho predlohy hľadajú v byzantskej architektúre či v severnom Taliansku. Podobne nejasný je aj čas vzniku stavby. Odborníci rotundu datovali do intervalu od 9. storočia do konca 13. storočia. Na starší pôvod rotundy má podľa niektorých odkazovať aj základný modul použitý pri stavbe - karolínska stopa 33,3 cm, ako aj nálezy slovanskej keramiky z 9. - 10. storočia.
Rotunda bola dlho považovaná za kostol sv. Filipa a Jakuba, o ktorom je zmienka v listine z roku 1298. Gotická tehlová nadstavba veže sa otvára na sever, juh a východ združenými oknami s lomeným oblúkom a stredovým stĺpikom. Pod barokovou loďou sa nachádza krypta, v súčasnosti už neprístupná. Nad západným vstupom sa nachádzajú podľa všetkého erby manželov Štefana Mariássyho (zomrel v roku 1749) a Žofie Kapyovej.
V severnej a južnej apside počas sv. omší. Kostolík a fara stoja na tzv. Farskej skale, strmej skalnej stene z obdobia treťohôr, ktorá je prírodnou pamiatkou. Stredové kostolíky možno nájsť aj v okolitých obciach Vítkovce, Spišský Hrušov, ako aj vežu kostola v zaniknutej dedine Miloj. Kostolík je dobrom stave, zvnútra pred niekoľkými rokmi (2008) vymaľovaný. Stavba patri miestnej farnosti Rímskokatolíckej cirkvi. Obec leží 15 km východnej od Spišskej Novej Vsi pri železničnej trati Košice - Žilina. Kostolík je vďaka veži viditeľný už z diaľky. Prístupný je počas sv. omší, inak je celý areál zamknutý.
V piatok 22. januára 2016 sme boli predstaviť ZZM v dedinke Chrasť nad Hornádom, ktorá sa nachádza v blízkosti Spišského hradu. Prišli sme tam na pozvanie pána farára Jozefa Sobčáka, ktorý má veľmi dobré skúsenosti z farnosti, kde predtým pôsobil ako kaplán. Po detskej svätej omši v nádhernom pôvodne románskom kostole Najsvätejšej Trojice sme predstavili ZZM, jeho ciele, poslanie a najmä apoštolát podomovej návštevy Panny Márie. Stručne sme opísali aj zjavenie Panny Márie sv. Kataríne Labouré a tiež povedali zaujímavé svedectvo. Farníci o podomovú návštevu hneď prejavili záujem.
Literatúra
- Mencl, V.: Stredoveká architektúra na Slovensku.
- Slivka, M.: Výskum Kostola Najsvätejšej Trojice v Chrasti nad Hornádom. In: AVANS 1980, prvá časť. AÚ SAV v Nitre, 1981, str. 264 - 266.
- Vančo, M.: Stredoveké rotundy na Slovensku.
- Javorský, F.: Románska architektúra na Spiši. In: Pamiatky a múzeá, roč. 1999, č. 2, str.
- Zavarský, V. A.: Slovenské kostoly románske.
- Kresánek, P. a kol.: Slovensko. Ilustrovaná encyklopédia pamiatok.
- Kol. aut.: Abc kulturních památek Československa.
- Judák, V. - Poláčik, Š.: Katalóg patrocínií na Slovensku.
- Podolinský, Š.: Románske kostoly.
Matejovce nad Hornádom
Začiatky dnešných Matejoviec siahajú do roku 1277. Dňa 23. marca 1277 vydal uhorský kráľ Ladislav IV. listinu, ktorou daroval Matúšovi les alebo zem zvanú Bela, ležiacu pri Hornáde. V lese teda Matúš založil obec, ktorá sa vtedy volala podľa pôvodného názvu lesa Belá. V 15. storočí mala dedina viacero zemepánov. V 16. storočí prežili určitú krízu. Najvýznamnejšou udalosťou 16. storočia bola reformácia. Neobišla ani Matejovce. Zemepáni Máriássyovci, prijali evanjelické náboženstvo. Matejovciach pôvodne nebol kostol ani kaplnka. Zvony však neboli vo veži, ktorú kostol nemal, ale v drevenej zvonici.
V roku 1673 prešiel matejovský kostol opäť do rúk katolíkov. V roku 1700 to bol murovaný kostol bez veže. Patrónom chrámu bol sv. Matúš apoštol a evanjelista, svetským patrónom bola rodina Máriássy, ktorá sa o kostol nestarala. V roku 1682 nebol v obci ani jeden riadny poddaný, teda sedliak. Od konca 16. storočia tu bol zemepánom Žigmund Paczolt. V 17. storočí sa stávajú zemepánmi Máriássyovci. Medzi obdobím rokov 1700 - 1701 žilo v obci 61 ľudí, obyvatelia boli Slováci. Významnou udalosťou bolo zavedenie jednotného urbára Máriou Teréziou, začiatkom 70. rokov 18. storočia. V roku 1787 bol u nás prvý riadny súpis obyvateľstva. V Matejovciach vtedy bolo 21 domov, v ktorých žilo 23 domácností.
V roku 1813 postihla obec obrovská povodeň. V rokoch 1819 - 1821 sa vyhotovila prvá pozemková kniha Matejoviec spolu s katastrálnou mapou. Z nej vyplýva, že oproti kostolu z druhej strany Hornádu bol akiste panský majer. V polovici 18. storočia došlo k zmene patrocínia. Z administratívnej stránky boli Matejovce poddanskou obcou. Na jej čele stál volený richtár a dvaja boženíci. Obec dlho nemala vlastnú pečať, až v roku 1846 si ju dala zhotoviť. V rokoch 1854 - 1865 sa konala v obci komasácia. V roku 1860 boli Matejovce filiálkou Markušoviec. V roku 1906 vykonala vláda maďarizáciu obcí. Pre Matejovce sa dovtedy používal maďarský názov Matejóc. Od roku 1907 Hernádmáte.
Po skončení prvej svetovej vojny bol v roku 1919 počet obyvateľov 239, československej národnosti 221, nemeckej 2 a k inej národnosti sa hlásili 16 obyvatelia obce. V tomto období sa značná časť obyvateľstva živila roľníctvom, časť bolazaemstnaná v baniach v Koterbachoch, časť pracovala pri železnici a tiež ako nádenníci pri stavbách. Do roku 1923 patrila obec v rámci územnosprávneho členenia Československej republiky do Spišskej župy a slúžnovského okresu mesta Spišská Nová Ves. Po roku 1923 zanikla Spišská župa a Matejovce nad Hornádom sa stávajú súčasťou novovzniknutej Podtatranskej veľžupy so sídlom v Liptovskom Mikuláši. Obec bola spravovaná obecnou radou a obecným zastupiteľstvom na čele ktoré ho stál starosta. Dôležitým úradníkom v administratíve bol notár.
14. marca 1939 vznikol pod nemeckým nátlakom samostatný slovenský štát, Slovenská republika. 22. decembra 1938 bola v Matejovciach nad Hornádom založená Hlinková garda.1. septembra 1939 začala druhá svetová vojna. Počas druhej svetovej vojny v obci bola nemecká posádka o sile 10 - 20 mužov, ktorý strážili železničné mosty.
Dňa 9. mája 1948 o 17. hod. a 15. minúte zastal prvý osobný vlak zo smeru od Spišskej Novej Vsi v Matejovciach nad Hornádom. Pokračovala ďalšia modernizácia obce. Revolúcia v rokoch 1948/49 podstatne zasiahla do života obce tým, že zanikli poddanské vzťahy a jednotliví roľníci sa stali samostatnými gazdami. Význame zasiahla do života obyvateľstva výstavba železničnej trate Košice - Bohumín v rokoch 1870 - 1872, ktorá viedla cez chotár obce. Od 70-tych rokov 19. storočia začal platiť nový zákon o obciach. V rokoch 1945 - 1989 bola obec spravovaná MNV a obec patrila do Košického kraja. Od 1. júla 1950 bol v Matejovciach nad Hornádom zriadený úrad MNV. Roky 1950 - 1958 zaznamenali v obci každým rokom prírastok. Postavili sa nové súkromné domy. V roku 1949 žilo v obci 330 obyvateľov, v roku 1965 to už bolo 530.
Obyvatelia obce až do 15. mája 1951 boli zásobovaní potravinami a priemyselnými výrobkami potravného družstva (založené bolo 8. marca 1943), ktoré toho dňa zaniklo a v obci bola zriadená Jednota - ľudové spotrebné družstvo s predajňou a výčapom. V rokoch 1952 - 1953 bola vybudovaná nová požiarna zbrojnica, v ktorej bol umiestnený aj MNV. V roku 1961 bola dokončená dvojtriedna národná škola. Rok 1989 priniesol veľké zmeny nielen v celoštátnom meradle, ale aj v tejto obci. Po roku 1989 nastala v obci veľká stavebná činnosť. V rozpätí rokov 1989 - 1990 sa uskutočnila výstavba štátnej cesty na úseku Oľšov - Matejovce nad Hornádom. V roku 1991 kúpili Matejovčania obecný satelit a káblom sa roztiahol po celej obci.
Rímskokatolícky kostol sv. Kataríny Alexandrijskej v Matejovciach nad Hornádom
V Matejovciach nad Hornádom sa nachádza rímskokatolícky kostol sv. Kataríny Alexandrijskej. Začiatkom 60-tych rokov to bola jednoloďová stavba s presbytériom s rovným uzáverom, ktorý bol zaklenutý valenou klenbou. V roku 1978 vyhotovil František Brajer Betlehem s jasličkami a rok neskôr sa kúpili elektrické pece do kostola, ktoré boli zapojené koncom septembra 1979. Ďalšie významné úpravy kostola sa konali až v 90-tych rokoch 20. storočia. Samostatnou časťou kostola je drevená zvonica, ktorá je postavená vedľa kostola. Jej súčasťou sú zvon Katarína, uliaty v roku 1921 a zvon Božia Rodička, uliaty o dva roky neskôr.
Život obyvateľov Matejoviec nad Hornádom bol taktiež v 20. storočí hlboko ovplyvnený vierou v Boha, čo dosvedčujú kríže v okolí obce a existovala previazanosť medzi náboženským a spoločenským životom v obci. Veľmi významnú funkciu plnili kostolné zvony, ktoré spočiatku slúžili len cirkvi. Zvonilo sa proti mračnám, pripomínal sa nástup a skončenie práce, zvonilo sa na poplach. Administratívne bola táto obec filiálkou Chrasti nad Hornádom, kde mali obyvatelia farský kostol. Od 1. januára 1992 začala filiálka Matejovce nad Hornádom hospodáriť samostatne, teda oddelene od farnosti Chrasť nad Hornádom. Po tom, čo bol v roku 1992 - 1993 farárom v Chrasti nad Hornádom bývalý misionár v Argentíne Ján Nemčík SVD, dochádza k administratívnej zmene vo farnosti. Obec Matejovce nad Hornádom sa od 1. januára 1994 pričlenila k farnosti Rudňany.
Za pôsobenia ThDr. ICLic. Jána Duda PhD. Farnosť duchovne ožila a okrem iného vznikol aj dievčenský spevokol. V lete 1995 prichádza do farnosti kaplán ICLic. Ján Marhefka. Počas ich pôsobenia sa v obci po prvýkrát konali každodenne bohoslužby a bola zavedená lektorská služba, keď v nedele čítali pri bohoslužbách čítania matejovskí veriaci. Od roku 2007 vo farnosti pôsobí Mgr. Matúš Perignát. Od 4.6 2023 má naša farnosť nového správcu farnosti, ktorým je Mgr. Roman Šemrák. Doterajší správca Mgr. Marcel Macala bude výpomocným duchovným.
Mons. Štefan Barnáš
Pomocný biskup Spišskej diecezy 1949-1950 +Mons. Štefan Barnáš, ktorý pôsobil v našej farnosti Liptovských Revúcach ako farár od 24.XI. 1927 do 24.VIII. 1933. Výročie jeho smrti si pripomenieme vo farskom kostole Obetovania Pána na sv. Štefan Barnáš sa narodil 19. januára 1900 v rodine Jána Barnáša a Zuzany, rod. Laufikovej. Obaja jeho rodičia mali v čase sobáša 21 rokov a neskôr priviedli na svet ešte ďalších šesť detí. Sviatosť krstu udelil Štefanovi Barnášovi v deň jeho narodenia vo farskom Kostole Obetovania Pána v Slovenskej Vsi miestny farár, levočský rodák Rudolf Greschik, ktorý tu pôsobil. Krstnými rodičmi boli Ján Gaborčík a Anna Klaudová, rod. Kovalčíková. Po smrti R. Greschika, ktorý zomrel náhle, pastoráciu prevzal Ján Dideczky, rodák zo Starej Ľubovne, ktorý duchovne vplýval aj na Štefana Barnáša. V roku 1923 zvolili otca Štefana Barnáša za starostu Slovenskej Vsi a ostal ním až do roku 1931. Mama Zuzana r.
Štúdium začal v miestnej rímskokatolíckej ľudovej škole. Štefan bol veľmi šikovný žiak. Musel si osvojiť maďarčinu, v ktorej sa vyučovali všetky predmety, okrem náboženstva. Po skončení piatej triedy ľudovej školy v roku 1911 išiel Štefan študovať na Hlavnom rímskokatolíckom gymnáziu v Podolínci, ktoré spravovala rehoľa piaristov. Za vynikajúce študijné výsledky bol odmeňovaný menšími sumami peňazí alebo rôznymi výhodami, ktoré zmenšovali jeho výdavky na štúdium. Je potrebné zdôrazniť, že Štefan Barnáš študoval od štvrtého ročníka počas ťažkých rokov prvej svetovej vojny. Chcel ísť cestou kňazského povolania a vtedajší biskup Sándor Párvy posielal adeptov kňazstva do biskupského seminára v Rožňave, nakoľko spišská diecéza malý seminár nemala. Štefan Barnáš tu absolvoval siedmy ročník gymnaziálneho štúdia a stal sa najlepším študentom v ročníku. V roku 1918 Rakúsko - Uhorsko zaniklo a vzniklo Československo. Práve v rušných časoch jesene 1918 študoval Štefan Barnáš na premonštrátskom gymnáziu v Košiciach, aby tu ukončil ôsmy maturitný ročník štúdia. 29. apríla 1919 Štefan Barnáš ukončil posledný ročník gymnázia so samými jednotkami. Absolvovaním gymnaziálnych štúdií dosiahol Štefan Barnáš klasické humanitné vzdelanie. Predsavzatiu stať sa kňazom ostal verný, preto sa prihlásil do diecézneho seminára v Spišskej Kapitule, kde ho bez ťažkostí prijali. V septembri poslal vtedajší rektor Ján Vojtaššák troch bohoslovcov na štúdiá teológie do Prahy. Tam sa Štefan Barnáš ocitol v dôležitom ohnisku poznania, z ktorého si odniesol solídny základ z oblasti teológie, filozofie, biblistiky, cirkevných dejín a dejín umenia. Na tomto základe mohol ďalej stavať a vyrásť na výraznú osobnosť v oblasti slovenskej kresťanskej filozofie.
Štefan Barnáš ukončil teologické štúdia v Prahe v júni 1923. Nenasledovala kňazská vysviacka, lebo do popredia vystúpila vojenská služba. Nemohol nastúpiť hneď. Musel čakať na čas, keď mu mal vypršať odklad, a to až 1. októbra 1923. Bol pridelený k pešiemu pluku. Biskup Ján Vojtaššák kategoricky žiadal príslušné vojenské veliteľstvo, aby bol ako bohoslovec preložený od „zbraní“ k pomocnému zdravotníctvu. Po prepustení z vojenskej služby sa Štefan už intenzívne pripravoval na prijatie kňazskej vysviacky. Nižšie svätenia prijal v apríli 1925, subdiakonát 31.mája a diakonát v nedeľu 28. júna. Sviatosť kňazstva prijal na sviatok apoštolov sv. Petra a Pavla v pondelok 29. júna 1925 v Katedrále sv. Martina v Spišskej Kapitule z rúk biskupa Jána Vojtaššáka. Po primičnej svätej omši v rodnej Slovenskej Vsi biskup Ján Vojtaššák zaradil novokňaza Štefana ako kaplána v Námestove na Orave. Po dvojročnej „kaplánke“ na Orave biskup Vojtaššák vymenoval Štefana Barnáša za správcu farnosti v Troch Revúcach (dnes Liptovské Revúce). V prostredí Troch Revúc si našiel čas pokračovať v štúdiu teológie. V júli 1928 odovzdal na Bohosloveckej fakulte Karlovej univerzity v Prahe svoju dizertačnú prácu na tému Právo Cirkvi na majetok poťahom na moderné právo svetské. Za doktora teológie bol promovaný v Prahe na Karlovej univerzite v marci 1931. Štefan Barnáš získaním doktorátu potvrdil, že je vedecký typ, ktorý má dostatočné predpoklady na to, aby sa ďalej uberal týmto smerom. Barnáš sa vo svojej farnosti prejavil ako zodpovedný kňaz so zmyslom pre organizáciu a poriadok, aj ako človek s hlbokým sociálnym cítením.
Biskup Vojtaššák ustanovuje 1. septembra 1933 Štefana Barnáša za profesora špeciálnej dogmatiky a študijného prefekta seminára. Barnáš pol roka zastával aj funkciu vicerektora seminára. Po smrti F. Skyčáka menuje biskup Vojtaššák za rektora spišského diecézneho seminára Štefana Barnáša. Pápež Pius XII. dňa 27. mája 1947 vymenoval Barnáša za pápežského komorníka. Stupňujúci tlak komunistického režimu na Cirkev vyvolal obranný reflex v jej štruktúrach. Spišský biskup Ján Vojtaššák v napätej a neistej situácii urobil opatrenia na zabezpečenie nerušeného fungovania svojej diecézy. Pre prípad, žeby jemu a jeho generálnemu vikárovi štátna moc zabránila slobodne vykonávať úrad, vymenoval dňa 7. júla 1949 mimoriadnych generálnych vikárov. Pre katedrálny archidiakonát vymenoval Štefana Barnáša. V druhej polovici októbra 1949 dostal Barnáš písomnú pozvánku na internunciatúru do Prahy. Dôvod pozvania nebol v pozvánke uvedený a Barnáš ho nepoznal. V Prahe odovzdal tajomník internunciatúry Ottavio de Liva dekrét pápeža Pia XII., ktorým ho 25. októbra 1949 menoval za pomocného svätiaceho biskupa v Spišskej diecéze. Slovenská verejnosť a štátne orgány sa o vymenovaní Štefana Barnáša za biskupa dozvedeli zo slovenského vysielania Vatikánskeho rozhlasu. Štefan Barnáš prijal biskupskú vysviacku dňa 5. novembra 1949 v kaplnke diecézneho seminára v Spišskej Kapitule. Svätiteľom bol biskup Ján Vojtaššák a spolusvätiteľom svätiaci biskup Martin Kheberich. Počas konania obradu bola budova seminára uzavretá. Vysviacky sa zúčastnil iba úzky okruh Barnášových kolegov z vysokoškolskej bohosloveckej školy, niekoľko známych kňazov, rehoľné sestry, bohoslovci a najbližší príbuzní. Hektické časy, spojené s prenasledovaním Katolíckej cirkvi a s tým súvisiacim jeho krátkym pôsobením v biskupskom úrade, mu nedovoľovali, aby dostal svoj erb a heslo. Napriek tomu sa s Barnášovým kňazským a biskupským pôsobením spája heslo Ut intellegam corde - Aby som porozumel srdcom.
Biskup Barnáš dostal štátny súhlas na výkon svojej funkcie a v januári 1950 zložil sľub vernosti ČSR. V roku 1950 tlak na Cirkev narastal. Biskup Vojtaššák poveril používaním tajných fakúlt generálneho vikára Jozefa Tomanócyho a pomocného biskupa Štefana Barnáša. V napätej atmosfére, keď nikto nevedel, čo prinesie zajtrajšok, pomocný biskup udelil prvýkrát sviatosť birmovania v Spišských Vlachoch 320 veriacim. Sídelný spišský biskup Ján Vojtaššák bol izolovaný 3. júna 1950 a Štefan Barnáš sa už ako tajný generálny vikár ujal svojej funkcie. V nedeľu 4. júla 1950 udelil sviatosť birmovania vo farnosti Chrasť nad Hornádom. Bola to v poradí druhá, no zároveň aj posledná birmovka biskupa Barnáša v Spišskej diecéze. Ráno 10. júna 1950 Štefana Barnáša vylákali podvodom z budovy seminára pod zámienkou, že ho do biskupskej rezidencie volá biskup Ján Vojtaššák a tam ho násilne dali do izolácie, čo mu znemožnilo vykonávať úrad pomocného biskupa, funkciu rektora diecézneho seminára i mimoriadneho generálneho vikára. V domácom väzení v biskupskej rezidencii ostal až do 25. júla 1950, keď ho eskortovali do bývalého kláštora školských bratov v Mučeníkoch. On ani kňazi nemali pri bohoslužbách oblečené ornáty, ale montérky. Ako oltáre slúžili stoly, ktoré ponachádzali v budove a namiesto kalichov mali sklenené poháre. Bol jediným internovaným biskupom. Levočský farár Jozef Vojtas ho nahovoril, aby pozháňal svoju fotografiu, aby mu zadovážil falošnú legitimáciu na útek do zahraničia. Práve tento moment sa stal zámienkou, ktorá neskôr viedla k zaisteniu a odsúdeniu biskupa Barnáša. Dňa 9. októbra 1950 krátko pred polnocou sa z mučeníckeho tábora pohli dve vozidlá, ktoré odvážali „neprevychovateľnú“ skupinu kňazov na čele s biskupom Barnášom, do Nových Zámkov.
Žili v tvrdých podmienkach. Biskupov pobyt v tomto zariadení prerušila 9. októbra 1950 eskorta do Bratislavy, kde ho podrobili výsluchu. ŠtB potrebovala mať Barnášovo meno v protokole z výsluchu Palkoviča, budúceho hlavného obvineného. Formuláciu o spoločne pripravovanom úteku Vojtasa a Barnáša do zahraničia možno označiť za konštrukciu vyšetrovateľa. Orgány ŠtB zaistili Štefana Barnáša 23. februára 1951 v internačnom tábore pre kňazov v Nových Zámkoch. Vyhrážkami a fyzickým týraním nútili Barnáša, aby podpísal protokoly, v ktorých sa priznával k špionážnej činnosti v prospech Vatikánu. Vyšetrovateľ ho prinútil to podpísať. Barnáš vypovedal o tom, že v lete 1949 organizoval vzbury veriacich namierené proti komunistickému režimu. Z dnešného pohľadu pôsobí priam groteskne až neuveriteľne, ako sa biskup vo vyšetrovacích protokoloch uvedomelo vyznáva z politických previnení, pričom používa aktuálne politické frázy a marxistickú terminológiu. Podľa oficiálnej konštrukcie ŠtB sa všetci obvinení v tejto skupine dopustili trestného činu velezrady a vyzvedačstva. Barnáš v trestnom oznámení figuruje ako „vatikánsky špión“. Spolu s ostatnými obvinenými bol dodaný do väznice Krajského súdu v Prešove.
Krajské veliteľstvo ŠtB v Prešove podalo osobitné trestné oznámenie na „kňazskú skupinu“ s ôsmimi obvinenými 6. apríla 1951. Trestné oznámenie bolo podané na biskupa Štefana Barnáša a na ďalšie osoby: Jozef Vojtas (farár v Levoči), Štefan Vaverčák (farár v Spišskej Belej), Ján Lang (kaplán v Spišskej Belej), Jozef Vrbovský (biskupský archivár v Spišskej Kapitule), Jozef Lenko (správca farnosti v Dedinkách), učiteľka Marta Maitnerová a Helena Vojtasová. Výsluchy spojené s fyzickým a psychickým týraním vyčerpali biskupa natoľko, že ho museli 20. júna 1951 previesť na lekárske vyšetrenie do štátnej nemocnice v Prešove. Cítil sa zle, sťažoval sa na bolesti srdca, nôh a nespavosť. Podľa jedného spoluväzňa biskupovi Barnášovi vo vyšetrovacej väzbe vybili dva zuby, no nechcel o tom bližšie hovoriť.